Kapucínka Agnieszka Ewa Jarkowska: Väčšinou je páchateĺom sexuálneho zneužívania najbližšia osoba
Ako spoznať, že sa niekto stal obeťou takéhoto zneužitia? Čo všetko môže prežívať obeť a ako jej môžeme pomôcť v celom procese vyšetrovania sexuálneho zneužívania sme sa pýtali sestry kapucínky Agnieszky Ewy Jarkowskej, ktorá bola členkou Centra na ochranu maloletých Komisie KBS pre prípady sexuálneho zneužívania maloletých, a okrem toho sa venuje prevencii a pomoci obetiam sexuálneho zneužívania.
Skúsme si na začiatok zadefinovať, čo je sexuálne zneužívanie.
V krátkosti by sme mohli povedať, že sexuálne zneužívanie je akýkoľvek sexuálny akt, s ktorým jedna zo strán nesúhlasí. Môže sa to týkať aj mužov aj žien, v akomkoľvek veku. Keď hovoríme o sexuálnom zneužívaní detí, tak sa to týka akéhokoľvek sexuálneho aktu spáchaného starším dieťaťom alebo dospelým, v ktorom páchateľ s túžbou dosiahnuť sexuálne vzrušenie zneužije svoje postavenie, moc a dôveru. Týka sa to všetkých aktov dotykových (dotýkanie, láskanie, bozkávanie, pohlavný styk atď.), ale aj bezdotykových foriem, akými sú: nútenie dieťaťa pozerať pornografiu, nútiť ho masturbovať alebo pozerať na páchateľa pri masturbovaní atď.
Pri definovaní sexuálneho zneužívania je dôležité poznamenať, že zo strany dieťaťa nemôže existovať slobodný súhlas na sexuálnu aktivitu s dospelým. Vzhľadom na rozdiel moci medzi páchateľom a obeťou môžeme predpokladať, že dieťa nevstúpilo slobodne do tohto vzťahu. Rozdiel v emočnom a intelektuálnom vývoji medzi dieťaťom a dospelým spôsobuje nielen nemožnosť pochopenia podstaty sexuálneho aktu, jeho následkov, ale aj akceptovania štandardov spoločnosti.
Takže ak ide o dieťa, v žiadnom prípade nie je schopné dať platný súhlas a jedná sa preto vždy o zneužívanie?
Keď sa obeťou stane napríklad 15-ročné dievča a páchateľ sa snaží poukázať, že tam bol súhlas na oboch stranách, faktory, ktoré sme opísali vyššie jasne hovoria, že dieťa v žiadnom prípade nie je schopné dať slobodný a platný súhlas. Vývoj človeka nie je paralelný na všetkých úrovniach a to, že mladé dievča vyzerá fyzicky ako dospelá žena neznamená, že je pripravená na dospelý život. Jej nervová sústava ešte nie je schopná sebaregulácie a interakcia medzi kognitívnymi a emocionálnymi aspektami sa len začína vyvíjať.
Dospievajúci sa zlepšujú v kontrole svojich impulzov, premýšľaní o dlhodobých dôsledkoch svojich rozhodnutí a vedia odolávať tlaku v skutočnosti až okolo dvadsiateho roku života. Ich racionálne myšlienkové procesy sú ľahko narušiteľné únavou, stresom alebo emocionálnym vzrušením. Nemožno hovoriť o slobodnom súhlase, ak tu chýba: vedomie následkov takéhoto rozhodnutia, nepripravenosť znášať tieto následky (napr. tehotenstvo), nerovná moc (stále je ten dospelý vplyvnejší, silnejší a vie ovplyvniť rozhodnutie mladej ženy či muža) a neuvedomenie si akceptovaných štandardov v spoločnosti ohľadom sexuality.
OBEŤ PREŽÍVA ZMES POCITOV NEISTOTY
Keby sme sa pozreli dovnútra obete – čo prežíva?
To je otázka, na ktorú sa jednoznačne a precízne nedá odpovedať. Tak ako sme všetci rozdielni a rôzne reagujeme na situácie ohrozenia, tak aj každá obeť to môže prežívať inak. Obeť sexuálneho násilia zažíva obrovské množstvo pocitov, ako úzkosť, neistota. Je tam hanba, pocit viny a sklamanie. Hnev na seba, na páchateľa, na okolnosti. Často hnev na Boha, že to dopustil. Všetky tieto pocity sú zmesou neistoty, či si obeť mohla za to sama alebo je to vina toho druhého. Preto obeť často všetko negatívne obracia proti sebe. Ľahšie je obviniť seba než útočníka. Obeti je ťažko porozumieť, čo sa v nej deje, čo cíti a prečo to tak cíti. A preto na začiatku to obeť možno nebude vedieť pomenovať a ani popísať.
