Julka (71): Labu z medveďa pripraviť nedokážem, ale žabie stehienka boli dobrôtka

Sympatická, láskavá a rozhľadená, taká je táto dáma z dnešných Milých rozhovorov. Pôvodne učiteľka slovenčiny a dejepisu sa v dôchodkovom veku začala venovať príprave starovekých a stredovekých jedál na historických slávnostiach či pri iných príležitostiach. Aké to je? Podarilo sa jej už pripraviť niečo odvážne? Kde berie inšpiráciu? Nech sa páči, čítajte.

Poznám vás predovšetkým ako učiteľku slovenčiny. Ako ste sa dostali k stredovekému „kuchárčeniu“?

História ma fascinovala od detstva. Po maturite na vtedajšej SVŠ-ke mi pani profesorka dejepisu Kolíková darovala vzácnu knihu o živote v stredoveku. Vždy mi vravela: „Teba tá história baví, ale tak inak, tak ľudsky. Zostaň pri tom!“ Vždy som bola zvedavá na také všedné veci, ako napríklad čo si v dávnych dobách osobnosti obliekali, čo jedli, aké mali neduhy a neresti… Aj počas maturity z dejepisu, keď som si vytiahla otázku o VOSR, kde bol ústrednou postavou Lenin, som po pár všeobecných vetách „vytiahla“ aj také zaujímavosti, že Lenin miloval bliny – hrubé ruské palacinky – s kyslou smotanou a rybaciu polievku.

Žiaľ, pre svoje presvedčenie som dlhé roky nemohla učiť. Neskôr sa moji žiaci na mojich hodinách dejepisu dozvedeli aj to, čo sa varilo v staroveku a stredoveku, čo si ľudia obliekali, ako sa deti hrali.

Keď som odišla do dôchodku, spomenula si na mňa jedna moja žiačka, ktorá bola v skupine historického šermu WAGUS, a poprosila ma o pár receptov, pretože chceli prezentovať aj historickú kuchyňu. Vraj si spomínala, ako som im v škole o tom rozprávala. Samozrejme, dala som im pár receptov – a na druhý rok už som stála pri piecke a na otvorenom ohni som varila pre ochutnávačov jedlá starovekej rímskej kuchyne, pretože skupina WAGUS sa vtedy pri svojich vystúpeniach zameriavala na obdobie, keď sa na našom území na istý čas usadili Rimania.

Keďže kuchyňa mala úspech, prešli sme na obdobie stredoveku – a tam som si to užila. Varila som jedlá podľa stredovekých receptov, bola som v super skupine mladých ľudí, skrátka, plnila som si sen.

 

 

Pamätáte si prvé jedlá, ktoré ste ponúkli zvedavým ochutnávačom?

Prvé jedlá, ktoré sme divákom ponúkli, boli jedlá z rímskeho obdobia. Neboli to žiadne lukulské hody, ale skôr jedlá, ktoré mohli konzumovať rímski vojaci. Varili sme na piecke, vyrobenej presne podľa originálu, ktorý sa našiel pri vykopávkach z Pompejí. Robili sme placky – náhradu chleba, k tomu rôzne omáčky – cícerovú, slivkovú, horčičnú. Ponúkali sme placky plnené ovocím, zeleninou, tvarohom.

Fantastické bolo bravčové mäso pripravené podľa receptu slávneho antického kuchára Apicia. Pri ochutnávaní tohto jedla od blaženosti privieral oči aj pán kuchár Žídek. Ponúkali sme aj ambróziu – kašu z prosa, ktorou kŕmili rímskych gladiátorov.

 

Vaše jedlá sú autentické, skutočne dobové – odkiaľ čerpáte inšpirácie?

Pri svojich ukážkach som sa vždy snažila a snažím pripravovať jedlá podľa autentických receptov. Recepty zbieram už päťdesiat rokov, začala som už počas štúdia na vysokej škole. Do rakúskeho kláštora v Melku som sa v tej dobe nedostala, čo ma veľmi mrzelo, lebo v tamojšej knižnici sú priam poklady, čo sa receptov týka. Snažila som sa preto dostať do kláštora v Pannonhalme v Maďarsku. Nebolo to ľahké, ale nejako sa mi to podarilo a získala som odtiaľ dosť veľa receptov.

U nás sa mi podarilo získať recepty a zaujímavosti súvisiace so stolovaním v archíve v Bytči. Bolo to vtedy len zbieranie „do šuplíka“. Neverila som, že budem mať niekedy možnosť recepty využiť.

Pre každého, kto sa zaujíma o dejiny varenia, je takou „bibliou“ kniha Magdalény Beranovej Jídlo a pití v pravěku a v středověku. Vyskúšala som odtiaľ veľa receptov a môžem povedať, že mne i ochutnávačom chutili. Mnohí sa často čudovali, že sa dalo stravovať dobre, chutne a výživne napríklad aj bez zemiakov. Niektoré také typické jedlá pre stredoveké kláštory sme ponúkali napríklad na akciách na známom pútnickom mieste na Skalke.

Úspech mala napríklad burgyňová polievka, ktorú v stredoveku v kláštoroch ponúkali pútnikom. Takisto chutili aj koláčiky – kocky svätého Expedita. Čo som nikdy neskúšala a určite skúšať nebudem, sú jedlá, ktoré bežne konzumovali v stredoveku, ako sú plnené pávy či labute, pripravované zvláštnym spôsobom – zodraté z kože, potom sa koža naspäť natiahla na upečené mäso a ozdobila sa zlatom. Rovnako by som nikdy nedokázala ako jedlo pripraviť bobra, veveričku či labu z medveďa.

Vyskúšala som však žabie stehienka a môžem povedať, že to bola dobrôtka. Židovská kuchyňa ma zaujímala tiež, mala svoje pravidlá a raz som dokonca pripravila podľa autentických receptov jedlá, aké pravdepodobne konzumoval Pán Ježiš so svojimi učeníkmi ako Poslednú večeru.

 

 

Krásna pani kuchárka v krásnom oblečení – ako táto skúsenosť obohatila váš život?

Keď som odchádzala do dôchodku, často som si vravela, čo ja budem doma robiť. Milovala som prácu s deťmi, ten ruch v škole, milovala som, keď som cítila, že sa mi podarilo zasiať do žiačikov nejaké to semienko vedomostí. Mala som rada ručné práce. Dobre, vyrábala som nejaké šperky, vyšívala s korálikmi, šila, plietla, krosienkovala. Ale bolo to také statické.

Až keď som sa dostala medzi wagusákov, začala som naozaj žiť naplno. Bola som vo svojom živle. Vytiahla som recepty a sama som sa čudovala, že to zvládam. Bolo to pre mňa úžasné obdobie – obliecť si dobový kostým kuchárky, postaviť sa k ohňu a pripraviť nejakú dobrotu, ktorá návštevníkom chutila. Momentálne moje zdravie zahaprovalo, ale verím, že Všemohúci ma tu ešte nechal aj preto, aby som nejakými dobrotami potešila milovníkov stredovekých dobrôt.