Keď ožijú hrdinovia Vianoc

Príbeh Vianoc istotne veľmi dobre poznáte. My v redakcii sme sa však rozhodli napísať ho za jednotlivé hlavné postavy. S trochou fantázie sme domysleli, čo asi tak mohol každý z nich prežívať.

Autori: Jana Vilmanis, Alžbeta Mohyláková, Martin Ližičiar, Zuzana Vandáková

Anjel: Dnes je svätá noc!

Glória in excelsis Deo! Spievam to už celú noc a ešte stále si to užívam. Akoby aj nie? Veď ľudia dnes dostali svojho Spasiteľa, Kráľa kráľov a Pána pánov. Po ničom inom netúžim, len spievať na slávu svojmu Bohu. Mária s Jozefom vyzerajú byť unavení, ale v ich tvárach sa odráža tajomné svetlo radosti. Postupne prichádzajú návštevy, zbiehajú sa pastieri z okolia, prinášajú dary. Bodaj by nie, veď som ich bol na to upozorniť, takúto chvíľu by si predsa nemali nechať ujsť. Kým sa oni vydali na cestu, strážil som im stáda, ale dnes je svätá noc. Dnes všade vládne pokoj. Už konečne odišiel aj posledný návštevník. Mária kŕmi dieťatko a ono sladko zaspáva. Pritúli si ho k sebe a ukladá sa na spánok. Jozef ostáva na stráži, ale po chvíli spánok premáha aj jeho. Nech si odpočinú. A ja budem držať stráž. Dnes sú všetci v bezpečí.

(am)

Mária: Počula som nebeský spev

Dnes to bol náročný deň. Najskôr dlhé putovanie, potom nás nikto nechcel prijať. Nakoniec sme predsa len dostali kúsok miesta v maštali. Unavená som klesla na zem a snažila sa predýchať nastávajúci pôrod. Poprosila som Jozefa, aby nachystal čistú horúcu vodu, soľ, biele plátno a nôž. Zbledol, ale inak to nejde. Potrebujem jeho pomoc. Keď som si myslela, že už tú bolesť nezvládnem, zahalilo nás jasné svetlo a počula som nebeský spev. Na svet končene prišiel Mesiáš – môj syn. Ježiš. O ňom hovorili proroci, na neho čaká celý Izrael. A on prišiel ako malé dieťa, nevinné a závislé na pomoci druhých. Pohľad presuniem z Ježiška na Jozefa. Ten hľadí na drobčiatko s nevýslovnou láskou a úctou. Keď si ma vzal za manželku, sľúbil, že sa o nás oboch postará.

Spoza Jozefa zrazu vykukne hlava, ku ktorej sa vzápätí pridáva ďalšia. Pastieri. Hovoria čosi o anjelovi, že sa prišli pokloniť novonarodenému Kráľovi. Poodkryjem Ježiška a natáčam ho tak, aby aj pastieri videli jeho svätú tvár. Chvíľu sa rozprávame, no asi aj oni vidia, že potrebujeme čas pre seba. Odchádzajú. Noc je prekvapivo tichá, nepočuť ani štekot psov, ani hluk z neďalekého Betlehema. Je teplo, ale aj tak si Ježiška pritúlim k sebe. Nakŕmim ho a potichu mu začnem spievať uspávanku. Pomaly zaspáva a mne sa chce spať tiež. Jozef mi pohľadom hovorí, že sa nemám čoho báť, že na nás bude dávať celú noc pozor. Prisadne si a oboch nás objíme. Keď Ježiš zaspí úplne, uložím ho do jasieľ a ešte chvíľu naňho obaja hľadíme. Toto je prisľúbený Vykupiteľ, Mesiáš. Zaplaví nás pokoj a čistá láska. Nič viac, nič menej. Už nevládzem držať oči otvorené, únava víťazí. Opieram sa o Jozefa a spánok prichádza okamžite.

(am)

Hostinský: Tých dvoch mám stále pred očami

Je to riadny frmol… ale nech je, konečne si zarobím. Nebudem sa sťažovať, peniaze sa vždy zídu! Hlavne, keď predchádzajúce obdobie bolo slabé. A posledné týždne som sa snažil rekonštruovať, dačo pristaviť, zlepšiť vybavenie hostinca – aby som obstál v konkurencii.

Hostinec som zdedil po otcovi a ten po mojom dedovi – je to teda generačná záležitosť a myslím si, že obaja môžu byť na mňa hrdí.

Ľudia sú rôzni. Niektorí slušní, iní nervózni, podaktorí zasa veselí. Niekto má viac peňazí, iný trie chudobu. Mám pred očami mnohé tie tváre, ktoré prešli mojím hostincom a ubytovaním.

Včera mi podvečer klopal na dvere hostinca zvláštny pár. Dačo z nich vyžarovalo. On, vraj tesár z Nazareta, jeho žena vo vysokom štádiu tehotenstva, oslík. Akože obdiv, že sa v takom stave potulujú po krajine – ale predpis je predpis, každý sa musí zapísať.

