Katka vo svojom svedectve: Nie je to tvoja vina! Nie si v tom sám, sama!

Šesť rokov ju zneužíval katolícky kňaz v slovenskej farnosti. Sexuálne zneužívanie sa skončilo pred štrnástimi rokmi. Trvalo od jej štrnástich rokov do jej dvadsiatky. Chce vydať svedectvo, pretože považuje za dôležité, aby sa podobné veci nediali, alebo, ak sa udejú, aby sme vedeli na ne reagovať. Rozhovor vychádza pre citlivosť údajov anonymne, autor sa s obeťou stretol a celý prípad bol na vyšetrovaní príslušným biskupom. Slovo+ ďakuje za dôveru a odvahu (volajme ju) Katke.

Prečo je pre vás dôležité o tom, čo sa vám udialo, hovoriť?

Pretože sa o sexuálnom zneužívaní detí v Cirkvi nehovorí v takej miere, ako by bolo potrebné. Myslím si, že to môže pomôcť aj obetiam, aj Cirkvi, aj celému spoločenstvu – aby pochopili, ako k zneužívaniu dochádza, aké to môže mať následky, ako by sme tomu mohli predísť. A v neposlednom rade to pomáha aj mne.

Čo to môže priniesť obetiam?

Niektorým obetiam môže moje svedectvo pomôcť pomenovať to, čo aj ony prežívali alebo aj stále prežívajú. A tiež to môže pomôcť nájsť odvahu sa s tým niekomu zdôveriť, nahlásiť to. Alebo aj zmierniť pocit viny a hanby, ktorý môžu prežívať.

V čom to môže pomôcť Cirkvi?

Ak chceme niečo zastaviť alebo to zmierniť, musíme si uvedomiť a pripustiť, že to existuje, že sa to týka aj nás, že sa sexuálne zneužívanie detí týka aj Katolíckej cirkvi. Ak to pripustíme, musíme vedieť, ako to prebieha a aké to má následky. A že tie následky pretrvávajú aj po zneužívaní, nedá sa urobiť hrubá čiara a ísť ďalej, ale obete to poznačí do konca života.

Možno to pomôže lepšie pochopiť vážnosť tejto problematiky.

Do tretice: V čom to pomáha vám?

Pomáha mi to naložiť s tým, čo sa stalo, zmysluplne. Boh zneužívanie nechcel a nechce, samo osebe zneužívanie určite nemá zmysel. Ale spôsob, akým sa s tým ja vyrovnávam, môže byť niekomu užitočný.

STAL SA RODINNÝM PRIATEĽOM

Vráťme sa na začiatok tohto príbehu. Mali ste štrnásť rokov. Aká bola štrnásťročná Katka?

Bola som veľmi tiché, hanblivé, utiahnuté, poslušné dievča, extrémne citlivé na potreby a žiadosti dospelých a autorít. Byť dobrou znamenalo pre mňa spraviť všetko tak, ako to odo mňa dospelí žiadali, nikdy neprotirečiť, nikdy nikomu nepovedať nie. Kňaz bol pre mňa obrovskou autoritou, človekom, ktorý odzrkadľuje Boha, ktorý sa nikdy nemýli, ktorý môže byť len dobrý. Túžila som po bezpečí, pochopení.

Bola som dieťa, ktoré cítilo zodpovednosť za všetko a za každého. Mala som pocit, že s problémami sa musím vyrovnať sama, že prosiť dospelého o pomoc je zlyhanie a je to akýsi dôsledok mojej neschopnosti. Všetky svoje ťažkosti, bolesti, problémy som „riešila“ v sebe.

Vo vašom príbehu sa objavuje kňaz, ktorý bol vo vašej farnosti?

Áno.

Ako ste sa zoznámili?

Pripravovali sme sa na birmovku. Bolo nás veľa, ale nejako si ma vybral zo skupiny. Po svätej omši sme museli ísť do sakristie po podpis. Vždy sa mi nejako prihovoril, zavtipkoval, začal mi venovať viac pozornosti. Mala som z toho úprimnú radosť. Radosť z toho, že sa so mnou kňaz – autorita, niekto, koho obdivuje celá komunita – porozpráva, venuje mi pozornosť. Určite som ho nevnímala ako muža, ale ako človeka, kňaza, ktorý je blízko Bohu.

