Jezuita Peter Girašek: Tvoriť je pre mňa oslobodzujúce a očisťujúce

Volám sa Peter Girašek a minulý rok som oslávil svoje štyridsiate narodeniny. Jezuitom som už dvadsaťdva rokov a kňazom dvanásť rokov. Už šiesty rok som v Ríme. Po úspešnom ukončení licenciátu z fundamentálnej teológie som pokračoval na doktorandskom štúdiu. S Božou pomocou verím a dúfam, že tento rok ho aj úspešne ukončím.

Autor: Peter Girašek

Začnem tak jednoducho: už neraz som zažil takúto alebo podobnú reakciu na to, keď som povedal, že som jezuita: „Áaaaa! Vy jezuiti ste veľmi múdri, študovaní…“ Ťažko by bolo tomu odporovať, hlavne keď si zoberiete do úvahy, aká dlhá a medzinárodná je jezuitská formácia. Avšak prečo to tu spomínam? Iste nie preto, aby som si „prihrieval svoju polievočku“. Tak prečo teda? Lebo spomínaná reakcia sa týka otázky „Kto je jezuita?“, „Kto sú jezuiti?“. No dotýka sa jej, takpovediac, „zvonku“ .Lenže ja sa chcem v tomto článku s vami podeliť viac o tom, čo je „znútra“.

SOM MILOVANÝ HRIEŠNIK

Pri jednej našej nedávnej generálnej kongregácii sme v modlitbovom ovzduší takto uchopili, kto sme ako jezuiti: „Jezuita je hriešnik, na ktorého Pán zhliadol vo svojom milosrdenstve a povolal ho, aby sa stal jeho spoločníkom.“ Toto je pre mňa tá správna štartovacia rampa pre to, aby som sa s vami podeli o to, kým som, kým je pre mňa Boh, kým cítim, že som pre Boha.

Aby ste však vedeli tak trochu aj zvonku, kto som, v krátkosti sa vám predstavím. Pochádzam z východného Slovenska z obce Rožkovany. Bolo nás osem detí: šesť chalanov a dve dievčatá. Ja som siedmy v poradí. Najmladší brat Dominik, ženatý gréckokatolícky kňaz, nás náhle opustil pred piatimi rokmi, a tak máme, ako verím, už brata v nebi.

Naša rodina bola tradične veriaca s jednoduchou a úprimnou vierou, avšak aj krehkou zoči-voči výzvam, pred ktoré nás ako deti život postavil. Dodnes však je pre mňa rodina oporou a ďakujem za lásku rodičov a súrodencov.

To bolo v krátkosti o mne „zvonku“. Kto som „znútra“? Odpoveď je jednoduchá: Milovaný hriešnik. Čo to znamená? Okrem iného aj to, že aj napriek svojej silnej túžbe žiť naplno lásku voči sebe, Bohu a blížnemu som pred Bohom s prázdnymi rukami. V mojom živote je preto nemálo takýchto paradoxov: keď si myslím, ako veľmi milujem Boha, lebo to a to pre neho robím, obetujem sa a podobne, nezriedka časom zistím, že v tom bolo príliš veľa toho môjho a málo toho jeho. A naopak, niekedy, keď sa cítim „dole“ a zdá sa mi, že som úplne ďaleko od Boha, vtedy mi Pán dá pocítiť, že v hĺbke mojej duše som jeho a chcem mu patriť celý. A ľudské súdy či v jednom alebo druhom „prípade“ sa míňajú cieľa, lebo iba Pán vidí do srdca, lebo Pán nehľadí ako človek. Tieto a podobné paradoxy mám potrebu zachytiť v básni. Ona je pre mňa neraz spoveďou. A cítim radosť, keď sa mi podarí v nej vypovedať niečo zo svojho vnútra. Mám pri tom aj pocit ostychu, akoby hanby, lebo v nej je moja duša nahá.

