Janka Mikelová z trenčianskeho hospicu:Každý ďalší deň s mojím mužom a mojimi deťmi je privilégium

Do trenčianskeho hospicu sa dostala cez vysokoškolskú prax. Už prvý deň chcela z praxe utiecť, no nevzdala to. Aj keď je aktuálne doma na rodičovskej dovolenke, v hospici sa snaží priniesť viac života do posledných dní. O krehkosti života, ocenení, ktoré získala, i o tom, že jej manžel a deti sú pre ňu darom, hovorí manželka, mama a sociálna pracovníčka Janka Mikelová (37).

Kto je Janka Mikelová? „Som manželka a mama. Som dcéra a nevesta. Som človek, ktorý sa snaží žiť úprimný vzťah s Bohom a ľuďmi navôkol,“ predstavuje sa Janka a dopĺňa: „Som zamestnaná v hospici, rada čítam a rada sa dozvedám nové informácie, ktoré ma môžu rozvíjať ako mamu a človeka celkovo.“

Aktuálne sa stará doma o malé deti, k práci v hospici sa dostala počas vysokej školy a povinnej praxe, ktorú si mohli vybrať sami. „Vybrala som si hospic, pretože som chcela vedieť, čo to prináša a či to zvládnem.“ Práve hospic je nemocničné zariadenie, do ktorého sa niektorí mnohí boja čo len vstúpiť, pretože v ňom ľudia zomierajú. Nemala Janka podobné obavy? „Asi áno, bála som sa smrti. Myslím si však, že som sa to naučila zvládať, lebo som sa to naučiť chcela. Keď som nastúpila na prax, už v prvý deň som sa chcela predčasne zbaliť, odísť a viac sa nevrátiť.“ Keďže má však v sebe nastavenie, že sa snaží prekonávať svoje limity a nevzdávať sa, prišla na prax aj ďalšie dni.

Hospic ju naučil mnoho vecí. Napríklad aj to, „že tu na zemi máme ohraničený čas a nevieme, koľko ho tu máme. Je to veta, ktorá sa často pripomína. V hospici som videla, že zomierajúci túžia mať na poriadku vzťahy so svojimi blízkymi.“ Janka si uvedomuje, že raz príde čas, keď sa bude musieť rozlúčiť s tými, ktorých tu má rada. Túži po tom, aby vzťahy, v ktorých žije, boli harmonické.

TAKTO SI PREDSTAVUJEM MILUJÚCEHO BOHA

V trenčianskom hospici túžia priniesť viac života do posledných dní svojich pacientov. To prináša množstvo vzácnych a krehkých okamihov. Prosím Janku, aby „vytiahla“ aspoň jeden za všetky: „Hospitalizovali sme raz pána s nádorom v mozgu. Bol to vysoký a silný muž. Prišiel k nám slabý a vystrašený. Nastavením liečby symptómov sa pánovi polepšilo a chcel ísť čím skôr domov. Problematické však bolo, že by sa mu stav bez liečby zhoršil, bol by doma sám a nemal by sa kto o neho 24 hodín denne starať. Snažili sme sa mu vysvetliť, že mu neodporúčame odísť. Tento pacient si však jedno poobedie zavolal taxík a odišiel, v hospici nikomu nič nepovedal, našli sme len prázdnu izbu.

Po mesiaci mi volali príbuzní, že jeho zdravotný stav sa zhoršil. Dcéra ho našla spadnutého na zemi a nemali kapacitu sa o neho starať… Preto ma prosili, či by sme nemali možnosť ho opäť u nás hospitalizovať. Spýtala som sa, či to chce aj on sám, odpoveď bola: Áno.

Príbuzní vybavili potrebné záležitosti a pán mohol k nám znova nastúpiť. Keď ho viezli na vozíku na izbu, mal sklopené oči. Privítala som ho a povedala som mu, že má u nás pripravené miesto, že sme ho čakali… So sklopeným zrakom mi vraví: ‚Je to so mnou horšie. Neviem, prečo mi nefungujú ruky a nohy.‘ Vedel… a nikto mu pri tomto opätovnom prijatí nič nevyčítal. Presne takto si predstavujem milujúceho Boha. Čaká nás, aby sme sa k nemu vrátili. S láskou, bez výčitiek.

OCENILA BY SOM VRCHNÉ SESTRY A RODIČOV

Práca v hospici je náročné povolanie a služba. Udeje a rieši sa tam veľa rôznorodých situácií. „Počas služby prebehne množstvo emócií – aj pacientov, aj príbuzných. Ako najnáročnejšie vnímam zvládnuť takéto dni. Boli dni, keď som sa cítila len kúsok od vyhorenia…“

Janka však nekončí: „A prichádza ešte ale: Keďže ide o veľmi špecifické a vzácne prostredie, stretla som tu veľa kolegov s dobrým srdcom, konkrétne v našej kancelárii som našla spriaznené duše v podobe svojich kolegýň – sociálnych pracovníčok. Naša smena bývala plná rôznych paradoxov a neuveriteľných zvratov. Na svoje kolegyne som sa však mohla obrátiť – či v smútku, ale i v radosti. Sú to parťáčky na vtipné situácie a smiech. To, čo považujem na tejto práci za najvzácnejšie, boli chvíle s mojimi spriaznenými dušami – kolegyňami do vetra a dažďa,“ usmieva sa Janka.