Spomínam si, že inokedy sme boli väčšia skupinka mladých pri kostole a jeden z miništrantov sa ho pýtal, či nám nepožičia film, ktorý vtedy dávali v kinách. On zareagoval, že nepožičia, ale že si ho môžeme ísť ako partia pozrieť na faru. Išli sme. Teraz, po toľkých rokoch, už viem, že skrz všetky tieto skutky (prihováranie sa, zaujímanie sa, pozvanie na faru) ma už „pripravoval“ na zneužívanie. V odbornej literatúre sa tento jav nazýva grooming. Je to čas, keď si páchateľ získava obeť. Získava jej dôveru, vytvára emočné puto, závislosť, vytvára zneužívajúci vzťah založený na manipulácii.  

Ten kňaz si postupne vybudoval vzťah aj k mojim rodičom, stával sa z neho rodinný priateľ, takže mohol prísť k nám domov vlastne hocikedy a ani rodičom nepripadalo divné, ak si ma pozval na faru, aby som mu s niečím pomohla.

Dá sa povedať, že si vás vyhliadol?

Podľa mňa áno. Pamätám si na jednu situáciu, keď sme boli s kamarátkou na fare. Pozval nás, aby sme mu pomohli. Správali sme sa ako bežné násťročné, rehotali sme sa na niečom a on to vtedy neustál, urážalo ho toto naše správanie a vyčítal nám to. Kamarátka zareagovala tak, že vybehla von, zabuchla dverami a ja som tam ostala ošetriť tú situáciu. Mala som pocit, že som zodpovedná za jeho pocity a musím tú situáciu napraviť.

Páchatelia si väčšinou nevyberú nejaké papuľnaté, extrovertné dieťa. Ak aj áno, trvá im dlhší čas zmanipulovať ho a je tam pre nich oveľa viac rizika.

Keď sa na to pozeráte spätne, už tam vidíte nejaké varovné signály?

Po toľkých rokoch a stovkách hodín terapie už áno, ale kým zneužívanie trvalo a aj dlhé roky po jeho skončení som ich kvôli silnej manipulácii nedokázala vnímať. Pre mňa je obrovským varovným signálom to, keď si kňaz pozve jednotlivca k sebe na faru, keď si vytvára s dieťaťom nejaký „výnimočný, jedinečný vzťah“. Dieťa nie je natoľko zrelé, aby vyhodnotilo dobre situáciu, nemá kapacitu brániť sa.

ABY MALI NAD DRUHÝMI MOC

Ako bol tento kňaz vnímaný vo vašej farnosti?

Ľudia ho mali veľmi radi, bol veľmi extrovertný. Často sa prihováral druhým.

Pre mnohých je potom šok, keď sa páchateľ odhalí, pretože ho vnímali ako obľúbeného a neveria tomu. Ako to bolo u vás?

Myslím si, že v našej farnosti o tom nevedia. Mám však skúsenosť, že keď som sa rozhodla nahlásiť páchateľa, jeden jeho blízky sa to dozvedel a snažil sa ma od toho odhovoriť, pripisoval značnú časť viny a zodpovednosti za zneužívanie mne. 

Obranný mechanizmus okolia všeobecne je, že veľakrát vinu pripisujú obeti a chránia páchateľa, lebo ide o niekoho, koho možno aj osobne poznajú, dôverujú mu, koho majú radi a nevedia si pripustiť, že by sa dopustil takýchto hrozných skutkov. Treba si uvedomiť, že páchateľ nie je nejaký strašidelný ujo, ktorého sa každý bojí a ktorého z diaľky spoznáme. Zväčša je to človek veľmi obľúbený, komunikatívny, priateľský, človek navonok dôveryhodný, spoľahlivý.

Cieľom týchto predátorov je, že sa snažia veci ukrývať a utajovať. Bolo to tak aj vo vašom prípade?

Aj áno, aj nie. Stretávali sme sa na fare, pri priehrade, kde boli aj iní ľudia, u nás doma. Vytváral dojem, že to, čo robí, ako sa ku mne správa, je úplne normálne, že je to prirodzenou súčasťou komunikácie. Hovoril, že to „chce aj Boh, lebo ak by to tak nebolo, nedovolil by to“…

Kedy ste si uvedomili, že je to už za hranicou?

