Janči Máhrik a José Calvo Aguilar: Mnohí odmietli kresťanstvo, lebo uverili v nesprávnu verziu Boha

Prečo sa ku kresťanstvu v západnom svete hlási stále menej ľudí? Zmenilo sa na ňom niečo? O dôvodoch, prečo ľudia chcú a prečo, naopak, nechcú byť kresťanmi, o karikatúrach Boha a čo vlastne znamená byť kresťanom a veriť, o tom sme sa rozprávali s kazateľmi zboru Cirkvi bratskej v Žiline a tvorcami podcastu Zabudnuté cesty – kreatívcom a vedúcim komunity Za Kostolom Jančim Máhrikom (36) a teológom Josém Calvom Aguilarom (28).

Ste tvorcami podcastu Zabudnuté cesty. Je nejaká zabudnutá cesta, ktorú by ste si v tomto čase mali pripomenúť aj vy sami sebe?

José: Určite – a nie iba jedna. Pre mňa je stále aktuálna téma sabatu – k nej sa musím pravidelne vracať. Pripomínať si správne nastavenie odpočinku tak, aby som nevyhorel. Lebo spoločnosťou sme neustále tlačení k práci a výkonu, k tomu, aby sme boli efektívni.

Janči: Vnímam, že aktuálne treba hovoriť o ceste kolektívneho života spoločnosti, lebo v súvislosti s tým, že zúri kríza, sme sa ako ľudia uzavreli do svojich bublín. Každý bojuje sám za seba a snaží sa, aby sa ho to dotklo čo najmenej. A práve teraz potrebujeme viac ako inokedy ťahať spoločne ako jeden organizmus, ako jedno spoločenstvo, či už ako Slováci, Európania alebo ako celé ľudstvo.

 

 

ŽIŤ ŽIVOT HORE NOHAMI

Aké sú tie zabudnuté cesty, ktoré si my ako kresťania máme pripomínať?

José: Ak sa na to mám pozrieť všeobecne, tak zabudnutou cestou je sám Kristus– celý jeho život, to, čo nám zanechal, jeho smrť a zmŕtvychvstanie. Sme kresťania, tí, ktorí nesieme Kristovo meno, a naša viera je alebo by mala byť založená na jeho osobe a vzkriesení.

Janči: Hoci sa to tak nemusí niekomu zdať, kresťanstvo sa veľmi rýchlo môže stať zabudnutou cestou v tom, ak sa stane iba nejakou kultúrnou nálepkou, alebo ak je Cirkev iba inštitúciou. Mnohí o sebe povedia „som kresťan“, ale tu nejde iba o zápis na matrike. Byť kresťanom znamená aktívne svojím životom nasledovať Cestu. Spoločenstvo prvých kresťanov nazývali Cesta, pretože veriť v Ježiša, v jeho učenie, v to, že je Boží Syn, pre nich znamenalo zariadiť si podľa toho život.

 

Čo konkrétne znamená zariadiť si podľa toho život?

Janči: Žiť život, ktorý je v niečom hore nohami voči mainstreamu, voči spoločnosti. Žiť život, v ktorom zabúdam na seba preto, aby som mohol pamätať na ostatných, zapierať seba preto, aby som mohol pozdvihovať iných. Je to cesta pokory, štedrosti, prajnosti, veľkorysosti… To sú všetko hodnoty, pri ktorých ako spoločnosť „krívame“.

 

Vymenoval si presne také vlastnosti – štedrosť, prajnosť, veľkorysosť –, ktoré nie sú každému vlastné a možno práve ako Slováci máme s nimi problém. José, ako to vidíš ty? (úsmev)

José: Myslím si, že nikomu nie sú tieto vlastnosti vlastné, aspoň nie, keď príde na lámanie chleba. Všetci vieme byť (alebo lepšie povedané prezentovať sa ako) štedrí, kým nemusíme obetovať svoje pohodlie alebo luxus. Vtedy v podstate zistíme, že sme neboli štedrí, lebo sme dávali „zo zvyškov“. Podobne to je s pokorou, prajnosťou, veľkorysosťou – všetko toto vieme robiť, pokiaľ sa to nedotýka citlivých oblastí nášho života.

 

 

NAMIESTO PORTRÉTU PONÚKAME KARIKATÚRU

Vo svojej najnovšej knihe píšete o tom, prečo (ne)chcete byť kresťanom. Aký je váš osobný dôvod – prečo ste kresťanmi?

