Jezuita Miloš Lichner: Ranokresťanské texty na Facebooku. Ako žila a vyvíjala sa ranná Cirkev

Čo si máme predstaviť pod pojmom ranokresťanské texty? Čo sa v nich môžeme dočítať a čo vedia ponúknuť aj dnešnému človeku, sme sa pýtali jezuitu Miloša Lichnera.

Ste katolícky kňaz a jezuita. V čom vás oslovil tento rád?

Prvé stretnutie s rehoľou jezuitov bolo, keď som ešte miništroval v Nitre. Kaplánom tam vtedy bol terajší otec biskup Viliam Judák, ktorý mi požičiaval historické knižky. Vtedy som čítal Troch mušketierov a zistil som, že Aramis bol generálom jezuitov. To som mu spomenul a on mi dal knihy o cirkevných dejinách. Vďaka nim som sa začal zaujímať o túto rehoľu, vzbudilo to vo mne prvotný záujem. Po páde komunizmu prišli do Dolného mesta spravovať farnosť jezuiti, tak som im zaklopal na dvere, že by som sa rád stal jezuitom. (úsmev) Začala dvojročná príprava a následne som bol prijatý do tejto rehole. S vďakou Bohu môžem povedať, že som už tridsiaty prvý rok jezuitom a dvadsiaty prvý rok kňazom.

 

CEZ RANOCIRKEVNÉ TEXTY SPOZNÁVAME SVOJE KORENE

Na svojej Facebookovej stránke prinášate úryvky ranokresťanských textov. Odkiaľ pochádzajú a aká je ich história?

Vedecky pracujem s ranokresťanskou literatúrou, teda patristikou prvého až piateho storočia. V podstate tvorím to, čo nazývame pramenná literatúra, pretože máme málo prekladov z latinčiny. Orientujem sa na latinskú literatúru. Venujem sa tomu dlhšie, vedecky a veľakrát ma veľmi nadchli a potešili hlboké myšlienky v týchto textoch.
Ponúkajú nám obraz o tom, ako žila a vyvíjala sa ranokresťanská cirkev, aká bola vtedy liturgia, aká bola pastorácia, vývoj dogiem.

Ako vznikol nápad založiť si Facebookovu a Instagramovú stránku?

Ako som spomínal, prekladám ranokresťanské texty, ktoré publikujem v štúdiách alebo monografiách. Asi pred štyrmi rokmi som si uvedomil, že síce pracujem v kamennej univerzite, ale že mimo nej je veľa ľudí, ktorí nemajú možnosť sa sem dostať, a tým pádom nemajú prístup k týmto krásnym veciam, ktoré ma veľmi duchovne obohacovali a stále obohacujú.
Uvedomil som si, že máme viacero rôznych takzvaných kresťansky orientovaných stránok, ktoré alebo dezinterpretujú katolícku náuku, alebo útočia na pápeža, alebo slúžia ako inštrumentalizácia viery na nesprávne ciele a že chýba niečo, kde by si ľudia mohli čítať texty pre duchovné občerstvenie.

Aká bola reakcia?

Ľudia reagujú pozitívne. Ak ma oslovia s nejakou otázkou či úmyslom, odpoviem im. Materiálu mám nazbieraného dosť. Na Facebook pridávam príspevky ráno, pretože som sa od starších pátrov naučil, že ráno, keď človek vstane, by sa mal pripraviť, „vymodliť“ na začiatku dňa. Veľa ľudí vstáva ráno do práce, zapnú si sociálne siete a takto môžu duchovne načerpať. Pre mňa je dôležité, aby bol deň poznačený niečím pekným. Na Instagram som začal pridávať texty na večer.

Čo môžeme v ranocirkevných textoch nájsť?

Nájdeme tam aj poučné, aj vysvetľujúce informácie. Zároveň sú tam krásne komentáre k textom Svätého písma. V období prvého až štvrtého storočia sa vytváral kánon kníh Svätého písma. Nestalo sa to tak, že Pán Ježiš išiel do neba a dal apoštolom Sväté písmo. Veď až v druhom storočí sa začínajú evanjeliá nazývať ako súčasť Svätého písma. Polemika, čo patrí do kánonu Svätého písma a čo nie, trvala niekoľko stáročí. Cirkev svojou autoritou rozhodovala, čo môžeme považovať za súčasť Svätého písma. My sa snažíme pre dnešnú dobu pochopiť a vykladať sväté texty v tomto duchu, tak ako ich ranokresťanskí autori vykladali vo svojej dobe.

