Katka Ličková z trnavského Sant’Egidia: Chudobní mi ukazujú, čo znamená byť štedrý a prajný

Pochádza z Trnavy, po niekoľkých rokoch v Brne sa spolu s manželom Peťom vrátili do tohto kráľovského mesta. Venuje sa šitiu a móde, ich synčekovi Augustínovi, no v jej srdci – spolu s ďalšími členmi komunity Sant‘Egidio – horí túžba byť nablízku ľuďom bez domova. Katarína Ličková (25).

Kde prišiel impulz venovať sa ľuďom bez domova? „Ja som bola už od detstva príliš citlivé dieťa, plakala som, aj keď vylúčili Pluto zo slnečnej sústavy,“ priznáva s úsmevom Katka a dodáva: „Myslím, že bolo pre mňa vždy prirodzené všímať si ľudí, ktorí sa nemajú dobre. Samozrejme, nie vždy som túto pomoc pretavila do skutkov, ale to, že nie som voči tomu ľahostajná – to mi ostalo…“ V Brne, kde Katka študovala, bolo oveľa viac bezdomovcov ako v Trnave – a tak bola intenzívnejšie konfrontovaná s ľudskou bolesťou.

Prechádzame sa chladným decembrovým dňom po Trnave a zaskočí ma číslo, ktoré evidujú – koľko ľudí bez domova sa v tomto meste s asi 65-tisíc obyvateľmi nachádza. „Je ich asi tristo.“ Priznávam, očakával som oveľa menšie číslo.

Zakúsila samotná Katka už noc mimo domova, aby si viac prežila to, čomu sa venuje? „Žiaľ, nie. Viem, že existujú aj takéto možnosti, pre nás ‚domovcov‘, ale ešte som prespanie niekde na ulici či lavičke neskúsila.“ Spomína si však na situáciu, keď zmeškala nočný spoj, a hodiny čakania, počas ktorých bola stanica zamknutá, považuje za nekonečné a nepríjemné.

BOŽIE RIADENIE

To, že v Trnave vznikla skupinka ľudí Sant’Egidio, príde Katke ako Božie riadenie. „Tento zápal rástol vo viacerých ľuďoch súčasne a ‚náhodou‘ sa títo ľudia stretli v rovnakom čase na rovnakom mieste.“ Boli to predovšetkým jezuita Peter Buša, manželia Gaggiovci a manželia Sásikovci.

Spolu s manželom Peťom si niesli túto túžbu pri sťahovaní z Brna do Trnavy. „V Brne sme mali ku koncu obdobie, keď sme slúžili veľmi málo a cítili sme, že nám služba chýba, že náš život nie je naplnený.“
V Trnave to bola potom jasná voľba, pretože skúsenosti z brnianskej komunity Sant’Egidio im potvrdili, že práve toto im prináša zmysel.

Prvá komunita Sant’Egidio vznikla v Taliansku a rozšírila sa do celého sveta. Cieľom je nielen pomoc ľuďom na okraji spoločnosti, ale aj komunitná modlitba a život podľa evanjelia. Čím sú pre Katku tieto ďalšie dva piliere?

„Osobná modlitba je určite väčšina kresťanského života, inak nám hrozí, že vyschneme. Osobná modlitba je miesto, kde ma stretáva Boh. Niekedy sa nestihnem vymotať zo svojich vlastných myšlienok a problémov, ale on je v nich aj tak prítomný. Niekedy počas modlitby píšem básne…“ Čo pre ňu znamená evanjelium? „To, že Ježiš je milosrdný a ja si to nemusím zaslúžiť, iba to postačí prijímať.“

NESKUTOČNE LÁSKAVÍ

Čomu nás môžu naučiť ľudia bez domova? „Aktuálne neslúžim v Sant’Egidiu naplno, chodievam na prípravu jedla a na modlitbu, na ulicu nechodievam, keďže máme dvojročného syna. Môj manžel chodí za nás všetkých!“

Spomienkami sa však Katka vracia do Brna: „Chudobní mi ukazovali, čo znamená byť štedrý a prajný. Dostala som od nich už všeličo – napríklad ako svadobný dar peniaze či kôpku časopisov Nový Prostor (česká verzia NotaBene), aby som si ich mohla predať a získať peniaze. Tiež krém na ruky, keď bola zima.