 

RUKAMI CÍTIŤ, ZMYSLAMI VNÍMAŤ

Veľmi rád mám prírodu, prácu v záhrade, s drevom, tehlou… Jednoducho potrebujem rukami cítiť, zmyslami vnímať realitu okolo seba. Materiálnosť sveta nie je pre mňa únikom od duchovného, ale práve miestom, kde to duchovné zažívam. Neviem vyjadriť prečo, ale skutočnosť, že Boh sa stal jedným z nás, že sa „obliekol“ do tela, ako je naše, ma priam fascinuje. Už sme si akosi aj zvykli brať to za samozrejmosť. Lenže predstaviť si Tvorcu vesmíru, Zeme, predstaviť si neviditeľného Boha, darcu života všetkému, čo existuje, že sa stáva viditeľne a aj materiálne súčasťou nášho sveta, ma napĺňa údivom. Podobne žasnem, keď si uvedomím, že Ježišovým zmŕtvychvstaním nabrala na význame aj existencia všetkého toho materiálneho. Asi aj preto ma encyklika Laudato si´ tak inšpiruje.

Už desať rokov som včelárom. Včielky sú pre mňa zdrojom obrovskej vnútornej sily a harmónie Božie stvorenia, ale aj uvedomenia si, aká krehká a narušená je táto rovnováha.

 

BÁSNE A MAĽBY SÚ MOJE MODLITBY

Po smrti svojho brata Dominika pred piatimi rokmi som sa začal častejšie vyjadrovať skrze báseň a aj maľbu. Oboje vnímam ako modlitbu. Keď maľujem, nikdy si nedávam konkrétny motív. Len sa túžim vyjadriť skrze farby a tvary, pohyby špachtľou či štetcom. A potom akoby nechávam prehovoriť to, čo je na plátne. A keď príde myšlienka, začínam na nej pracovať. Zvyčajne je to tak, že téma sa, takpovediac, objaví sama na plátne. Ak nie, tak nemaľujem, čakám, meditujem nad obrazom.

Maľovanie či písanie básne je pre mňa niečo oslobodzujúce a očisťujúce. Nesnažím sa napodobňovať nikoho, hoci u viacerých nachádzam inšpiráciu. Veľmi mi v tom všetkom pomáha usmernenie môjho otca, umelca samouka, rezbára, sochára a maliara, ktorý ma neraz povzbudzoval: „Nikto iný ako ty nevie, ako to má vyzerať. Preto buď slobodný v tom, čo robíš a ako to robíš. Nesnaž sa, aby ťa pochopili za každú cenu…“ A toho sa snažím držať. Samozrejme, cítim radosť, keď iných aj osloví tá-ktorá maľba.

Neraz moje maľby vznikajú v ovzduší vnútorného zápasu, boja, napätia… V istom zmysle maľovanie je pre mňa robením si duchovných cvičení. A kto z vás si už robil dobré duchovné cvičenia, vie, že hoci to nie je „o hlave“, nie je to oddych, ale ozajstná námaha. Keď sa mi však obraz podarí, cítim z toho nielen ľudskú radosť, ale aj duchovnú útechu. Akoby mi Boh vtedy hovoril: „Pozri, v tebe a skrze teba dokážem urobiť niečo pekné, len mi dôveruj.“ V tomto je Boh vždy a nekonečne väčší a ja sa neraz hanbím za svoju malú dôveru. Veľmi sympatické sú mi preto evanjeliové rozprávania o apoštoloch, ich často malá viera, nedostatky… no na druhej strane silná Ježišova trpezlivosť, čiže jeho láska voči nim. S Petrom akoby sme boli príbuzní.

Fascinuje ma aj hudba. Mám hudobný sluch a rád spievam. Priznám sa, že keď som niekedy na koncerte v Slovenskej filharmónii (samozrejme, ako hosť, nie ako účinkujúci), nezriedka mám potrebu zatvoriť oči a ďakovať Bohu za krásu. Obdivujem umelcov pre ich schopnosť sa vyjadriť. Vnímam, že hoci viacerí nie sú súčasťou viditeľnej Cirkvi, sú jej veľmi blízki.

