Jozef Mikloško: Dnešná mládež kruto dopláca na chýbanie otca

Už od mladosti sa angažuje v pomoci deťom z detských domovov. Vyštudoval medicínu a je jedným zo zakladateľov a dlhoročným predsedom organizácie Úsmev ako dar. Prečo a akého otca deti potrebujú, čo podkopáva nohy dnešným otcom, ako dobehnúť zameškané, čím môžu ženy podporiť svojich mužov v otcovstve, i to, akú definíciu otca by si rád prečítal v slovníku, nám prezradil profesor Jozef Mikloško (52), vedúci katedry Prenatálnej a perinatálnej medicíny, psychológie a sociálnych vied pri Vysokej škole sv. Alžbety v Bratislave.

Začnime od podlahy. Prečo dieťa potrebuje matku aj otca? V čom sa ich roly najviac odlišujú?

Pre to, aby sa dieťa mohlo normálne psychicky vyvíjať, potrebuje vzťahy. Donedávna sa skôr zdôrazňovala úloha mamy. Posledné výskumy však ukázali, že dieťa od najútlejšieho veku jasne rozlišuje medzi mužom a ženou a že potrebuje každého z nich na niečo iné. Máme aj záznamy o tom, že dieťa už v maternici komunikuje s otcom. Čo sa týka rozdielov, matka dáva teplo, otec dáva svetlo. Matka dáva bezpečie dovnútra, otec dáva bezpečie navonok. Tak to pomenoval Fedor Freybergh, zakladateľ prenatálnej medicíny.

 

Čo pod tým máme rozumieť?

Z bezpečia, ktoré prináša vzťah, dieťa získava vnútornú rovnováhu, v ktorej môže optimálne rozvinúť svoje schopnosti. Slovami molekulárneho biológa Liptona, neprežijú najsilnejší, ale najmilovanejší. Žena vytvára vnútorný emočný svet dieťaťa a otec posúva dieťa k objavovaniu sveta. Existuje výskum o tom, že už malé bábätká rozlišujú medzi mužskou a ženskou postavou a majú od nich iné očakávania.

 

Aké?

V blízkosti ženskej postavy sa u nich zaznamenali očakávania hladkania, mojkania, naopak, od mužov očakávali „divočinu“ – bláznenie, vyhadzovanie, objavovanie sveta.  Každopádne, dieťa nevyhnutne potrebuje oboch, otca aj matku, a má špecifický vzťah ku každému z nich.

 

BEZ OTCOVSKÉHO POŽEHNANIA DEŤOM CELÝ ŽIVOT NIEČO CHÝBA

Vy sám ste manželom, štvornásobným otcom a dvojnásobným dedkom. Čo to znamená byť ako otec prítomný?

Najviac zo všetkého dieťa potrebuje bezpodmienečnú lásku. Potrebuje cítiť, že či je milé a zlaté alebo je zlé, či má jednotky alebo päťky, rodič ho má stále rovnako rád. Pocit bezpodmienečnej lásky dáva pocit bezpečia do života. Naopak, ak dieťa cíti, že ak dostane päťku, už nie je milované, dostáva obrovský stres do života.

 

Čo tento stres spôsobuje?

Deti, ktorým chýba vzťah s otcom, prežívajú strach, neistotu. Krátka neistota im nevadí, problémom je toxický, teda dlhotrvajúci alebo veľmi veľký stres. No a celý vzťah s otcom by mal byť zavŕšený otcovským požehnaním, ktoré má obrovský význam. Ak chýba otcovské požehnanie, celý život dieťaťu niečo chýba.

 

Existuje recept na bezpodmienečnú lásku, na pocit bezpečia?

Najväčšiu hodnotu pre dieťa má sila každodenných pozitívnych skúseností. Ak otec s dieťaťom pravidelne trávia spolu čas a je im spolu dobre, dieťa prežíva lásku, prijatie, radosť, bezpečie a nadobúda vzťahovú väzbu, z ktorej potom ďalej žije a ktorú potom neskôr môže dávať ďalej. Prítomnosť otca teda musí byť aktívna. Deti, ktoré majú vybudovaný pevný vzťah s otcom, majú v živote obrovskú výhodu, je to pre ne perfektný štart do života a majú veľkú šancu zaradiť sa a uspieť v živote.

 

OTEC MÁ DIEŤAŤU ZODPOVEDAŤ OTÁZKY IDENTITY

Odkedy dokedy má byť otec prítomný? Aký vek dieťaťa je pre vzťah otca a dieťaťa najdôležitejší?