Janči: Jednoducho mi to dáva zmysel. Do istej miery je pre mňa kresťanstvo niečím, s čím mám mystickú skúsenosť, hlboký zážitok, ale nad to je niečím, čo má racionálny rozmer. Vysvetľuje metapríbeh nášho sveta a z tých všetkých alternatív, ktoré existujú, mi práve kresťanstvo dáva najväčší zmysel.

José: Kľúčovým bodom na mojej ceste viery bola osobná skúsenosť s Bohom a ďalším dôležitým prvkom je, že ak Ježiš vstal z mŕtvych – o čom som presvedčený –, tak to musí meniť od základov celý môj život. Táto udalosť, že vstal z mŕtvych, všetko mení a vďaka nej všetko naberá úplne inú váhu a silu. Zmŕtvychvstaním sa Kristus stal Kráľom neba i zeme, a preto je najzmysluplnejšie podriadiť mu celý svoj život a nasledovať ho.

 

Naopak, ak sa chceme dotknúť tej slovnej hračky názvu vašej knihy, prečo nimi byť nechcete?

Janči: Ja chcem byť. (úsmev) Názvom knihy reagujeme na to, že čím ďalej, tým menej ľudí na Slovensku sa hlási ku kresťanstvu. Pričom tradične sa hovorí, že sme kresťanská krajina. Nové sčítanie ľudu a trendy, ktoré tu sú za posledné dekády, ukazujú, že čím ďalej, tým viac ľudí odmieta nálepku „kresťan“. V knihe sa teda snažíme uchopiť dôvody týchto ľudí.

 

Aké sú tie dôvody?

Janči: Jedným z hlavných dôvodov, prečo človek odmietne byť kresťanom, je, že uveril v nesprávnu verziu Boha. Realita je taká, že kedykoľvek hovoríme o Bohu, sčasti ho subjektivizujeme – nehovoríme o ňom v jeho úplne čistej podobe. Nevieme ho celkom vysvetliť a podať druhému jeho neskreslenú podobu. Mnohí ľudia odmietajú práve takú verziu Boha, s ktorou sa stretávajú pri strete s kresťanmi. My kresťania predstavujeme iným niekoľko karikatúr Boha. Nie jeho portrét, ale karikatúry. Napríklad Boh, ktorý je nevedecký. Spája sa s vetami: Len nerozmýšľaj, hlavne ver. Veda a viera si odporujú. Ľudia, ktorí milujú vedu a sú racionálni, majú potom s takýmto Bohom problém.

 

Aké ďalšie môžu byť karikatúry Boha?

Janči: Je ich nekonečno – Boh, ktorý je politický; Boh, ktorý nenávidí ľudí, ktorí sú „iní“ alebo v menšine; Boh, ktorý uprednostňuje niektorých ľudí; Boh prosperity; neustále nahnevaný Boh; Boh medzier, ktorý je odpoveďou na všetko, čo si nevieme vysvetliť…

 

José, aké vidíš ty dôvody, prečo ľudia nechcú byť kresťanmi?

José: Môže to byť aj verejná mienka v zmysle, ako sme my kresťania vnímaní v spoločnosti. A môžeme za to aj my sami, že si niektorí ľudia o nás myslia to, čo si myslia. Je naša zodpovednosť, že sme vytvorili spomínané karikatúry Boha. Keď počúvam niektorých kolegov alebo známych, čo si o kresťanstve myslia a ako ho vnímajú, tak mám pocit, že s tým nemám ani nič spoločné – že nehovoria o kresťanstve.

 

Hovorili sme o karikatúrach Boha. Keby ste niekomu mali opísať čo najvernejší obraz Boha, ako by ste to urobili? 

José: Začal by som evanjeliom. Podľa situácie a osobných okolností druhého človeka by som vybral či už Matúša, Mareka, Lukáša alebo Jána. Keď vidíme Ježiša, vidíme Boha samotného, takže tam najlepšie uvidíme obraz Boha takého, aký je.

Janči: José to dobre vyjadril, len to zopakujem inými slovami. Boh sa nám nezjavil v poučkách, ale v príbehu. To, kým je a ako koná, spoznávame v príbehu evanjelia, ktorý sa tiahne od Knihy Genezis po Zjavenie apoštola Jána a vrcholí v osobe a diele Pána Ježiša Krista. Verím, že tu treba začať.

 

 

AK NEVIEME, KAM IDEME, MINIEME CIEĽ

Prečo práve kresťanstvo? Akú máte istotu v tom, že práve toto náboženstvo je to správne?

José: Dôvodom je Ježiš – to, čo hovoril, to, čo robil… On o sebe povedal niekoľko tvrdení, ktoré ak sú pravdivé, pobádajú nás k tomu, aby sme mu podriadili svoj život. Ak nie sú pravdivé, môže byť len ďalším z prorokov.

