Kaplán Pavol Bujňák: Aj duša by sa mala pripraviť na Vianoce

Pavol Bujňák je kaplánom v Prešove. Rád pred Vianocami vyrába betlehem, čím sa pripravuje na príchod Krista. V rozhovore sa okrem iného dozviete, aké predsavzatie si na advent dal a ako slávi Vianoce kňaz.

Tohtoročný Advent sa blíži ku koncu. Aké predsavzatia ste si dali na toto obdobie?

Od malička som bol vedený k tomu, že Advent je obdobím prípravy. Je to priestor na stíšenie sa a prípravu na narodenie Pána. Tento rok som si uvedomil, že je dôležité byť verný v maličkostiach, a v mojom prípade byť verný aj v úlohe kňazstva. Mojím predsavzatím teda bolo snažiť sa o dodržanie modlitby breviára, pretože nie vždy to vychádza, a potom sa to snažím dobiehať. Môže sa to zdať ako malá vec, ale práve cez to si môžem znova uvedomiť prvotnú vernosť.

 

Darí sa vám v tomto predsavzatí?

Bohu vďaka, áno. K modlitbe breviára sa na obed modlievam aj mariánsku modlitbu Anjel Pána, cez ktorú si pripomeniem svoju doterajšiu odovzdanosť Pánovi. Občas sa mi stane, že sa ju pomodlím až poobede, ale aj vtedy to má zmysel, pretože touto modlitbou si pripomínam spoluprácu Panny Márie s Bohom.

 

V ADVENTE JE POTREBNÉ, ABY SI DUŠA ODDÝCHLA

Máte nejaké zaužívané aktivity počas Adventu?

Skôr som sa zameral na predsavzatie, ktoré som si dal – modlitba breviára, ruženec a adorácia. Ku koncu Adventu sa pripravujem viac na Vianoce aj po hmotnej stránke. Vyrábam si betlehem. Chodím do lesa, zháňam prírodniny, ktoré doňho použijem a aranžujem ho. Je to moja zaužívaná aktivita. Vytváram krajinku, do ktorej sa mohol narodiť Ježiš. Pripomínam si tým, ako to asi mohlo vyzerať.

 

Ľudia sa v tomto predvianočnom období snažia pripraviť na sviatky. Veľa nakupujú, zdobia, pečú… Čo okrem týchto všetkých povinností by mali počas Adventu robiť?

Páči sa mi, že počas týchto štyroch týždňoch v rámci kresťanskej kultúry zachovávame kultúru prežívania Adventu. Zachoval sa nám napríklad adventný veniec, pri ktorom sa stretáva rodina alebo aj jednotlivec. Pri ňom sa dá modliť ruženec alebo aspoň desiatok. Modlitba pri adventnom venci dáva možnosť stíšenia. Cez Advent si pripomíname dve dôležité postavy – Pannu Máriu a Jána Krstiteľa, ktorí nám svojím životom ukazujú, ako sa pripravovali na príchod Mesiáša.

Človek si môže viac spytovať svedomie, prehodnotiť deň, a tak isto je tu priestor na svätú spoveď. Pre dnešného človeka, ktorý je dosť uponáhľaný, je dôležité, aby sa stíšil a naučil sa v tichosti počúvať Pána. Stíšenie pomáha človeku aj po psychickej stránke. Ak si človek nájde priestor na svätú omšu aj počas týždňa, dáva priestor na stretnutie sa so živým Kristom v Eucharistii, a podobne získava aj priestor na spoveď.

 

Ale aj spoločná príprava Vianoc, zdobenie má svoje výhody…

Áno. Pamätám si, že keď som bol malý chlapec, posledný týždeň sa niesol v atmosfére pečenia, upratovania, čo si myslím, že je pekné, ak je to zaužívané. Dôležité je, aby to bolo vykonávané v duchu spoločenstva, je to prínosné pre rozvoj medziľudských vzťahov. Nie v duchu zhonu a zbytočných napätí medzi ľuďmi.

