Kardinál Jozef Tomko: Každý deň by sme si mali vytvoriť na 15 minút svoj Betlehem

(článok z archívu)

Charizmatický aktívny Slovák po deväťdesiatke. Emeritný prefekt Kongregácie pre evanjelizáciu národov, do roku 2007 predseda Pápežského komitátu pre medzinárodné eucharistické kongresy. Majiteľ rôznych čestných doktorátov a autor pätnástich kníh. Človek hlbokej pokory, ktorý v Božej vinici pracuje ako kňaz už 65 rokov, sa s nami podelili o svoje spomienky na nielen
slovenské Vianoce. Slovo+ sa rozprávala s otcom kardinálom Jozefom Tomkom (90).

Aký najkrajší darček ste počas vášho života dostali?
O darček nešlo, darčekom bol pre nás stromček.

Pamätáte sa na svoje najkrajšie Vianoce?
Najkrajšie Vianoce boli vždy doma, Udavské, v kruhu rodiny, keď som bol mladý. Slávili sa u nás tradične. Jeden obraz, ktorý mi odvtedy utkvel v pamäti a dlho som premýšľal, čo má znamenať – na štedrý večer sa najprv upravila izba, otec priniesol trochu sena, slamy, bol v tom niečo pastierske. Stôl sa upravil zvlášť. Pri stole sme museli byť všetci, nevstávalo sa od neho a jedlo bolo vopred určené.

Čo sa u Vás jedávalo? Aké zvyky ste mali?

Pekným zvykom bolo, keď nás matka ako prvá poznačila medom krížikom na čelo, aby sme boli sladkí ako med. Sú to detské gestá, ale veľmi pekné a príznačné. Stôl bol prikrytý a boli na ňom upravené bochníky chleba. Až neskôr som si uvedomil, že mesto Betlehem znamená “mesto chleba”, možno preto dávali naši ľudia na stôl chlieb. Bol to symbol, aby bola hojnosť chleba, pretože Vianoce sú sviatkom hojnosti a bohatstva a príchod Ježiša Krista nám priblížil nebo na zemi. O tom boli všetky tieto gestá a symboly.

Nikdy som napríklad nevedel ako dieťa, prečo sa dávala pod stôl sekera. Veď to nie je pastiersky nástroj, ani pokojamilovný a Vianoce sú predsa sviatkom pokoja. Až neskôr som sa dozvedel, čo to znamená. Bol som už na teológii a uvedomil som si: Prišiel Spasiteľ a preťal okovy hriechu. Je to vzácna myšlienka sekera a reťaz, niečo pekné a hlboké. Naši ľudia to mali vo svojich tradíciách, ktoré boli veľmi jednoduché a súviseli so životom. Dali tomu hlboký význam, že aj teológ musí zložiť pred nimi klobúk.

SPIEVAL CELÝ KOSTOL, AŽ SA TRIASLI OKNÁ

Ktoré Vianoce boli pre Vás najťažšie?

Počas štúdia v seminári sa nechodilo na Vianoce domov. Sviatky sme slávili tam. Bola tam však liturgia, spoločná večera. Vianoce s množstvom veľkých darčekov som nezažil, pretože ani nebolo z čoho ich kúpiť. Boli sme dosť chudobná a robotnícka rodina, u nás sme dostávali dary, ktoré boli potrebné: nové topánky alebo šaty. Boli to veľmi užitočné dary.

Koľko Vás bolo súrodencov?

Mal som dve sestry, takže rodina z piatich členov.

Na čo pekné si s nimi spomínate?

Keď sme po snehu kráčali na polnočnú a zo všetkých strán sa pripájali ľudia s lampášmi, ak bola tmavá noc. Sneh bol vždy, nebolo možné si predstaviť, žeby existovali Vianoce bez snehu. Mali sme vždy veľa snehu a bola vždy tuhá zima, dnes sa počasie zmenilo. Kostol sme mali na briežku… a všetky tie zvuky vŕzgajúceho snehu a svetielka lampášov sa spájali. A keď organ spustil Čas radosti, veselosti, naše ženičky a dievčatá na dedine mali také hlasy, toľko spievali, že ich ani organista nezvládol, ťahali si svoje. Spieval celý kostol, až sa priam triasli okná.

Boli prvé Vianoce v Ríme iné?