O čom sa v nich ešte môžeme dočítať?

Nachádzame tam veľa poučného, ale poznávame tam aj svoje korene. Ak vieme, odkiaľ pochádzame, vieme aj kam ideme. Pomocou nich vidíme, ako sa vyvíjala viera. Je to náš primárny cieľ, no zároveň sú tieto texty bohaté, takže som rád, že ich môžem ponúknuť druhým.
Napadá mi myšlienka veľkého teológa Hansa Ursa von Balthasara, že sú teológovia, ktorí sú ako mäso bez kostí. To, čo hovoria, je šťavnaté, ale nemá to stabilnú formu. A potom sú teológovia, ktorí sú ako kosti bez mäsa. Je to presná schéma, ale je to suché. A napokon sú teológovia, kde je aj mäso, aj kosti. Je tam stabilná štruktúra, logický text, ktorý vás duchovne nesie – a nimi sú cirkevní otcovia.

Považujeme cirkevných otcov za prvých teológov?

Podľa toho, ako chápeme slovo teológia, áno. Slovo teológia sa v kresťanskom kontexte začína používať až v neskoršom období. Svätý Augustín sa považoval za filozofa, pretože pravá filozofia je tá, ktorá mení život. Vravel, že Sväté písmo mení život, preto aj kresťanstvo je tou najlepšou životnou filozofiou. On sa považoval za filozofa, ale dnes už môžeme o nich vravieť ako o teológoch. Boli to ľudia, ktorí boli svedkami tradície, ktorí poukazujú na vývoj Svätého písma, ponúkajú nám krásne duchovné texty a vďaka nim vieme, že čítame to, čo im hovorili apoštoli.

V čom spočíva ich bohatstvo?

Nachádzame v nich myšlienky pokory, svätosti života, chápania Krista a rozličných aspektov našej viery. Každého osloví nejaký iný text, ale títo ľudia žili tak hlboko Svätým písmom, že ho poznali skoro spamäti. Niekoho to osloví, niekoho nie. Človek sa musí prehrýzť cez slovník, ktorý sa v týchto textoch používa. Tieto texty sú pre nás prostriedkom, aby sme aj my pravidelne čítali a žili Sväté písmo, ako to robili aj oni.

ČLOVEK BY MAL POLHODINU DENNE ČÍTAŤ

Ako čítať tieto náročné texty?

Je to otázka prekladu. Každý prekladateľ je pred dvojitým nebezpečenstvom: buď bude vytvárať doslovný preklad, ktorý bude verný, ale nezrozumiteľný, alebo druhý extrém je, že vytvoríme krásny literárny preklad, ktorý sa však bude odlišovať od pôvodného textu. Preto sa prekladateľ snaží uchovať vernosť, ale zároveň dať textu krásu; latinská veta je dlhá, a preto sa ju snažím rozdeliť na niekoľko viet, ktoré musia byť zrozumiteľné a zároveň verné originálu. Navyše pracujeme s veľmi starou literatúrou, takže okrem znalosti jazyka potrebujeme poznať historické reálie a vývoj samotného slova.

Obohacuje vás tiež preklad ako prekladateľa?

Áno, je to veľmi duchovné. Držím sa jednej zásady – že človek by mal každý deň aspoň polhodinu čítať, a to, čo si prečíta, to by si mal spoznámkovať. Polhodina nie je veľa, keď si uvedomíme, koľko času trávime denne na sociálnych sieťach. Snažím sa denne prekladať polhodinu konkrétny text a takýmto spôsobom mám na konci týždňa/mesiaca/roka dostatok materiálu.

Kde všade môžeme hľadať edície týchto textov? Sú dostupné pre širokú verejnosť?

Na fakulte máme edíciu Starokresťanská knižnica, kde máme asi dvanásť zväzkov prekladov. Publikoval som napríklad život svätého Martina, ktorý je na Slovensku veľmi obľúbený. Takéto texty nám začínajú na Slovensku pribúdať, nie som na to sám. Za pár rokov bude tej literatúry viac. Kňaz alebo katechét môže siahnuť aj po komentároch k žalmu alebo po liturgickom komentári, ktorý mu pomôže pri príprave na kázeň alebo pri stretnutí s mládežou.