Čo teda prežíva obeť vo vzťahu k sebe samej?
Musíme porozumieť tomu, že páchateľom je väčšinou blízka osoba, ktorej obeť dôveruje. Po udalosti sexuálneho zneužitia obeť nie je schopná porozumieť tomu, čo sa stalo a prečo blízky človek niečo také urobil. Preto je často prvá reakcia sebaobviňovanie a hľadanie ospravedlnenia konania páchateľa. Potom sa objavia výčitky, že som sa nebránil, že som neutiekol. Objaví sa pochybnosť, či som nemal na tom svoj podiel a prichádza vlna odporu voči sebe, pocit hnusu a odporu voči vlastnému telu, hlboké zranenie identity a strata kontroly nad svojím životom.
Každý, kto si prešiel niečím takým, má svoj príbeh, preto musíme byť otvorení rôznym reakciám a nepredpokladať, ako by to malo správne vyzerať. Obete často reagujú inak ako očakávame.
PÁCHATEĽ SA SNAŽÍ VYVOLAŤ V OBETI POCIT SPOLUÚČASTI
Štatistiky tvrdia, že obete o tejto skúsenosti nehovoria zo strachu. Prečo je to podľa vás takto?
Je to zložité. Keď vezmeme do úvahy proces groomingu, ktorý používa páchateľ, aby zmanipuloval obeť, tak jeho posledná etapa je uistiť sa, že obeť neprehovorí o zneužití. Grooming je zložitý proces, ktorého cieľom je získať dôveru dieťaťa a jeho prostredia cez rôzne manipulatívne techniky, za účelom normalizovania sexuálne škodlivého správania.
Ako taký grooming prebieha?
Je založený na budovaní vzťahu a získavaní dôvery. Preto si niekedy ani nevšimneme, že prebieha. Prvá etapa je spoznanie sa. Potom spoznanie rodiny a blízkych. Spoznanie záľub a koníčkov maloletého. Venovanie mu času a záujem oňho. Stavanie sa výnimočným pre dieťa a naopak. Ktoré dieťa by to nechcelo zažiť od dospelých? S časom prichádza tretia etapa: prekračovanie hraníc. A tu sa ukazuje, že nejde o normálny a dobrý vzťah. Páchateľ skúša, nakoľko môže prekročiť fyzické, psychické či behaviorálne hranice.
Ako to páchateľ skúša?
Sú tam nevhodné dotyky, objatia, bozky, prekvapujúce správanie pripomínajúce nejakú hru, zdieľanie osobných zážitkov páchateľa, nútenie prekračovať pravidlá alebo robiť zakázané veci (alkohol, drogy, pornografia). V tejto chvíli je už dieťa nejakým spôsobom vylúčené zo skupiny rovesníkov a dostalo sa do pascí dospelého. Ono samo cíti, že urobilo niečo zle, no neuvedomuje si, že podľahlo manipulácii páchateľa.
Páchateľ sa to snaží dosiahnuť rôznymi spôsobmi. Vyhráža sa obeti, že urobí niečo zlé jej alebo jej rodine či zvieratku, ktoré má dieťa rado. Presvedčí obeť, že jej nikto neuverí. Používa vydieranie a nátlak, často poukazujúc na seba ako na toho, kto si ponesie následky a obeť ho má predsa rada. Snaží sa vyvolať v obeti pocit spoluúčasti a dôkazom je, že sa nebránila, takže to asi chcela.
Manipulácia páchateľa má nad obeťou obrovskú moc. Dodatočne je obeť často nejakým spôsobom izolovaná od svojho prostredia, takže nemá šancu to niekomu povedať. Keď má obeť strach, že jej nikto neuverí, lebo páchateľ je obľúbený učiteľ, kňaz, tréner, tak je radšej ticho. Zdeptaná sebahodnota utvrdzuje obeť v tom, že nemá šancu byť pochopená prostredím a nikto jej neuverí.
Aké ešte môžu byť dôvody, kvôli ktorým obeť neprehovorí?
