Keď jedno neplánované tehotenstvo zachráni svet…
Neplánované, nežiadané, nevhodné… Čo si asi myslela Mária po anjelovom zvestovaní?
Nemám(e) radi vyrušenia. Radšej pokojný, pravidelne a podľa plánu plynúci život. A ak by už aj tie vyrušenia mali prísť, nech sú len pozitívne, radostné, príjemné… Len, prosím, nič ťažké a náročné! No vianočný čas nám pripomína najdôležitejšie neplánované vyrušenie ľudstva – Boh sa stal človekom prostredníctvom panny menom Mária.
„Ľud, čo kráča vo tmách, uzrie veľké svetlo,“ tak vraveli proroci. Všetci ho čakali. Mesiáša. Ani Mária nebola výnimkou. Ktovie, ako si jeho príchod predstavovali? Možno s veľkým treskom z neba, ohňostrojom, červeným kobercom… Ale žeby dieťa v maštali, ktoré vzíde z panny? Fu, ťažký kaliber pre znalcov Písma v tom čase!
„Boh Vianoc je Bohom, ktorý „zamiešava karty“. Rád to robí! Tak ako spieva Mária v Magnifikate, je to Pán, ktorý mocnárov zosadzuje z trónov a povyšuje ponížených, hladných zahŕňa dobrými vecami a bohatých prepúšťa naprázdno,“ výstižne povedal pápež František.
Ako sa však nemáme báť prijať Božie vyrušenie?
NEPLÁNOVANÉ – DIELO BOHA, NIE ČLOVEKA
Pozrime na Jozefa! Mária, zasnúbená s Jozefom, počala z Ducha Svätého. Anjel jej, okrem správy o tom, že sa stane matkou Mesiáša, zdôraznil dve veci: „Neboj sa!“ a „Raduj sa!“. Nebáť sa a radovať sa? V tom čase bol podľa Mojžišovho zákona skutok cudzoložstva (za ktorý ľudia Máriino tehotenstvo pokladali) trestaný ukameňovaním. Mária to dobre vedela. A napriek všetkej absurdnosti realizovala, o čo ju prosil anjel: nebáť sa a radovať sa. A hoci si to celé určite predstavovala inak, predsa prijala Božie „vyrušenie“ a (z ľudského pohľadu) neplánované tehotenstvo.
Mária sa vrátila od Alžbety, ktorej niekoľko mesiacov pomáhala, kým sa narodil Ján, späť do Nazareta. Jozef, čnostný a vážený muž sa jej príchodu už isto nevedel dočkať, veď boli zasnúbení! Možno ju vyzeral, kedy už príde, jeho srdce horelo nedočkavosťou, kedy uvidí svoju milovanú. Možno práve pracoval vo svojej dielni, keď ju zazrel – hneď sa rozbehol, nemohol sa predsa dočkať, až ju bude držať v náručí! No v istom momente sa zarazil – zbadal totiž Máriu v požehnanom stave. „Ako je to možné? Veď nie sme svoji! Ešte sme spolu neboli! Musela ma zradiť, alebo čo sa to vlastne stalo?“ možno podobné myšlienky behali Jozefovi hlavou pri pohľade na tehotnú Máriu. Možno ho zachvátil hnev a možno ostal úplne pokojný. Chcel ju prepustiť, veď predsa nedopustí, aby ju ukameňovali, hoci srdce mu isto trhalo na kúsky. Možno to bolo úplne inak. A možno na presnom (vy)konštruovaní príbehu ani tak nezáleží.
Jozef sa nechal vyrušiť. Hoci spočiatku vôbec nerozumel, no napokon vďaka anjelovi tiež uveril slovám prorokov, ktoré sa mali splniť na jeho milovanej: „Hľa, panna počne a porodí syna a dajú mu meno Emanuel, čo v preklade znamená: Boh s nami.“ Uveril (a aj tomu naďalej veril), že to nie je dielo ľudské, ale Božie. Viac počúval Boha, ako ľudí.
AJ DNES NÁS BOH „VYRUŠUJE“…
Slovo sa telom stalo. Boh sa obliekol do človeka. A začalo to jedným slovom, ktoré dala Bohu Mária: „Hľa, tvoja som!“ Vstúpil do sveta ako bábätko. A v jednu noc v Betleheme sa obyčajná maštaľ stala chrámom.
A aj dnes nás Boh „vyrušuje“. Chce nás vykoľajiť, dostať von z našich zabehaných chodníčkov. Božia vôľa je zväčša takýmto vykoľajením, vyrušením. A predsa, ak mu dáme i my svoje, ničím neobmedzené, „áno“ – tak, ako sme schopní v našej situácii, možnostiach, postavení – môže i naše (zdanlivo) malé „áno“ spôsobiť veľké zázraky. A to nielen v našom živote, ale aj v životoch druhých, o ktorých možno často ani nevieme. Máriino „áno“ prinieslo spásu celému svetu – Ježiša Krista. Azda nie sú i naše malé či väčšie „áno“ (spolu)účasťou na Kristovom vykupiteľskom diele?
Neurazte sa, ale nedá mi na záver nedodať dve otázky: Čo keby Mária šla na potrat? Čo keby odpovedala anjelovi „nie“? Odpovede na ne môžu byť vianočnou reflexiou pre každého jedného z nás. Osobne. V tichu.
Mária, vypros nám milosť nech(áv)ať sa vyrušiť Bohom!]