Karolína Zvoníčková: Duch Svätý, Kreator, je vo mne a túži tvoriť (so) mnou #neobycajnezeny

Umelkyňa Karolína pochádzajúca z Čiech má 27 rokov, s manželom oslávili šesť spoločných rokov a spolu s dvoma dcérkami (2 a 4 roky) žijú v srdci Zlínskeho kraja. Deti a jej Bílé místo (pod ktorým ju viete nájsť na internete a sociálnych sieťach) tvoria hlavnú náplň jej dní. Ďalej sú to priatelia, ktorí sú jej spoločenstvom, zaujíma sa o psychológiu, má rada kávu, modlitebné prechádzky, interiérový dizajn a najnovšie sa učí aj vyšívať.

Rozhovor je súčasťou seriálu (Ne)obyčajné ženy. V ňom prinášame príbehy žien, ktoré hľadajú Božiu vôľu vo svojej každodennosti a tak sa ich život môže stať inšpiráciou aj pre nás.

Kaji, aký je tvoj vzťah k Bohu, ako si hľadala svoju cestu k nemu?

Kedysi som si zapísala svoje sny do tridsiatky – jedným z nich bolo žiť v pretrvávajúcom vedomí Božej lásky a jeho blízkosti, nielen v modlitbe, ale aj mimo nej. A Pán môj sen plní – myslím, že ho so mnou dokonca i spoločne prežíva.

Odkedy som na vysokej škole objavila „modlitebnú komôrku“ – modlitbu ako osobný vnútorný čas s Pánom, stala som sa od nej v dobrom slova zmysle závislá. Predtým pre mňa mala podobu skôr ,,Zdravasu“ pred spaním. Vďaka komôrkam som začala Boha poznávať novým, osobnejším spôsobom… Z niekoho vzdialeného sa stal mojím najbližším priateľom, bez ktorého nechcem urobiť jediný krok.

Modlitba, sviatosti – vzťah s Bohom je to, čo mi pomáha objavovať vlastnú hodnotu, naplňuje moje najvnútornejšie túžby a úplne prakticky mi taktiež dáva silu do materstva, práce a všetkého ostatného. Jedine vďaka jeho láske môžem sama milovať. Potrebujem ho každodenne.

Ako sa dá vybudovať si takú svoju ,,modlitebnú komôrku”?

Vyberte si pokojné miesto, nastavte si časovač. Uvedomte si Božiu prítomnosť – nemusíte sa nejako snažiť, stačí len pozdvihnúť svoj zrak k Bohu a pozrieť sa do očí tomu, ktorý sa na vás už s láskou díva (Sir 34, 16). Hovorte mu, čo máte na srdci. Načúvajte jeho odpovediam (na utriedenie myšlienok pomôže aj zapisovať si slová modlitby). Pozvite Ducha Svätého, nech vedie vašu modlitbu, nech vám dá slová, nech dá vašej modlitbe tvar. Pozvite ho aj do svojej predstavivosti – i tú môžete v modlitbe použiť –, predstavte si seba s Bohom na svojom obľúbenom mieste…

Pre mňa je modlitebná komôrka časom osobnej modlitby. Nevyhnutne sa v nej nevenujem čítaniu Písma ani duchovnej literatúre, to zase inokedy, komôrku beriem ako dôverné stretnutia seba samej a Boha. Čas úprimného rozhovoru, len my dvaja. Je to pre mňa čas, v ktorom mu (zas a znova, každý deň) ukazujem svoje srdce, svoju slabosť a výmenou prijímam jeho lásku, silu.

Ako si sa dostala k umeniu a kaligrafii? Kde sa to začalo?

Začalo sa to už v detstve, aj keď to vidím až teraz s odstupom. Ako malá som dokázala presedieť hodiny pri stole, kde som tvorila najrozmanitejšie denníky, pracovné listy, prezentácie svojich imaginárnych svetov. To som ešte netušila, že moja dospelácka práca bude vyzerať podobne. Pre niekoho, kto hľadá to svoje, mi pripadá užitočné pátrať v detstve.

