Kapucín Lukáš Mikovíny: Misie sú čas zastavenia, prehĺbenia a oživenia viery

Ako sa stal kapucín z človeka, ktorý chcel pozorovať zvieratá v Amazonke? V rozhovore nám páter Lukáš Mikovíny (41) priblížil misie, ktoré v rámci svojho tímu vedie a organizuje pre farnosti a prezradil nám aj to, kým je pre neho Panna Mária.

Pôsobíte ako kapucín v Ponikoch. Aké je poslanie alebo charizma kapucínov?

V prvom rade sme kontemplatívny rád, takže prvoradá je u nás modlitba a byť spolu ako bratia. Sú to činnosti, ktoré môžeme vykonávať všade. Pre nás bratstvo znamená veľa.

 

Ako ste sa stali kapucínom?

Keď som bol ešte neveriaci, mojím snom bolo byť prírodovedec. Veľkým vzorom mi bol môj ujo, ktorý nebol veriaci, ale oženil sa až neskôr. Povedal som si, že ani ja nebudem mať ženu. Budem pozorovať zvieratá v Amazonke s vlastným džípom s karavanom. Túžil som po slobode.

V pätnástich som bol pokrstený a stále vo mne ostávala túžba po slobode, dobrodružstve a už aj po zasvätení Bohu. Hľadal som spoločenstvo, komunitu, kde by som žil s bratmi a sestrami a na plný úväzok by som sa venoval evanjelizácii. Rieka života mi bola asi najbližšia, ale neboli ako komunita, takže som stále pokračoval v hľadaní.

 

NA KAPUCÍNOCH MA OSLOVILA SLOBODA

Premýšľali ste nad rehoľou?

Rehole som sa bál. Predstavoval som si to ako koniec so živou vierou, iba breviár a život v kláštore. (úsmev) Myslel som si, že budem vzdialený Duchu Svätému, taká bola moja predstava.

Raz sme ako spevácky zbor z našej farnosti šli pozrieť nášho bývalého vedúceho zboru, ktorý sa stal kapucínom v Kremnických Baniach. Keď som videl ten život, bosé nohy v sandáloch, brady, zapáčilo sa mi to. Vedel som si predstaviť takýto život, lákalo ma to.

 

Ako to pokračovalo?

Predtým som ešte čítal životopis svätého Františka z Assisi; oslovila ma tá sloboda, chudoba, jednoduchosť a hlboký vzťah s Bohom. No stále som sa rehole bál. Stretával som sa častejšie s kapucínmi a postupne som ich spoznával. Váhal som ešte počas vysokej školy. Študoval som matematiku a geografiu, tú som dokončil a počas nej som rozlišoval, či ma Pán Boh volá do manželstva alebo do zasväteného života. Premýšľal som o rôznych reholiach. Vyhrali kapucíni – pre svoju jednoduchosť, chudobu a spontánnosť. (úsmev)

 

 

ČAKÁME, ČO BOH PRIPRAVÍ

Prednedávnom prebehli misie v Prešove, ktorých ste boli súčasťou aj vy. Ako sa vám páčili?

Tu na východe je to iné ako v iných častiach Slovenska. (smiech) Veľmi sa mi tu páčilo. Keď sme sa rozprávali s misijným tímom, akoby sme už nabehli do rozbehnutého vlaku. V iných mestách sa to rozbieha postupne, na východe máme pocit, akoby sme tu už boli dlhšie. Bohu vďaka.

 

S akými očakávaniami ste na ne šli?

Ja osobne som nemal žiadne očakávania. Skôr čakáme, čo pripraví Pán Boh .

 

Čo bolo témou misií?

Buď pozdravený kríž, nádej jediná, bola spoločná téma pre celý Prešov, ale každý misijný tím vo farnosti mal svoje témy a program. Ja som pomáhal v Nižnej Šebastovej, kde sme mali tému: Ježiš klope na dvere tvojho srdca. Pustíš ho?

 

Ktoré momenty boli pre vás pamätné?

Určite medzi ne patrí koncert, ktorý sme mali v kostole v predvečer konca misií. Myslel som si, že to bude fiasko, pretože mnohí bratia ochoreli alebo nemohli prísť. Mal som problémy s ozvučením, no odovzdal som to Pánu Bohu. Nakoniec to bola jedna z najlepších atmosfér na koncerte. Bola uvoľnená, rodinná, veľmi sa mi to páčilo.

 

Čo by ste ešte spomenuli?

Ďalším silným momentom bola obnova manželských sľubov, spoločne so spoveďami. Mali sme na ľudí čas a oni to vedeli, takže mohli vyrozprávať, čo potrebovali. Bol som vďačný aj za starostlivosť ľudí, občas sme ich museli až zastavovať, pretože bolo všetkého dostatok. (úsmev)

 

Ako často chodíte na misie?

Požiadaviek by bolo viac, ale obmedzili sme to na osem výjazdov ročne. Štyri do prázdnin od januára a štyri po prázdninách do Vianoc. Aj my máme svoju farnosť, o ktorú sa musíme starať, takže preto sme to obmedzili. Deti treba pripraviť na prvé sväté prijímanie, mladých na birmovku a tak ďalej. Keď sme preč z farnosti, trvá to desať dní. Máme aj zvieratá, o ktoré sa treba starať, záhradu. Takže je tam dosť práce.