 

Ak sa chceme pustiť do čítania takýchto textov, ktorým autorom by sme mali začať?

Niektorí začínajú prekladmi príbehov púštnych otcov, niekto začína Vyznaniami svätého Augustína alebo životopisom svätého Martina. Najdôležitejšie je začať čítať, po troške. Prvých päť alebo šesť strán je náročných, ale potom sa do toho človek dostane. Treba čítať Sväté písmo a aj komentáre k nemu. Autori boli majstrami slova, preto aj ich výklady sú krásne.

Majú nám čo povedať tieto texty aj v dnešnej dobe?

Určite. Ľudia tej doby nemali mobily ani počítače, ale zažívali a mali podobné problémy ako my. Obdobie svätého Augustína je postupným ukončením obdobia prenasledovania kresťanov a začína sa takzvané rýchle pokresťančovanie, ktoré prinieslo so sebou nebezpečenstvo zneužitia viery na politické účely, toto môžeme sledovať aj dnes. Pred voľbami chodí veľa ľudí do kostola, aby ich tam bolo vidieť a aby mali zabezpečené hlasy. To zažívala aj raná Cirkev. Nájdeme tam rôzne paralely, ktoré sa dajú porovnať aj s dnešnými udalosťami. Za dvetisíc rokov si Cirkev toho vytrpela dosť: Veľa kríz, veľa úpadku, ale zároveň vždy v tom najhoršom vidíme, ako Boh posielal veľké charizmatické postavy, ktoré obnovovali život Cirkvi.
Svätý Augustín hovorí, že Cirkev zmiešaná, v ktorej sú dobrí a zlí, je ako zrno a plevy, kúkoľ a pšenica – novozákonné obrazy. A ďalej hovorí, že ak by si mal Cirkev, ktorá bude mať len zrno a nebude mať plevy, tak to nie je tá, o ktorej hovoril Kristus, pretože pravá Cirkev bude mať aj zrno, aj plevy, budú v nej dobrí a zlí, pretože tak to povedal Kristus.

Často spomínate svätého Augustína. Čo vás fascinuje na tomto svätcovi?

Prvýkrát som čítal jeho Vyznania, keď som mal trinásť rokov, prečítal som ich počas prázdnin. Zaujali ma jeho myšlienky, ktoré sú naozaj hlboké. Je to jeden z najväčších mysliteľov a intelektuálov kresťanského staroveku. Dokázal sa prispôsobiť slovníku ľudí. Keď kázal, ľudia ho skutočne počúvali, interagoval so svojimi poslucháčmi, aj keď jeho kázne boli dlhé. Interakcia s ľuďmi dnes niektorým kňazom chýba.

Čím vás obohacujú ranocirkevné texty?

Osobne v nich nachádzam veľké intelektuálne, ale aj duchovné bohatstvo, ktoré aj mne veľmi pomáha. Viaceré z textov následne používam aj na meditáciu. Som rád, že to, čo obohacuje mňa, môžem sprostredkovať aj iným ľuďom.

SKÚSENOSŤ S CIRKVOU JE VÝCHODISKOM PRÁCE TEOLÓGA

Máte za sebou mnoho významných funkcií, napríklad sekretára provinciála jezuitskej provincie, dekana teologickej fakulty, viceprezidenta a neskôr prezidenta Európskej spoločnosti pre katolícku teológiu a mnohé ďalšie. Čo pre vás tieto funkcie znamenajú?

K týmto funkciám som sa dostal tak, že najprv chceli niekoho iného, ale potom oslovili mňa, ani do jednej som neplánoval ísť. Na Slovensku zažívame aj to, že ľudia nevedia odísť z funkcií. Myslím si, že Pán Boh mi dal dar, že som vedel s jeho pomocou odísť z každej funkcie s radosťou. Nie preto, že už je jej koniec, ale že som niečo spravil vo vernosti Bohu a jednoducho teraz nastal čas prejsť na ďalšiu službu. Všetko toto sú Božie pozvania a len sa modlím, aby som predovšetkým zostal verným kňazom a rehoľníkom.

Pozrime sa bližšie na Európsku spoločnosť pre katolícku teológiu. Mnohí možno ani nevedia, že taká inštitúcia existuje. Čo je jej poslaním?

