K Národnému pochodu za život: Ako byť pro-life v každom čase

Môj dvojročný syn sa počas omše hádzal na zem a reval na plné kolo. Trojročný si skákal zo schodíka a behal dookola okolo lavičky. A najmenší päťmesačný sa mrvil a mrnkal v nosiči. Nádych, výdych. Aspoň sme omšu mohli sledovať spred kostola na veľkoplošnej obrazovke. Vybrali sme sa na Národný pochod za život ako rodina a premýšľam, či to bol naozaj dobrý nápad.

Ani zďaleka sme neboli rodinou s najmenšími deťmi. Ani zďaleka sme nemali detí najviac. A predsa to bolo náročné. Čo presne? Počúvať tých, ktorí deti sami nemajú, a keď sa v kostole ozve plač dieťaťa, vyháňajú nás von či do detských miestností. Počúvať, ako nám hovoria, že sa máme obetovať, že tá obeta má zmysel, že má zmysel prijať každé ďalšie dieťa, lebo je to Boží dar. Že sa máme uskromniť. Že to zvládneme, že ekonomické blaho nie je všetko. Netvrdím, že to nie je pravda, ale v tej chvíli mi to prišlo ako slová odstrihnuté od reality.

POTREBUJEME POČUŤ SLOVÁ O VRAŽDE?

Prvý Národný pochod za život som zažila ešte ako slobodná pred jedenástimi rokmi v Košiciach. Živo si pamätám tú atmosféru – workshopy, prednášky, modlitby. Spev, radosť, tanec, heslá oslavujúce život zneli košickými ulicami. Osemdesiattisíc pochodujúcich ohlasovalo, že ochrana života od počatia pod prirodzenú smrť má zmysel. Prešla dekáda a zišli sme sa opäť – v polovičnom počte. Pýtam sa, čo sa stalo? Kde sa stala chyba?

Unavili sme sa? Sme azda presýtení omieľaním tých istých tém – a bez výsledku? Alebo nás viac gniavi finančná nestabilita či neschopnosť dovoliť si výlet z Bratislavy do Košíc, lebo zaplatiť lístok na vlak pre viacčlennú rodinu je drahšie ako benzín, no treba rátať s ubytovaním a… A ceny išli hore, platy nie, tak sme radšej pro-life len za dverami vlastného bytu, kde sa v trojizbáku tiesni sedemčlenná rodina, lebo dom si skrátka dovoliť nemôžu, hypotéka na krku aj na ten trojizbák a ešte im aj okresali daňový bonus.

Čo sa za tých jedenásť rokov po prvom pochode zmenilo v pro-life smere? Pribudol nám tehotenský príspevok, takže keď sa zjavia opäť dve čiarky na teste a úspešne sa prekotúľame cez prvý trimester, na chvíľu nám k platu alebo rodičovskému príspevku pribudne pár eur, ktoré akurát tak pokryjú ultrazvuky a vitamíny, alebo sa– ako inak –  rozkotúľajú na starostlivosť o už narodené deti. A inak?

Inak nič. Nepribudli jasle, ktoré by jednorodičom uľahčili návrat do práce. Poplatky za škôlky opäť stúpli a mnohým deťom sa dokonca ani miesto v škôlke neušlo. Chýba systematická psychologická pomoc pre rodiny v kríze. Podpora rodín s deťmi s postihnutím je v plienkach a zlyháva na administratíve. Cez neexistujúcu záchrannú sieť denne prepadávajú matky – lebo najčastejšie sú to matky, ktoré už dieťa alebo deti majú – a volia si potrat namiesto života.

Nedokázali sme ani zmeniť rétoriku. Chceme ženám, ktoré sú v kritickej situácii a zvažujú potrat, povedať, že pomoc dostanú, ak ju budú potrebovať, ale namiesto toho ich desíme slovami o nájomnej vražde a čiernym transparentom so zachmúreným pápežom. Z miesta, kde mali visieť slová o milosrdenstve a odpustení, o prijatí a radosti, na nás hľadia slová o strachu.

VŠETKO POD SLNKOM MÁ SVOJ ČAS

Keď sme sa konečne zaradili do pochodu, s najmenším v náručí som sa presúvala kade-tade. Raz dopredu, raz dozadu, raz som sa našla uprostred davu a raz som pochod pozorovala, dojčiac syna na lavičke. A všímala som si tváre. Obzerala som sa okolo seba a premýšľala som, kto to vlastne kráča okolo mňa.

Vedia tí ľudia, čo to znamená byť pro-life, za život? Za život v každom čase? Že to nie je len o potratovom zákone, že to nie je len o zákaze eutanázie?

Deti, viete, že byť za život znamená radovať sa z každého súrodenca? Rozdeliť sa o hračky, ale aj o mamu, ktorá sa bude musieť starať o malé bábätko?

Tínedžeri, ak chcete byť pro-life, prestaňte hľadieť do obrazoviek mobilov a radšej vezmite brata na ihrisko. Aspoň na chvíľu, nech majú vaši rodičia čas aj jeden pre druhého.

Snúbenci, poznáte svoje zdravie? Pripravujete sa na rodičovstvo aj tým, že sa dobre naučíte metódy plánovaného rodičovstva, aby pre vás tehotenstvo nebolo prekážkou a prekvapením a neboli ste potom postavení pred otázku: Ako to zvládneme?

Manželia, rozumiete tomu, že život je dar, aj v praxi? Alebo len úzkostlivo sledujete tabuľky (tie v Exceli aj tie Creightonské) a dúfate, že tento mesiac to „nevyjde“?

Starí rodičia, dokážete sa radovať so svojimi deťmi, keď vám oznámia, že budú mať vnúča? A potom opäť? A opäť? Tešíte sa aj z toho piateho? Dokážete mladým podať pomocnú ruku, postrážiť deti, podeliť sa o úrodu zo záhrady? Pomôžete im vykryť voľno počas prázdnin či náročných chorôb?

A vy, najstarší z nás, máte pre nás slová múdrosti a životné skúsenosti častejšie ako tie opisujúce vaše trápenie a choroby? Dokážete byť vďační za čas, ktorý vám venujú vaše deti, vnúčatá, pravnúčatá?

Lebo byť pro-life neznamená len prísť a pochodovať, kričať, že každý život je vzácny.

Byť za život znamená prijať rodiny s deťmi v kostole a vo farnosti. Neposmievať sa spolužiakovi, ktorý nosí ošúchanú bundu po súrodencoch. Opýtať sa rodiny, či nepotrebujú postrážiť deti, aby si mohli oddýchnuť. Navrhovať také zákony, ktoré budú nielen život chrániť, ale aj ho zveľaďovať. Vytvoriť infraštruktúru, ktorá bude priaznivo naklonená aj viacdetným rodinám

Aby sa tým, ktorí sa rozhodnú prijať život vo svojej plnosti, dobre žilo. Aby neboli nútení počítať každé euro. Aby nepadali od vyčerpania na zem. Aby nemuseli riešiť nevhodné poznámky okolia. Aby aj oni sami mohli byť tou najlepšou reklamou za život.