Katolícky kňaz Andrej Darmo: Keď ma poslali do dedinky, bol to šok, myslel som, že sa niekde stala chyba

Jeho veľkým snom bolo privádzať mladých k Ježišovi, mal túžbu, skúsenosti i schopnosti. Boh ho však poslal inde a on mal pocit, akoby sa niekde stala chyba, akoby Boh nepochopil jeho modlitby. Andrej Darmo (44), katolícky kňaz z Trnavej Hory, nám porozprával o tom, ako Boh dáva v živote lepšie veci, než si pýtame, a o tom, aké dôležité je dôverovať, aj keď sa nám v mysli vynárajú vlastné pravdy.

Kto a kde je Boh? Hoci ho niektorí ľudia nepoznajú, odmietajú alebo pre nich neexistuje, iní s ním majú osobný vzťah. V sérii rozhovorov Boh nie je mŕtvy prinášame skutočné príbehy ľudí, ktorí dennodenne chodia okolo nás. Možno sú celkom nenápadní, no nesú v sebe jedinečné poznanie. Ich životné skúsenosti hovoria o Božom konaní a o tom, ako aj v každodennosti cítia, že Boh je živý.

 

Vedel by si nám porozprávať o momente, keď si sa rozhodol, že sa chceš stať kňazom?

Neviem, či to bol moment, skôr neustále hľadanie. Je to totiž podobné, ako keď je človek zamilovaný. Zrazu zistí, že ten druhý ho priťahuje, a vie aj nevie, čo s tým. Aj u mňa to bolo tak podobne. Cítil som, že Boh ma volá do spoločenstva s Ním, že ma volá do hlbšieho vzťahu a zároveň chce, aby som tu bol pre každého človeka, nie iba pre jednu ženu, nie iba pre jednu rodinu, ale pre každého, koho stretnem.

 

Kde všade si slúžil počas svojho kňazského života?

Počas tých dvadsiatich rokov som nebol na veľa miestach. Dva roky som strávil v Martine a potom som bol dvanásť a pol roka v Diecéznom centre mládeže v Španej Doline. Následne som mal rok čerpania, ale aj služby po celom svete. Momentálne už šiesty rok slúžim vo farnosti Trnavá Hora.

 

Bola táto farnosť vždy tvojím snom?

Neviem, či bola mojím snom. Keď sa človek stane kňazom, dáva sa do rúk Boha, teda ide tam, kam ho Pán Boh pošle.

 

Potom, ako si sa z ciest po svete vrátil na Slovensko, umiestnili ťa do malej dedinky. Ako si to prijal?

V centre pre mládež, kde sa kňaz nielen venuje tematike mladých, ale s mladými aj trávi čas, som strávil dvanásť rokov. Ide o veľkú dynamiku života. Zakúšal som svet, študoval som, venoval som sa mnohým veciam.

Potom som sa počas svojho sabatického roku v Kanade a Amerike modlil takto: „Pane, Bože, chcem ťa prosiť, aby si ma poslal tam, kde budem potrebný.“ o Vancouvri je deväť stredných katolíckych škôl, ktoré sú plné mladých ľudí. Jedna škola má päťsto žiakov – a títo mladí túžia po Kristovi. Chýbali tam však kňazi na špeciálnu pastoráciu, ktorí by sa mohli týmto študentom venovať. Keď som tam bol, srdce mi horelo pre pastoráciu a hovoril som si: „Bože, tak toto je asi to miesto, kde ma voláš.“ Ale aj tak som sa modlil, nech ma Pán Boh pošle tam, kde chce On.

Na konci sabatického roku mi prišiel dekrét od otca biskupa, že idem za farára do Trnavej Hory. Bol to, priznám sa, šok. Nevedel som, čo s tým. Bolo to zvláštne. V Kanade som to už trochu poznal, túžil som po pastorácii mládeže a zároveň som chcel pomôcť slovenskej farnosti vo Vancouvri. Cítil som, že svet je nesmierne široký a zrazu sa pre mňa zúžil do jedného kvetináča. Najprv veľký svet a potom malá farnosť kdesi pri Žiari nad Hronom. Aj naďalej som sa Boha pýtal, o čo mu ide. „Prečo ma sem posielaš, veď som sa za to modlil!?“ Avšak to, že som sa za to modlil, mi dávalo istotu, že toto musí byť to pravé miesto.

 

Aká bola tvoja nová farnosť?