 

Čo duša človeka? Ako by sme ju mali pripraviť na príchod Krista?

Všetci, či si to už uvedomujeme alebo nie, túžime po niečom nadprirodzenom, po Bohu, pretože sme ním stvorení. Preto je pekné, ak si vytvoríme priestor na to, aby si duša oddýchla. Je potrebné využívať všetky prostriedky, ktoré sú nám ponúkané. Napríklad čítanie Božieho slova. Podstatné je čítať Sväté písmo aj s deťmi, predstavovať a vysvetľovať im biblické príbehy.

Keď sa pozrieme, ako sú vyzdobené mestá – niekde skôr, niekde neskôr. Vplýva na nás rôzna výzdoba, koledy a nakoniec môžeme byť tým všetkým presýtení. Iste, chceme si to užiť čo najviac, lebo Vianoce sú krátky čas, ale je potrebné, aby človek bol voči tomu striedmy, nedal sa tým ovplyvniť a ukradnúť si čas prežívania Vianoc skôr, ako to všetko nastane.

 

 

PREMÔCŤ SA V PREDSAVZATÍ Z LÁSKY KU KRISTOVI

Niekedy sa aj sťažujeme na nedostatok času, na celú prípravu a na samotné Vianoce. Čo však robíme zle my?

Sú rôzne okolnosti. Na prvom mieste, keď si človek predsavzatie dáva, je dôležité vedieť, s akým motívom si ho dáva. Buď len preto, lebo sa to patrí, alebo preto, že si chcem nanovo obnoviť lásku ku Kristovi, k svojmu Stvoriteľovi. Nech nás poháňa hlavne motív lásky ku Kristovi. To pomôže práve vtedy, keď sa nám nechce. Premôžeme sa z lásky ku Kristovi. Môže ísť o lenivosť alebo slabú vôľu. A práve láska nám môže pomôcť. Veľakrát pomáha aj spoločenstvo ľudí, pretože sa môžeme navzájom podporovať.

 

Je teda dôležité duchovne sa trénovať aj počas roka…

Áno. Raz som praktizoval Exodus s chlapmi. Spôsoby, ktoré počas neho žijem, nemám vykonávať iba počas Exodu. Je potrebné nechať si niečo aj ďalej, na všedné dni počas roka, aby som si zachoval duchovný tréning. Keď ho nemám, nastane Advent a je náročné sa do toho dostať, ak som aspoň niečo z toho nežil už predtým.

 

Prečo by sme nemali cez Advent len tak „preletieť“?

Je to ako s návštevou. Je dobré sa na ňu pripraviť. Prečo? Pretože chcem hosťa privítať čo najlepšie. V čistote, kráse vôní. Podobne je to aj s Kristom. Počas Vianoc si intenzívne pripomíname jeho návštevu, že sa rodí na zem na Vianoce. Chcem vianočnú návštevu Krista prežiť čo najlepšie. Nakoniec, môžeme prežívať úprimnú radosť, že sme sa dobre pripravili a strávili sme pekný čas prípravy. Ak to človek premešká, je počas Vianoc stratený, hľadá sa alebo je znechutený. Preto je potrebná skúsenosť s Bohom už počas Adventu, to mi môže dopomôcť k vyvrcholeniu radosti na Vianoce.

 

Prečo je popri všetkých vianočných pesničkách, koledách, koncertoch a iných podujatiach dôležité aj ticho?