 

 

KRÁSNE SÚ PRE MŇA MOMENTY SPOVEDE

Čo máte najradšej na čase misií?

Najradšej mám osobnú modlitbu, kedy vystavíme Sviatosť oltárnu a ľudia môžu prichádzať pokloniť sa Ježišovi. Vtedy nemusíme nič robiť a je to pekný čas strávený v modlitbe s Ježišom. Máme pre ľudí pripravené brožúrky, aby vedeli pracovať aj s tichom v modlitbe pred Ježišom. Je to super, pretože tam môžem len tak sedieť, modliť sa za misie a len tak byť s Bohom.

Tiež mám rád naše spoločné večery, zdieľanie o uplynulom dni, prípravu na ďalší deň. Krásne sú pre mňa aj momenty spovede. Mám tiež rád, keď hráme scénky, smejeme sa sami na sebe. Tých momentov je naozaj veľa.

 

Je byť misionárom povolanie alebo je vám to dané?

Mne osobne je to veľmi blízke. Som rád, že som bol poverený touto službou od provinciála. Štvrtý rok som poverený ako vedúci tohoto misijného tímu. Predtým boli nimi moji bratia, oni už nevládzu, takže sú radi, že sme to my mladší prebrali. Od nich sme sa učili a som rád, že som misionárom.

 

Je na to nejaká špeciálna príprava?

Nie. Akurát sme so starým misijným tímom chodili na štyri výjazdy a učili sme sa od nich, čo robia, aké témy máme vyberať, kedy začať misie… Dali nám „know-how“ a my sa to snažíme rozvíjať.

 

PO MISIÁCH JE DÔLEŽITÉ SPOLOČENSTVO

Prečo sú ľudové misie dôležité? V čom vidíte ich zmysel?

Misie sú veľmi dôležité. Spomínam to aj počas nich, že by si mal každý nájsť čas na duchovnú obnovu, nejaké duchovné cvičenia. Áno, sú rôzne povinnosti, rodina, práca, ale takto prídu duchovné cvičenia do farnosti, tým, že prídu misie, a nikto nikam nemusí chodiť. Je to čas zastavenia sa, prehĺbenia, oživenia viery. Zobrali sme si ako základ knihu Choďte a evanjelizujte pokrstených, to je pre nás veľmi dôležité.

 

Snažíte sa počas misií dostať aj k neveriacim ľuďom?

Prvé dva dni chodíme po obci, pozývame na misie. Vtedy sa stretávame aj s neveriacimi, tí nás častokrát pošlú „do kelu“ alebo nás prijmú, porozprávajú sa. Vieme, že asi na misie neprídu, ale aspoň tam máme možnosť stretnúť sa s nimi. Aj to je istá evanjelizácia.

Misie robíme hlavne pre tých, ktorí potrebujú oživenie živej viery, plameň. Snažíme sa zapáliť tých, ktorí chodia pravidelne do kostola, aby boli oni tí, ktorí budú v evanjelizácii pokračovať a zapaľovať pre Ježiša ostatných.

 

Ako nestratiť ten oheň z misií? Ako si uchovať radosť z nich?

Jednoznačne je dôležité spoločenstvo. Sami vydržíme len chvíľku, ale spoločenstvo nám pomôže vydržať. Takto sa môžu ľudia navzájom potiahnuť, povzbudiť. To často prízvukujeme, aby si ľudia našli spoločenstvo, kde môžu zdieľať, čo ich oslovilo, čo ich trápi… Ak človek zostane sám, je ako polienko vyhodené z kozuba, nevydrží dlho horieť samo.

 

 

MÁRIA NÁS UČÍ POKORE

Blíži sa október, mesiac Panny Márie, kedy by sme si mali nájsť čas na modlitbu ruženca alebo celkovo cestu k Panne Márii. Kým je Panna Mária pre vás?

V prvom rade je pre mňa sestra. Prešla si cestou, ktorou si potrebujem prejsť aj ja. Je pre mňa vzorom sestry, ktorá si prešla cestou viery, na ktorej nebolo nič jasné. Ako sama povedala: „Ako sa to stane, veď ja muža nepoznám,“ no Boh ju oslávil. Nemala istotu ani poznanie, mnohé veci nechápala. Takže pre mňa je sestra a pútnička vo viere. Na zemi nebola kráľovnou, až teraz je kráľovnou neba, skrze ktorú Pán Boh teraz koná. Tu bola jednoduché krásne dievča plné viery.

 

Prečo je potrebné mať k nej určitý vzťah?

Pretože nás učí pokore. Videla veľké veci, ktoré Boh urobil v jej živote, no aj tak bola pokorná a odovzdaná Bohu. V pokore stála aj pod krížom. Učí nás mnohým veciam, ale pokora je asi najdôležitejšia.

 

Ako je podľa vás najjednoduchšie sa k nej priblížiť?

Je to individuálne. Mne sa páči rozjímať nad jej krásou. Iba tak sa na ňu pozerať, obdivovať Boha v nej a obdivovať vlastnosti jej viery, odovzdanosti a pokory. Nerozprávam s ňou veľa, len ju vnímam v prítomnosti.

Archív: osobný archív Lukáša Mikovínyho