Je vyslovene určené pre tých, čo sú na smrteľnej posteli. Apoštolské požehnanie
Moja manželka nejavila žiadne známky vedomia, bola intubovaná a napojená na všetky možné prístroje, takže som sa cítil ako v sci-fi filme. Vtedy som vo vnútri začul hlas, ktorý mi kázal zavolať kňaza. Nevedel som, prečo je napriek kóme ešte stále nažive, až kým jej náš duchovný neudelil pomazanie chorých a požehnanie so slovami odpustenia trestov za hriechy. Vtedy mi to došlo. Bola doteraz tu, lebo Boh chcel, aby bola plne pripravená na cestu, ktorú mala pred sebou, cestu, na ktorej konci stál sám Ježiš.
Autor: Philip Kosloski
Pre osobu, ktorá sa blíži k bránam smrti, existuje jedno špeciálne požehnanie, ktoré Cirkev rezervuje práve pre tento posvätný okamih. Apoštolské požehnanie môže udeliť ktorýkoľvek kňaz a má zvláštnu moc odstraňovať všetky dočasné tresty za hriech.
Katolícka encyklopédia (Catholic Encyclopedia) vysvetľuje, čo presne je toto požehnanie a aké požiadavky preň treba spĺňať:
„Pomazanie (chorých) je obvykle zavŕšené udelením apoštolského požehnania, alebo, ako sa zvykne nazývať, posledného požehnania. S týmto požehnaním sa viažu plnomocné odpustky, no dajú sa prijať iba na smrteľnej posteli, teda udeľujú sa nunc pro tunc. Udeľuje ho zo svojej úradnej moci biskup a ním delegovaní kňazi (ktorí toto poverenie vo všeobecnosti dostávajú). Medzi podmienky potrebné pre jeho získanie patrí vzývať najsvätejšie meno Ježiš (aspoň mentálne), úkon odovzdanosti, ktorým zomierajúci vyjadrí svoju ochotu prijať všetko svoje utrpenie na odčinenie svojich hriechov a podriadi sa úplne Božej vôli. Namieste sú slová svätého Augustína: Nech bol jeho život akokoľvek nevinný, žiadny kresťan by sa nemal odvážiť zomierať v inom stave než v kajúcom.“
Apoštolskému požehnaniu obyčajne predchádza sviatosť zmierenia prijatá do takej miery, akej je zomierajúci schopný. Potom sa kňaz modlí slová „posledného pomazania“:
„Pre posvätné tajomstvá vykúpenia ľudstva nech ti všemohúci Boh odpustí všetky tresty terajšieho i budúceho života, nech ti otvorí brány raja a vovedie ťa do večných radostí. Amen.“
Alebo inú verziu, ktorá v sebe zahŕňa aj odkaz na moc, pre ktorú má kňaz udeliť toto požehnanie („Nech náš Pán Ježiš Kristus, ktorý svojmu blaženému apoštolovi Petrovi zveril moc zväzovať a rozväzovať, milosrdne prijme tvoje vyznanie hriechov a obnoví tvoju krstnú nevinnosť.“). „Ja, na základe splnomocnenia, ktoré mám od Apoštolskej stolice, udeľujem ti úplné odpustky a odpustenie všetkých hriechov v mene Otca i Syna i Ducha Svätého. Amen.“
Je to nádherná modlitba a jej cieľom je pomôcť duši kajúcnika na ceste k nebeskej bráne tým, že odstraňuje tresty za hriechy, ktoré už oľutoval alebo z ktorých sa prinajmenšom dokonale kajal vo svojom srdci. Nezaručuje, že niekto pôjde priamo do neba, ale takpovediac odstraňuje prekážky, aby sa duša mohla slobodne a z vlastnej vôle rozhodnúť rozbehnúť sa do Ježišovej náruče.
Táto modlitba je obrovským skutkom milosrdenstva a má velikánsku moc, ktorú čerpá z autority danej svätému Petrovi, aby zväzoval a rozväzoval (porovnaj Mt 16, 19). Je to dar duši na smrteľnej posteli a má pridanú hodnotu daru pokoja pre rodinu a priateľov, ktorých uisťuje, že spravili všetko, aby priviedli dušu bližšie k bránam raja.
Katechizmus Katolíckej cirkvi sa takto vyjadruje o sviatosti pomazania chorých, ktorá sa vo všeobecnosti udeľuje zároveň s apoštolským požehnaním:
„Cirkev verí a vyznáva, že medzi siedmimi sviatosťami je jedna sviatosť osobitne určená na to, aby posilňovala tých, čo sú skúšaní chorobou. Je to pomazanie chorých:
„Toto sväté pomazanie chorých ustanovil náš Pán, Ježiš Kristus ako skutočnú a pravú sviatosť Nového zákona. Marek ju síce naznačil, ale Jakub, apoštol a Pánov brat, ju veriacim odporučil a urobil známou.“
V liturgickej tradícii na Východe, ako aj na Západe jestvujú už od najstarších čias svedectvá o pomazaní chorých, ktoré sa vykonávalo s posväteným olejom. V priebehu storočí sa pomazanie chorých udeľovalo čoraz výlučnejšie len v posledných chvíľach. Preto dostalo názov „posledné pomazanie“. Napriek tomuto vývoju liturgia nikdy neprestala prosiť Pána, aby chorý znova nadobudol zdravie, ak by to osožilo jeho spáse“ (KKC 1511-1512).
„Pomazanie chorých „nie je sviatosťou iba tých, čo sa ocitajú v posledných chvíľach života. Preto vhodný čas na jej prijatie je isto už vtedy, keď veriaci začína byť pre chorobu alebo starobu v nebezpečenstve smrti.“
Ak chorý, ktorý prijal pomazanie, opäť nadobudne zdravie, môže v prípade ďalšej ťažkej choroby znova prijať túto sviatosť. Počas tej istej choroby možno túto sviatosť zopakovať, ak sa choroba zhorší. Je vhodné prijať pomazanie chorých pred ťažkou operáciou. To isté platí o starých ľuďoch, keď sa ich slabosť stupňuje“ (KKC 1514-1515).