Pamätám si, že keď som prišiel, od miestnych ľudí som pocítil veľké veľkú lásku, prijatie a starostlivosť. Tešili sa, že majú kňaza, keďže u nich polroka zastupoval kňaz z vedľajšej farnosti. Na druhej strane som sa vnútorne cítil, akoby som bol v inom príbehu, než mám byť. Bolo to veľmi ťažké. Občas mi prešla hlavou myšlienka, či sa niekto nepomýlil. No odpoveďou na moje modlitby bolo: „Teraz chcem, aby si rástol do hĺbky a bol s týmito ľudmi.“ Nevedel som, ako na to. Pamätám si, ako som chodil k chorým. Snažil som sa byť s týmito vzácnymi ľuďmi ako som najlepšie vedel. Ale keď som odchádzal, pýtal som sa Boha, či toto je naozaj to, čo chcel. Ako by sa mi snívalo. Ten zápas bol veľmi silný a asi rok mi to nedalo spávať.

 

Čo bolo ďalej?

Jedna kamarátka, rehoľná sestra, mi hovorievala: „Andrej, buď so sebou trpezlivý.“ Ja som mal tých ľudí od začiatku rád a nechcel som im dať nijak najavo, ako sa cítim. Bolo by to pre nich určite veľmi náročné, keby som im po roku alebo už po mesiaci povedal, že od nich odchádzam. To som nechcel, pretože čím viac som ich spoznával a zisťoval, akí sú vzácni, uvedomil som si, ako ich mám veľmi rád a že to nemôžem a nesmiem spraviť.

Moje srdce sa uvolňovalo postupne, no zároveň si pamätám jeden moment, keď som sa asi po roku prechádzal po cintoríne. Zrazu som pocítil, že tu na Trnavej Hore som skutočne doma. Toto je to miesto, kde mám byť. Vedel som, že už nechcem ísť inde.

Pomohla mi aj jedna rehoľná sestra, matka z Karmelu. Povedal som jej: „Vieš, vo Vancouveri ma potrebujú, je tam veľa, veľa mladých, nemá tam kto s nimi byť a ja mám na to skúsenosti, dary a aj ma to baví.“ Ona mi na to povedala: „Vieš, Pán Boh nás neposiela tam, kde nás potrebujú, ale tam, kde to potrebujeme my.“ Tak som si hovoril: Bože, asi to tu potrebujem.

 

 

Potom sa už tvoje vnútro upokojilo?

Neustále som si kládol otázku: Pane, čo ma tu chceš naučiť? Čo mám robiť? Čo mi tu chceš dať? Bola to stála otázka a – ako som už povedal – odpoveďou bolo to pozvanie ísť do hĺbky a byť v láske s ľudmi. Neskôr sa mi objavil aj problém s očami. Bol som na dvoch operáciách, čo by v Kanade asi bolo veľmi zložité. Zároveň sa ukázali aj ďalšie veci. Z Kanady som prišiel s myšlienkou, že chcem zachrániť svet. Ale akoby mi Boh ukazoval: „Andrej, pomaly. Najprv dovoľ mne, tvojmu Bohu, aby som zachraňoval ja teba, pomohol ti. Aby som ťa ja  premieňal.“

 

Stále si v Trnavej Hore. Ako je to s tebou dnes?

Na Slovensko som prišiel s myšlienkou vytvoriť program kňazov, aký som zažil v Texase. Ale Ale Boh mi znova hovoril: „Pomaly, pomaly.“ Boh je živý, on nie je automat: vhodím modlitbu a vypadne mi to, čo chcem. Živý znamená, že ho neviem zavrieť do škatuľky vlastných predstáv a plánov. Robí čo sám chce a to, čo je najlepšie pre nás. Za ten čas v Trnavej Hore som túto pravdu objavil. Je super, že popri farnosti môžem slúžiť i kňazom a zasväteným zo Slovenska a to je veľký dar, na ktorý ma Boh pripravoval cez Trnavú Horu, centrum pre mládež, štúdium aj cez všetko ostatné. Stále ma pripravuje. On vidí za roh už vtedy, keď ja ešte stále nie.

Vedel som, čo znamená byť s mladými, mať voľnú ruku, cestovať s nimi, všeličo zažívať a evanjelizovať. No napriek tomuto všetkému som nevedel, čo znamená byť farárom a byť na jednom mieste. Nevedel som, čo znamená zažívať samotu večera alebo vetu: „Pán farár, ako poviete.“ Boh ma neustále učí, čo znamená byť kňazom vo farnosti. Čo znamená byť tam sám a zároveň byť v dekanáte, v diecéze. Stále sa pýtať sa a hľadať, čo ľudia v jednotlivých vekových kategóriách potrebujú a čo im chce Boh dať.

