Keď na „dušičky“ ide doslova o dušu
Prídeme na cintorín, pomodlíme sa, zapálime sviečku a položíme peknú ikebanu. Pamiatka zosnulých však môže mať aj hlbšiu podstatu a za obvyklých podmienok môžeme našim drahým zosnulým dopomôcť na ceste do neba. Aké sú podmienky a historické pozadie tejto pamiatky a ako vznikol Sviatok všetkých svätých?
Ako to už býva, aj tento sviatok má svoje historické pozadie. Na prvý november pripadá Sviatok všetkých svätých. Tento sviatok sa slávi už od 8. storočia po Kristovi. Ako slávnosť sa prvýkrát slávil v Ríme 13. mája za pápeža Bonifáca IV. Súčasne s touto udalosťou požehnal aj nový chrám, ktorý prebral od pohanov a zasvätil ho Panne Márii a všetkým svätým mučeníkom.
Neskôr, za pápeža Gregora III., sa tento sviatok presunul na 1. november. Pred ním existoval Sviatok všetkých svätých mučeníkov, ktorý pripadal na prvú nedeľu po Turícach alebo na 13. mája. V dnešnom gréckom kalendári sa ešte stále táto nedeľa volá Nedeľa svätých. Počas Sviatku všetkých svätých si pripomíname všetkých svätcov, aj tých, ktorí nemajú miesto v kalendári či nie sú oficiálne vyhlásení za svätých.
Po ňom nasleduje Pamiatka zosnulých alebo hovorovo dušičky. Počas tohto dňa sa modlíme za duše v očistci. Spomienku zaviedol svätec Odilo z Cluny v 10. storočí. Rozšírila sa do všetkých krajín a v Ríme bola prijatá v 14. storočí. Okrem toho existuje od 1. do 8. novembra takzvaná oktáva. Za určitých splnených podmienok (sv. spoveď, sv. prijímanie, milosť posväcujúca – vyhýbanie sa aj všednému hriechu, nábožné navštívenie cintorína a ľubovoľná modlitba za zosnulých) môžu počas oktávy veriaci získať úplné odpustky pre duše v očistci, a tým im zabezpečiť „vstupenku do neba“. Preto sa oplatí v tieto dni vyhradiť si čas na návštevu cintorína a účasť na svätej omši.
Čo je očistec?
Počas oktávy sa modlíme za duše v očistci. Ale čo je vlastne očistec? „Očistec je stav duše človeka, ktorú bolí, že by už mohla, ale ešte nemôže prežívať stopercentnú lásku s Bohom, ako so svojím Stvoriteľom a Pánom svojho života,“ hovorí kňaz Pavol Bujňák. Očistec sa nepriamo spomína aj v niektorých častiach Biblie. V Zjavení sa píše: „I prehovoril jeden zo starcov a povedal mi: Kto sú títo oblečení do bieleho rúcha a odkiaľ prišli? Povedal som mu: ,Pán môj; ty to vieš.‘ A on mi povedal: ,To sú tí, čo prichádzajú z veľkého súženia: oprali si rúcha a zbielili ich v Baránkovej krvi.‘“ (porov. Zjv 7, 13 – 14) Spomína sa obrazne aj v Matúšovom evanjeliu: „Veru, hovorím ti: Nevyjdeš odtiaľ, kým nezaplatíš do ostatného haliera.“ (porov. Mt 5, 26) Alebo ako dopĺňa otec Bujňák, očistec je cirkevnými otcami metaforicky prirovnávaný k „očistnému ohňu“.
Je to teda miesto, kde sú ľudia, ktorí v živote konali Božiu vôľu, ale zomreli spútaní hriechom alebo jeho dôsledkami. V ňom majú možnosť „oprať si svoje rúcho“ a dostať sa tak do neba. V Katechizme Katolíckej cirkvi je zachytené, že problematika očistca sa formulovala najmä na Florentskom a Tridentskom koncile. Tradícia Cirkvi sa odvoláva aj na Sväté písmo. Katechizmus vysvetľuje, že: „Tí, čo zomierajú v Božej milosti a v priateľstve s Bohom, ale nie sú dokonale očistení, hoci sú si istí svojou večnou spásou, podstupujú po svojej smrti očisťovanie, aby dosiahli svätosť potrebnú na to, aby vošli do nebeskej radosti.“
Otec Bujňák dopĺňa, že všetci sme krstom povolaní k svätosti. „To povolanie je hlboko vpísané do našej identity. Život svätých, ako aj Slávnosť všetkých svätých, nám pomáha chápať, že svätosť nie je výkon, ale dar, nie je to výsledok našich úsilí, ale je to darovaná identita, z ktorej, pred Božou tvárou, vyplýva za ňu zodpovednosť.“
K problematike odpustkov
Odpustky definuje Katechizmus ako „odpustenie časného trestu pred Bohom za hriechy, ktoré sú už odpustené, čo sa týka viny.“ Je ich možné získať pre seba, ale aj pre zosnulých. Otec Bujňák spomína, že odpustky sú skôr postoj viery. „Aj lekárovi, ktorý nastavil pacientovi liečbu, pacient verí, že bude mať účinok. To sa preukáže až po niekoľkých dňoch alebo týždňoch na základe výpovedi pacienta, ako aj po odbornom vyšetrení.“ Podobne je to aj s odpustkami. Ak využijeme naplno prostriedky (modlitbu, sväté prijímanie, návštevu cintorína…), ktoré ponúka Cirkev, veríme, že budú mať účinok pre danú dušu v očistci. „To, že to funguje, Cirkev preukazuje z overených zjavení, ktoré mali osoby žijúce na tejto zemi a mali tú milosť stretnúť sa s dušami v očistci,“ dodáva otec Bujňák.
Počas týchto sviatkov má naozaj význam venovať čas aj zosnulým. Ako spomína kňaz Pavol Bujňák, prísť na cintorín, zapáliť sviecu a položiť na hrob veniec je bezduchý folklór. Nemá to byť ani o tom, že si len spomenieme na svojich zosnulých v mysli. Sme bytosti, ktoré žijú stav prirodzený a duchovný. „Tento duchovný stav máme žiť cez prostriedky, ku ktorým nás vedie a učí Cirkev. Vedie nás k postoju byť v stave milosti, aby sme mohli v Eucharistii prijať Krista do nášho srdca a tak s ním vyprosiť potrebné milosti pre danú dušu.“