Vznikla v roku 1989 ako združenie profesionálnych teológov, profesorov a docentov teológie v Európe. Na začiatku sa vytvárali samostatné sekcie v každej krajine, ktoré postupne začali medzi sebou veľmi úzko spolupracovať. V Európe máme okolo osemsto členov, takže sme asi najväčšou teologickou asociáciou, ktorá funguje prostredníctvom lokálnych sekcií. Keď som bol v tejto funkcii, bolo to náročné, ale aj pekné obdobie, pretože som mal možnosť načrieť do života lokálnych cirkevných spoločenstiev. Mal som možnosť pochopiť, aké sú ich radosti, aké sú ich trápenia, čo prežívajú a zároveň vnímať teológiu a situáciu Cirkvi z európskeho nadhľadu. A aj pri tejto práci mi pomáhala znalosť cirkevných otcov, pretože sa na to dokážem pozerať z nadhľadu Cirkvi, ktorá má dvetisíc rokov.

Badáte nejaké rozdiely vo vnímaní teológie a jej disciplínami naprieč krajinami a možno aj históriou?

Vždy je istý lokálny kontext, ktorý to ovplyvňuje. Napríklad niektorí teológovia na západe mali negatívnu skúsenosť s Cirkvou. Skúsenosť s Cirkvou, či už je pozitívna alebo negatívna, je ako východisko práce teológa veľmi podstatná. Človek, ktorý je vnútorne zranený, bude toto zranenie prenášať aj do vedeckej práce.

OTÁZKY NÁS NÚTIA PREMÝŠĽAŤ

Existuje aj niečo ako moderný teologický výskum?

Vždy sa nájdu nejaké nové texty. Napríklad v roku 1992 sa našlo dvadsaťpäť nových homílií svätého Augustína, ktoré sa našli zachované. Alebo dnes už vieme, že určitá kniha, ktorá sa považovala za dielo svätého Augustína, nie je jeho dielom, tým pádom musíme určité veci reinterpretovať a snažíme sa to kritickým vydaním diel. A takisto sa vyvíja aj jazyk, takže robíme nové preklady, ktoré budú zrozumiteľne uchopiteľné a oživujúce pre dnešného človeka. Teológ sa vždy snaží potom interpretovať Božie Slovo vo vernosti Tradície pre súčasnú dobu.

Nakoľko sa to dá obsiahnuť? Je mu venovaná pozornosť v Cirkvi?

Výskum by sa mal robiť na každej teologickej fakulte, ktorá je súčasťou univerzity a tá je postavená na vede a výskume.

Je Cirkev otvorená novým alebo aktualizovaným výkladom Svätého písma?

Cirkev ako taká áno, ale môže sa stať, že niektorý cirkevný predstaviteľ alebo teológ nie.

Dá sa s tým niečo urobiť?

Vždy to tak v Cirkvi bolo, preto je vždy dôležité záverečné stanovisko Ríma.
Teológia musí byť logická, racionálna, ale zároveň musí byť duchovne obohacujúca a oživujúca vieru, podľa motta našej fakulty: Tradícia otvorená premýšľaniu. Pretože ak by sme mali tradíciu, ktorá by nebola otvorená premýšľaniu, bola by ako konzerva. Neotvorená konzerva sa vám síce nepokazí, ale už je v nej mŕtve mäso. A zároveň, môžete mať premýšľanie, ktoré nie je uchopené v tradícii a lieta až do heréz, preto je potrebné byť zakotvený v tradícii a najmä, nebáť sa otázok. Je dobré, že nám sekulárna spoločnosť kladie otázky, pretože nás to núti premýšľať. Nebojím sa toho, skôr sa bojím, že tie otázky ustanú.

Čím je teológia pre vás?

Snažím sa pridŕžať toho, čo nás učil nestor slovenskej katolíckej teológie, jezuita Páter Emila Krapka, aby sme robili a prežívali teológiu ako osobné stretnutie s Bohom v tajomstve Slova. Teológiu totiž máme nielen študovať, ale aj prežívať vo viere. Byť skrátka teológom vo svete Božieho Slova a v oddanosti viery, a preto si myslím, že teológia sa musí zavŕšiť v modlitbe, pretože bez nej by bola iba profánnou náboženskou vedou.

Snímky: archív respondenta