Pre mňa to neboli prvé Vianoce mimo rodiny. Prišiel som v treťom ročníku seminára, bolo to po vojne, hneď boli Vianoce. Všetko tu bolo iné, ako to na juhu je. Behali sme hore dole a pozerali sme sa: liturgia, baziliky, ľudia, čo nakupovali. Aj dnes sú tu rovnako kostoly, kde sú nádherné a umelecké Betlehemy: Kozma a Damián alebo Ara coeli. Celé Vianoce sme si robili výlety do ulíc. Ľudia boli usmiati, pokojní, medzi ľudí prišla harmónia, vytvorila sa atmosféra, kde nikto nerozumel prečo, ale každý sa cítil dobre.

BOH JE SO MNOU

Prípravou na Vianoce je advent, ktorý býva zaplavený reklamou a koledami. Poznáte recept, ako sa
dobre pripraviť na prežitie Vianoc?

Najlepšie je, ak sa človek utiahne a vybojuje si ten pokoj. Je pekné, ak si človek tento priestor vytvorí a musí si nájsť čas aj miesto. Ak si uvedomí, o čo tu ide, čo sa slávi, že nejde len o to vonkajšie. Je pekné, že naše kresťanské národy majú ešte stále svoje zvyky, piesne a vianočné tradície. Vždy sa treba zamyslieť, či sú napríklad piesne iba peknou melódiu a vytvárajú vianočnú atmosféru, alebo ide v slovách o niečo hlbšie? Lebo tie slová majú hlboký význam. Ak spievame koledy, modlíme sa, ak máme takýto úmysel.

Každý sa môže utiahnuť do kostolíka, no niekedy stačí aj vlastný kútik v izbe. Kedysi taký kútik býval v našich rodinách, kde ľudia umiestnili svätý obrázok, Betlehem alebo Pannu Máriu alebo Srdce Ježišovo a Srdce Panny Márie. Ja tu mám (ukazuje na svoj obraz) veľmi cenný obraz – Sedembolestná Panna Mária. Najdôležitejšie zo všetkého je však utvoriť si kútik vo svojom srdci, lebo bez toho sa nedá zhovárať s Bohom.

Nielen tak, že človek povie nejakú modlitbičku – otčenášik alebo zdravas -aj to je pekné, ale tak, že sa zastaví a porozmýšľa, ku komu sa modlí. Vtedy je nútený, aby sa sústredil a povedal: Boh je predsa so mnou. Vtedy sa začína osobná – meditatívna modlitba. Mali by sme sa naučiť každý deň 10-15 minút utvoriť si svoj Betlehem, svoj kútik. Toto je dôležité. Ak by sme si toto osvojili, bol by to ten najkrajší dar z neba, Vianoce. Toto by som radil, ak sa to podarí raz, bude vás to motivovať pokračovať. V osobnej modlitbe nájde človek prítomného Boha. Je tam, lebo aj Ježiš Kristus povedal, že on je s nami do konca sveta. O toto by sme sa mali pokúsiť, predstavujeme si to zložito, ale je to jednoduchá vec. Človek sa trocha skoncentruje, sústredí, stíši a uvedomí si – chcem byť s Bohom a Boh chce byť so mnou.

Ako slávi Vianoce pápež? Zažili ste už mnohých nástupov svätého Petra…

Ako slávi Vianoce pápež? V robote (úsmev). Má čo počas sviatkov robiť. Pápež sa musí sústrediť, aby si dobre pripravil myšlienky. Práve som dočítal prejav, ktorý mal pápež František v Štrasburgu. Je tam toľko hodnotných myšlienok a matérie! Keď zasa hovorí pápež k ľuďom, musí nasadiť iný tón, prispôsobiť sazástupom, ktoré čakajú na jeho slovo. František má veľmi pekný prístup k ľuďom, je veľmi jednoduchý. No nestačí, aby sa prispôsobila iba forma, ale treba ľuďom priblížiť Ježiša Krista, ktorého káže, toho Boha, ktorý je duch a neviditeľný, a to je umenie. Je umenie takto kázať.

VIANOCE MÁM SLOVENSKÉ

Mal niektorý z pápežov nejaký zvláštny zvyk, ktorý si priniesol zo svojej krajiny?

Neviem… Každý má svoje tradície pri večeri, svoje zvyky. Myslím, že sú to jednoduché veci. Nikdy som tam s nimi nebol a ani neviem, či niekoho pápež pozýva.

Aké sú Vaše rímske Vianoce? Ako slávite štedrovečernú večeru?

Po slovensky, pretože mám sestričky Slovenky, donedávna som mal pri sebe rodnú sestru, ktorá však ochorela a je v Bratislave. Mám teraz aj kuchárku Slovenku, tak to bude po slovensky.