Zneužívanie sa nezačalo z ničoho nič. Približoval sa ku mne pomaličky. Letmé pohladenie po vlasoch, po ruke ako súčasť pochvaly, prvé „bratské“ objatie, pusa na čelo ako od nejakého staršieho „bračeka“. Ani mi nenapadlo odporovať, lebo v tom čase som si ani neuvedomila, kam to všetko smeruje… Najprv vytvoril silné emočné puto a potom krok za krokom… kým som sa z toho spamätala, už som bola úplne jeho. Bola som celkom zmätená, sama, úplne odizolovaná.

Pri zneužívaní je prvoradá manipulácia, to telesné je až druhotné. Pre páchateľa je podstatné ovládnuť obeť, mať nad ňou moc.

Nevšimol si niekto, že sa niečo deje? Bol tam aj iný kňaz vo farnosti?

Bol. A myslím si, že ak si to aj všimol, tak to nechcel riešiť.

Snažili ste sa pochopiť, prečo to ten kňaz vlastne robil?

Po rokoch terapie už chápem schému správania páchateľa, aké etapy má zneužívanie, viem sa na to pozrieť racionálne, ale určite nemám pre to pochopenie. Je to niečo, čo by sa nikdy nikomu nemalo udiať.

Od skončenia zneužívania prešlo štrnásť rokov. Trvalo mi x rokov, kým som porozumela tomu, že to bolo zneužívanie. Môj postoj sa k tomu časom menil. Spočiatku som bola presvedčená, že ja som tá najšpinavšia, najhnusnejšia handra, že ja som tá, ktorá ubližuje jemu, že sa nemôžem nikomu zdôveriť, lebo aj tak by mi nikto neveril. Všetku jeho vinu a zodpovednosť som prebrala na seba. Taktika páchateľa je otočiť pozície, kto je páchateľ a kto je vinník… Niekedy aj nenápadnými vetami: „Si taká prenádherná, že sa tomu nedá odolať…“

NEMALA SOM ŽIADNU SEBAHODNOTU

Ten kňaz však vo vašej farnosti nebol celý čas…

Po roku ho preložili do inej farnosti. Stále však k nám chodieval ako rodinný priateľ. Stretli sme sa doma alebo niekde mimo domu, alebo prišiel, zobral ma k sebe, dostal, čo chcel, a vrátil ma domov…

Prvý rok, ako ho preložili, boli tie stretnutia ešte časté, potom už menej. V posledných rokoch to bolo tri-štyrikrát ročne, keď sa z ničoho nič ozval, objavil sa, začal sa ospravedlňovať, sľuboval, že s tým už prestal, správal sa ako normálny priateľ, a keď videl, že som mu uverila, že mu dôverujem, opäť pokračoval v sexuálnom zneužívaní. 

Čo znamená, že dostal, čo chcel?

Všetko. Od pohladenia… až po sexuálny styk. (dlhé ticho)

Snažila som sa to ukončiť, dostať sa z toho, ale nešlo to. Nevedela som, kde hľadať pomoc, na koho sa obrátiť. Ja som za tie roky skutočne uverila tomu, že nemám žiadnu hodnotu, že som len handra, ktorú on použije a potom len tak odhodí. On si bol stopercentne istý, že hocičo spraví, ja sa nakoniec aj tak obrátim na neho. Lebo vedel, že som úplne odizolovaná, nemám sa komu zdôveriť, že som sama v tej bolesti. Veľmi dobre vedel, že pomoc na tú bolesť budem hľadať u neho… U človeka, ktorý tie bolesti spôsobuje.

Kedy zneužívanie prestalo?

Po poslednom stretnutí sa znova na pár mesiacov stratil a opäť prišla z ničoho nič SMS: „Ako sa mám a čo robím? … Či sa nestretneme, lebo prechádza cez naše mesto…“ A vtedy som neodpísala. Odvtedy sa už viac neozval. Tým sexuálne zneužívanie ako také prestalo, následky zneužívajúceho vzťahu však pretrvávali ďalej. 

Kedy ste našli odvahu o tom niekomu povedať?

Po skončení zneužívania mi trvalo tri roky, kým som sa o tom pokúsila povedať nášmu kňazovi… A ďalší rok, kým som mu v troch vetách zhrnula, čo sa udialo. (ticho)

Ako tento kňaz zareagoval?

