Kapucín Pavol Šajgalík: Keby sme sa po omši nestretli pri káve, mnohí by si vybrali inú bohoslužbu

O fungovaní Slovenskej katolíckej misie vo Švajčiarsku, ale aj fungovaní Cirkvi v tejto krajine, sme sa rozprávali s tamojším misionárom, kapucínom Pavlom Šajgalíkom.

 Ako dlho už funguje Slovenská katolícka misia vo Švajčiarsku?

Minulý rok sme oslavovali päťdesiate výročie. Ja sám v nej pôsobím od 1. marca 2019. Moji predchodcovia boli saleziáni.

 

V ktorých mestách pôsobíte?

V dnešnej dobe spravujem šesť miest: Zürich, Bazilej, Ženevu, Bern, Lausanne a St. Gallen. Pôvodne bolo viac miest vo frankofónnej oblasti, ale tie už zanikli. Najsilnejšia komunita je v Zürichu.

 

Ako ďaleko sú tieto mestá od seba?

Žijem v Zürichu, takže najďalej mám Ženevu. Cesta trvá okolo štyri a pol hodiny. Ale nie všetky mestá sú tak ďaleko. Bazilej je vzdialená len hodinu a pol. Na porovnanie si môžete predstaviť, že kňaz, ktorý sídli v Poprade, slávi sv. omšu v jeden deň v Košiciach a v Bratislave. Musím však povedať, že doprava je tu na vysokej úrovni.

 

To je naozaj veľmi ďaleko od seba. Dá sa to vôbec stíhať?

Jestvuje rozpis bohoslužieb, ktorý zohľadňuje tieto vzdialenosti. Nápomocní sú, pochopiteľne, aj veriaci, ktorí si mnohé veci pripravia sami. Dobrovoľnícky prevezmú niektoré služby, aby slávenie bohoslužieb bolo pekné. Našiel som tu aj veľmi dobré ovocie stretiek. Generácia vychovaná na stretkách je famózna. Môžem povedať, že do tejto misie dáva život. Pri všetkom cestovaní, ktoré mám, by sa to bez nich nedalo zvládať.

 

CIRKEV TU MÁ DVE ZLOŽKY

Ľudia prichádzajú do Švajčiarska najmä z ekonomických dôvodov, majú aj hlad po duchovne?

Neviem to úplne posúdiť. Vo Švajčiarsku podľa údajov veľvyslanectva žije okolo 18000 Slovákov. Ja prídem do kontaktu približne s 1500 – 2000 z nich. Nie všetci Slováci však chcú navštevovať slovenskú misiu. Ja sám poznám rodiny, ktoré k nám úmyselne nechcú chodiť, lebo sa chcú zaradiť do svojej miestnej farnosti. Iní zas chodia na anglické alebo francúzske omše, lebo sa chcú zlepšiť v cudzom jazyku.

 

Ako sú vo Švajčiarsku vnímaní katolíci?

Voči Katolíckej cirkvi tu po reformácii platili veľmi prísne zákony. Švajčiari sú však veľmi tolerantní, a tak ich postupom času nedodržiavali. Katolícka cirkev naďalej existovala, ale už nebola väčšinová. Počet katolíkov sa výrazne zvýšil po referende v sedemdesiatych rokoch, kedy umožnili pracovať vo Švajčiarsku aj zahraničným pracovníkom. Za prácou prichádzali vo veľkej miere katolíci.

 

Aký mal vplyv príchod katolíkov z iných krajín?

Vznikla otázka, čo s Katolíckou cirkvou. Švajčiarsko je výsostne demokratická krajina, v ktorej nemôže fungovať nedemokratický – hierarchicky postavený subsystém. Preto konfederácia s Cirkvou uzavrela dohodu, podľa ktorej sa Cirkev skladá z dvoch pilierov, pastorálnej zložky a laickej. Pastorálnu zložku Cirkvi vedú biskupi a skladá sa z kňazov. Laická zložka je demokraticky volená a spravuje majetky Cirkvi. Je takým servisom a spolupracovníkom pastorálnej zložky.

