Kapucín Tadeáš Chrvala: Bez sviatosti zmierenia by sme zomreli

Možno je vám známa jeho tvár z Kostola sv. Štefana v Bratislave, alebo ste ho dokonca stretli v uliciach hlavného mesta. Brat Tadeáš Chrvala vynaliezavo našiel spôsob, ako sa stretnúť s veriacimi aj počas korony. Napísal status na Facebook a vybral sa do ulíc spovedať, rozdávať prijímanie či dokonca požehnávať mesto a okoloidúcich prostredníctvom Sviatosti oltárnej. Ako sám napísal, zadarmo dostal a chce dávať tým, pre ktorých sa Kristus stal človekom.

Čo vás motivovalo ísť spovedať do bratislavských ulíc?

Ľudia sa prostredníctvom mailov a sociálnej siete (Facebook) pýtali, kedy a ako sa dá vyspovedať, záležalo im na odpustkoch, žiadali si aj sväté prijímanie. Rozmýšľal som a po negatívnom teste mi napadlo, že prejsť sa predsa môžem, Eucharistiu a štólu zobrať so sebou tiež – a ak sa niekto nájde a osloví ma, tak Pán Boh zaplať.

 

Neboli ste to teda vy, kto oslovoval okoloidúcich?

Ja som len chodil a čakal na tých, ktorí mali odvahu.

 

 

Stretli ste sa aj s negatívnymi reakciami?

So slovnými urážkami som sa nestretol, ale ľudia pozerali divne. Spomenul som si na začiatky, keď som si prvýkrát obliekol habit a vyšiel von. Tak ako vtedy, aj teraz na mňa pozerali štýlom – a čo si ty zač? Nie je bežné, aby ste v Bratislave stretávali niekoho so štólou – symbolom kňaza a spovedníka – na ulici. Všimol som si, že sa mnohí otáčali, a nevedel som odhadnúť, čo si môžu myslieť. Ale vyslovene nejaký útok, to nie, to som nezažil.

 

Nebáli ste sa toho, že by na vás niekto zavolal políciu?

Dodržiaval som všetky nariadenia. Nikoho som nezhromažďoval, rozprával som sa s druhými v dostatočnej vzdialenosti. Ak by mi niekto povedal, že robím niečo nezákonné, tak by som odpovedal, že to už robiť nebudem. Zatiaľ ma nikto nenahlásil.

 

Čo sa týka obmedzení v súvislosti so slávením bohoslužieb, aký to bol pocit slúžiť svätú omšu pred prázdnymi lavicami?

Keď je kostol plný a vidím to spektrum od tínedžera po staršiu babičku, snažím sa každého zachytiť pohľadom a udržať si ich pozornosť. Hneď ako stratím očný kontakt s ľuďmi, tak zrazu neviem, či poslucháčom „sedí“ to, čo hovorím. Keď som hovoril do kamery, bratia ma rozosmievali, robili „opičky“, musel som zostať seriózny. Nebolo to teda vôbec jednoduché.

 

 

ČAS NAHLIADNUŤ DO VNÚTRA

Čo sa vlastne deje vo sviatosti zmierenia?

Sviatosť zmierenia znamená zmierenie sa s Bohom aj so spoločenstvom. Na sviatosti zmierenia je najdôležitejšia ľútosť. Boh mi odpúšťa už v tom momente, keď si spytujem svedomie a ľutujem. Vo sviatosti počujem, mám potvrdené, že mi bolo odpustené. Zmierujem sa s celou Cirkvou a Cirkev ma znova prijíma. V prvých storočiach sa udeľoval trest, keď niekto napríklad zabil alebo znásilnil, nemohol sa aj dva roky zúčastňovať svätej omše a bol vyčlenený zo spoločnosti, musel verejne konať pokánie. A na Veľkú noc biskup prijímal týchto ľudí späť do spoločenstva. Po vykonaní pokánia boli zmierení s Cirkvou.

 

Je spoveď potrebnejšia v čase koronavírusu ako predtým?

Je dôležité učiť sa, že teraz je čas ísť do svojho vnútra a byť tam s Bohom, keď nie je možnosť pristúpiť k spovedi. Treba využiť čas správne, lebo ak si poviem, že idem na spoveď, a je to len zo zvyku, môže z môjho vyznania úplne vypadnúť živý Boh a hriechy len odrapotám. Keď budem mať možnosť, až potom sa pôjdem zmieriť aj s Cirkvou. Keď nemám príležitosť, núti ma to prehĺbiť moje duchovné vnímanie a môj osobný vzťah s Bohom. A za odpustenie sa mu potom poďakovať. Keď sa napríklad ocitnem na opustenom ostrove, zbláznim sa? Nie, Boh je aj tam. Ak si Boha zaškatuľkujeme, že koná a odpúšťa len prostredníctvom svätej spovede, tak mu neveríme, že je všemohúci, a veľmi ho obmedzujeme. Mne celá táto situácia ukazuje, že Boh nás učí a chce sa nám dať poznať tak, ako sme ho doteraz ešte nezažili. Či je teraz sviatosť zmierenia potrebnejšia, neviem, ale to, že nie je také jednoduché ísť na svätú spoveď, môže človeka veľmi posunúť k osobnému Bohu.