A týmto som už asi vyčerpal „riadkový“ limit. Tak sa chcem rozlúčiť s vami s prianím či modlitbou, aby sme mali odvahu nechať sa pretvárať Duchom Svätým, ktorý podobne ako v Márii, aj cez nás chce zjaviť tvár milosrdného a dobrého Boha. A ako hovorí môj spolubrat – „a nezabudnite sa modliť aj za mňa“.

 

 

3 kroky, ktoré mi pomáhajú na ceste viery:

• prečítať si krátke evanjeliové state či úryvky zo žalmov, ktoré mi slúžia ako zrkadlo toho, čo prežívam;
• ticho a prechádzka v prírode;
• priateľstvo a blízkosť s ľuďmi.

 

Umelec

Z drobných kamienkov

tvorím mozaiku svojho bytia.

Z chaosu hmoty

klíči duša.

Každý byť musí umelcom.

 

Obidvaja chceme krásu,

len ja ju neviem.

No cítim ju

v hĺbke svojich bedier.

Veď pre ňu som stváraný.

 

Po ohni kríža,

z hrobu jak z pece

vyberáš chlieb,

čo dáva mi život

a je môj liek.

 

Ťarbavosť,

čo chladným kameňom dýcha,

to moje, pokazené, bezfarebné a fádne,

jak umelec

oživuješ glazúrou Ducha.

 

Nie, nie je to „happy end“.

Rany, hoc oslávené, nezmizli

a pochybnosti tiež.

Cesta do Emauzy nás ešte čaká.

No vďaka Ti,

že so mnou ju chceš prejsť.

 

(19. február 2021 Rím)

 

 

Džbán

Myšlienky? Moje sú črepinami,

z ktorých už neviem džbán poskladať.

Tak veľa ich je.

Kto ich zlepí?

 

Prichádzam k studni napiť sa.

V ruke mám len zopár črepín,

čo ostali mi po tom,

čo stýkrát som sa potkol.

 

Studňa je hlboká

a črepiny plytké.

Duša je smädná

a slnko príkre.

 

Hanbím sa

znova pýtať si džbán.

No bez neho

ostávam so svojím smädom,

sám.

 

Pri studni a smädný?

Syn otca a biedny?

Čo robiť mám?

Mám ostať smädný?

 

Nie! Stýkrát vstanem.

Svoj rozbitý džbán Ti dám

s prosbou o vodu,

odpustenie a slobodu.

 

Tvoj pohľad

sníma zo mňa hanbu.

Tvoja ruka,

plný džbán mi núka.

 

A medzi nami Ona,

čo Tvojou matkou bola

a mojou sa stala

pod krížom, keď stála.

 

Do rúk berie tie moje.

Držíme spolu,

čo krehké je vo mne.

 

(10. október 2019 Rím)

 

 

Ľúbená ovečka

Utiekla som od Teba,

ovečka Tvoja, ľúbená.

Na púšti smädná, zbolená

jak ihla v sene,

som stratená.

 

Utiekla som od Teba,

ovečka Tvoja, ranená,

kde páľa dňa

a chlad noci

sú jediní moji spoločníci.

 

Utiekla som od Teba,

ovečka Tvoja,

smútkom teraz bitá,

pre slzu v očiach,

o kvapku vody si pýta.

 

Hlások mám slabý,

srdiečko vo mne búši.

„Pastier môj, príď!“

tichučko prosím.

 

Ja chorá som,

no Ty si lekárom.

Sťa maličká včielka,

úľom si pre mňa

i nektárom.

 

Ďaleko si a som,

no srdce Tvoje,

aj na kraj sveta

hľadať ma pôjde

a ovečku svoju

nájde.

 

(30. máj 2020 Rím)