Kapucíni v karanténnom stredisku: Učme (sa) každú situáciu využiť správnym spôsobom

Keď rehoľné spoločenstvá dostali výzvu z ministerstva vnútra, či by boli ochotné ísť do služby v karanténnom stredisku, bratia kapucíni sa tejto príležitosti s radosťou chopili. Viac nám o svojich skúsenostiach z tejto služby povedali bratia Andrej Palša (57), Ján Macej (47) a Ondrej Tkáč (60).

„Rozprávali sme sa bratia medzi sebou a každý sa individuálne, ako mohol, čo cítil, rozhodol. Zo Žiliny sme boli štyria možní kandidáti, z tých sa vybrali dvaja najreálnejší – ja, brat Janko a ešte dvaja v zálohe,“ opisuje začiatky ich služby brat Andrej. „Reagovali sme na tú výzvu; brat Miroslav (jeden z našich bratov v Žiline) bol koordinátorom celého kapucínskeho spoločenstva. Prihlásilo sa nás dokopy asi dvanásť a on dával vedieť, kde nás potrebujú. Bratia z najbližších kláštorov k centru, ktoré našu službu potrebovalo, sa osobne kontaktovali s koordinátorom konkrétneho centra a dohodli s ním čas nástupu a možnú časovú dĺžku služby,“ pokračuje brat Ján.

Obaja bratia sa napokon dostali do karanténneho centra v Školskom internáte v Poprade, kde mali málo dobrovoľníkov na celodennú službu. Ďalší brat Ondrej bol v Onkologickom ústave sv. Alžbety v Bratislave. Kapucíni slúžili ako dobrovoľníci v týchto centrách po celom Slovensku – v Banskej Bystrici, Košiciach, Poprade a Tatranských Matliaroch, Modre, Pezinku a traja z nich mali služby v nemocnici v Bratislave.

 

 

VŠETCI SME HĽADALI SPÔSOB, AKO MÔŽEME POMÔCŤ

„Jeden vysokoškolák nás uviedol do tejto služby – kedy sa vydáva strava, vynášajú smeti, kde a čo sa vynáša, ako dezinfikovať predmety, kde dezinfikovať, a všetky tie základné veci. Pre mňa osobne to bola veľká pomoc. Prvý turnus bol najhorší. Cez veľkonočné sviatky prišlo naraz asi stopäťdesiat ľudí,“ hovorí brat Andrej.

Stravu roznášali zakaždým po šiestich poschodiach vždy pred dvere každého repatrianta. „Ľudia museli byť izolovaní, zavretí na izbe, nemali z nich vychádzať a všetko potrebné pre život sme zabezpečovali my. Niektorí tam mali deti, to bolo náročnejšie,“ zhodujú sa. Okrem tejto základnej služby, ktorá bola ich hlavnou úlohou, sa snažili ľudí povzbudiť, pomôcť im zvládnuť náročné situácie. „Robili sme im aj denne nákupy, aj keď to nebolo povinné. Niekedy toho bolo viac, inokedy menej – niektorí potrebovali kávu, viac jesť ako to, čo dostávali, alebo aj bežné veci, ako nabíjačky do telefónov a podobne,“ vysvetľuje brat Andrej. „Mňa veľmi oslovila súdržnosť v tej situácii, lebo bolo naozaj vidno, že sú to dobrovoľníci, ktorí chcú pomôcť. Takže každý z nás hľadal, čo môže urobiť, ako tú situáciu uchopiť, spoločne pomôcť,“ vraví brat Ján.

Brat Ondrej slúžil na onkológii, kde bol po celý čas k dispozícii pre pacientov a personál nemocnice, keďže nemohli pristupovať k sviatostiam. „Sestry alžbetínky mi poskytli hosťovský byt, kde som mal priamy vchod do nemocnice, stravovali ma a každý deň som mal pripravenú čistú vyžehlenú albu,“ hovorí.

 

 

BOHU VĎAKA, BOLO TAM VEĽA DOBRÉHO

Brat Ján bol v karanténnom centre dva týždne, lebo potom sa začala situácia meniť, prichádzalo menej ľudí, začali sa otvárať kostoly. On ako správca kostola v Žiline videl, že teraz už nie je potrebný v centre, ale opäť vo svojom pôsobisku. Brat Andrej tam strávil dokopy päť týždňov, čo boli asi štyri turnusy ľudí, ktorí sa tam vymenili. Každý turnus mal okolo sto ľudí. V každom turnuse sa našlo zopár pozitívnych.

Hovoria, že nebol veľmi priestor na duchovnú službu, pretože ich pomoc bola „technická“. „V podstate niektorí vôbec nevedeli, a možno ani doteraz nevedia, že sme im slúžili takto. Niekto sa to možno dozvedel až na konci, keď videl brata Andreja v habite pri nejakej takej príležitosti, cez okno,“ pokračuje brat Ján. Chodili k ľuďom v skafandroch, takže nevedeli o tom, že sú to rehoľní bratia.

„Niektorí boli zlatí, poďakovali, niektorí zase nadávali, lebo si mysleli, že sme ich tam my zatvorili a vieme, kedy budú môcť odísť domov. No Bohu vďaka, bolo tam veľa dobrého,“ vraví brat Andrej. „Cieľom bola pomoc s nedostatkom dobrovoľníkov, takže to bolo prvé a ostatné sa podľa situácie k tomu pridalo,“ dodáva brat Ján.