Vzťah ako taký je na celý život. Každého, komu zomrie dobrý otec, to zasiahne, a to v akomkoľvek veku. Najkľúčovejšie obdobie pre vzťah dieťaťa s otcom je však rané detstvo, ktoré je, žiaľ, nesmierne podceňované otcami. Dieťa dokonca už v maternici emočným vnímaním dokáže vycítiť, či je milované a prijaté, alebo nie. I u detí z detského domova pozorujeme podľa našich výskumov rozdiel v úspešnosti, s akou čelia životu.

 

Môžete byť konkrétnejší?

Deti, ktoré prišli do detského domova až po niekoľkých rokoch a boli aspoň nejaký čas prijaté a aspoň trochu milované svojimi rodičmi, majú až päťkrát väčšiu šancu uspieť v živote ako deti, ktoré boli do zariadenia umiestnené hneď po narodení, a teda zrejme už od počatia boli neprijaté.

 

Rozumiem. A čo deti v školskom veku?

Druhé obdobie, kedy dieťa nutne potrebuje vzťah s otcom, je puberta. Je to obdobie hľadania identity, dieťa hľadá odpoveď na otázku Kto som? A odpovede na ňu má prinášať v prvom rade otec. Búrlivá puberta zvyčajne znamená, že dieťa nemá spracovanú svoju minulosť, zvlášť jej temnejšie momenty. Ak dieťa nenájde skrz otca odpovede na otázky vlastnej identity, hľadá ich inde a často padá do závislostí. Obdobie puberty je viac-menej posledná šanca, kedy je dieťa možné zachytiť a pracovať s ním.

 

Je rozdiel byť otcom syna a otcom dcéry? V čom je to iné?

Synovi má otec veľmi často hovoriť „Máš na to!“. Syn to potrebuje vedieť, tam pramení jeho zodpovednosť, hrdosť a viera v samého seba. Dcére má otec hovoriť, „Si moja krásna princezná!“, aby mala ženskú sebaistotu. A obom má často hovoriť „Som na Teba hrdý!“. Keď toto deti často počujú, tak sa vyvinú v zdravé osobnosti.

 

DIEŤA BEZ HRANÍC JE NERVÓZNE A ZMÄTENÉ

Aká je správna miera autority a kamarátstva vo vzťahu otec – deti?

Dá sa to pekne prirovnať k rukám. Ľavá ruka, tá od srdca, má dávať bezpodmienečné prijatie. Milujem ťa, či si dobrý, zlý, škaredý či pekný, či máš jednotky, päťky alebo šestky. Pravá ruka, na ktorú sa často zabúda, má dávať hranice. Toto môžeš, toto nemôžeš, toto je dobré, toto je zlé. Po deťoch z nefunkčných rodín sú druhou najohrozenejšou skupinou z pohľadu narkománie práve deti, ktoré nikdy nemali určené hranice. Najmä v neskoršom veku by mal byť práve otec autoritou, ktorá určuje dieťaťu hranice.

 

Čo je na hraniciach vo výchove také dôležité?

Dieťa, ktoré popri bezpodmienečnej láske nedostáva aj hranice, je nervózne, zmätené, nevie, čo je dobré a čo je zlé. Kladieme naň viac zodpovednosti, než je schopné uniesť a ono potom „nevie, čo od dobroty“. Naopak, dieťa, ktoré dostáva len hranice bez lásky, je v podstate týrané a má sklony samo byť tyranom pre ostatných. Tieto dva aspekty, pravá i ľavá ruka, musia byť vo vzájomnej symbióze. Vtedy je dieťa v bezpečí a môže sa správne vyvíjať.

 

Hranice však môže každý vnímať inak.

Rodičia sa musia navzájom rešpektovať a tolerovať, pretože muž niekedy používa iné výchovné prístupy a reaguje inak ako žena, a naopak. Otec nikdy nesmie ubližovať, ale jeho spôsob hranice môže byť iný, ako u ženy. Dnes sa veľa diskutuje, či je potrebné zakázať všetky fyzické tresty. Som jednoznačne proti ponižujúcim a znevažujúcim trestom, ale ak otec dá dieťaťu „jednu po zadku“ a ono za moment pochopí, že toto je hranica, za ktorú sa nesmie ísť, nie je to zlá vec.

 

 

NEISTOTA OTCOV SPRAVIDLA PRAMENÍ V ŤAŽKOM RANOM DETSTVE

Je niečo vo výchove či starostlivosti o deti, čo by malo výsostne patriť otcovi? Prípadne niečo, čo by mal otec určite prenechať matke?

Nejde ani tak o výsostné úlohy, ale o to, aby dieťa zažívalo súhru medzi otcom a matkou. Dieťa vie, že trošku inak vychováva otec a trošku inak matka. Čo sa deje, ak nie sú prepojení, môžeme sledovať v mnohých rozvedených rodinách so striedavou starostlivosťou o deti. Dieťa vycíti, že u otca platia iné pravidlá ako u matky a začne to využívať, nastáva chaos, až nakoniec dieťa riadi rodičov, miesto toho, aby to bolo naopak. Ak namiesto symbiózy medzi rodičmi prebieha súťaž o deti, deti na to veľmi doplácajú.

 

V lepšom prípade manželka túži pomôcť mužovi byť dobrým otcom. Dá sa to?

Najťažšie to majú muži, ktorí sami nemali dobrých otcov. Neveria si, neveria v svoje schopnosti, v svoju mužnosť, a čo je najťažšie, nevedia prijať zodpovednosť – za seba, za partnerku, za rodinu, boja sa rodiny a utekajú z nej. Žena môže v takomto prípade mužovi doplniť citovú istotu a povzbudzovať ho. Najviac neistí muži totiž spravidla mali ťažké rané detstvo.

 

Je tu možná i nejaká konkrétnejšia pomoc zo strany manželky?

Môže mu nájsť iného muža, ktorý ho bude formovať. Ona ho ako muža nevychová, to musí urobiť iný muž. Nemôže pre neho urobiť viac, ako mu pomôcť nájsť takéhoto muža. Niektoré veci totiž musí chlap pochopiť len od chlapa. Chlapci, ktorým niekto nahradil chýbajúceho otca – či už to bol starý otec, strýko, starší brat, tréner či kňaz – často dostali fantastický mužský vzor a dobehli, čo mali zažiť s otcom.

 

FENOMÉN CHÝBAJÚCEHO OTCA MÁ HLBŠIE NÁSLEDKY AKO SI MYSLÍME

Aké následky najčastejšie prináša neprítomnosť otca?

Neprítomnosť otca môže byť spravidla trojaká. Dieťa, ktoré stratí milujúceho otca, síce prežíva stratu s bolesťou, ale žije aj s istotou, že bolo otcom milované. Tento pocit istoty ho fantasticky rozvíja. Také dieťa má obrovskú výhodu a zväčša nemá žiaden problém zaradiť sa do života. Naopak, v značnej nevýhode je dieťa, ktorého otec bol neprítomný alebo sa k dieťaťu vôbec nepriznal. No a najťažšie to majú tí, ktorým otec ubližoval a týral ich. U týchto nemilovaných detí, samozrejme aj v závislosti od miery absencie otca, štatistiky vykazujú veľmi zlé dopady.

 

Napríklad?

Dvadsaťkrát vyššia pravdepodobnosť kriminality, u dievčat je to vyššia pravdepodobnosť otehotnenia v tínedžerskom veku. Často dnes vidíme, že dievčatá dobiehajú chlapcov. Žena by mala byť chránená svojím otcom. Ak ju však otec nechráni, ostáva jej len hľadať istotu niekde inde – v mužskom svete.

 

Ako to prebieha?

Začína sa správať ako chlap – je tvrdá, fajčí, pije, bije sa. Takéto „chlapské“ prejavy mladých žien sú jasným signálom, že ten, kto ich mal chrániť, ich nechránil. Štúdie zo zahraničia hovoria, že čoraz viac dievčat pochybuje, či je dobré, že sú ženami, pretože ich potreba byť chránenou nie je naplnená. V Anglicku počet žiadostí mladých dievčat o zmenu pohlavia stúpol o 4000 %.

 

To je desivé číslo.

Dnešná mládež veľmi kruto dopláca na chýbanie otca. Ak otec chýba, je naozaj nutné, aby ho niekto nahradil. V minulosti chceli byť chlapci silní a dievčatá krásne. Dnes vidíme, že sa to začína obracať. Dievčatá chcú byť silné, psychicky aj fyzicky nezávislé, a chlapci chcú byť krásni. A za tým sú opäť chýbajúci otcovia. Fenomén chýbajúceho otca má oveľa hlbšie následky ako si myslíme.

 

BUDEM SKUTOČNÝM MUŽOM, PRESNE AKO MAMIČKA

Čo sa dá robiť, ak otec nie je prítomný? Kto a ako ho môže dieťaťu nahradiť?

Ako sme už vyššie spomínali, otca, teda muža, môže vo výchove nahradiť len iný muž. Bohužiaľ, alebo aj našťastie, to “príroda“  zariadila tak, že žena ani pri najlepšej vôli muža nemôže a nevie nahradiť. Preto ak vo výchove dieťaťa z akýchkoľvek dôvodov  chýba otec, múdra matka hľadá muža, ktorý by ho čo najviac nahradil.

 

A funguje to?

Poznám veľa krásnych príkladov, keď otca nahradil starý otec, strýko, starší brat, učiteľ, tréner. Tiež poznám príklady, kde otca nahradil dobrý kňaz, rehoľník… Zopakujem základné pravidlo: dieťa potrebuje na svoju výchovu obe ruky – pravú dáva otec, teda muž, ľavú dáva matka, teda žena. Tieto role nemožno vymeniť, muža môže nahradiť len iný muž a ženu môže nahradiť len iná žena.

 

A ak niekomu chýbajúceho otca nik nenahradil?

Pri istej prednáške pre dospievajúcich o mužskosti som počul výrok istého mladíka, ktorý sebavedomo vyhlásil: „Keď vyrastiem, budem skutočný muž, presne ako moja mamička.“ Situácia je vážna; buď ako spoločnosť urobíme všetko preto, aby deti mohli vyrastať s otcami, alebo budeme čeliť veľmi vážnym následkom chýbania otca. Stredná, nejaká kompromisná cesta tu, bohužiaľ, neexistuje.

 

 

SPOLOČNOSŤ BUDÍ DOJEM, ŽE VÝCHOVA NIE JE HODNÁ MUŽA

Čo dnes najviac podkopáva nohy otcom dnešných rodín?

V prvom rade filozofia v spoločnosti, ktorá budí dojem, že výchova detí nie je hodná muža. Snaží sa presviedčať, že skutočný muž má byť veľmi silný, má mať veľa frajeriek a silné autá. Ale dieťa tam vypadáva, akoby dieťa bolo záťažou muža. Takisto v školstve máme nedostatok mužov.

 

Zvykne sa to odôvodňovať nízkymi platmi učiteľov.

Nie je to len kvôli slabému finančnému ohodnoteniu, ale aj preto, že v dnešnej spoločnosti sa muž učiteľ cíti menejcenný. Akoby mu spoločnosť kričala: Ty na viac nemáš, ty si len učiteľ, ale ja som bankár, riaditeľ firmy! Túto filozofiu je potrebné meniť. Proces iniciácie muža, ako ho poznáme u rôznych starodávnych kmeňov, ale aj z Biblie, mal obrovský zmysel a dnešným mužom chýba.

 

Nie každému otcovi okolnosti dovoľujú byť s deťmi každý deň. Ako žiť otcovstvo na diaľku (týždňovky, turnusy) alebo pri striedavej starostlivosti?

I tu platí, že pre dieťa je najdôležitejší vnútorný pocit zo vzťahu s otcom. Ak aj otec je na týždňovke, ale dieťa vníma, že otec ho miluje, je to pre neho menej ničivé, ako by malo vnímať, že je mu ľahostajné. Čaro a krása prítomnej chvíle sú v takýchto prípadoch kľúčové. Takisto, ak otec chce obnoviť vzťah s dieťaťom, jedinou cestou je žiť prítomný okamih.

 

Ako konkrétne?

Keď je otec s dieťaťom, nech je s ním naplno – nech hľadá, čo ho baví, kde sa cíti bezpečne, nech začne postupne vnikať do jeho sveta. A tak postupne môže vzťah rásť. Deti veľmi túžia po otcovi. Ak by bolo dieťa spočiatku nedôverčivé, v hĺbke prirodzene túži po otcovi a vzťahu s ním. Deti chcú a sú pripravené odpúšťať.

 

PRIJATIE A LÁSKA RODIČOV SÚ LIEČIVEJŠIE, NEŽ STO LIEKOV

Kde to teda viazne, keď sú deti také chápavé?

