Katarína Marčáková: Nemám pocit, že by som vstupom do manželstva stratila slobodu

Sloboda verzus nesloboda v manželskom zväzku. Stáva sa zo slobodného človeka vstupom do manželstva neslobodný človek? Je sloboda čosi, čo partnerovi darujeme? Dá sa to vôbec? O svoje postrehy sa podelila Katarína Marčáková (33), manželka gréckokatolíckeho kňaza a matka troch detí.

Zdá sa, že trendom dneška je chrániť si slobodu až natoľko, že napokon zneslobodňuje človeka samého. Či už od rozhodnutia zaviazať sa v manželstve, komunitnom živote, alebo živote v celibáte pre Božie kráľovstvo. Kde sa v človeku berie tento strach pred záväzkom?

Strach zo záväzkov je podľa mňa dôsledkom dnešného spôsobu života. Je jednoduchšie žiť sám, nezávisle od iných, nemusieť sa nikomu prispôsobovať. Naša súčasnosť nás učí sebectvu v každom ohľade. Zároveň aj tomu, že každý je nahraditeľný. A preto sa my ľudia akosi podvedome chránime. Naučili sme sa, že „ísť s kožou na trh“ bolí, to sa už nenosí. Všade okolo nás je tlak, ako mám vyzerať, ako myslieť, ako sa správať. Záväzok vyžaduje zraniteľnosť. A byť zraniteľným chce odvahu.

 

Stav zadaný/slobodný môže vyznieť mätúco. V zmysle – keď vstupujem do manželstva, stáva sa zo mňa neslobodný človek. Ján Pavol II. však píše, že „bez slobody je konanie človeka vyprázdnené, pozbavené hodnoty; bez slobody niet morálky“. Ako tomu správne rozumieť? Aké je miesto slobody v manželstve?

Nikdy som nemala pocit, že by som sa vstupom do manželstva stala neslobodná. Práve naopak. V manželstve prežívam hlbokú slobodu a radosť z toho, že môžem byť sama sebou. Zároveň aj to, že objavujem akoby nový rozmer Boha v jednote s mojím manželom. Každý z nás je iný, a predsa sa spoločne stávame úplnými. Tá krása slobody pre mňa zahŕňa aj rozmer toho, že viem, kým som a som prijatá aj s mojimi chybami. Rovnako aj môj manžel. A všetko, čo do nás Boh vložil, buduje náš vzťah, manželstvo aj rodinu. Môžeme zažívať to, že sa nepotrebujeme na nikoho hrať pred tým druhým a zároveň, že v mojej slabosti môže zažiariť jeho mužská sila. Ako hovorí Ján Pavol II., bez slobody je konanie človeka vyprázdnené, čo chápem ako problém našej súčasnosti.

 

LEN SLOBODNÝ ČLOVEK SA RADUJE ZO SVOJEJ JEDINEČNOSTI

Práve tým, že nie sme slobodní, nemôžeme prežívať radosť z našej jedinečnosti. Hráme sa na niekoho iného a premáha nás zúfalstvo, že náš život je len prežívaním, nie žitím. Je prázdny. A pokiaľ by som tento stav mala zažívať v tom ľudsky najužšom zväzku – manželstve, asi by ma premohlo zúfalstvo. Veľmi sa mi páči výrok, ktorý sme mali na svadobnom oznámení: Neprišiel som na svet, aby som ťa zmenil, ale aby som ďakoval Bohu za to, že si. Toto je podstata. Môcť sa v slobode tešiť z toho, kým som a kým je človek po mojom boku.

 

Keď sa pri uzatváraní manželstva jeden snúbenec daruje druhému, daruje mu aj svoju slobodu? Môže ho potom „slobodne“ milovať?

Tak ako sa snúbenci slobodne rozhodujú jeden pre druhého, rozhodujú sa tiež slobodne milovať toho, koho si zvolili. Áno, pri uzatvorení manželstva v podstate dávame tomu druhému svoju slobodu, ale nie preto, aby sa stal naším väzniteľom. Práve naopak. Sviatosť manželstva, v ktorej spájam svoj život s jediným človekom, má potenciál moju slobodu nie umenšiť, ale rozvinúť.