Keď sa udalosť stala v rannom detstve, tak náš mozog nebol schopný takúto traumatickú udalosť spracovať a pomenovať, preto je často najlepšou obranou vytesnenie tejto spomienky. Voláme to disociatívna amnézia, čiže na nejaký čas náš mozog „zabúda“ na tieto udalosti. Dá sa povedať, akoby boli odložené niekde na – pre nás – nedosiahnuteľnom mieste. Spomienka sa môže vrátiť až v dospelosti, a to za rôznych okolností, či už to bude terapia alebo situácia, v ktorej príde k spojeniu dávnej spomienky s prítomnosťou. Treba vedieť, že to nie je vedomý proces. Je to obranný mechanizmus, ktorý nám pomáha prežiť.
Deje sa to všetkým obetiam?
Nie, je to len nejaké percento prípadov. Ale môže sa stať, že emócie ako strach, úzkosť, neistota pretrvávajú, ale nevieme si ich spojiť so žiadnou spomienkou, nevieme, odkiaľ prichádzajú. Ako som spomenula, môže sa stať, že si spojíme to, čo aktuálne prežívame s minulosťou vďaka práci s terapeutom, alebo za okolností ďalšieho traumatického zážitku. Nedá sa určiť, ako to bude prebiehať a je to veľmi individuálne. Často prítomnosť páchateľa spôsobí, že nemôžeme o tom prehovoriť dovtedy, kým nebudeme dospelí a v bezpečí. Okrem toho, ak je páchateľ rodinným príslušníkom, dieťa má potrebu zachovať si vzťahovú väzbu. Musí sa rozhodnúť medzi životodarným vzťahom s otcom alebo matkou, na ktorom je závislé, a medzi potrebou reagovať na zradu ochranným spôsobom. Je to naozaj veľmi náročné, keď je na jednej strane manipulácia láskou a na druhej existenčná závislosť.
TRETINA AŽ DVE TRETINY PÁCHATEĽOV BOLI SAMI OBEŤAMI
Prečo sa sexuálne zneužívanie deje?
To je otázka, na ktorú by sme chceli mať jasnú odpoveď a potom urobiť všetko, aby sa to už nedialo. Ale musíme si pamätať, že sexuálne zneužívanie je správanie a nie diagnóza, a to znamená, že určiť, prečo sa muž alebo žena správa takýmto spôsobom, nie je jednoduché. Má to veľa príčin. Páchatelia nie sú nejaká skupina s jasne definovanou poruchou. Ich motivácie sú sexuálne aj mocenské. Ide o sexuálne uspokojenie, zneužitie moci aj zneužitie dôvery.
Niektoré výskumy tvrdia, že tretina až dve tretiny predátorov boli sami obeťami sexuálneho zneužívania[1]. Takže je to nejakým spôsobom opakovanie svojej nevyriešenej traumy v určitej forme katarzie. Alebo spôsob, akým odčiniť utrpenie, ktoré som zažil. Iné štúdie tvrdia, že to číslo nie ja až také vysoké. Dôležité je vedieť, že väčšina obetí sa potom nestáva páchateľmi, ale niektoré obete bez odbornej pomoci a porozumenia svojej traumy môžu hľadať uzdravenie nesprávnym spôsobom.
Potom tu máme ľudí, ktorí sú emočne nezrelí, ktorí nezvládajú svoju sexualitu alebo tí, ktorí trpia nejakou sexuálnou poruchou. Môže to byť človek, ktorý prežíva krízu stredného veku, osamelosť, finančné problémy či iné ťažkosti. Môže to byť niekto, kto zneužije len raz alebo niekto, kto je predátorom s obrovským počtom obetí.
Okrem toho je tam skupina tých, ktorí trpia narcistickou poruchou alebo sú asociálni. Niektorí majú sexuálnu poruchu ako pedofília. Ešte iní majú pasívnu a závislú osobnosť a cítia sa nedostatoční ako dospelí, a preto nadväzujú vzťah s dieťaťom.
Prečo sa to deje? Hm…, ťažká otázka. Lebo čo páchateľ, to osobný príbeh.
Podľa čoho si páchateľ obete vyberá?
Hovoríme, že každý ma svoj MO – Modus Operandi, čiže spôsob akým nachádza obete, ako sa k nim dostáva, atď. On sám si často neuvedomuje, kde to začína a kde končí. Preto potrebuje niekoho, kto mu pomôže pozrieť sa na to a zastaviť tento proces. Skúmať svoje zraniteľné miesta a rizikové body je dobrá prevencia.