 

Ako sa vám funguje v takomto systéme?

Za určitých okolností je veľmi príjemný. Aj keď musím povedať, že pre nás Slovákov je tento systém celkom komplikovaný. Výhodou je, že kňaz sa tu nestará o to, či mu zateká strecha ani o opravu kostolov. Toto všetko má na starosti laická zložka.

 

Ako to v praxi vyzerá?

Kňazi ani farári nedisponujú ekonomickými kompetenciami vo farnostiach alebo napríklad pastoračnými priestormi, ako je to na Slovensku. Ak potrebujú nejakú miestnosť na svoju činnosť, musia o ňu požiadať ten druhý pilier v danej štruktúre, čo sa javí komplikovane. Treba však povedať, že ak kňaz povie, že chce, aby bolo v miestnosti 5 stolov, 12 stoličiek a 1 dataprojektor, tak mu to tá druhá zložka naozaj tak pripraví. Naša misia je v pozícii hosťa, nemáme vlastnú farnosť, žiadne vlastné priestory. Takže získať miestnosť je pre nás trošku náročnejšie, keďže domáca farnosť má vždy prednosť.

 

 

 

AKTÍVNY PODIEL LAIKOV JE OBDIVUHODNÝ

Cirkev vo Švajčiarsku funguje ináč ako na Slovensku. Čím by sme sa mohli inšpirovať?

Vyhovuje mi ich organizovanosť – aj keď ani s ňou sa to nesmie preháňať, aby sa nestalo, že štruktúry budú dôležitejšie ako ľudia. Ak je však v správnej miere, tak je veľmi príjemná. Myslím, že aj slovenským kňazom by pomohlo, keby mali ľudí, ktorí sa starajú o nehnuteľnosti. A oni by sa mohli naplno venovať pastoračnej činnosti. Aj keď v niektorých prípadoch môže mať aj starostlivosť o kostol alebo faru svoje pozitíva – spolupráca s ľuďmi vo farnosti nie je na zahodenie. Tu väčšinu vecí robia externé firmy a je to také anonymné.

Veľmi dobre hodnotím pravidelné vzdelávanie kňazov, ktorého súčasťou sa stáva aj misia. Zaujímavosťou je aj to, že tu dbajú o to, aby mal kňaz v pondelok voľno. Volať na faru v pondelok, ak nejde o akútnu situáciu, je až mierne neslušné.

 

Ako je to s laikmi?

Spolupráca alebo aktívny podiel laikov je tu obdivuhodný. Často však ide o osoby platené Cirkvou, na čo u nás na Slovensku nie sme zvyknutí. My máme veľa nadšených kostolníkov, organistov, správcov,… ktorým pán farár občas hádam niečo dá. V nemecky hovoriacich kantónoch majú farnosti týchto ľudí zamestnaných, hoci nie na plný úväzok. Vo frankofónnych kantónoch preberajú model z Francúzska, kde je absolútne oddelenie Cirkvi od štátu. Takže tu je to tiež o nadšencoch, a systém platenia Cirkvi je iný.

 

Považujete takýto model za dobrý?

Riziko je, že sa niektorí zamestnajú kvôli platu a nie z nadšenia. Ak však ide naozaj o ľudí, ktorým srdce horí pre Cirkev, tak je to veľmi dobré. Taký človek dostane za svoju službu aj plácu, a tak nemusí ukracovať rodinu. Má čas pracovať pre Cirkev a svojou prácou pomáha aj svojej rodine.

 

Ako je financovaná Cirkev vo Švajčiarsku?