Aj evanjelisti spomínajú, že Ježiš skoro ráno vstal a šiel sa modliť. Sám vyhľadával Boží hlas v tichu. Vo filme Posledný samuraj je dobre vyobrazené, ako sa budhistickí mnísi venujú meditácii a tichu, aby sa hlbšie vložili do modlitby. Pomáha to, aby dosiahli určitú duchovnú zrelosť. Aj človek potrebuje ticho, trénovať sa v ňom, aby zachytil Boží hlas. Tak budem mať skúsenosť s Bohom, čo posilňuje moju vieru. Aj Kristus ako človek vstupuje do modlitby hneď zrána a má silu sa ovládať, aj keď ho veľakrát nahnevajú farizeji a zákonníci. Z tohto ticha vyviera jeho sila. Ranný čas s Bohom je duchovná výzbroj do celého dňa.

 

ČLOVEK POTREBUJE ZAKOTVIŤ RADOSŤ V SRDCI

Máte rád Vianoce? Čo máte na nich najradšej?

Prinášajú do môjho života niečo nové. Je to zmena životného štýlu, ktorý som celý rok prežíval, čo ma následne teší. Samotná atmosféra narodenia Krista je upevnením a uistením, že ma Boh má rád. Boh prichádza medzi ľudí, do sveta, ktorý je zlý a Boh sa aj napriek tomu rozhodne do neho vstúpiť. Obdivujem v týchto sviatkoch pokoru Boha, ktorý si berie na seba nedokonalé ľudské telo aj napriek tomu, že On je dokonalý len preto, aby ľudské telo povýšil na piedestál božskosti.

Mám na nich rád, že sa môžem stretnúť s blízkymi, vytvoriť s nimi spoločenstvo. Mám rád štedrosť večere (úsmev), ktorá je naozaj štedrá na jedlo, ale aj na atmosféru. Človek vchádza s betlehemským svetlom do miestnosti a osvetľuje ju, čo v sebe skrýva symboliku Svetla. Následne si rodina sadne k stromčeku alebo betlehemu, pomodlia sa, pričom si prečítajú zo Sv. písma príbeh o narodení Spasiteľa a zaspievajú si spoločne koledy. Je to pre mňa pekný a veľmi obohacujúci čas.

 

Zažili ste niekedy aj také Vianoce, ktoré boli niečím výnimočné?

Možno to, že ako kňaz som nie každé Vianoce trávil doma. Jedny konkrétne Vianoce som prežil v spoločenstve kňazov, čo bolo pre mňa výnimočné, ale zároveň veľmi pekné. Bolo to iné, ale naozaj radostné.

 

Čo robí podľa vás pravú atmosféru Vianoc?

Opravdivá radosť v srdci človeka. Dôležité je, aby ju mal človek zakotvenú v srdci. Je to najväčší dar. Posledné roky na Vianoce už nemáme sneh. Uvedomujem si, že aj keď mi to chýba, musím si nájsť niečo iné podstatnejšie a hodnotnejšie, čo mi urobí radosť. Patrí to k tomu, ale to nie je skutočný zmysel.

 

Ako trávi Vianoce kňaz?

Je to rôznorodé. Väčšinou kňaz túži prežívať ich v spoločenstve, a je to dôležité. Avšak pred Vianocami veľa spovedajú, a tak potrebujú byť aj chvíľu osamote. Vyžadujú po tomto období sociálny detox (úsmev). Kňaz túži byť trochu aj sám, aby načerpal novú silu, myšlienky, nápady, ale práve Vianoce sú na to, aby bol v spoločenstve, s ostatnými kňazmi alebo príbuznou rodinou. Pre kňaza sú Vianoce slávnostno-pracovné, ale je to súčasťou povolania, človek s tým ráta, keď sa pre toto povolanie rozhodol.

 

Nebýva kňazom počas týchto vianočných dní smutno? Predsa len, v niektorých farnostiach bývajú sami na farách…

Záleží to aj od toho, ako je kňaz naučený prežívať samotu. Človek občas potrebuje samotu, ale záleží, či ju využíva v prospech duše a svojho ducha alebo v prospech toho, že mu to vyhovuje. Ak je to samota, ktorá mu vyhovuje, že nechce s nikým nič mať, to nie je správne. V samote môžeme načerpať aj silu a motiváciu do ďalších dní a aktivít, ktoré nás čakajú.