 

 

Ako by vyzeral svet bez sviatosti zmierenia?

Asi strašne, lebo svet bol stvorený z lásky Boha – a to, že nás má rád takých, akí sme, nám dáva najavo. Môžeme mu povedať: „Toto mi je ľúto.“ Ak by sme nepočuli: „Odpúšťam ti, choď a viac nehreš, milujem ťa presne takého, aký si,“ asi by sme neprežili ani jeden deň. Ak by prestalo uvedomovanie si, že Boh nás miluje, asi v momente by sme všetci zomreli.

 

Vedia sa veriaci spovedať?

Spovedám veľmi úzky priemer ľudí. Nenáleží mi posudzovať kajúcnikov. Ak nastávajú chyby, kňazi vedia veriach usmerniť. Nechcem všetkých generalizovať do jednej odpovede.

 

Ako by nemala spoveď vyzerať?

Nie je mi to ľúto a nechcem to zmeniť. Kňaz človeka skúma, nerozhodne sa podľa toho, ako vstane, či dá, alebo nedá rozhrešenie. Spovedník si všíma, či človek naozaj v tom momente nechce viac konať hriech. Ak nechce, Boh nemá problém odpustiť. Ak si hriech chce nechať, ako mu to má Boh odpustiť?

 

 

DOBRO NIE JE ĽUĎOM ĽAHOSTAJNÉ

Boli ste svedkom spovede, ktorá viditeľne oslobodila človeka?

Áno, ak sa človek pripraví a príde s tým, že toto je moment, keď sa vzdávam hriechu, odchádza oslobodený, šťastný. Nikoho som ešte nevidel nadvihnúť sa (smiech), ale je privilégiom kňaza vidieť v priamom prenose radosť a to, že človek odchádza vnútorne ľahší. Keď vidím kajúcnika prísť na spoveď po rokoch a má zapísaný celý zoznam, ktorý prečíta v slzách… Po tom, čo všetko prečíta, nastáva radosť, že všetko môže dať preč.

 

Aká bola vaša najpamätnejšia spoveď?

Všetky moje, pretože osobne zažívam, ako ma Boh miluje. Ostatné si radšej ani nechcem pamätať. (úsmev)

 

 

Veríte ešte na dobro v ľuďoch po toľkých vypočutých hriechoch?

Ja v spovedi zažívam, že kajúcnici chcú to zlé a ťažké vo svojich životoch zmeniť. Pre mňa je povzbudením, že ľuďom tie veci nie sú ľahostajné. Teší ma vidieť stálu túžbu ľudí po Bohu. Je to pre mňa dodanie nádeje. Mojou úlohou nie je hodnotiť alebo súdiť. Chodím po ulici, aby sa vyspovedali len tí, ktorí chcú ísť k Bohu bližšie a chcú sa zmeniť. Ja na spovedi nevidím ľudí, ktorí chcú robiť zlo, ale tých, ktorí sa chcú zmeniť k dobrému. Mojou úlohou nie je hodnotiť, či bude zmena niekomu trvať pätnásť rokov alebo dvadsať minút.

 

Čím sa inšpirujete, keď máte povedať kajúcnikovi povzbudenie?

Čím ďalej, tým viac vidím, že sa na to nedá pripraviť, pretože každý je iný. Neviem, kto a s čím ku mne príde. Počúvam konkrétneho človeka. Nepoviem to, čo som povedal jednému, aj druhému. Môže to fungovať napríklad u pätnástich, ale tomu šestnástemu to môže zničiť život, lebo mu to nemusí sadnúť a on vo mne nestretne Boha, ktorý ho vníma takého, aký je. Boh sa nepripravuje, že príde Tadeáš a… Ja prijímam všetko, čo mi chceš a nechceš povedať. Aj ja sa to stále učím. Chcem, aby ľudia stretli Boha. Ako hovorí pápež František, že aj keď kňaz nemôže dať rozhrešenie, nech kajúcnik odchádza s tým, že sa stretol s milujúcim Otcom, a to sa dá len vtedy, keď ma Otec prijíma.

 

Na akom najnetradičnejšom mieste ste už spovedali?

Na záhrade, v aute… V jednej chodbičke som spovedal s pohľadom na dvere WC. Vždy, samozrejme, tie dvere zavriem, aby som nevidel na misu, ale hneď si pritom pomyslím, že hriech patrí sem.