 

 

ĽUDIA BOLI AJ VĎAČNÍ

Bratia hovoria aj o tom, čo bolo pre nich na tejto službe obzvlášť ťažké. Brat Andrej pomenúva to, že nevedeli, kedy príde nový turnus, neraz to bolo aj v noci, a potom nemohli pokojne spať, lebo očakávali nových repatriantov, nevedeli, kedy im zabúchajú na dvere, aby išli do služby. Neraz nechodili skupiny naraz, ale po niekoľkých jednotlivo. „To bolo pre mňa psychicky náročnejšie, no a fyzicky – s tým sa už počítalo. Ale všetko sa dalo zvládnuť,“ vraví. Mal na starosti najmä dezinfekciu – po rozdaní jedla bolo potrebné všetky poschodia vystriekať dezinfekčným prostriedkom. Niektoré dni mali aj kúsok voľna, niekedy na to nevyšiel už čas.

Jeho spolubrat Ján hovorí, že bolo náročné, keď nemali jasný program a nevedeli, čo majú robiť, keďže to bola mimoriadna situácia. „Vzhľadom na neistotu bolo ťažké, ale zároveň aj pekné nájsť si čas na svätú omšu a modlitbu. Bolo zaujímavé skúsiť život aj inak, ako ho bežne zažívam,“ vyznáva. Ďalej pokračuje: „Bolo pekné poslúžiť tým ľuďom a vidieť, že síce sú niektorí príliš zaneprázdnení ťažkosťami a sú z toho nervózni, ale niektorí si našu službu vážili. Raz sme našli na dverách izby papier: ďakujeme. A keď vidíte, že to ľuďom pomáha, upokojí ich to, tak je to pre mňa dostatočná odmena.“

Tretí spolubrat Ondrej, ktorý slúžil v nemocnici, zas hovorí: „Náročné to bolo preto, lebo som bol izolovaný od komunity, aj keď to sestry sčasti nahrádzali starostlivosťou. Krásne zasa to, že som sa väčšmi priblížil k pacientom, ktorí nemohli vychádzať z izby päť, šesť týždňov, a tiež sme sa lepšie spoznávali s personálom.“

Brat Ján hovorí o tom, že si v tejto situácii konkrétne uvedomil, ako koronavírus zasiahol do života. Spomína príklad chlapov, ktorí mali ísť robiť do Nemecka, vtedy sa mohlo cez Rakúsko len prechádzať, nesmelo sa tam zastaviť. Mali vybavené povolenia, ale niečo sa pokazilo a po ceste zo Slovenska cez celé Rakúsko ich na nemeckej hranici otočili naspäť. Tesne pred slovenskými hranicami havarovali a polícia ich zobrala rovno do karantény. „Bola to ľudsky veľmi ťažká situácia a bolo vidno, ako sa to tí chlapi snažili spracovať, pomohlo, že sme ich len vypočuli,“ vraví. Spolubrat dodáva, že keď si oddýchli, vyspali sa, odchádzali spokojnejší, aj keď mali auto rozbité a spočiatku sa zdalo, že je všetko zrútené.

 

 

V SAMOTE SA VÄČŠMI PRIMKNÚŤ K BOHU

Brata Ondreja táto skúsenosť naučila to, že keď je situácia ťažká, ľudia sa viac modlia, ale si aj navzájom pomáhajú. „Utvrdila ma práve v tom, aké je dôležité aj krásne, keď ľudia chcú a učia sa situáciu zvládnuť,“ pridáva sa brat Ján, „väčšinou pomáham ako rehoľný kňaz, brat, a to je jeden vzťah s ľuďmi, a toto ma učilo úplne iným spôsobom byť znova pri ľuďoch aj v tej situácii, podmienkach…“ Pokračuje aj jeho spolubrat: „Tiež mi to dalo také nové vnímanie o Slovensku, keď som videl, ako si mnohí hľadajú prácu aj v zahraničí a snažia sa.“

Bratia hovoria, že s každým mali inú skúsenosť: „Tí ľudia, ktorí boli vďační a spokojní, žijú nejakým spôsobom duchovne. Na poslednom turnuse bolo asi zo desať či pätnásť moslimov, tí mali práve pôstny mesiac ramadán, tak niektorí povedali, aby sme im jedlo ani nenosili,“ hovorí brat Andrej. „Každú situáciu sa treba učiť využiť správnym spôsobom,“ pripája sa brat Ján.

Zmenil sa nejako život bratov po korone? „Myslím si, že to bola príležitosť na stíšenie, ale aj rehoľný život dáva také výzvy, v tomto zmysle to pre nás nebola taká úplne nová skúsenosť. Bolo pre mňa zaujímavé vidieť, že keď to zasiahne celú spoločnosť, aké to môže byť iné, v tomto je pre mňa táto skúsenosť nová. Taktiež mi to ukázalo, že svet sa nemusí tak hnať, môžeme sa zastaviť – vzduch je čistejší len kvôli tomu, že sa menej cestuje,“ pokračuje brat Andrej. Nadväzuje na neho aj jeho spolubrat Ján: „Utvrdilo ma to v tom, že svet sa nezrúti, keď nebude ekonomika stále stúpať a keď náhodou klesá. Dá sa oveľa spokojnejšie žiť s tým, keď máme menej.“ Svoju skúsenosť toho, ako vníma svoje rehoľné povolanie v kontexte koronavírusovej pandémie, uzatvára brat Ondrej: „Pomohlo mi to v samote väčšmi sa primknúť k Bohu a mal som čas zastaviť sa a rozmýšľať.“