Mnohí boli neskutočne láskaví a prišli mi statoční v tom, ako bojovali so životom v situáciách, v ktorých sa ocitli. Sama neviem, čo by som na ich mieste robila, obávam sa, že by som príliš silná nebola.“ A Katka premýšľa, že všetci robíme chyby, život niekedy prinesie rozhodnutia, ktoré nás poznačia na celý život, a má skúsenosť, že ľudia bez domova vedia svoje chyby oľutovať, priznať si ich a pokoriť sa.

Často majú tiež veľkú sebareflexiu. „Je pravda, že mnohí pijú alkohol, ale uvedomujú si to, že to nie je správne…“ Keď hovoríme o tom, kto je najčastejšie na ulici, Katka spomenie mužov po rozvodoch, ktorí nechali byty a domy manželkám s deťmi a oni sa túlajú… „Práve mužov to dokáže veľmi zlomiť, čo sa stalo, a ocitnú sa v beznádeji a na ulici,“ hovorí Katka.

ŽIVÝ ORGANIZMUS

Katka je už nejaký čas v manželstve a mamou. „Je to pre mňa požehnaním, je to nezaslúžený dar žiť v rodine. Na manželstve ma fascinuje, že je to živý organizmus – je dynamické, rastie, mení sa. Každá výzva, ktorú spolu prekonáme, nás posúva do inej hĺbky.“ Ich synček Augustín im priniesol nové situácie, ktoré predtým nezažívali: „Aj odchod z domu môže byť dráma,“ usmieva sa Katka a dodáva: „Dosť nás to obrusuje, veľa si študujeme o detskej psychológii. Je to pre nás nesmierne zaujímavé!“ Ich syn dostal meno Augustín preto, lebo obaja rodičia majú radi svätého Augustína, aj pragmaticky: „Žili sme vtedy v Brne pri Kostole svätého Augustína.“

Katkin manžel Peťo je ilustrátor a ilustroval viaceré obálky Slovo+ aj naše knihy – zhodou okolností aj aktuálnu januárovú obálku: „Peťo je moja spriaznená duša. Fakt ho milujem a som jeho verná fanúšička. Podľa mňa je geniálny, vytrvalý, veľmi morálny, láskavý, neustále tvoriaci a veľký fešák v roláku s bajúzmi,“ usmieva sa Katka. „Je pre mňa oporou, pozná ma a motivuje. Prešli sme si spolu aj náročným obdobím, a to nás ešte viac utužilo.

Ja sa rada tvárim, že všetko zvládam a robím veci dobre a nemám s nikým a ničím problém. Môj manžel najlepšie vie, že to tak nie je. Stále sa učím byť k nemu úprimná. Ešte vždy ma vie prekvapiť, že je s tým v pohode, keď vidí moje zlyhania, moje dramatické výstupy, moje sťažovania si a moju nedokonalosť. Nič to nemení na jeho rozhodnutí milovať ma. Tento záväzok – že sme manželia do konca života – ma vlastne dosť oslobodil.

NA CELÝ ŽIVOT

Katka sa venuje odevnému dizajnu, šije napríklad aj svadobné šaty. „Tie prvé, čo som šila, boli moje…“ Svadobné šaty tvorí rada, pretože svadba je podľa nej extrémne dôležitá udalosť, dať sľub na celý život je veľká vec. Talent a túžbu tvoriť má v sebe už od ôsmich rokov: „Existuje video, kde ako osemročná hovorím, že budem módna návrhárka…“ Jej cesta k tvorbe bola komplikovanejšia – cez gymnázium a ekonomickú fakultu –, ale dnes tvorí aj bez istoty stabilného zamestnania.

Na záver sa Katky pýtam, v čom ju Boh naposledy prekvapil a čo pekné „ušil“ v jej živote. „Možno to vyznie zvláštne, ale nedávno som chcela nejaké pekné rifle. Snažíme sa nenakupovať vo fast fashion obchodoch a nemala som peniažky na férové rifle… A o pár dní nato som na kontajneri pred panelákom našla takmer nové rifle – dokonalé, moja veľkosť, dobrá farba,“ svedčí Katka. „Boh ma tiež prekvapuje novými priateľstvami a vzťahmi v Trnave, ktorá je pre mňa stará a nová zároveň, pretože tu opäť začínam…“ A Katka na záver dodáva, že ju živí nádej, že je pred nimi ešte veľa pekného a dobrého.

Snímky: Slovo+ / Martin Ližičiar