Keď chceme pochopiť, prečo sa niekto stal alkoholikom, nemôžeme sa sústrediť len na to, že má rád chuť alkoholu. Potrebujeme sa dostať ku koreňu veci. Aj v tomto prípade to má svoj koreň.
Zneužívanie je veľmi zložitý proces, v ktorom nie je len sexuálna motivácia. Je tam prekračovanie vnútorných aj vonkajších zábran. Páchateľ musí sám seba presvedčiť, že to, čo robí, nie je až také zlé, alebo že je to opodstatnené. V tom procese sa snaží zabrániť svojim trestným a nemorálnym pohnútkam, ale namiesto utíšenia posilňuje túžby, a to vedie k útoku na druhého človeka[2]. Preto je odhalenie sexuálnych predátorov také dôležité aj pre nich samých, lebo oni sa potrebujú dostať z toho prekliateho kruhu. Bez pomoci to nezvládnu.
Existujú ešte ďalšie dôvody, prečo sa sexuálne zneužívanie začne diať?
Možno je to aj následkom toho, ako sa staviame k téme sexuality. To, že rozprávať sa o intimite je akési spoločenské tabu spôsobí, že nechávame naše deti a mládež bezbrannými a oberáme ich o nástroj, ako komunikovať, keď sa deje niečo zlé. Nechávame ich vyhľadávať si informácie z neistých prameňov, akými sú internet, rovesníci alebo ešte horšie – páchatelia. Bojíme sa rozprávať a nevieme, ako na to.
Bojujeme za to, aby sexuálna výchova nebola v škole a popritom nie sme pripravení túto tému otvárať v rodine. Je tu obrovská šanca pre nás učiť sa, ako naše deti voviesť do sveta lásky, vzťahov, sexuality. Ako si strážiť svoje hranice, ako rešpektovať hranice druhých, ako narábať so sexuálnym obsahom, ktorý sa objavuje v online priestore. Sú to všetko veľmi dôležite témy a je potrebné, aby sme sa my ako dospelí v nich vedeli pohybovať.
Zo svedectiev páchateľov vieme, že deti, ktoré mali podporu v rodinnom prostredí a vedeli komunikovať o prekročení hraníc, boli pre predátorov príliš riskantné, a preto sa páchatelia neodvážili pristúpiť k zneužitiu.
PRVÚ VEC, KTORÚ PRE OBEŤ MÔŽEME UROBIŤ, JE VERIŤ
Ako môžem konkrétne ja pomôcť obeti sexuálneho zneužívania?
Podľa toho, v akej úlohe som, mám rôzne možnosti. Keď som odborník ako psychológ, terapeut, lekár, kňaz, sociálny pracovník, pedagóg, tak sa potrebujem správať profesionálne vo svojom odbore a pomáhať natoľko, nakoľko dokážem. Podpora a sprevádzanie. Keď si nie som istý a mám otázky, tak je potrebné konzultovať to s inými odborníkmi. Veľmi často sa symptómy, ktoré vykazuje obeť, podobajú na hraničnú poruchu osobnosti, ADHD, prejavujú sa v poruchách príjmu potravy atď. Je ľahké urobiť chybu, aj keď som odborník. Takto sa môže obetiam ublížiť ešte viac.
Čo ak nie som žiadnym zo spomenutých odborníkov?
Ak som bežný človek a neviem, či by som vedel obeť sexuálneho násilia sprevádzať, i tak môžem pomôcť. Prvá vec, ktorú môžeme urobiť, je veriť. Keď sa nám niekto zverí so svojimi skúsenosťami, buďme otvorení. Netreba sa vypytovať na detaily. Netreba riešiť otázky: „Prečo to hovoríš až teraz?“ alebo „Prečo si nereagoval skôr?“ Obeť potrebuje trpezlivú prítomnosť druhého človeka. Bez súdenia, bez otázok, bez časového limitu. Tak ako sme už spomínali, proces odhalenia CSA (z angl. Child Sexual Abuse) je dlhý a ťažký. Obeť môže rozprávať svoj príbeh pomaly a po úsekoch, lebo na jedenkrát to nezvládne. Skúsme byť otvorení tomu, čo potrebuje, a keď sa v tom cítime neistí, môžeme si nájsť odbornú prednášku či článok, aby nám pomohol porozumieť tomuto javu.
