Kapucín Miloslav Koščák: Potrebujeme uzdraviť vlastnú minulosť, aby sme žili v slobode

Niekedy je naozaj ťažké žiť prítomný okamih. Nevieme sa odpútať od minulosti, hodnotíme ju, ľutujeme rozhodnutia. Alebo žijeme opačný extrém – sme príliš zameraní na budúcnosť. Témou života v prítomnosti sa zaoberajú psychológovia, kouči i ezoterické smery. Zdôrazňujú význam prítomného okamihu. Aký je však jeho význam z kresťanského pohľadu? O myšlienky sa podelil kapucín, brat Miloslav Koščák, OFMCap.

Spôsob života, ktorý nás odvádza od žitia v prítomnosti, sa dotýka, samozrejme, i veriacich. Čo sú najčastejšie príčiny, ktoré nám bránia prežívať prítomný okamih?

Myslím si, že základný a zároveň najväčší problém je hriech. Lebo hriech je už minulosť, „už“ sme niečo spravili. A niekedy v tomto hriechu zostávame, vnímame ho ako niečo neprekonateľné, démonizujeme ho, poprípade sa snažíme náš hriech sami odstrániť.

Čiastočne to vnímam aj ako dôsledok Tridentského koncilu, keď bolo presne nalinajkované: „Toto je zlé, toto nie je.“ Alebo návod: „Keď sa budete modliť takúto modlitbu, tak budete mať toľko odpustkov.“ Často to pretrváva v podvedomí ľudí dodnes, myslíme si, že jedine my musíme niečo urobiť, aby nám bolo odpustené. Pritom základom odpustenia je vyznať a oľutovať, my už odpustené máme. Dôležité je priznať si chybu. Nie neustále sa k nej vracať.

 

 

ZOSTÁVANIE V MINULOSTI A FANTAZÍROVANIE NAD BUDÚCNOSŤOU NÁM BRÁNI ŽIŤ TU A TERAZ

Je teda svätá spoveď možným východiskom, ako sa pohnúť z minulosti ďalej?

Určite áno. Ale niekedy sa i tu stáva, že po spytovaní svedomia a svätej spovedi nás hriech, zlyhanie, neodpustenie stále prenasleduje. Že sa i napriek tomu otáčame späť. Ale keď sa otáčame za minulosťou, nemôžeme predsa žiť v prítomnosti.

 

Čo ďalšie nám môže brániť v prežívaní prítomnosti?

Napríklad to, že svoj hriech nechceme prijať. Chceme ho jednoducho vymazať zo života. To nie je možné. Je to naša história, potrebujeme ju vedieť prijať. Jediné východisko je, že všetko prijmeme.

Z kresťanského pohľadu vidíme, že aj Pán Ježiš mal rany. Jemu tiež nezmizli. Boli to oslávené rany. A aj naše rany z hriechov, ak ich odovzdávame Bohu, sa stanú oslávenými. Boh z nich spraví oslávené rany. Niekedy sa stretávame s chybnou interpretáciou, že Boh nás úplne uzdraví, zacelí. Ale prečo potom neuzdravil Ježiša? Prečo mal Ježiš rany? Jeho rany mu priniesli oslávenie a nám spásu. Niekedy sa kresťanstvo chápe tak, že dokážeme žiť nebo na zemi. Ale to nie je možné. Lebo tu bude vždy prítomný pád a hriech.

 

V minulosti nás teda drží hriech, s ktorým chceme bojovať sami alebo naopak hriech, zlyhanie, ktoré chceme vymazať. Ako to je s upínaním na budúcnosť?

V tomto prípade prechádzame do fantazírovania. Hovoríme o hriechoch, nedostatkoch, ktoré máme a pred ktorými chceme ujsť. Nechceme ich liečiť, ale len na ne jednoducho zabudnúť. Preto sa pozeráme hlavne do budúcnosti: „Zajtra bude ináč.“ Keď toto dokážeme, nebudeme už myslieť na to, čo bolo v minulosti. A zase nám uniká podstatné – prítomnosť. Lebo práve naša prítomnosť je podstatná.

Keď Pán Ježiš povoláva prvých apoštolov, tak ich povoláva k tomu, aby boli s ním. Až potom ich učí a posiela uzdravovať. Byť s ním – to môžeme len teraz. Nie včera, nie zajtra (úsmev). Naša prítomnosť je podstatná, lebo len tu a teraz nám Boh dáva život. My nevieme, či ďalších päť minút prežijeme.

 

 

LEN V PRÍTOMNOSTI MÔŽEME DOSTÁVAŤ MILOSŤ A DARY OD BOHA

Prečo je dôležité pre nás všetkých, nielen pre kresťanov, žiť v prítomnosti?

Prítomný okamih je jediné, čo máme. Prítomnosť je naša existencia. Keď sa na to pozrieme z duchovného hľadiska, aj v Starom zákone nachádzame paralelu. Keď Boh zjavuje svoje meno Mojžišovi: „Ja som, Ktorý som“, čiže ja som „tu a teraz“. Nie ja som bol alebo budem. Práve k tomu nás toto poznanie vedie, aby sme aj my boli tu a teraz, žili v prítomnosti, lebo len v nej dokážeme tvoriť vzťah s Bohom, ale aj prijímať jeho dary.