Postupne, veľmi opatrne ma nasmeroval k tomu, že by som to mohla nahlásiť. Pamätám si, že mi raz dal vytlačené vatikánske dokumenty o zneužívaní a o tom, ako to riešiť. Trvalo mi ďalší rok, kým som sa odhodlala napísať nahlasovací list.

Ako to dopadlo pre neho? Snažil sa vás skontaktovať?

Po skončení trojročného cirkevného procesu bol zbavený možnosti vykonávať kňazskú službu na dobu neurčitú. V tom čase však už nebol kňazom, lebo keď sa začal proces, dovolili mu z vlastnej vôle odísť z kňazstva.

Pred začatím procesu tam boli výhražné telefonáty, listy a návštevy. Zrejme vedel, že som ho nahlásila, a snažil sa ma zlomiť, aby som stiahla nahlásenie. Odkedy sa proces začal, už sa viacej neozval.

Myslíte si, že tých obetí bolo v jeho prípade viac?

Som presvedčená, že áno.

S ÚCTOU A PRIAMO

Hovoríme o jednom kňazovi, ktorý vám ublížil. Často takíto kňazi pošpinia obraz celej Cirkvi. Boli vo vašom živote kňazi, ktorí boli obetaví, starostliví a pomohli vám a nasmerovali vás ďalej?

Veľmi mi pomohol nebohý páter Jozef Hegglin, MSC, ktorý pomohol viacerým obetiam. Určite mi bol nápomocný aj otec Ondrej Chrvala a iní.

Stretla som mnoho kňazov, ktorí by aj chceli pomôcť, ale nevedeli, ako komunikovať. Žiaľ, mala som aj skúsenosti, keď som zo strany klerikov cítila viac obviňovania a obhajovanie páchateľa, veľmi zraňujúce, traumatizujúce skúsenosti, ktoré neprajem zažiť žiadnej obeti. V prvom rade by mohlo pomôcť pravidelné vzdelávanie kňazov v tejto oblasti. Ak budú aj klerici naozaj rozumieť tomu, čo je sexuálne zneužívanie a aké má následky, je možné, že nájdu spôsob, ako byť nápomocní a nespôsobiť nové zranenia.

Čo teda pomáha?

Pomáha mi, keď sa ku mne ľudia správajú s úctou, keď sa z ich správania voči mne necítim ako „chybná“. Keď pomáhajúci netlačí na mňa, ale rešpektuje moje tempo, moje potreby a hranice, nechce presadzovať svoje predstavy pomoci, ale dokáže počúvať, načúvať mojim potrebám, nechce rozhodovať o mne bezo mňa. Oceňujem, keď hovoria so mnou priamo a otvorene.

Vo vašom príbehu ste nemali nikoho, komu by ste o tom vtedy povedali. Možno tento rozhovor číta niekto, kto je v podobnej situácii a má strach nazbierať odvahu. Čo by ste tomuto človeku adresovali?

Nie je to tvoja vina! Nie si v tom sama/sám! Nemáš sa za čo hanbiť! Viem, že to ide asi ťažko, ale môžeš byť k sebe láskavá/ý. Máš svoju hodnotu a nikto nemá právo ti tvrdiť opak! Môžeš, ale aj nemusíš sa o tom niekomu zdôveriť.

Ako by ste sa prihovorili rodičom, ktorí nás čítajú a majú deti?

Majte s nimi živý kontakt, hovorte s nimi, komunikujte, zaujímajte sa. Budujte v deťoch dôveru, ale aj zdravú obozretnosť a buďte aj vy obozretní. Kňaza väčšinou automaticky vnímame ako niekoho dobrého, bezpečného, komu môžeme bezpodmienečne veriť. Treba si však uvedomiť, že aj kňaz je len človek, ktorý môže aj zlyhať a zneužiť svoju pozíciu.

Myslíte si, že ak by sa s vami rozprával v detstve niekto o tom, že sa zneužívanie môže diať, pomohlo by to?

Určite áno. Ak by mi niekto vysvetlil, že to, že mi niekto prejaví ľudský záujem, neznamená, že so mnou môže robiť hocičo. A tiež by mi pomohlo, ak by som vedela, že autorite, kňazovi môžem aj protirečiť, mám právo povedať nie.