Hmatateľným ocenením tejto náročnej práce bolo aj Jankine ocenenie Sociálny pracovník 2023 od Trenčianskeho samosprávneho kraja. „Týmto ocenením chcú dať pracovníci kraja najavo, že si cenia zamestnancov v sociálnej sfére a vnímajú túto službu ako neoddeliteľnú súčasť pomoci ľuďom, ktorí to potrebujú.“ Janka vyjadruje radosť, že si všimli aj jej prácu. „Potešilo ma, že takýmto pekným spôsobom dávajú najavo, že aj toto povolanie je dôležité a má miesto v komplexnej pomoci človeku v núdzi.“

Ak by mala oceňovať Janka ľudí okolo seba, ponúka tento zoznam: „Z hospicu by som ocenila vrchnú sestru Gertrúdu, predchádzajúcu vrchnú sestru Gorazdu. Nie je jednoduché byť na tejto pracovnej pozícii.“ Keď premýšľa ďalej, vybrala by oveľa viac zamestnancov hospicu, ktorí svoje povolanie vykonávajú so srdcom na dlani. „Ocenila by som tiež svojich rodičov, pretože viem, že nebolo jednoduché uživiť a vychovať štyri deti. Stále žijú skromne a snažia sa nám byť nápomocní…“

AKO FORMOVAŤ A NEDEFORMOVAŤ

Silu v živote jej prináša okrem Boha manžel aj deti, ktoré ju mnohému učia. „Môj manžel Tomáš je pre mňa najbližší dospelý človek,“ usmieva sa Janka s dôrazom na slovo „dospelý“. „Je pre mňa spoločníkom, s ktorým rada trávim čas. Radcom, bútľavou vŕbou, oporou. Mám pocit, že sa stále nevieme dorozprávať… A v neposlednom rade je mojím navigátorom, pretože ja som zmätená v priestore a on učí geografiu,“ smeje sa. „Určite ma naučil viac si dôverovať.“

Deti považuje za nezaslúžený dar. „Sú to štyri rôznorodé svety, v ktorých sa snažím ako-tak vyznať. Sú to úžasné bytosti plné emócií a fantázie. Sú to osoby, v ktorých vidím obrovský potenciál, a denne sa pýtam Boha, ako ich formovať a nedeformovať – je to ťažká úloha. Rada v ich prejavoch pozorujem mix génov zo svojej alebo z Tomášovej rodiny. Ukazujú mi tiež detský pohľad na svet a na Boha.“

Manželstvo a rodičovstvo v nás však ukazujú aj to zraniteľné a krehké. „Naše deti ma učia fungovať aj napriek únave. Byť manželkou a mamou pre mňa znamená učiť sa umenšovať moje sebectvo,“ zamýšľa sa Janka.

Jedným z náročných, ale aj vzácnych okamihoch bol pôrod ich dcéry Zuzky, ktorý je svedectvom o starostlivosti Boha v ich živote. Čo sa počas neho udialo? „Počas pôrodu druhorodenej Zuzky som začala krvácať. Lekárom sa nedarilo krvácanie zastaviť, nevedeli nájsť miesto krvácania. Vymenili mi krv. Napokon sa to zázrakom podarilo, dali ma na deň do umelého spánku a čakali, čo bude ďalej. Pri iných pôrodoch sa to už nezopakovalo.

Vždy keď si na to spomeniem, pripomenie mi to, že každý ďalší deň s mojím mužom a deťmi je privilégium. Neviem, prečo sa to vtedy udialo, ale som vďačná, že tu môžeme s mojimi blízkymi ešte byť. Po tomto pôrode prišli ešte Matúško a Katka.“ Ich deti o týchto komplikáciách pri Zuzkinom pôrode vedia. „Chcem, aby si aj ony uvedomovali, že nie je samozrejmosťou, že sú tu, že sme tu všetci.“

Túto skúsenosť považujú za zázrak. „Čo bolo vtedy zázrakom? Zázrak bol, že sa tam v tom čase dali dokopy takí skvelí odborníci. Zázrak bol, že aj napriek tomu, že som vnímala ten zhon okolo seba a videla svoje neprirodzene biele nohy a ruky, cítila som obrovský pokoj. Zázrak bol, že sa zrazu podarilo krvácanie zastaviť.

Zázrak bol, že manželovi povedali, že možnosť môjho prežitia je päťdesiat percent, že sa také množstvo rôznych ľudí a spoločenstiev spojilo naraz v modlitbe–aj tí menej praktizujúci. Zázrak bol, že aj napriek tomu, že sa nevyhľadávali nejaké známosti, zrazu sa k nám hlásili ľudia a známi z nemocnice. Zázrak bol, že už vo štvrtok ma preložili z ARO na novorodenecké.

A napokon zázrak bol, že v nedeľu (v utorok som rodila a už v nedeľu toho istého týždňa) som išla so Zuzankou domov. A posledný zázrak, ktorý som prežila, bol, že som mohla vysadiť lieky na vysoký tlak krvi. Tieto lieky mi nasadili po vymenení krvi, lebo telo proti nej bojovalo. Môj lekár mi vravel, že buď ju telo prijme, alebo budem lieky užívať do konca života. Tie lieky som vysadila po mesiaci a pol,“ dodáva Janka s vďačnosťou za tieto stopy Božej starostlivosti vo svojom živote.

A čím ju Boh prekvapil naposledy? Prichádza jednoduchá odpoveď: „Legínami. Chcela som jedny legíny, ktoré boli pre Vianocami v akcii. Kvôli množstvu povinností som si ich nestihla objednať, preto som si s melanchóliou povedala, že možno ešte niekedy budú v akcii. Keď boli u nás na návšteve naši priatelia Kebískovci, Peťa mi vravela: ‚Jani, tieto legíny som dostala od našej kamošky Zuzky, ale ja ich nepotrebujem. Ak ti budú dobré, nechaj si ich!‘“ s vďačnosťou dodáva Janka. Boli to „tie“ legíny.

Snímky: archív respondentov