Keď Ježiš príde do mesta…
Hoci aj do toho nášho. Áno, napríklad aj dnes. Prišli by sme ho privítať? Alebo by sme si pozreli prenos v televízii? Bol by vôbec pre nás zaujímavý?
Ech, to je dnes práca! Dali nás sem robiť poriadok. Ako vždy, keď sa v meste ohlási akcia, kde sa čaká, že polícia musí strážiť neposlušný dav. Všade je plno ľudí, tlačia sa tu na námestí a čakajú, vlastne ani poriadne neviem koho. Šéf len povedal, kam máme ísť, dal zopár pokynov, ale nič bližšie nevysvetľoval.
No toľko ľudí som v meste už dávno nevidel, ani na koncerte cez Dni nášho mesta tu nebolo tak plno. To musí byť niekto naozaj veľmi slávny alebo výnimočný, keď je naňho toľko ľudí zvedavých. Alebo je to nejaká politická kampaň? Asi opäť raz niekto pobláznil národu hlavu.
A čo to majú na transparentoch? Hosanna? Požehnaný, ktorý prichádza? Fúha, to sú divné veci. Ale aspoň zatiaľ všetko prebieha pokojne a nikto nevystrája. Občas niekto ide okolo a zahundre čosi o hlúpych kresťanoch, ale inak je celkom pohoda. Prišlo aj zopár novinárov, kamery, takže zrejme ho trochu vyspovedajú a bude po všetkom.
No, ale už sa niečo deje. Zdá sa, že idú nejaké autá. Žeby? Nezdajú sa mi ani nové, ani extra značky, no čakal som niečo lepšie, možno aj limuzíny.
„Netlačte sa, urobte cestu!“ Snažíme sa s kolegami utvoriť priestor, lebo dav sa trochu pohol smerom k autám.
Na pódiu hrá hudba a niektorí ľudia spievajú spolu s kapelou. Čosi o kráľovi, Ježišovi… Nerozumiem celkom dobre. Ale znie to pekne. A čo ma veľmi prekvapuje, spievajú s takou radosťou, akoby z toho niečo mali. Možno sú dobre zaplatení. Neviem, no, ale zas nevyzerajú, že by to hrali ako divadielko. Ide im to tak od srdca.
Z áut vystúpilo zopár mužov, možno tak pätnásť. Počas kráčania k pódiu sa muži občas niekoho dotknú alebo sa dokonca objímu s niekým z davu. Máme čo robiť, aby sme udržali tých, čo sa najviac tlačia.
Zrazu sa ten najhlavnejší hosť pozrel aj na mňa. „Vďaka za pomoc, si dobrý policajt,“ stihol mi povedať, keď prechádzal tesne okolo mňa. Neskutočne ma to povzbudilo. Toto mi môj šéf nepovedal ani raz za celé roky mojej práce. V tom momente som prežil čosi zvláštne. V pohľade toho chlapa aj v jeho hlase bolo toľko pokoja, dobra a uistenia, že som až na chvíľu prestal pracovať. Ktorýsi kolega ma upozornil: „Drž aj tých sprava, lebo to tu rozvalcujú!“
No ja som od chvíle, čo ma oslovil, nemohol z neho spustiť oči. Ľud začal skandovať: „Ježiš, Ježiš!“ Keby som nebol v službe, pridal by som sa k nim. Takto som iba celú svoju pozornosť sústredil na neznámeho muža, ktorý potom aj prehovoril do mikrofónu. Povedal niečo o nádeji pre naše mesto, že každý môže prijať uzdravenie a že máme žiť v láske a odpustení. Boli to veľmi pekné a múdre slová.
Potom už odišiel s novinármi na tlačovku. Niektorí jeho pomocníci, nazval ich učeníci, ešte ostali na námestí a robili s ľuďmi rôzne veci. Niektorí ľudia začali kričať, že sú zdraví, jeden slepec dokonca začal vidieť. Keby som to nevidel na vlastné oči, neuveril by som.
Poviem vám, od tohto dňa sa mi zmenil život. Aj so mnou sa stal zázrak. Prestal som myslieť len na seba a svoju prácu, zistil som, že stále si mám čo povedať so svojou manželkou a deťmi. Uveril som slovám Ježiša a ďakujem jeho jedinej vete, ktorou ma oslovil.