Moja farnosť ma od samého začiatku učí naozaj veľmi veľa. Svojou starostlivosťou, otvorensťou, láskou, túžbou po vzťahu s Bohom. Napríklad, práve moji farníci boli tí, ktorí ma pozvali byť s nimi v online priestore, všetko zabezpečili a stále zabezpečujú a tak otvorili farnosť svetu. Dali mi odvahu vykročiť. Z veľkou láskou prijímajú prichádzajúcich, modlia sa za seba navzájom i za ostatných. Sú štedrí v darovaní i pomoci. Majú odvahu ísť do nových vecí a skúšať, ako byť aj ináč s Bohom a pre druhých. A to nie len mladí, ale všetky vekové kategórie. Nie len ženy, ale aj muži. Zažívam spolu s nimi Boha v každodennosti, vo vzťahoch… Je to nevypočítateľné. Učím sa intenzívne aj tu objavovať a zakúšať, čo znamená, že Boh je živý, že existuje, a to aj často úplne odlišne, než by som čakal a kde by som čakal.

 

Dáva ti toto vedomie pokoj, že Boh má pripravené vždy niečo lepšie?

Jasné. Je pre mňa veľký dar zažívať to, že Boh dáva lepšie, než čakám. Je v tom aj pokoj, je v tom aj radosť a učím sa dennodenne odovzdávať všetky veci, ktoré žijem, do Božích rúk s tým, že On vie lepšie. Učím sa vykračovať s ním do neistoty, opúšťať vlastné predstavy v dôvere, že On dáva lepšie, On dáva krajšie, On dáva plnšie a on vie o veciach, ktoré sú za rohom a o ktorých neviem.

 

Dokázal si nejako prepojiť tieto dva svety? Ten „celý svet“ a tú „malú dedinku“?

Zaujímavé je, že keď som odchádzal na sabatický čas, bol som na duchovných cvičeniach –a tam ma zasiahlo slovo: „Veď privoláš národ ktorý nepoznáš, a národy, čo ťa nepoznajú, pribehnú k tebe kvôli Pánovi, tvojmu Bohu“ (Iz 55,5). Preto som si neskôr vo Vancouvri myslel, že Boh mi toto slovo napĺňa práve v Kanade. Hovoril som si, že budem slúžiť tu prítomným mladým, ktorí sú z mnohých národov a potrebujú mať svojho kňaza, čo mi potvrdili a domáci kňazi. A tak bude všetko ideálne. A zrazu prišla Trnavá Hora.

Teraz však cítim jednu vec, že cez skúsenosť v Trnavej Hore zažívam, akoby “celý svet” zrazu prichádzal k nám. V lete sme tu mali sestry z Kuby, predtým bola sestra z Poľska či Kene, mladí z Kanady, Šurian… Mnohí zasvätení i nezasvätení sa u nás zastavujú a cítia prijatie a štedrosť spoločenstva. Pocit kontaktu s celým svetom mám i cez živé vysielanie cez internet. A tým, že robíme programy pre kňazov a zasvätených z rôznych komunít, cítim spolu s farníkmi, že sa dotýkame rôznych svetov. Pán Boh to teda naplnil, ale inak, než som si predstavoval. Ja nemusím chodiť “do sveta”, ale svet prichádza k nám a ja sa iba prizerám.

 

Prichádzal tento pokoj, že si na správnom mieste, postupne, alebo to bol konkrétny moment?

Stále sa pýtam, kde ma Pán Boh chce mať. Každý deň vo mne zaznieva: Bože, čo dnes chceš? Cítim, že to stále narastá. Neprišiel nijaký zlom. Až spätne si uvedomujem, že – aha, veď ono sa to už deje. Je to také precitnutie.

 

Zažívaš Boha aj v každodenných maličkostiach?

Učím sa Ho vnímať. Aj to, že sa tu spolu môžeme modliť, znamená, že Boh je prítomný. Zároveň je to taká klasika, keď som mal napríklad minule chuť na čučoriedky a čakal som návštevu, Boh ich cez farníkov nečakane poslal. Nakrájate poslednú klobásu priateľom a po ich odchode nájdete na kľučke ďalšiu. Alebo aj s jednou mamičkou v požehnanom stave, som sa nestihol stretnúť, hoci som sa za ňu chcel modliť ešte pred pôrodom. Bol som z toho smutný. Včera, keď som mal službu v nemocnici som sa zastavil aj na pôrodnici či niekto nechce prijímanie. Zdravotná sestra mi povedala, že u nich určite nikto. Ja som ju poprosil nech to len ide skúsiť, možno tu Pán niekoho má. A mal. Spomínaná mamička vyšla z dverí a povedala: „Tak sa teším. Nečakala som, že sem práve vy prídete.“ Ani ja, ale Pán Boh to tak chcel. Pomodlili sme sa, vyspovedali a dnes ráno porodila malú Bibiánku. Je to Boží dar, človek to nečaká a zrazu sa Boh prejaví, ukáže sa v stretnutiach s ľuďmi, zjaví, že On sa stará. Boh koná stále, každý deň a ja sa už teším, čo má ešte pripravené na ten dnešný.

 

 

Text je súčasťou série príbehov k téme tohtoročného Godzone tour 2021 – Boh nie je mŕtvy.