Ako ešte môžeme prakticky pomôcť obeti?
Obete sú často naplnené strachom a neistotou a môžu potrebovať iba jednoduchú pomoc s hľadaním terapeuta či právnika. Možno potrebujú finančnú podporu, lebo nie sú schopné pracovať alebo sú v dlhodobej liečbe, a tak môžeme zorganizovať zbierku. Je viacero možností a najviac závisí od toho, ako sa k tej téme postavíme a či budeme dôveryhodní pre obeť. To, aký postoj zaujmeme, je pre obeť veľmi dôležité.
Dá sa niečo aj vytušiť? Sú nejaké signály, vďaka ktorým by sme napríklad u svojho dieťaťa alebo kamarátky vedeli rozpoznať, že je obeťou?
Neexistuje žiaden jasne identifikovateľný syndróm sexuálneho zneužívania. Až 40 percent obetí je asymptomatických, ďalších 30 percent vykazuje len málo symptómov. Očakávali by sme, že na prvý pohľad skutočnú obeť bude vidieť, a tak by sme jej ľahšie verili. Obete často ani nechcú byť viditeľné, nechcú sa líšiť od ostatných, lebo pocit, že niekto zistí, kto som, je desivý. Neznamená to, že si nemáme všímať nejaké varovné signály.
To, čo vždy hovorím, keď robím vzdelávacie programy je, že to, čo má v nás vyvolať otáznik, je akákoľvek náhla a nepredvídateľná zmena v správaní. To je symptóm, ktorý by mal vyvolať otázku: Čo sa deje? A dobre je sa vtedy na to priamo opýtať: „Prečo už nechceš chodiť na tento krúžok?“ alebo „Prečo už nehráš volejbal a doteraz si bez toho nemohol žiť?“. Odpoveď nemusí byť vôbec spojená so sexuálnym zneužívaním a dôvod môže byť jednoduchý. Ale môže sa stať, že vám dieťa povie, že sa mu nepáči, ako sa tréner voči nemu správa, alebo že sa ho bojí.
Takže aká by bola vaša rada?
Nebojme sa pýtať. Deti nám rady povedia, prečo už nechcú pomáhať susedovi v dielni alebo prečo už nechcú navštevovať starého otca. Lebo sa s nimi hrá čudné hry, alebo robí čudné veci… dieťa to nevie priamo pomenovať, ale bude nám hovoriť zašifrované odkazy. Je to na nás dospelých, aby sme sa tomu snažili porozumieť.
Načo sa pri tomto procese zisťovania zamerať?
V prvom období sú najviditeľnejšie behaviorálne symptómy, čiže zmeny v správaní. U malých detí to môže byť strata chuti do jedla, nočné mory, problémy so spánkom, neochota umývať sa či vyzliekať sa, strach z konkrétnych miest alebo osôb, častý plač, nočné pomočovanie, veku nevhodné sexuálne hry alebo obrázky či opisy.
V prípade starších detí a mládeže to môže byť náhly nedostatok záujmu o priateľov alebo aktivity, vystrašená alebo prekvapivá reakcia na dotyk, zlá osobná hygiena, deštruktívne správanie voči sebe alebo voči iným, alkohol, drogy, prehnaný záujem o sexualitu. Všetko to môže mať príčinu úplne inde, ale dobre je všímať si, že sa niečo deje.
Pamätajme, že niektoré symptómy budú v nás vyvolávať súcit, iné zas zlosť či averziu, ale nezáleží na tom, akú formu má tento odkaz, ale aký obsah je v ňom skrytý. Preto keď vidíme provokatívne správanie mládeže, nehovorme, že je to zlá mládež, ale pýtajme sa, čo sa stalo, že takto reagujú.
Čo robiť, ak sledujeme spomínané signály, máme podozrenie, že človek je zrejme obeťou, no on sa nám nechce alebo nedokáže zdôveriť?
Všetko závisí od toho, či sa to týka dieťaťa alebo dospelého. Keď si všimneme nejaké signály u malého dieťaťa, určite sa s ním treba jemne a citlivo rozprávať. Povedať mu, že nám môže dôverovať, že je v bezpečí a že hoci sa stalo niečo zlé, tak sa nemusí báť a môže nám o tom povedať. Že sa nebudeme hnevať, že ho nepotrestáme. Dieťa musí od nás počuť tieto slová, lebo páchateľ ho určite chcel presvedčiť o opaku.