 

Ako budete tráviť Vianoce vy?

Minulý rok sme boli spoločne na fare, tým, že sme tu štyria kňazi. Bol by som rád, aby sme boli opäť spolu, ak o to budú mať záujem aj ostatní kňazi. Nie len ako pracovný tím, ale aj ako spolubratia v kňazstve. Záleží to od našej vzájomnej dohody.

 

Aký máte program počas Vianoc?

Prvý sviatok vianočný je doobeda pracovný. Je naplnený prípravou homílie a slávením narodenia Pána, ale nie až tak úplne pracovný, lebo človek slávi sviatok. A poobedný čas trávim v spoločenstve s niekým. Alebo rozjímanie, meditovanie pri betleheme, počúvanie kolied alebo si prečítam, vypočujem vianočný príbeh na oživenie ducha.

 

 

BOH PRIŠIEL AKO MALÉ DIEŤA

Aký je skutočný zmysel Vianoc?

Uvedomenie si vďačnosti Bohu za to, že sa úplne prispôsobil nášmu životnému štýlu. Do toho momentu také niečo Boh neurobil a ani to nemusel spraviť, mohol si zvoliť inú formu. Skutočný zmysel je vďačnosť. Boh prišiel ako malé dieťa, stal sa zraniteľným, podieľal sa na ľudskom živote na tejto zemi. Dôležité je uvedomiť si blízkosť Boha k človeku.

 

Čo by malo byť posolstvom týchto Vianoc, čo potrebujú v dnešnej dobe podľa vás ľudia počuť?

Vďačnosť za základné veci, ktoré máme a naozaj ich máme. U susedov je vojna, buďme vďační, že u nás nie je. Pozrime sa, koľko ľudí zomrelo vo vojne, koľko je zmrzačených. My sme zdraví, v bezpečí. Minule som volal s jedným misionárom na Ukrajine, nemajú tam teplú vodu, ani elektrinu. Zapnú ju len na pár hodín, aby sa mohol človek obriadiť. My toto všetko máme dvadsaťštyri hodín. Takže naozaj stačí byť vďačný za všetko, čo som od Pána Boha počas roka dostal. Úplný pokoj neprežívame v spoločnosti, pretože sú v nej rôzne rozbroje, ale základnú istotu tu máme.

Môže nás to viesť k vďačnosti za maličkosti. Radosť v srdci sa rodí z malých vecí. Spomína to aj Matka Terézia, že ak robíme aj malé veci s láskou, tak nás to naplní. Dôležité je uvedomiť si všetko, čo máme, a byť za to vďační.

 

Čo nás privedie k tejto vďačnosti?

Ak budeme mať skúsenosť s Bohom, či už počas Adventu alebo počas Vianoc. V spoločnosti je veľká dezinformovanosť a najlepším kompasom pre nás je Božie slovo. Počúvať, čo mi Boh cez neho hovorí. Keď prežívam v živote chaos, snažím sa ukotviť v Slove a hľadať v ňom odpoveď, aby som vedel, ako ďalej ísť.

 

Čo si prajete na Vianoce „pod vianočný stromček“?

Mám rád kvety a konkrétne z nich palmy. A keďže tento rok som jednu prelial a zhynula mi, veľmi by som sa potešil novej. (smiech) Kvetom sa veľmi teším.

 

Čo by sa nám ako spoločnosti hodilo dostať pod vianočný stromček?

Vidieť druhého človeka najprv v pozitívnom pohľade. Vidieť ho ako toho, ktorý ku mne prichádza ako dar. Dnes je veľa ohovárania, osočovania, a to na človeka vplýva. Pokúsiť sa vnímať najprv tie pozitívne a až potom negatívne vlastnosti človeka. A aj keď vidím negatívne, tak sa snažiť nájsť spôsob, ako pomôcť človeku, usmerniť ho.