 

ZRANITEĽNOSŤ JE CESTOU K SLOBODE

V tom najintímnejšom prostredí, prostredí lásky, sa môžem stať zraniteľným. A ako som už spomínala, zraniteľnosť je pre mňa cestou k úplnej slobode. Zároveň dôvera, že tento človek, pre ktorého som sa rozhodla, mi pomôže dospieť k radosti zo slobody. Pretože tá rastie v prostredí lásky. Keď milujem a viem, že som milovaná, nemusím byť ostražitá a môžem v pokoji byť tým, kým som a aj skrze spätnú väzbu milovaného (či už pozitívnu alebo negatívnu) sa stávam tou, ktorou ma Boh stvoril. Pretože často prostredie, v ktorom žijeme, či už je to rodina, škola, práca, nám dokáže pokriviť sebaobraz.

Bolo to tak aj v mojom živote. Manželstvo žijem siedmy rok a môžem povedať, že za tieto roky som naozaj zistila, kto som, aké sú moje túžby a dary a vidím, že aj skrze môjho manžela zisťujem, aký je Boží plán so mnou. A práve to vnímam ako ovocie rozhodnutia, slobodného rozhodnutia sebadarovania v manželstve.

 

Stretávame sa s problematikou privlastnenia si manželského partnera. Ako správne chápať „nárok“ na druhého a ako chápať „slobodu“ v manželskom zväzku?

Stretávame sa s mnohými pármi a aj na základe toho, čím som si prešla ja sama, vidím v tomto jednu veľmi podstatnú pravdu. Ak dvaja ľudia zažívajú nazvem to otrocké privlastnenie si toho druhého a očakávajú naplnenie z jeho strany, je to tým, že si len potrebujú potvrdiť svoju hodnotu. Človek, ktorý sa upína na toho druhého a čaká neustále potvrdzovanie lásky od svojho partnera, pravdepodobne nikdy nezažil lásku Boha a nepochopil svoju hodnotu.

 

MANŽEL ČI MANŽELKA ČLOVEKA NEDOKÁŽE ÚPLNE NAPLNIŤ

Aj v manželstve musíme chápať, že ten druhý nás nedokáže naplniť. A ak prežívaš neustále pochybnosti o jeho láske, skús sa vrátiť k Prameňu. Dovoľ Bohu, nech potvrdí tvoju hodnotu, nech ti ukáže, kto si. Ak toto spoznáš, už nebudeš lásku vyžadovať, ale začneš ju dávať a ona sa vráti k tebe zo slobodného, a najmä radostného rozhodnutia tvojho manžela. Už viac nebude nárokom, ale naplnením túžby spraviť toho druhého šťastným. A to je kľúčom k šťastnému manželstvu. Spoznaj, kto si, a pochop, že práve ty, taká aká si, môžeš spraviť tvojho manžela šťastným.

 

Ako dosiahnuť istú vyváženosť medzi realizáciou vlastnej slobody (napríklad pri otázke sexuálneho života) a odmietaním manželského partnera? Mnohí zastávajú názor, že „plniť túžby partnera“ je manželská povinnosť.

Sebadarovanie v intímnej oblasti má byť slobodným darovaním sa. Ak sa stáva len nárokom, ruinuje to človeka, manželstvo, a napokon celú rodinu. Naša súčasnosť obrátila všetko naruby. Aj v budovaní vzťahu je tlak, aby sme začali z opačnej strany. Daj mu svoje telo, aby si potvrdila svoju lásku. To je klamstvo. Duchovná a duševná jednota prirodzene vyústi k tomu, že sa túžime darovať celí tomu druhému. Najmä my ženy potrebujeme cítiť, že sme chápané, milované a prijímané a to nás vedie k darovaniu sa v intimite. Ak je to naopak, rozbíja to dušu, pretože žena má pocit, že muž netúži po nej, ale iba po jej tele.

Ak sa rozhodujeme robiť šťastným toho druhého v každodennom živote, nemôžeme očakávať, že ten druhý bude v sexuálnej oblasti plniť naše túžby. Aj tu platí to rozhodnutie, že ja sa usilujem o jeho šťastie. Teda nátlak, citové vydieranie či čokoľvek iné tu nemá miesto. Tak ako sme slobodní vo všetkom, aj v tejto oblasti je nevyhnutná komunikácia a zváženie všetkých životných okolností, ktoré často vyžadujú aj odriekanie. Sloboda v manželstve je aj v tom, že nie som otrokom svojho tela. Veď najdôležitejšia je láska.