Katarína Mikulová: Ak ma Pán Boh obdaril niečím naozaj krásnym, je to láska a úcta k Pravde

Novinárka a žena, ktorej srdce horí pre Pravdu. Aká bola jej cesta k autentickému prežívaniu viery? Katarína Mikulová (32).

Katka, vyštudovaná novinárka, odmalička rada písala. Je to činnosť, ktorú miluje, lebo má pre ňu aj terapeutické účinky. „Myslím, že mám bohatý vnútorný svet a písanie mi pomáha časť zo svojich úvah a vnemov upratať, dať im formu a zmysel v textovej forme. Keď človek píše, všeličo pochopí, objaví mnohoraký súvis. Slová majú moc a je krásne odhaľovať ich skrytý význam,“ vysvetľuje. Už na základnej škole písala básne, na strednej poviedky a zamilovala sa do surrealizmu. „Bratislavské ulice boli plné blogerov a alternatívnych umelcov. V obklopení týchto ľudí, ktorí milovali umenie aj tvorbu, som pochopila, že som jednou z nich, že máme spoločný jazyk. Tu vznikli prvé texty venované publiku a nikto sa nečudoval, že som sa rozhodla práve pre žurnalistiku. Nemčina mi šla ľahko, preto som nastúpila do školy vo Viedni. Na vysokej škole som už tvorila honorované texty. Bola to prax, ale aj brigáda, spôsob, ako si zaplatiť Melange na Stephansplatzi a kúpiť vstupenku na výstavu v MUMOK,“ pokračuje vo svojom rozprávaní.

Keby si mala novinárka zvoliť jednu jedinú tému článku, o ktorej by napísala, chcela by vyjadriť svoju túžbu, aby ľudia vedeli, že sú milovaní – a napriek všetkým zúfalstvám a nešťastiam, ktorým sú vystavení, môžu žiť zmysluplný a krásny život. „Ak by sa mi jediným článkom podarilo otvoriť ľudské srdce pre vedomie tejto hodnoty, keby sa mi podarilo otvoriť v človeku perspektívu nadprirodzeného života, túžbu po svätosti a poznaní Boha, potom by som bola naozaj spokojná,“ objasňuje.

 

 

PRAVDA JE KRÁSNA, NEMÔŽEM JU NEMILOVAŤ

Na svojom blogu definuje seba samú ako tú, ktorá miluje hĺbku viery, hľadanie pravdy a konverzie „svetákov“. Vo svojom rozprávaní opisuje, že táto túžba po pravde v nej bola vždy zakódovaná, jej srdce horí pre Pravdu: „Mám bezpochyby veľké množstvo chýb a verte mi, že za mnohé z nich sa hanbím, lebo ma dokonale upokorujú. Je to najmä moja emocionalita a úzkostlivosť. Ak ma však Pán Boh obdaril niečím naozaj krásnym, je to láska a úcta k Pravde. Môj život nebol nikdy lineárny, ale myslím si, že som vždy veľmi náruživo hľadala pravdu. Takto som sa zamilovala do katolicizmu. Evanjeliová zvesť, konflikt telesného človeka a človeka duchovného, tajomstvo zbožstvenia a dosahovanie svätosti, to sú vznešené pravdy, ktoré vysvetľujú celú podstatu ľudského života tu na zemi. Pravda je krásna, nemôžem ju nemilovať, nevyhľadávať. Zároveň však sústavne trpím, lebo viem, že to, čo ‚chápem‘, je len jedno promile, jedna kvapka v mori. Veľmi si prajem spoznať pravdu o sebe, Bohu, živote. A, áno, v tomto kontexte rada pozorujem všetky konverzie ‚‚svetákov‘, lebo sa teším, keď ktorýkoľvek človek náhle precitne a uvedomí si pravdu.“

Jej texty, ktoré si nachádzajú svojich čitateľov nielen na spomínanom blogu, sú neraz vskutku výstižné, trefné a nadčasové. Inšpiráciou je pre Katku okolitý svet: „Chodím po uliciach s otvorenými očami a síce vám nepoviem, kde postavili novú bytovku a ktorý hotel už zrekonštruovali, možno vám však opíšem ľudí, ktorých som stretla, a či boli smutní alebo veselí. Zaujímajú ma ľudia, ich túžba po šťastí a takisto spôsob, akým sa vyrovnávajú so svojou existenciou, ako a v čom nachádzajú svoj zmysel. Zvlášť mi na srdci leží dnešná mládež, ich horúčkovité vyhľadávanie prijatia a obdivu, trápi ma nedostatok lásky a sebaprijatia, tlak, ktorý je na nich vyvíjaný. Preto tak často píšem o depresii, perfekcionizme, vnútornom svete – lebo to nami hýbe najviac.“

 

 

BOŽE MÔJ, JA NEVIEM, ČI NAOZAJ SI. ALE AK SI, PROSÍM, ZACHRÁŇ MA

Katka bola vychovávaná v katolíckej rodine, ale ako sama hovorí, jej viera nebola živá ani zdravá. „Bola som škrupulant, a tak som v puberte opustila sviatostný život. Je to ako v Podobenstve o márnotratnom synovi. Vzala som všetky svoje dary a talenty a rozhajdákala ich vo svete. Snažila som sa nájsť šťastie v kariére, úspechu, v známostiach, neskôr v ezoterike. Po jedenástich rokoch som zistila, že nemám nič, som smutná, hladná a stačia mi aj mizerné struky pre svine. V zúfalstve som sa modlila, veľmi vrúcne a úpenlivo: Bože môj, ja neviem, či naozaj si. Ale ak si, prosím, zachráň ma,“ vyznáva. Do mesiaca od svojej modlitby bola na svätej spovedi a odvtedy už niekoľko rokov prežíva katolícku vieru úplne novým spôsobom.