Niekedy sa môže stať, že budeme potrebovať pomoc odborníka, lebo symptómy ako nočné mory či regres k mladšej vývinovej etape budú príliš ťažké, aby sme ich zvládli sami. Dôležité je, aby sme neprepadli panike. Dieťa potrebuje oporu dospelého, ktorý sa nezľakne toho, čo sa stalo, nebude vyčítať, že sa malo brániť alebo to ohlásiť. Nemôžeme žiadať od dieťaťa, aby sa vyjadrovalo negatívne o páchateľovi. Pamätajme, že to bol určite dôležitý vzťah, v ktorom bola zneužitá dôvera dieťaťa, takže ono je v obrovskom zmätku. Pocity sa budú vynárať a usporadúvať ešte dlho.
Na záver možno ešte jedna poznámka. Nekonajme sami policajnú prácu. Našou úlohou je zaistiť bezpečie dieťaťa a nie vyšetrovať. To je úloha štátnych orgánov.
Čo robiť, ak sa jedná o dospelú osobu?
Tu je tiež potrebné, aby sme boli jemní a citliví. Môžeme sa opýtať, či sa nechce porozprávať, alebo ju uistiť, že keď to bude potrebovať, tak sme tu pre ňu. Obeť bude na začiatku pravdepodobne váhať, či si dôveryhodný človek, či budeš pokojný, či budeš silný a či to vydržíš. Na začiatku ti možno porozpráva maličkosti preto, že si musí overiť, či tu naozaj budeš pre ňu a či to zvládneš. Dôvera sa buduje pomaly, preto tomu daj čas. Netlač. Nechaj slobodu a aj kontrolu nad tým procesom. V akte zneužitia je obeť zbavená kontroly nad sebou, nad svojím telom, nad tým, čo sa dialo. Vrátiť moc a kontrolu svojmu životu je podstatná časť uzdravenia, preto dovoľ, aby proces otvorenia mala obeť vo svojich rukách.
Dá sa sexuálnemu zneužívaniu predchádzať? Pomôže spomínaný rozhovor na túto tému v rodine?
Prevencia sexuálneho zneužívania je široký pojem a týka sa aj odborníkov pracujúcich s deťmi, ale aj bežných ľudí. Veľa sa hovorí o tom, aký dôležitý je postoj tých, ktorí nie sú priamo zúčastnení, ale sú pozorovateľmi násilia. Pozorovateľ (z angl. bystander) vidí, že sa niečo deje, ale veľmi často prejde povedľa, nechce mať s tým nič spoločné. Prevenciou je informovať ľudí o tejto téme, redukovať mýty, ktoré fungujú v spoločnosti, otvárať priestor na otázky a diskusiu. To sa môže konať cez odborné prednášky, články či stretnutia.
Samozrejme, téma sexuálneho zneužívania nie je lákavá a nikto to sám od seba nechce počúvať. Naopak, témy o výchove detí, sexualite, hraniciach vo vzťahoch už neznejú tak desivo a myslím si, že rodičia by boli vďační za takéto prednášky. A preto je dobré organizovať také podujatia aj vo farnostiach, kde máme možnosť informovať rodičov a pomáhať im predchádzať či brániť zneužitiu ich detí. Ako som už spomenula, bránime sa pred sexuálnou výchovou v škole, ale ako to máme v rodinách? Je téma sexuality tabu? Vie dieťa pomenovať časti svojho tela, aj tie intímne? Ako nám povie, že sa niečo stalo, keď to nebude vedieť pomenovať? Nebojme sa učiť to deti už od najmladšieho veku.
Ako konkrétne to môžeme robiť?
Deti sa prirodzene učia pravidlá: pozor, to je horúce, pozor na cestu, nerozprávaj sa s cudzími atď. Preto je dobré od malička učiť deti poznávať svoje telo, ako sa volajú jeho časti, ako s nimi zaobchádzame. Hovoríme deťom, že chodidlá chránime topánkou, ruky umývame a do očí nepicháme nič ostré. Tak isto by sme im mali povedať, že penis a vagína sú súkromné časti a nikto sa ich nemôže dotýkať. Nikto nemôže od nás žiadať, aby sme sa vyzliekali. A ani nikto nemôže od nás žiadať, aby sme mali tajomstvá ohľadom našich intímnych častí. Keby to nejaký dospelý odo mňa chcel, tak to mám hneď povedať maminke alebo ockovi. Dieťa sa to naučí a bude to preňho normálne a prirodzené.