Záleží to od konkrétnych kantónov. Švajčiarsko je konfederácia, v ktorej si jednotlivé kantóny riešia mnohé veci po svojom. V mnohých je prirodzené, že sa platí cirkevná daň. Vo frankofónnych kantónoch je systém založený na daroch a pomoci kantónov, ktoré Cirkev vnímajú ako inštitúciu so solídnym sociálnym potenciálom. V nemecky hovoriacich kantónoch, kde sídli i naša misia, má Katolícka cirkev právo vyberať cirkevnú daň. „Laická časť“ cirkevnej štruktúry ju potom rozdeľuje podľa potrieb jednotlivých farností. Z týchto peňazí je platený aj misionár a niektoré aktivity našej misie. Účelnosť peňazí sa kontroluje a zohľadňuje sa tiež, koľko Slovákov sa prihlási ku Katolíckej cirkvi.

 

Ako na cirkevnú daň reagujú Slováci?

Nie sú na to zvyknutí. Niekedy sú až nahnevaní. Pýtajú sa, prečo by mali platiť niečo navyše. Oni však neplatia navyše. Prispievajú na využívanie cirkevných priestorov, ich upratovanie, sviece… To všetko niečo stojí. Naša misia môže fungovať len vďaka tomu, že aj naši ľudia odvádzajú cirkevnú daň. V kostole sa tiež svieti a aj tá spotrebovaná energia sa musí zaplatiť.

 

Stretávate Slovákov aj mimo misie?

Vždy, keď stretnem Slovákov, tak ich oslovím a spýtam sa, či sú veriaci. Niektorí mi povedia, že o našej misii nevedeli. Nie je to však preto, že by sa nás nedalo nájsť. Stačí zadať pár slov do internetového vyhľadávača. Často sa mi však stáva, že mi Slováci povedia: „Ja s Cirkvou nechcem mať nič spoločné“, hoci sú pokrstení. A to je smutné. A ešte smutnejšie je, keď poviem, že som kňaz a oni povedia, že nevedia, čo to je, reagujú až na slovo farár. Myslím, že to už je vec všeobecného prehľadu.

 

Sú však aj takí, ktorí si vašu misiu vyhľadajú…

Áno, samozrejme. Tu chcem opäť veľmi vyzdvihnúť stretká. Keď prídu noví mladí ľudia do našej misie, tak mi takmer vždy povedia, že na Slovensku chodili niekam na stretká. Buď k rehoľníkom alebo vo farnosti, alebo v rámci eRka. Byť súčasťou nejakej kresťanskej komunity považujem pre duchovný život za veľmi dôležité. Nesmiem pritom zabudnúť ani na generáciu, ktorá sem prišla po roku 1968. Oni tvorili podľa mojich vedomostí tiež veľmi družné spoločenstvá. U nich tie komunity boli širšie, plnili aj socializačnú úlohu. Títo ľudia majú dnes vyšší vek a mám možnosť poznať z nich už iba časť.

 

Po svätých omšiach mávate posedenia pri káve. Považujete to za dôležité?

Káva po omši bola už za čias mojich predchodcov. Ešte pred revolúciou to často bývali aj celé nedele strávené spolu. Tento zvyk nebola pre mňa však novinka, keďže som rovnaké posedenia mával už na Slovensku. Považujem to za mimoriadne dôležité pre ľudí. Pre mnohých ľudí je ten čas po omši tým rozhodujúcim faktorom, prečo sa rozhodnú prísť na omšu k nám. Treba si uvedomiť, že misijná svätá omša nie je poväčšine v blízkosti ich bydliska a neraz musia cestovať aj viac ako hodinu, aby prišli na slovenskú svätú omšu. Keby tá káva nebola, mnohí by si vybrali inú bohoslužbu. Ľudia sa tešia na čas, ktorý strávia spolu so svojimi krajanmi, keďže napriek vysokej miere tolerantnosti sme vo Švajčiarsku stále cudzincami. Tento pocit spolupatričnosti je veľmi dôležitý.

 

 

Tento projekt vznikol vďaka našim partnerom: