Jozef Haľko: Hrdinkou na Slovensku je každá mamička vychovávajúca deti

Biskup, ktorý – aby ohlasoval evanjelium – neváhal vstúpiť aj do vôd virtuálneho sveta. Známe sú najmä jeho minútové videozamyslenia. Počas Adventu bol k dispozícii aj na Vianočných trhoch, ba počas ciest vlakom neváhal ponúknuť svoj čas na rozhovor či vyslúženie sviatosti zmierenia. S otcom biskupom Jozefom Haľkom (54) sme sa rozprávali o Cirkvi na Slovensku i v zahraničí.

Titulná foto: Peter Zimen

Základná otázka. Čo znamená Cirkev pre otca biskupa Haľka?

Cirkev je moja rodina, sú to moji bratia a sestry. Cirkev je pre mňa aj rodina približujúca mi Ježiša Krista, ktorý je základom tejto rodiny: Jej otcom a bratom. Cirkev je pre mňa otvorené spoločenstvo, do ktorého je pozvaný každý človek cez bránu krstu. Takisto je veľkým Božím impulzom a darom, ktorý sa ponúka každému.

 

Zmenilo sa nejakým spôsobom vaše vnímanie Cirkvi od prijatia biskupskej služby?

V každom prípade ako biskup môžem vnímať situáciu Cirkvi v našej arcidiecéze plošnejšie. Predtým som mal na starosti jednu komunitu. Dnes mám ako pomocný biskup na spoluzodpovednosti Bratislavskú arcidiecézu. Navštevujem farnosti, kňazov, spoločenstvá najrôznejšieho typu. Aj také, kde nie sú všetci praktizujúci veriaci, a preto mám trochu širší prehľad o situácii. Je výborné, že aj v tomto prostredí sa ponúka to jadrné evanjelium v pravde o tom, aký je život, aký je jeho zmysel, kto je človek, čo je to manželstvo a podobne.

 

Ste známy ako muž dialógu. Snažíte sa byť prítomný aj vo virtuálnom svete, často vediete rozhovory s rôznymi ľuďmi. Znamená pre nich Cirkev to isté, čo pre vás, alebo vás vyhľadávajú aj ako styčný bod na vyjadrenie svojho nesúhlasu s Cirkvou?

Nikdy sa mi nestalo, že by niekto prišiel a kontaktoval ma so zlým úmyslom, so zlou vôľou. Pri rozhovoroch sa, samozrejme, môžu vyskytnúť aj témy, v ktorých nemám rovnaký názor ako osoba, s ktorou diskutujem. Sme však ľudia aj preto, aby sme vedeli kultivovane a rozumne dôvodiť, prečo si danú vec myslíme, prečo máme k určitým veciam určité stanovisko. Takže keď to zhrniem: nie, nestretol som sa počas svojich kontaktov s verejnosťou vyslovene so zlým alebo nepriateľským úmyslom.

 

 

Určite ste dostali aj niekoľko náročných otázok. Ktorá z nich bola najťažšia?

Najťažšie otázky sú tie, ktoré v skutočnosti nechcú vedieť odpoveď. Ale tých je minimum. Niekto sa pýta, ale nezaujíma ho odpoveď, skôr spôsob reakcie. Takže je to provokácia. Aj otázka, ktorá prezrádza istú nezrelosť, ale je položená úprimne, aj na tú treba so všetkou vážnosťou a rešpektom odpovedať. A to som sa snažil.

 

Je vám ľúto, že aj napriek vašej snahe sú niektorí ľudia sklamaní Cirkvou?

Je mi to ľúto. Aj v prípade ľudí, ktorí zažili zo strany Cirkvi niečo, čo nebolo v súlade s evanjeliom a to ich zranilo. Ale aj u ľudí, ktorí – pretože Cirkev ponúka a nalieha, aby sme žili mravne – Cirkev až nenávidia. Nie preto, že by bola Cirkev zlá. Ale preto, lebo Cirkev hlása, že niečo sa musí a niečo sa nesmie. Že áno je áno a nie je nie. Niektorí ľudia pre uvedené Cirkev nemôžu zniesť. Ďalšia skupina je aj niečo medzi tým. Je to veľmi komplikované a je mi to ľúto. Nie primárne kvôli Cirkvi, ale primárne kvôli ich vzťahu k Bohu, k Ježišovi Kristovi, ktorého má Cirkev ohlasovať. A ak majú problém s Cirkvou, myslím si, že sa to premieta aj do ich vzťahu k Ježišovi Kristovi.

 

Snažíte sa o to, aby ľudia spoznali pravú tvár Cirkvi. Ak by sme položili na imaginárnu misku váh dobrý obraz Cirkvi a vernosť pravde, ako by to dopadlo?

V konečnom dôsledku, keď žijeme v pravde a konáme podľa pravdy Ježiša Krista, nemôžeme pokaziť obraz o Cirkvi. Môžeme len ukázať iný obraz Cirkvi, ako si ho niekto iný predstavuje. Niekto si predstavuje, že milosrdenstvo Cirkvi spočíva v tolerovaní zlého. Cirkev má byť citlivá a milosrdná voči hriešnikovi, ale nikdy nemôže hriešnikovi povedať, kvôli tzv. „pseudomilosrdenstvu“, že keď je hriešnik, nech hreší naďalej. Stále platí to známe, že milujeme hriešnika, ale práve preto, že ho milujeme, tak nenávidíme jeho hriech, ktorý ho ničí a ohrozuje jeho večný život.

 

Aj vy kňazi, aj my laici sme na jednej lodi Cirkvi. Čo spoločne môžeme robiť pre to, aby sa obraz Cirkvi vo svete zlepšoval?

Žiť autenticky ako kresťania. Nestačí v nedeľu vyznávať krédo. Je to síce veľmi dôležité, krásne a vznešené, ale aby vyznanie viery malo evanjelizačný impakt, tak musí odzrkadľovať každodenný život. To jest normálny každodenný život bez toho, aby tam muselo byť niečo špeciálne. Uvedomme si, že Ježiš žil tridsať rokov v Nazarete. Bol to Boží Syn. Ľudsky by sme povedali, že nech začne okamžite konať. Čas je krátky a on je Boží Syn. Keď už prišiel, tak poďme do toho naplno. A on si dal naozaj tridsať rokov na to, aby si nažil tú ľudskú skúsenosť a každodennosť, aby potom o tú oprel to, čo hlásal. Čiže skutky, vzťahy, to pozadie v prítomnosti medzi ľuďmi. Ak hovoríme o Ježišovi, že „Slovo sa stalo telom“, tak v tom prenesenom zmysle slova, slovo nášho vyznania sa má stať „telom našich skutkov“ praxou každodenných kontaktov. Zbytočne budem hovoriť o tom, že Ježiš Kristus je zmŕtvychvstalý, keď „nezmŕtvychvstal“ v mojich skutkoch.

 

 

Ďalším zaujímavým poľom vašej pôsobnosti je zahraničie. V rámci KBS vám bola zverená starostlivosť o Slovákov žijúcich v zahraničí či o cestujúcu verejnosť. Zaujímal zahraničných Slovákov hlas slovenského biskupa?

Stretol som ľudí, pre ktorých bolo radosťou vidieť niekoho zo Slovenska. Niekoho, kto má o nich záujem. Zároveň som mohol predniesť Božie slovo, vyslúžiť sviatosti, najmä sviatosť zmierenia, Eucharistie či sviatosť birmovania. V tomto smere to bol osobitný zážitok spoločenstva Cirkvi, ktorá je vždy spoločenstvom spoločenstiev. V tomto prípade spoločenstvo zjednotené podľa kľúča, že to boli ľudia, ktorí pochádzajú zo Slovenska, alebo majú slovenský pôvod, a to ich zjednocuje. Stretávajú sa spolu aj preto, lebo sa môžu porozprávať svojím materinským jazykom.

 

Cirkev je jedna, ktorá, ako ste povedali, nás všetkých zjednocuje. Predsa si však neodpustím otázku. V čom je napríklad americká, nemecká či talianska cirkev iná, ako tá naša slovenská?

V niečom je rovnaká a v niečom odlišná. Samozrejme, že na tomto mieste zohráva úlohu veľmi veľa faktorov. Kultúrnych, sociálnych či historických. To, čo ma najviac fascinuje, je univerzalita Cirkvi. Jedno Božie slovo, jeden sviatostný systém, jedna spoločná liturgia. Kamkoľvek ideme, rozumieme tomu, čo sa deje počas svätej omše. Rozumieme tomu, čo sa číta, keď sa prednáša Kristovo evanjelium, a rozumieme, čo sa deje vtedy, keď sa premieňa Eucharistia. Je len samozrejmé, že sú tu aj isté odlišnosti, ale tie nie sú podstatné. To znamená, že podľa kultúry môžu byť odlišnosti napríklad v spievaní, v spôsobe prednášania homílie, v spôsobe prežívania času po svätej omši. To podstatné je však rovnaké, a práve preto integrovateľné do toho, čo je odlišné.

 

Človek dnešných čias oveľa viac cestuje, má širší prehľad o dianí vo svete. Prirodzene sa tak nemôžeme vyhnúť porovnávaniu najmä so západným svetom. Aké vlastnosti má slovenská cirkev, ktoré chýbajú na Západe a čím by Západ mohol obohatiť nás?

Ťažko takto všeobecne tieto veci vyjadriť. Myslím si, že jednotlivé cirkevné spoločenstvá vo svete si majú čo navzájom ponúknuť. Aj my sa môžeme niečo naučiť od druhých a aj my máme čo ponúknuť tým druhým. Vychádzame totiž zo špecifického historického kontextu krajiny, ktorá pred dvadsiatimi piatimi rokmi prelomila bariéru železnej opony po šesťdesiatich rokoch komunistickej ateizácie. Myslím si, že to, čo je našou silnou stránkou, sú skupiny horlivej mládeže, ktorej ide o vieru. O úctu k Ježišovi Kristovi – a v tom vidím veľkú nádej. Nejde ani o to, koľko ich je, ale najmä o sám fakt, že existujú. Sú to také ohniská obnovy, sústavnej obnovy. Čo sa azda môžeme naučiť od iných spoločenstiev, to je volontariát. Čiže dobrovoľné a systematické zapojenie sa do projektov, ktoré majú svoj základ v evanjeliu a dotýkajú sa každodenných bolestí ľudí, ktorí žijú okolo nás.

 

 

Ostaňme ešte chvíľu v našom rozhovore za hranicami. Európa bola baštou Katolíckej cirkvi. Teraz však počet veriacich rastie skôr v Južnej Amerike alebo v Afrike a v Európe badať práve opačnú tendenciu.

Či Cirkev rastie alebo sa zmenšuje svojím počtom, vždy to môže byť očistný proces. A aj keď klesá počet kňazských a rehoľných povolaní, zjavne tí, čo sa v takejto situácii prihlásia do seminára, sú ľudia, ktorí si svoje rozhodnutie museli zdôvodniť nielen pred sebou, ale aj pred druhými. Dejiny pulzujú medzi situáciami rozkvetu Cirkvi, ale aj jej krízy. Cirkev nestojí na ľuďoch. Stojí na Bohu a práve preto, lebo stojí na Bohu, každá situácia môže byť v prospech Cirkvi, aby sa obnovila, a aby prinášala dobré ovocie.

 

Zaiste ako teológ vnímate aj rôzne pontifikáty ostatných pápežov. Zaujímavý je aj pontifikát Svätého Otca Františka, ktorý prišiel práve z Latinskej Ameriky, a teda aj z iných kultúrnych pomerov. Bolo pre vás niekedy ťažké byť Cirkvi verný?

Ja vidím ako absolútny základ vernosti Cirkvi, vernosť Ježišovi Kristovi. Vernosť Petrovi a jeho nástupcom. Samozrejme, že sa môže vyskytnúť vec, okolnosť, keď sa človek musí nad vecami zamyslieť. Do svojho biskupského hesla som si dal však to jediné slovo „vstal z mŕtvych“ práve preto, aby som v každej situácii hľadal svetlo a nie tmu, život a nie smrť, konštruktívne postoje a vzťahy a nie deštrukciu, ktorej istým spôsobom je aj osobná pýcha. Takže život v Cirkvi nie je ani ľahký ani lineárny, ale vždy dostaneme to svetlo, aby sme hľadali a našli pravdu a potom ju aj uskutočňovali.

 

Pravdu je potrebné vyjadrovať aj v principiálnych postojoch. Je počuť hlas slovenských biskupov k témam rezonujúcich slovenskou spoločnosťou? Ako je napríklad aj téma migrácie či vražda novinára a jeho snúbenice?