Objavovanie vlastného poslania bolo pre mňa veľkou témou. Pri jednej modlitbe príhovoru som dostala slovo, že to bude niečo kreatívne. Hádala som sa potom s Bohom, ako to môže byť pravda, keď nie som kreatívna a na umeleckú výšku ma nevezmú, pretože neviem tak dobre kresliť. Skončila som na odbore multimédia v ekonomickej praxi, kde nechýbal ani predmet typografia. V rámci neho vznikol prvý prototyp duchovného denníka, od ktorého to bol už len krôčik k diáru. Mali sme vytvoriť ľubovoľnú brožúrku a ja som to chcela prepojiť s tým najdôležitejším v mojom živote – vierou.

VYKROČIŤ VO VIERE A PREKROČIŤ STRACH

Čo ťa inšpirovalo k tomu, aby si začala tvoriť pod názvom Bílé místo? Aká je myšlienka alebo koncept?

Myšlienka založiť si svoje kreatívne miesto na internete sa rodila veľmi postupne, bola plodom modlitby, nesmelého snívania s Bohom – objavovanie toho, kým som, akými darmi ma obdaroval. Na vysokej škole, kde sa ľudia začínajú profilovať, som premýšľala, čomu sa v kreatívnom svete venovať – lákala ma fotka, video, grafika… Pri jedných chválach som si do poznámok zapísala: KALIGRAFIA. To by mohlo byť ono!

Mala som v rozvrhu jeden voľný deň, tak som si ho vyhradila na kaligrafické samoštúdium. Ruku v ruke s tým som si založila instagramový profil, pomenovala ho Bílé místo a zdieľala tam svoje prvé krasopisné verše a k tomu myšlienky o viere. Biele, pretože mám rada túto farbu – symbolizuje pre mňa čistotu, nádej, prázdny list papiera, na ktorom môže vznikať niečo nové.

Už len založiť si Instagram bol pre mňa samotnú zázrak – bola som paralyzovaná strachom zo sebaprezentácie online (stále ešte niekedy som). Ale bola tu tá túžba, tušenie smeru, ktorým by som rada šla, a aj guráž, ktorú mi Pán dodával pri modlitbe.

Nedávno som v jednej z kníh Krisa Vallottona čítala: „Kedykoľvek vykročíme vo viere, musíme prekročiť strach. Strach je strážnym psom. Keď pes začne štekať, môžeme si byť istí, že sa blížime k pokladu, ktorý stráži.“ Na začiatku bolo Bílé místo o zdieľaní sa o viere a krasopísaní. To potom naplnilo diár a Bílé místo sa rozrástlo o eshop.

Bola si na to sama alebo ti niekto pomáhal?

Sama, ale môj manžel bol v krokoch „dať sa po vysokej na podnikanie – vydať diár – založiť si eshop“ nenahraditeľnou oporou. Objednávky sme až do narodenia prvej dcéry spracovávali ako „Two Men Show“ ja s manželom. Na jeseň v „diárovej sezóne“ sme balili do noci v obývačke, sklad sme mali v spálni. Cez deň som sa venovala tvorbe, komunikácii, on svojej práci.

Narodenie dcéry nás priviedlo k tomu nájsť si externé priestory pre sklad (v našom dvojizbovom byte bolo už príliš tesno) a aj našu prvú brigádničku, voláme ju špecialistka na krásne balíky. (úsmev)

Tento projekt je tvoja práca na plný úväzok alebo si aj niekde zamestnaná?

Po narodení prvej dcéry to bola moja práca na plný úväzok, teraz s dvoma deťmi je to tak, ako sa len dá. Každý deň strávim prácou pár hodín počas toho, keď mladšia spí, na staršiu niekto dáva pozor alebo je v škôlke. Prácu pri deťoch mi umožňuje sieť ľudí naokolo, ich výpomoc so strážením a aj manželova pracovná flexibilita.