„Prosím, nemáte voľné miesto vo svojom hostinci?“ oslovil ma v dôvere muž, mal vypracované mozoľnaté ruky. V jeho očiach bolo vidieť únavu, o tej žene ani nehovorím. Prišlo mi ich ľúto, ale mali sme totálne plno, povedal by som – nad limit.

Bol to len krátky rozhovor, stmievalo sa a musel som ísť do práce. Dal som im však jednu radu: „Neviem, či už niečo nájdete, je tu mnoho ľudí, všetko preplnené… ale za Betlehemom je maštaľ so zvieratami… Skúste tam prečkať noc, aspoň vás budú hriať v studenej noci…“ Nepovedali ani slovo, len sa s pokorou na seba obaja pozreli, akoby žena prikývla mužovi: „Je to v poriadku, poďme tam…“ Rozlúčili sa a kráčali za mesto. Pokojne, láskavo, ticho. A tá láskavosť a pokoj vo mne ostali, aj keď odišli, a vrhol som sa do ďalšej práce. Verím, že sa im tam dobre spalo. Nie je to žiadny luxus, kopa slamy, ale lepšie, ako spať vonku, pod hviezdami. Snáď sa ešte niekedy stretneme a popýtam sa ich na to.

(ml)

 

Herodes: Jedno decko nemôže ohroziť moje postavenie!

Och, dávno som nebol taký nervózny! Títo traja muži prišli z diaľky, lebo hľadajú židovského kráľa. Veď ja som kráľ, čo to má teda byť? Nejaká vzbura? Niečo sa chystá? Ako tak som dostal situáciu v krajine pod kontrolu, nemajú ma radi, ale mám ich rešpekt.

Krátko po tom, ako som prijal týchto mudrcov z cudziny, som si dal zavolať svojich radcov, filozofov, veľkňazov, zákonníkov, aby som sa ich spýtal, čo to má znamenať. Boja sa ma, ale povedali, že sú tu isté proroctvá, že sa má narodiť v Betleheme vojvoda, ktorý má spravovať ľud.

Naozaj ma to rozhodilo. Nikto mi na moje územie nebude siahať! A zároveň mám trošku strach, pretože táto návšteva z veľkej diaľky svedčí o tom, že to môže byť dôkladne naplánovaná vzbura.

Viem, čo urobím. Budem k nim – trom mágom – Baltazár, Melicher a Gašpar – milý a pošlem ich do Betlehema, aby sa išli pokloniť tomuto chlapčisku a nech sa potom vrátia a všetko mi potom porozprávajú… My zatiaľ budeme chystať zbrane a taktiky – jedno malé decko nemôže ohroziť moje postavenie!

(ml)

Jozef: Mária bola statočnejšia ako ja

V tejto chvíli nemám na výber. Musím ostať rozumný. Máriu som neprepustil, vzal som si ju za ženu, i keď už čakala dieťa. Navyše, musíme dôjsť do Betlehema. Súpis je súpis. Už sme čoskoro tam. Len tá cesta bola dlhá a dieťa sa môže každú chvíľu vypýtať na svet.

Mária je poriadne unavená, ledva sedí. Nech sme už tam, aby sme si mohli odpočinúť. Lenže kde? Nepoznám tu nikoho, nevyznám sa v hostincoch. Veď nás hádam nenechajú na ulici. Ó, nie! Začali sa jej pôrodné bolesti, musíme sa rýchlo niekam zložiť. Čo teraz? Mám začať kričať na celé mesto? Čo sú tu všetci hluchí a slepí? Nevidia, že potrebujeme pomoc?

Predsa musí byť nejaké riešenie. Len pokoj, Jozef, pokoj. Mária teraz nepotrebuje pri sebe zmäteného ťuťmáka, ktorý nevie, čo so sebou.

Našlo sa predsa len miestečko. Je síce… no… ako to nazvať… nižšej kategórie, ale stihli sme priviesť na svet dieťa v mieste so strechou nad hlavou. Predsa sa nad nami niekto zľutoval. A čo je najdôležitejšie? Sme v poriadku a Mária to zvládla výborne. Bola statočnejšia ako ja.

Sme tu už traja. Malý Ježiš spinká. Je nádherný. Toto bol zázrak.

(jv)

 

Pastieri: Všetci stáli ako očarení

„Oj, či by som si zdriemol, ale musím to vydržať.“ „To veru musíš, kto iný nám postráži celé stádo, ak nie my?“

Debatovali takto pastieri v noci medzi sebou, aby im prešiel lepšie čas a neprišli na nich driemoty. Občas si zo seba aj robili žarty, rozprávali si rôzne príhody, sem-tam niečo zajedli, pospomínali si na minulé časy a noc im tak rýchlejšie ubehla.