Predovšetkým počuť hlas takmer dvetisícpäťsto kňazov, ktorí pôsobia na Slovensku. Slúžia sväté omše, kážu, vyučujú, katechizujú. To znamená, že je tu armáda kňazov, ktorí sú katolíckymi kňazmi formovaní v seminári a oni vytvárajú ten kvas v ceste tejto spoločnosti. Nie je to tak jednorazovo uchopiteľné. Oni pôsobia od dedinky až po veľkomesto, ale jednoducho sú to kňazi, ktorí nesú to slovo a pravdu toho slova. Biskupi vydávajú pastierske listy, ktoré sú aktuálne. Majú nejakú rezonanciu a reagujú na ne nielen cirkevné, ale aj svetské médiá, i keď nie vždy a zásadne pozitívne. Reagujú však, to znamená, že je to slovo, ktoré vyvoláva nejakú reakciu, čiže je to o niečom a smerom k niečomu.

 

Jednou z rezonujúcich tém je aj anketa o najväčšieho Slováka. Ste profesor cirkevných dejín, za koho by ste hlasovali?

Myslím si, že my za najväčších Slovákov pokladáme tých, ktorí sú svätí. Oni tu žili a na tomto území ukázali hrdinský stupeň svojich čností v každodennej realite. Môžeme hovoriť o starších, ale aj o mladších historických postavách. Titus Zeman je určite najväčší Slovák, sestra Zdenka určite je najväčšia Slovenka, pričom titul najväčšia sa nemusí udeliť len jednej jedinej osobe.

Čiže sú to ľudia, ktorí zo svojho života vyžiarili niečo také jedinečné, čo nás ustavične inšpiruje. Oni neostávajú v dejinách. O nich rozjímame, aby sme žili posolstvo, ktoré vždy smeruje ku Kristovi v našej každodennej realite. Tým sú svätí a blahoslavení typickí, že sú aktuálni v každom čase.

 

A keby ste si mali vybrať zo žijúcich ľudí?

To je vždy problém povedať jedného, keby človek chcel povedať viacerých. Ale ak by som to predsa len chcel vyjadriť všeobecne, veľmi si vážim ľudí, ktorí vo svojej každodennej činnosti dôsledne žijú naozaj svoju vieru. Vychovávajú deti, posväcujú svet aj svojou dobre vykonanou profesionálnou a kreatívnou prácou. Hrdinkou na Slovensku je každá mamička vychovávajúca deti a to by malo byť v našej krajine najdôležitejšie zamestnanie, ktoré je zároveň aj povolanie. Je krásne, keď niekto vychováva deti, že niekto formuje život. Hrdinami sú učitelia, ktorí každý deň stoja pred našou mládežou a snažia sa ju viesť k solídnemu životnému štýlu na úrovni poznania, žitia a tvorivého uchopenia životných okolností. Toto sú podľa mňa hrdinovia našich dní. Zdravotná sestra, ktorú nikto nebude poznať po mene, pretože sa nikdy nebude o nej písať v novinách. Osem hodín denne prebaľuje pacientov, to je pre mňa hrdinka. Neviem jej meno, ale viem, že také sú.

 

Na záver sa pozrime do budúcnosti. V čom vidíte najväčší potenciál Cirkvi na Slovensku?

Potenciál Cirkvi nie je v nejakých jednorazových podujatiach, ale v každodennej človečine, v každodennom jednoduchom, neviditeľnom živote. Pán Ježiš hovorí, že máme byť kvasom. Kvas má tú vlastnosť, že pôsobí, ale je neviditeľný. Keby sme sa pozreli do hrnca a pýtali sa, kde je kvas, tak nevieme povedať. Jednoducho prerastá celé cesto. Čiže ten obraz kvasu je ten, že pôsobí a nevidieť ho. Nie je bombastický a hlučný, ale je tichý. Nepočuť to jeho pôsobenie, ale pôsobí. Samozrejme, že sú potom aj také chvíle nasýtenia, keď sa v takej zhutnenej, zhustenej podobe prezentujú niektoré názory. Tento rok to bude určite Pochod za život so všetkým, čo k tomu patrí. Za život tých, ktorých život je ohrozený skôr, ako sa narodia. To sú napríklad deti s niektorými diagnózami, pretože majú diagnózu, ktorá legislatívne umožňuje ukončiť ich život. Nie prerušiť, ale ukončiť.