JEDNA SEDÍ VEDĽA VÁS

Máte predstavu, koľko obetí môžeme mať na Slovensku? Vo svete neustále „vybuchujú“ nové prípady…

Na toto odpoviem príbehom. Keď v istých novinách pred rokom otvorili tému zneužívania v Cirkvi, cestovala som práve vlakom na terapiu a sadla som si do otvoreného vozňa. Pani, ktorá sedela vedľa mňa, si z tašky vybrala práve tieto noviny a začala svojmu mužovi rozprávať: „Čo toto má byť? To sa tu nedeje! Tu nie sú žiadne obete! To sa deje akurát niekde v Amerike…“

Neviem, kde som v sebe našla odvahu, ale ozvala som sa: „Viete, jedna práve sedí vedľa vás…“ Bol to obrovský šok pre mňa, ale aj pre pani a pre tých, čo sedeli okolo a všetko počuli.

Hocikedy, hocikde môžeme stretnúť človeka s takouto traumatickou skúsenosťou.

Kým je dnešná Katka a ako to ovplyvnilo váš život následne?

Každý týždeň chodím na terapie, pracujem na polovičný úväzok. Moje duševné a telesné zdravie natoľko poznačilo zneužívanie, že som na invalidnom dôchodku. Od posledného stretnutia s páchateľom už prešlo veľa rokov, prešla som si rokmi terapie, ale následky silnej emočnej manipulácie pociťujem na sebe každodenne. Napríklad čo sa týka pocitu viny… Racionálne už viem, že to, čo sa dialo, nie je moja vina, ale sú chvíle a situácie (napríklad na omši, v cirkevnom prostredí), keď emocionálne opäť prepadnem týmto pocitom. Je to jeden z dôsledkov extrémne silnej manipulácie.  

Zneužívanie poznačilo aj môj duchovný život. Je pre mňa veľmi ťažké chodiť na sväté omše, žiť svoju vieru v cirkevnom spoločenstve. Od detstva som chodila do kostola, viera v Boha bola a aj je mojím základným a pevným bodom. Avšak nedokážem chodiť do kostola, je mi veľmi ťažko, keď vidím kňaza. Vynárajú sa mi spomienky, mám v sebe chaos pocitov (pocit viny, hanby, menejcennosti, hnevu, strachu) a je mi aj fyzicky ťažko. Veľmi túžim po tom, aby som sa v kostole, pri cirkevných predstaviteľoch dokázala cítiť bezpečne, ale zatiaľ to tak ešte nie je. 

Keď bol na návšteve Slovenska pápež František, medzi prvými sa stretol s obeťami zneužívania. Boli ste tam tiež?

Áno.

Aké to bolo byť s človekom, ktorý zastupuje Cirkev na zemi?

Uzdravujúce a bezpečné – v jeho prístupe ku nám. Prvýkrát som ho videla naživo, ale mala som z neho pocit, ako keby sme sa poznali už roky. Po náročnom dni musel byť veľmi unavený, ale napriek tomu sa nám venoval na tisíc percent. Počúval, reagoval, hovoril – priamo u nám. Bol tam… s nami, pre nás.

Je niečo, o čo sa chcete podeliť z tohto stretnutia?

Veľmi ma povzbudzoval a potešili ho moje aktivity v tejto problematike (vydávanie svedectva). Ako dar som mu dala svoje svedectvo, ktoré som napísala pre seminaristov. On ešte pri odchode mojím textom zamával so slovami, že ide a hneď si ho aj prečíta. Svätý Otec si moje svedectvo skutočne prečítal, a nielen prečítal, ale mesiac nato ho spolu s komentármi kardinála O´Malleyho, predsedu Pápežskej komisie pre ochranu maloletých, zverejnil do celého sveta.

Ilustrácie, ktoré sú súčasťou rozhovoru, vytvorila Katka.

ČÍTAJTE AJ:

List, ktorý odovzdala Katka Svätému Otcovi: Chcem Vás poprosiť, aby ste chránili Cirkev!

…

Pozývame vás navštíviť novú webovú stránku WWW.ZNEUZIVANIE.SK, na ktorej nájdete 10-dielný edukatívny seriál k téme sexuálneho zneužívania detí.