Páči sa Vám niečo z talianskych vianočných tradícií?

Veľmi pekné je, keď prídeme 25. decembra pozdraviť Svätého Otca. O dvanástej má prejav, všetko je plné ľudí, aj pod mojimi oknami a pápež vzadu, z lóže, hovorí prejav do celého sveta – Urbi et orbi. Zväčša je o pokoji a najmä o pokoji, ktorý nám priniesol Ježiš Kristus. Niektorí pápeži dávali vinšovanie v rôznych jazykoch, neviem či to bude robiť aj tento. Ján Pavol II. pozdravil azda 50 národov. Vždy sa ozvala konkrétna skupina na námestí. Pekne bolo vidieť celosvetovú rodinu a to ako viera spája všetkých a ako je dôležitá úloha pápeža, ktorý stojí na čele tejto cirkevnej rodiny. Obraz ľudskej rodiny, ktorá by mala žiť v pokoji medzi sebou. Tak ako si to blahoprajeme.

Hovoríte o rodine. Na Slovensku sa často skloňuje zápas o rodinu. V čom je podľa Vás najviac dnes
rodina ohrozená?

Vo svojej podstate, že rodinu tvorí muž, žena a deti. Niekedy k nej patria aj starí rodičia. Dnes sa používa názov manželstvo pre niečo, čo je mimo tohto obrazu a zloženia. Rodinám sa kradne to, čo je pre ne podstatné a prenáša sa na iné spôsoby žitia pre skupiny, ktoré sa domáhajú práv, ktoré patria prirodzenej rodine. Aj oni sa chcú nazývať prirodzenou rodinou, chcú sa stavať na rovnakú úroveň tradičnej rodine, ktorú poznáme, v ktorej sme vyrástli a ktorej vďačíme, že sme na svete. Je jedna vec, že niektorí majú takéto sklony. Každý máme nejaké sklony, no neznamená to, že tieto formy nazveme manželstvo a rodina.

Myslím si, že ide o ohrozenie samotnej identity rodiny. Je dôležité, aby sa to definovalo, je to veľmi dôležité. Aby sa to zdôraznilo aj v občianskych zákonoch. Nie je to len vec Katolíckej cirkvi, ale vec všetkých občanov. Nie je správne, aby si druhí mysleli, že my musíme byť zarovno, budeme sa volať manželstvo, budeme sa volať rodiny. Nesmú sa kradnúť názvy a mená, rozmazáva sa tým pojem manželstva a rodiny.

V AFRIKE ŤA PRINÚTIA PRIPRAVIŤ SI DOBRÚ KÁZEŇ

Sledovali ste v talianskej speváckej súťaži vystúpenie rehoľnej sestry Kristíny? Je vám sympatická táto
evanjelizácia?

To môže urobiť Kristína. Sú sestričky, napríklad moje, ktoré tak nemôžu evanjelizovať, lebo nie sú speváčky. Ohromila tým, že ako sestrička pekne spieva. Je pekné, že má pekný hlas a takto ho využíva. Má úspech, ale úspech je tiež Boží dar. Ona hovorí, že spieva preto, lebo aj svoj hlas vníma ako takýto dar. Spieva pekne, rád ju počúvam.

Už ste na penzii, máte však stále veľa práce. Ako sa dokážete odreagovať a oddýchnuť si?

Nie vždy sa mi to podarí, ale snažím sa urobiť si každý deň malú prechádzku. Je to aj vec fyzického zdravia, pretože sa nedá stále len sedieť za knihami alebo pri obrazovke. Táto prechádzka je pre mňa veľmi dôležitá, o to viac, že žijem v meste. Keď môžem, idem do Vatikánskych záhrad, prípadne navštívim Janikulum. Sú tam krásne pínie, je tam záhrada a lepší vzduch, je to vyvýšené miesto.

Počas vášho života ste napísali mnoho kníh. Ktorého autora rád čítate, ktorý vás inšpiruje?

K čítaniu sa dostávam ťažšie, pretože som skôr aktívny človek, viac píšem. Zistil som však, že teraz je viac ľudí, ktorí píšu ako čítajú. Knihy človek iba prebehne. Ak ma niečo zaujme, pozriem si to, no moje záujmy sú široké, nielen čisto umelecké alebo literárne. Je dôležité, aby tam bol dobrý obsah. Vždy ma zaujímala teológia, takisto sociológia, nie však teória, ale pozorovanie života, zároveň ako úvaha a reflexia na každodenný pracovný život človeka. Zo sociológie mám aj doktorát, bol som prvý doktor sociálnej filozofie na Gregoriánskej univerzite.