Kto tvorí tvoj okruh ľudí? Patríš do nejakej komunity, spoločenstva?

Áno, aktuálne tvoria naše spoločenstvo štyri spriatelené rodinky z nášho sídliska. Stretli sme sa v detskej miestnosti v našej farnosti, padli si do oka a teraz sa schádzame vždy u niekoho doma. Deti sa hrajú, my sa modlíme a zdieľame. Spoločenstvo ma držalo už od strednej – najprv Ignite, potom Ascension v Prahe. Som za ne veľmi vďačná – ako introvertovi sa mi nie vždy chcelo niekam chodiť, ale môžem každému od srdca povedať: nenechajte sa o čas v spoločenstve ochudobniť!

BOH PREHOVÁRA SKRZE PRÁCU KAŽDÉHO Z NÁS, KEĎ HO DO NEJ POZVEME

Aký je tvoj proces tvorby? Máš nejaký vyhradený čas alebo to ide spontánne?

To, že mám deťmi veľmi obmedzený čas, ma vlastne pekne nakopáva k tomu ísť rovno k veci, byť efektívna. S materstvom musím v práci taktiež prioritizovať – nestihnem ani náznakom všetko, čo mám na zozname vysnívaných produktov. A je to tak v poriadku. Každý rok si beriem na začiatku roka voľno na rozlišovanie a hľadanie, čomu sa daný rok budem venovať. Uplynulých šesť rokov to bol predovšetkým diár, náš hlavný produkt. Jeho tvorba mojím pracovným tempom trvá vlastne celý rok – od pretkávania duchovného obsahu cez grafiku, sadzbu, marketing až po diárové doplnky.

Aké posolstvá sú pre teba pri tvorbe najdôležitejšie? Ako sa odrážajú v tvojich dielach?

Túžim, aby produkty (a vlastne i ďalší obsah) Bílého místa viedli používateľky do vzťahu s Pánom, jeho budovanie a rozvíjanie. Aby boli behom dní pripomienkou, povzbudením, že na to nie sme samy. A taktiež aby odrážali aspoň nepatrným kúskom jeho krásu, aby boli potešením pre dušu i oko.

Často vo svojich príspevkoch spomínaš Novénu odovzdanosti. Prečo ti je taká blízka?

Často mi pomáha, keď som zahltená úlohami a vecami, ktoré sa ocitnú mimo mojej kontroly, znovu uvidieť pravdu – že som len malé dieťa v Otcovom náručí. V ňom môžem spočinúť a nechať sa akoby spiaca preniesť na druhý breh. Uvedomujem si vďaka tomu zas a znova, že Ježiš túži byť tým, kto sa „o to postará“ (poznámka: zvolanie v Novéne odovzdanosti).

Ako vnímaš interakciu so sledovateľmi? Aké reakcie ťa najviac oslovili alebo prekvapili?

Ako dôležitú, vzácnu. Bílé místo sa začalo podelením sa o prežívanie vo viere. Priala by som si mať na ne viac vyhradeného času, často však musím sociálne siete posúvať bokom. Pracovný multitasking mi veľmi nejde, a keď som ponorená v tvorbe, najradšej sa sústredím len na ňu. A taktiež sú pre mňa sociálne siete niekedy vyčerpávajúcim miestom.

Často si však hovorím, že máme tie najmilšie sledujúce a zákazníčky na svete. Dojíma ma, keď mi niektorá napíše, že sa pri rozbaľovaní balíka rozplakala; že má pocit, že každý verš v diári bol vybraný presne pre ňu… Som z toho prekvapená a dojatá, keď vidím, že Boh prehovára skrze prácu mojich rúk. Skrze prácu každého z nás, keď ho do nej pozveme.