Rodičia vo všeobecnosti veľmi podceňujú silu každodennej reality. Hľadajú, terapeutov, psychológov, psychiatrov pre svoje deti. Avšak viac než sto liekov je liečivejšie, ak sa dieťa doma denne cíti prijaté, milované a je mu s rodičmi dobre. Mám v pamäti, keď som prosil jedného kňaza, aby sa pomodlil za moje deti. Jeho reakcia ma prekvapila.

 

Azda odmietol?

Pripomenul mi, že moja modlitba ako modlitba rodiča za svoje dieťa, nad ktorým mám autoritu priamo od Boha, je oveľa účinnejšia ako modlitba kohokoľvek iného a nedá sa ničím nahradiť. Naopak, zneužitie tejto rodičovskej autority – prekliatie, týranie či zneužívanie – má na dieťa mimoriadne deštrukčné následky.

 

Čo v prípade, že sa otec „spamätá“ neskôr? Dá sa nejakým spôsobom dobehnúť vzťah, ktorý otec zanedbal, zameškal?

Človek dokáže dobehnúť veľmi veľa, ale nie všetko. Najmä rané detstvo sa neskutočne ťažko dobieha. V tomto majú veľkú výhodu veriaci. Keď úpenlivo prosia, aby Boh doplnil, čo oni zanedbali, zvyčajne sa to podarí. Je úžasné, že aj z tých ťažkých a negatívnych vecí Boh dokáže vyťažiť maximum.

 

OTCOVSTVO JE DNES ZÁMERNE ROZBÍJANÉ

Je aj prítomnosť otca bez vrúcneho vzťahu s deťmi, prípadne otca boriaceho sa so závislosťami, prínosom pre deti?

Vo veľkej miere záleží na tom, ako to dieťa subjektívne vníma. Jeden kamarát domovák mi takto rozprával o svojom otcovi: „Keď bol triezvy, bol to zlatý človek, keď pil, bol zviera.“ Ten chalan vedel, že otec ho má rád, ale závislosť na alkohole ho ovládla.

 

O čom táto výpoveď hovorí?

Deti dokážu žiť so stratou otca, ak vedia, že ich otec miloval, kým mohol a bol by ich miloval, ak by mu niečo v tom nezabránilo, napríklad choroba či smrť. Naopak, ak otec trebárs aj žije, ale nie je  prítomný alebo je prítomný pasívne, jednoducho nemá s dieťaťom vzťah, tak ten pocit nemilovanosti je pre dieťa veľmi ničivý. Najťažšie to však majú deti, ktorých otec nielen, že ich nemiluje, ale im aj ubližuje.

 

Existuje aj nejaká rada pre nich?

Tu zohráva dôležitú úlohu odpustenie. Istá štúdia porovnávala silu odpustenia matke a otcovi. Ukázalo sa, že odpustiť otcovi je ťažšie, ale prináša to oveľa väčšie výsledky, čo sa týka zmeny v živote dieťaťa. Napriek dôležitosti otca je v dnešnej dobe otcovstvo zámerne rozbíjané.

 

OTEC MÁ DIEŤAŤU DAŤ KORENE A KRÍDLA

Výkladový slovník definuje otca ako muža, ktorý splodil potomka. Akú definíciu by ste si tam radi prečítali vy?

Kniha, ktorá najlepšie vystihuje podstatu mužstva a otcovstva, je Divoký v srdci. Ja som ju čítal už asi šesťdesiatkrát a veľmi zmenila mnohé moje pohľady. Otcovstvo sa dá vidieť vo viacerých rovinách. Splodiť potomka, teda dať život, to je základ a je to fantasticky silné, dávate dieťaťu polovicu genetického kódu. Jedna domováčka mi hovorila, že vôbec nevie, kto je jej otec, bola počatá počas jednej vášnivej noci. Napriek tomu je svojmu otcovi vďačná, že ju splodil. Bez splodenia by nebol život.

 

To je nespochybniteľné, ale splodiť nestačí.

Iste, otec by mal byť pre dieťa aj sprievodcom, ktorý mu vytvára bezpečie a napodobňuje mu Božiu lásku, a tak ho vedie detstvom, aby raz mohlo vyletieť do života. Ktosi to tak krásne opísal dvoma slovami – korene a krídla. A práve to je to, čo má muž dať dieťaťu. Korene, to je moja minulosť, to odkiaľ som vyrástol. A práve to, dobré i zlé, mi má otec pomôcť spracovať a prijať. a krídla sú to, čo ma púšťa von – a na tento let je dôležité dostať otcovské požehnanie.