Máte mnoho titulov, na ktorý z nich ste najviac hrdý alebo je pre vás výnimočný?

Vôbec na to nemyslím. Ďakujem Pánu Bohu za dlhý život, ak toľké roky pracujem na rôznych poliach, na rôznych kontinentoch, nazbiera sa to. Sú to tiež rôzne prednášky a návštevy, mal som možnosť prednášať už na všetkých kontinentoch sveta.

Na ktorú krajinu spomínate najradšej?

Mám veľa spomienok z Afriky, keďže som po nej veľa cestoval, ojojoj (smiech). Pamätám si, ako mi udeľovali doktorát v Keni. Prišlo veľa ľudí, bolo teplo, niekde mám možno odloženú aj moju reč. Spomínam si tiež, ako som svätil biskupov a kňazov, vtedy bolo potrebné pripraviť si kázeň v domácej reči. V Keni sa používa angličtina, aj v škole, takže ju jednoduchí ľudia poznajú. No ak sa im človek prihovorí v swahili, hneď vidieť ako ožijú, spozornejú.

Taká kázeň sa nedá povedať za 10 minút. Pozerali by sa: Prišiel si zďaleka a chceš nám povedať takú krátku kázeň? Chcú niečo počuť a naozaj počúvajú. Oni si žiadajú, aby to malo obsah. To ťa prinúti, aby si sa dobre pripravil.

Kto vám pomáha z cudzími jazykmi? Swahilčina nie je bežný jazyk…
V Ríme máme seminaristov z krajín, kde sa tento jazyk používa. No niekde sa používa v Afrike aj francúzština. To sú dva hlavné jazyky. V niektorých krajinách ešte ostala trochu španielčina alebo portugalčina.

MÁM VEĽKÝ VZOR VO SVÄTOM JOZEFOVI

Ktorý svätý Vás inšpiruje?

Svätý Jozef. Nielen preto, že je môj patrón, i keď aj to zaváži, ale preto, že je veľmi účinný. Staral sa o domácnosť, rodinu, živobytie, aby všetko dobre klapalo. Nemám však rád obrazy, kde je Panna Mária mladučká a pri nej Jozef ako starý dedo. Takéto predstavy nie sú pravdivé.

Svätý Jozef je pre mňa veľkým vzorom. Vždy, keď bolo zle, chýbali peniaze, bolo treba niečo zariadiť, povedal som: “Svätý Jozefko, musíš pomáhať!” Pritom bol mlčanlivý, nemáme od neho nijakého slova v evanjeliu. Bol tiež starostlivý, musel to byť statočný človek, robotník. Všetko zariadil, aby mohla rodina prežívať aj ťažké krízy. Bol aj emigrant – uteká cez púšť, do Egypta, prenasledujú ho. Mám v ňom veľký príklad, ako prežívať ťažkosti.

Svätý Otec vyhlásil Rok zasväteného života. Čo by mali robiť mladí, ktorí sú nerozhodní a je pre nich
náročné urobiť takéto záväzné rozhodnutie?

Na takéto rozhodnutie treba povolanie. Nie je to každého osobná vec, je to osobné, ale s niekým – s Pánom Bohom. Nemožno to zobrať naľahko, treba to riešiť pred Pánom Bohom. Osobnou modlitbou, kontempláciou, uvažovaním. V Božej prítomnosti si uvedomíš, že Boh ťa vidí. Uvažuješ: Čo by som mohol v živote robiť? Ako byť osožný pre druhých? Tam ťa Boh posunie, ukáže ti cestu. To sú znaky. Treba mať zapnuté antény: modlitba, meditácia. Tiež sa do niečoho zapojiť. Si mladý, chceš ísť tancovať, ale čo s tým? Tam celá tvoja činnosť končí?

Ak príde problém lásky, treba ho riešiť tak, ako sa patrí. Ako? Pozerať hore a pýtať sa Pána Boha. Mať duchovnú pomoc, aby ti niekto poradil. Ak má niekto kňaza, ktorý poradí , vyrieši vnútorné problémy, no poskytne tiež sviatosti, je to ideálne. Je potrebné si nájsť dobrých priateľov a priateľky a vedieť tiež dobre pracovať. A neriskovať – nedať sa strhnúť druhými, byť rozvážny, konať pomaly.