Zrazu sa však udialo čosi divné. „Chlapci moji, čo to tam svieti za ovcami? Azda horí?“

Pozreli sa hneď všetci tým smerom a naozaj každý z nich potvrdil, že vidí to isté. Akási divná, nevysvetliteľná žiara, ktorá sa k nim približovala. Pochytali sa všetci od strachu za ramená a cúvli až k múru svojho domu.

Vynorila sa pred nimi krásna bytosť, akú v živote nevideli. Prehovorila, aby sa nebáli a išli privítať Spasiteľa do Dávidovho mesta Betlehema. Mali vyhľadať nejaké dieťa v plienkach, uložené do jasieľ. To však nebolo všetko. Zrazu počuli obrovské množstvo krásnych hlasov velebiť Boha.

Keď šum stíchol, všetci stáli ako očarení. Potom však prvý vykríkol: „Poďme sa tam pozrieť! Ak je to naozaj pravda, tak tam to dieťa bude.“

Vybrali sa všetci v tej chvíli do Betlehema a našli malé dieťa s matkou a otcom presne tak, ako im anjel povedal. Boli takí nádherní! Aj keď v maštali na obyčajnej slame, ale plní neuveriteľného pokoja a lásky. S týmto zážitkom potom pastieri odchádzali naplnení a radostní do svojho života i do života všetkých, ktorým o tom hovorili.

(jv)

 

Ježiško: Môj plač hovoril o Božej láske

Po deviatich mesiacoch pod srdcom svojej milovanej mamky Márie prišiel čas, keď som mal uzrieť sveta. Ako som sa tešil na všetkých, ktorých počas svojho života stretnem! Teším sa, čo urobím na svete! Teším sa na to, ako budem hovoriť o svojom dobrom Otcovi, o jeho vernosti a láske.

Túto radosť neumenšili ani komplikácie, ktoré boli s mojím príchodom spojené – zápis v Betleheme, žiadne voľné miesto v hostinci, maštaľ a pár dýchajúcich zvierat, ktoré zohrievali chladné miesto uprostred sena. Po hodinách bolestí, ktoré mamka hrdo zvládla a Jozef jej bol oporou, sa tmavou nocou niesol môj krik, môj prvý plač: „Boh vás miluje! Boh je dobrý! A je verný!“ Hoci som, pochopiteľne, ešte nevedel hovoriť, v mojom prvom plači bolo toto všetko obsiahnuté. Aj v každom mojom pohľade a nádychu. Začína sa nová éra – aby sa celý svet dozvedel o ohromnej láske Boha Otca, ktorý svet stvoril a s láskou ho obnovuje a udržiava.

Užíval som si aj starostlivú opateru svojej mamky, jej nežnosť, a pevnú ochranu svojho pestúna Jozefa. Dobre mi ich Otec vybral, aby ma sprevádzali na začiatku mojej cesty svetom!

(zv)

 

Traja králi: Inou cestou sme sa vrátili domov

Putovali sme krajinou. Dlho. A potom nás spojila hviezda. Fascinovaní vzdelaním a hľadaním pravdy sme došli až k Herodesovi. Mysleli sme si, že on nám v tejto veci určite pomôže a nasmeruje nás k Novonarodenému. „Kde je ten novonarodený židovský kráľ? Videli sme jeho hviezdu na východe a prišli sme sa mu pokloniť!“ po našich otázkach sa však kráľ Herodes zachoval veľmi zvláštne. V miestnosti sa niesol nepokoj, zvláštne rozrušenie, ba dal sa tam badať aj strach. Keď sa kráľ poradil so svojimi veľkňazmi a skutočne podrobne sa nás vypytoval, kde sme hviezdu videli a kde sa nám zjavila. Síce nám veľmi neporadil, ale vyslal nás do Betlehema so slovami: „Choďte a dôkladne sa vypytujte na dieťa. Keď ho nájdete, oznámte mi, aby som sa mu aj ja šiel pokloniť.“ Nevedeli sme, čo si o tom máme myslieť, ale poslúchli sme. Vydali sme sa na cestu. Hviezda, ktorú sme videli na východe, išla pred nimi, až sa zastavila nad maštaľkou, v ktorej bolo dieťa. Veľmi sme sa potešili! Vošli sme dnu a zbadali Jozefa s Máriou a dieťaťom, ktoré celý národ tak túžobne očakával. Hneď sme padli na zem a klaňali sa mu. Mali sme preňho pripravené dary, a tak sme otvorili pokladnice a dali mu zlato, kadidlo a myrhu. Chceli sme ísť túto radostnú novinu, že sa dlho očakávaný Vykupiteľ narodil, zvestovať Herodesovi do kráľovského paláca. Ale vo sne sme dostali pokyn, aby sme sa inou cestou vrátili domov. Vlastne, ako inak by sme mohli? Zo stretnutia s Kristom sa musíme vrátiť len inou cestou!

(zv)