To v nás dospelých rozhovory o intimite vyvolávajú neistotu. Ale keď dieťa bude vedieť, že môže hovoriť o všetkom a že rodičia nebudú naňho kričať, že je to nevhodné, tak máme šancu, že keď sa mu niečo stane, príde za nami. Čím skôr začneme takéto rozhovory, tým viac dôvery a otvorenosti môžeme od detí čakať. Rozprávať sa o sexualite až v puberte je dosť neskoro.
Prečo je vtedy už neskoro?
Vtedy je to zahanbujúca téma aj pre našu mládež a radšej sa o tom porozpráva s kamarátmi alebo s „internetom“. Preto nemôžeme čakať, kým príde dieťa do puberty. Začnú sa vtedy prvé vzťahy a často aj porušovanie osobných hraníc. Preto potrebujeme s nimi včas prebrať tému osobného priestoru.
Aj doma má dieťa svoju izbu a začne ju častejšie zatvárať a tým si vyhradzovať svoj životný priestor. Je to normálna etapa vo vývoji. Ale ako si má strážiť tie hranice v škole? Ako ich rešpektovať u druhých? Ako zvládať ich prekračovanie na sociálnych sieťach? Tam sú tiež predátori a aj tam treba, aby si mladý človek vedel poradiť a nebál sa nahlásiť, že je niekto divný, podozrivý alebo dokonca nebezpečný.
Čo by sme ešte dieťaťu mali povedať a naučiť ho?
Napríklad, že osobný priestor znamená vedieť rozlíšiť, ako blízko môžeme a chceme pustiť druhého človeka. Či je to kamarát alebo už priateľ. A ktoré priateľstvá vyzerajú, že sú pre mňa dobré a ktoré vzťahy nezdravé. Viac ako poučovať je dobré našu mládež počúvať a skúsiť spoločne hľadať cesty. Pomenovať si, čo znamená dobré priateľstvo a ktoré mi ubližuje a ničí ma. A aj keď sme to spolu prebrali, treba nechať mladým čas a možnosť rozhodnúť sa sami.
Vždy otvorene hovorme o tom, čo nie je bezpečné, ale tiež zdôrazňujme, že i keby sa mladý človek pomýlil alebo urobil chybu, vždy môže za nami prísť. Je dobré prehodnotiť si, či trestanie ich za niečo, čo sa stalo, nám nezatvorí dvere ich dôvery a tak nestratíme možnosť ochrániť ich pred niečím závažnejším.
Vnímate ešte niečo ako kľúčové?
Do úvahy treba brať aj tému pomenovávania pocitov a emócií. Bez toho mladý človek nebude vedieť, čo sa v ňom deje. Preto okrem rozhovorov o tele, o hraniciach, by sme mali učiť naše deti pomenovávať a vyjadrovať emócie. Riskantné je učiť ich, že sa nesmú hnevať, že musia byť vždy slušní a povedať vždy áno, že niektoré emócie sú zlé alebo ich máme skrývať. Týmto spôsobom ich oberáme o možnosť komunikovať s nami o všetkom.
To, čo potrebujú vedieť, aby sa mohli ochrániť je, že majú právo povedať, keď sa necítia dobre s nejakým dospelým, aj keď to bude niekto blízky. Môžu sa hnevať. Môžu povedať nie. Rozoznať v sebe, čo cítim, je schopnosť, ktorá je v puberte veľmi dôležitá. Preto by sme výchovu v tejto oblasti mali začať skôr.
Prevencia je zložitý proces stavajúci na rozhovoroch a dôvere, vďaka ktorým sa naše deti budú s nami cítiť v bezpečí. Nebudú mať strach povedať nám o veciach, ktoré sú z ich pohľadu strašné, desivé a mali by byť tajomstvom. Prevencia znamená odbremeniť priestor od toho nebezpečného tajomstva, ktoré umožňuje predátorom konať v tichosti a naďalej zneužívať.
Snímky: archív respondenta
[1] Z údajov Saint Luke Institute. https://sli.org
Liečebňa, ktorá poskytuje pomoc kňazom, zasväteným s rôznymi duševnými problémami. V skupine 91 pacientov, ktorí spáchali čin sexuálneho zneužívania 2/3 sami boli obeťami sexuálneho násilia.
[2] Autori, ktorí popisujú cyklus zločinu sexuálnych predátorov – Finkelhor, Wolf.