POTREBUJEM BOHA – ŽIVOTNE. KAŽDÚ PRÁCU ZAČÍNAM MODLITBOU

S akými prekážkami si sa stretla nielen pri svojej tvorbe a ako si sa s nimi vyrovnala?

Neraz mám problém urobiť prvú čiarku. Obavy, že nemám čo ponúknuť, že to tentokrát nepôjde… Vnútorný kritik ide na plné obrátky a k tomu sa často pripájajú i perfekcionistické tendencie. Pomáha mi niekoľko vecí: snažím sa nahovoriť seba samu, že idem pracovať len tak nanečisto, že robím len taký náčrt, hrám sa. Súbor, v ktorom tvorím diár, mám pomenovaný „play“. Berie to zo mňa tlak, že to musím vystrihnúť na prvýkrát dokonalo. No aj tak pri tomto náčrte väčšinou zostávam a stáva sa z neho finálna verzia. (úsmev)

Zásadná je pre mňa modlitba. Aj vďaka nej si uvedomujem, že Duch Svätý, Kreator, je vo mne a túži tvoriť (so) mnou. Nemôžem byť pokrytecká – tvoriť kresťanský obsah sama za seba a Boha k tomu nepotrebovať. Potrebujem ho – životne. Každú prácu začínam modlitbou. Pomáha mi napríklad aj tancovať – môže to znieť zvláštne, ale to, ako sa moje stuhnuté telo uvoľňuje a poddáva pohybu, je pre mňa metaforou takejto uvoľnenosti i v tvorbe.

A nakoniec – pomáha mi prácu ukončovať modlitbou: „Pane, dala som, čo som mohla, ty tomu vdýchni život, ty to požehnaj, ty si to použi.“ Často sebe i jemu hovorím: „je to tvoj diár“ alebo „môžem sa cítiť trápne, ale nech je to na tvoju oslavu“.

Ako sa ti darí to všetko zvládať v súvislosti s rodičovstvom a materstvom? Mala si nejakú krízu? Ako si ju prekonala?

Materstvo je pre mňa kontinuálnym procesom sebapoznania, rastu. Vstupovala som doň s predstavou o sebe ako dokonalej mamičky, ktorá bude do bodky aplikovať všetky načítané princípy. Dosť ma prekvapilo, že s materstvom vyplávali celkom rýchlo na povrch moje najrôznejšie slabosti. Tlak na seba samu, výčitky, výbuchy negatívnych emócií – veľmi som nevedela, čo s tým, a tak som začala hľadať odpovede. Pomohli mi knihy (napríklad Cesta matky alebo Maminka, nekrič!) i terapia. Naučila som sa napríklad strážiť si a zabezpečovať svoje základné potreby (hlad, smäd…), ktoré som mala predtým tendenciu ignorovať. Treba taktiež rozoznávať a pomenovávať svoje hranice. Teraz po štyroch rokoch v role matky musím povedať, že sú aj dni, keď si to celé tak v ľahkosti užívam. Materstvo ma toho mnoho naučilo a verím, že ešte nie sme na konci!

Aké máš osobné sny, túžby, výzvy do ďalších rokov?

Nie som veľmi zvyknutá snívať v konkrétnych obrysoch. Mojím najväčším snom je žiť svoj život v plnosti toho, čo preň Boh zamýšľal, keď ma tvoril. Túžim byť stále viac zakorenená v jeho láske. Túžim, aby môj život niesol jeho vôňu – aby mohol byť svedectvom o ňom. Aby som žila život na jeho chválu.

Chcem ešte viac porozumieť sebe a druhým, rásť v modlitbe príhovoru i v dare proroctva.

Úplne praktický sen mám snáď iba jeden – rada by som si postavila pustovňu, drevený tiny house s veľkým oknom. Taký krásny, ako sú tie v glampingových magazínoch, ale s pridanou hodnotou – slúžil by ako miesto stretnutia, kde by naša rodina i druhí mohli čerpať v Pánovej blízkosti.

Foto: archív respondentky