Je to naše prvotné povolanie – byť tu. To však neznamená, že nebudeme nič plánovať, máme rozum, slobodnú vôľu, čo nás robí podobnými Bohu. Ale naozaj plánovať, nie fantazírovať. A pokiaľ ide o našu minulosť, treba ju zhodnotiť, to áno. Ale nie neústavne sa vracať k minulým veciam, lebo práve vtedy nám uniká to podstatné.

Lebo len tu a teraz nám Boh dáva svoje milosti. Tu a teraz môžeme niečo urobiť alebo neurobiť.

 

Dá sa tvrdiť, že práve v tom je logika zla, odvádzať nás od bdelého života v prítomnosti, a teda aj od Boha?

Áno, je to presne o tom, že Boží nepriateľ sa snaží človeka uväzniť v minulosti alebo ho vedie k prílišnému fantazírovaniu o budúcnosti. Pekne to vyjadruje psychiater, kňaz Max Kašparů: „Odvaľte kameň minulosti a privaľte kameň budúcnosti.“ Potrebujeme správnym spôsobom vyhodiť, čo nás zaťažuje, aby sme mohli a vedeli prijať to, čo prichádza. Čiže toto je asi najväčší trik Božieho nepriateľa, že buď sa obzeráme neustále dozadu, alebo hľadíme len dopredu; práve vtedy nežijeme prítomnosť. Lebo len v prítomnosti nám môže dať Boh milosti a v prítomnosti môžem nájsť odpovede aj na minulosť, aj sa správne pozrieť do budúcnosti.

 

Čo nám pomáha žiť v prítomnosti? Psychológia nám dnes ponúka techniky, metódy, intenzívne sa touto témou zaoberajú aj ezoterické pohľady. Ako sa na túto tému môže pozrieť veriaci človek?

Odporúčam naučiť sa ďakovať Bohu, za všetko pekné. Časom sa naučíme ďakovať aj za to, čo nám nevyjde podľa predstáv. Ak sa zase dotknem Ježišovho života, aj apoštoli mali inú predstavu o jeho kraľovaní. O jeho vykúpení mali tiež iné očakávania. Namiesto toho prišla najkrutejšia smrť, ktorá vtedy existovala, a predsa sa stala vykúpením. My ľudia občas zvykneme veci hodnotiť príliš čierno-bielo, toto je zlé, dobré a zabúdame ďakovať…

Pozrime sa napríklad na našich starých rodičov. Čo robili, keď vychádzali z domu alebo keď začínali pracovať? Keď skončili s prácou? Prežehnali sa. Nie iba pred jedlom alebo po jedle. Neustále pozývali Boha do svojho života. Keď napríklad zvonili zvony pri modlitbe Anjel Pána, pozývali zastaviť sa „teraz“, pomodliť sa trikrát za deň. Čiže jedným z ďalších spôsobov sú strelné modlitby a pozývanie Boha do každej činnosti. Samozrejme, je dôležité vedieť sa i celkovo zastaviť. Myslím fyzicky. Bez toho, že by som špekuloval, rozoberal, teoretizoval, aby som sa naučil vnímať svoje okolie. Žiť prítomnosť, žiť tie chvíle, ktoré mám.

 

 

JE SPRÁVNE NAUČIŤ SA ĎAKOVAŤ ZA VŠETKO, DOBRÉ I ZLÉ

Za dobré veci je asi viac prirodzené ďakovať, za tie ťažké nie. Prečo je potrebné vedieť ďakovať Bohu za všetko?

Aby sme vedeli v prítomnosti prijať všetko. Nie len to dobré, ale aj zlé. Do života môžu prísť i nepríjemné veci. Môže sa stať, že zle navarím obed. Že nestihnem autobus, aj keď som prišiel načas – lebo prišiel skôr. Nestihnem niekde prísť, lebo na ceste bola autonehoda. Ale prichádzajú i oveľa ťažšie situácie.

 

Ako súvisí ďakovanie so schopnosťou prežívať svoj život v prítomnom okamihu?

Vysvetlime si to na príklade. Vezmime si roztržitosť – ten, kto nemá dar kontemplácie, zažíva roztržitosť bežne. Roztržitosť prichádza nevedome. A je na nás, aký zvolím postoj. Ak začneme pátrať, odkiaľ prišla, prečo prišla, ako sa jej vyhnúť, sme už vedome v roztržitosti. To isté platí pri pokušení, skúške, zostávame v nich nakoniec vedome.

Keď zistíme, že sme roztržití pri modlitbe, jednoducho sa poďakujeme za to Bohu, že nám to ukázal a modlime sa ďalej. Napríklad častá chyba je, že sa začneme odznovu modliť, lebo „tentoraz to zvládneme lepšie“. Tu už nachádzame i určitý prejav pýchy. Lebo kto z nás sa ide modliť s tým, že sa ide modliť roztržito? Môžeme povedať, že v daný moment, keď sa začíname modliť, sa chceme modliť najlepšie ako vieme. Nemusí to byť naša najlepšia modlitba v živote, ale v tom okamihu je to najlepšia modlitba, akú vieme.

Ak sa budeme nad tým prehnane zamýšľať, opäť skončíme v myšlienkach v minulosti. Sme roztržití? V poriadku, pokračujeme ďalej. „Ak sme počas modlitby stokrát roztržití, znamená to, že stokrát sme sa vrátili k modlitbe.“ Ďakujme!