Práve pri spomínanej sviatosti zmierenia sa jej Pán Ježiš citeľne dotkol, je to chvíľa, na ktorú nikdy nezabudne: „V momente, keď som dostala rozhrešenie a vyšla zo spovednice, mi cez okno silno zasvietilo do očí svetlo, až tak, že som chvíľu nič nevidela. Celú omšu som plakala a mala silnú triašku, priateľka ma musela držať za ruku. Bola to detská omša – a teraz sa podržte –, na ktorej sa čítalo evanjelium o márnotratnom synovi. Na prijímanie som išla v sprievode maličkých detí. Neviem to vysvetliť, iba som skrátka celou svojou dušou, celou svojou bytosťou vedela, že som sa vrátila k milujúcemu Otcovi, že som objavila Pravdu. Bol to obrovský nádych po dlhých a ponurých utrpeniach vo svete.“

Od čias konverzie ju držia tri piliere: viera, nádej a láska. Verí, že všetkým trom božským čnostiam ju zvláštnym spôsobom učí Panna Mária, Kráľovná nebies: „Či prežívam bolesť alebo radosť, vždy podávam ruku Najsvätejšej Panne. Je to skutočne Matka bolesti, rozumie všetkým pozemským krížom a dodáva nádej v každej beznádejnej situácii. Takže kto mi pomáha? Mária! Navždy.“

 

 

ÚČINKY TEXTU A KONVERZIE MÁ V RUKÁCH BOH

Vo svojej novinárskej profesii, ktorá ju živí, sa snaží byť svedomitá, profesionálna a podsúvať do popredia správne hodnoty – keďže pracuje s verejnou mienkou –, ľudí posmeliť, pozdvihnúť, urobiť im radosť. Aj takýmto spôsobom šíri evanjelium v prostredí, v ktorom sa pohybuje.

Okrem toho robí množstvo dobrovoľnej pisateľskej činnosti – napríklad ide o texty na Postoji, na webe Bezhranicnalaska.sk alebo v niektorých projektoch čiastočne pomáha so správou sociálnych sietí. „Je to forma evanjelizácie a robím ju preto, lebo verím, že má význam a že možno otvorí oči rovnako strateným, akou som bola ja,“ vraví.

Žurnalistika ako prostriedok evanjelizácie? „Samozrejme, lebo som si vedomá toho, že všetky talenty, ktoré sme od Boha dostali, majú slúžiť na šírenie evanjeliovej radostnej zvesti. Na čo budem vedieť písať a písať úžasne, keď neprebudím ani jedno svedomie, keď nezaklopem ani na jedno srdce? Účinky textu a konverzie má v rukách Boh. Ale mojou úlohou je dať mu priestor, aby ma mohol použiť. Samozrejme, je to náročné. Po prvé preto, že človek sa ťažko ustráži od márnivej pýchy, musí si dať veľký pozor, aby písal skutočne pre ľudí, pre ich dobro, nie pre vlastný imidž. Po druhé je to časovo náročné. Často texty prepisujem, vylepšujem a musím si dať pozor, aby som nezanedbávala iné povinnosti,“ opisuje.

 

 

CHÝBA NÁM ZÁKLADNÉ POVEDOMIE NAŠICH DUCHOVNÝCH POTRIEB

Keby išla Katka na opustený ostrov a mohla by si so sebou vziať len tri veci, vyzeralo by to takto: „Dobre, ale berte ma s humorom: Eucharistia! Bandaska perlivej vody. A iPhone. (úsmev) Dajme tomu, že som sa ocitla vo Francúzskej Polynézii, mobil je nabitý a mám aj internet. Vygooglila a privolala by som pomoc. Ale kým by prišla, porozprávala by som sa s Pánom pri kokosovom orechu a hovorila s ním o živote. Nuž a dúfajme, že by to bolo na tej najkrajšej pláži, kde by som chytila bronz a pozorovala pestrofarebné rybky. Ach, ako veľmi mi chýba more!“

Sama vníma, že dnešnému svetu najviac chýba schopnosť zastaviť sa a zamyslieť sa nad tým, kto som a čo robím. Pýtať sa seba samého, aký je zmysel mojej existencie, kam smerujem a či si volím správne prostriedky. „Chýba nám základné povedomie našich duchovných potrieb, ale aj askéza, zmysel pre umŕtvenie a čnostný život. To hovorím aj pre seba – sama trpím hedonizmom a vyhľadávaním príjemného pocitu,“ dodáva.

A napokon, aké tri knihy by jednoznačne novinárka zaradila do povinného čítania? Prijať sám seba od Romana Guardiniho; O pravej úcte k Panne Márii od sv. Ľudovíta Mária Grigniona z Montfortu a, samozrejme, Sväté písmo.