Janči: Zásadnou je jeho smrť a vzkriesenie, v ktoré mám silné dôvody veriť. V knihe tomu venujeme celú jednu kapitolu. Zvyknem hovoriť, že ak niekto predpovedá svoju smrť a vzkriesenie a potom zomrie a vstane z mŕtvych, chcem ho nasledovať. Chcem počúvať, čo hovorí a učí. Podľa biblického svedectva práve tento moment zohral rolu napríklad v konverzii Ježišovho príbuzného Jakuba. Pred Ježišovým vzkriesením bol skeptik, po ňom verný nasledovník.

 

Mal by mať túto otázku – prečo a komu vlastne verím? – zodpovedanú každý kresťan? Prečo?

Janči: Podľa mňa by mal mať túto otázku zodpovedanú úplne každý človek na zemi. Možno nie každý nad tým rád premýšľa a niekto si možno myslí, že to je oblasť pre filozofov, ale ja to vidím ako kľúčovú otázku. Každý z nás v niečo verí. Každý z nás má nejakú sadu hodnôt, o ktorej je presvedčený, že je dobrá. A tomu, čomu veríme, podriaďujeme svoj život.

Celý náš život ovplyvňuje to, čomu veríme. Pokiaľ nevieme, čomu podriaďujeme svoj život a za čím ideme, riskujeme, že úplne minieme cieľ svojho života. A môže sa stať, že niekto bude nepríjemne prekvapený, kam napokon došiel.

 

Prezradíte nejaký konkrétny moment, vďaka ktorému ste cítili, že Boh je reálny a živý vo vašom živote?

Janči: Tých momentov je viac. Len problém s týmito mystickými skúsenosťami je taký, že sa ťažko opisujú. (úsmev) Každému sa Boh prihovára osobne a originálne a každý z nás má iné prežívanie. A môže sa stať, že si navzájom tieto zážitky s Bohom spochybňujeme. Ľahko sa môže stať, že ich pomenujeme ako náhody.

 

Keby ste predsa len skúsili nejaké opísať?

Janči: Moja manželka mala veľmi problematický pôrod našej dcéry, hrozilo a bolo pravdepodobné, že zomrie. No my sme vtedy s manželkou uprostred toho zlého zažívali niečo, čo opisuje apoštol Pavol: Boží pokoj, ktorý prevyšuje každú chápavosť. Vedeli sme, že to, čo cítime, je od Boha.

Alebo pri čítaní Biblie. Nie je to obyčajné čítanie knihy, je to stretnutie s Bohom. Cez čítanie tých textov vnímam, že sa mi prihovára sám Boh.

José: Pamätám si veľmi živo, že keď som mal štrnásť rokov a počúval som kázeň ku Knihe Ester, Boh sa ma dotkol – v tom momente som pochopil, kým pre mňa Ježiš je, a odovzdal som mu svoj život. Alebo podobne ako Janči, ale v inej situácii, keď moja mama dostala zákernú nevyliečiteľnú chorobu a čakala ju desaťhodinová operácia mozgu. Čakali sme počas nej celý deň v nemocnici, bolo to 50:50, a napriek tomu som nezažíval stres a úzkosť. Bol som zmierený a vyrovnaný, lebo som mal úplnú dôveru v to, že je to v Božích rukách – a akokoľvek sa to skončí, skončí sa to dobre. Lebo to, že má Boh niečo vo svojich rukách, neznamená, že to vyjde podľa mojich predstáv, znamená to, že to bude dobré.

 

Byť kresťanom by teoreticky malo znamenať u každého človeka to isté, no napriek tomu to tak nie je. Nie je kresťan ako kresťan. V čom sú tie rozdielnosti a prečo je to tak?

Janči: Každý z nás je iný – sme rôzne temperamenty a osobnosti. Je rozdiel, či je kresťanom flegmatik a či je ním cholerik. Máme rôznu minulosť, životné príbehy, rôzne cirkevné tradície… Evanjelium nás navyše premieňa rôznymi spôsobmi a zároveň aj pôsobí cez nás navonok rôznym spôsobom.

José: Každý máme inú štartovaciu čiaru a sme inde vplyvom svojej histórie a tiež vplyvom toho, akí sme. Samozrejme, že moja cesta nebude vyzerať rovnako ako cesta niekoho iného. Navonok sa môže zdať, že niekto je lepší a iný zas horší kresťan. Ale to dôležité meradlo podľa mňa je, či a nakoľko podriaďujeme svoj život a všetky jeho oblasti denne Kristovi. Dôležité je, či sme na dobrej ceste. Nie to, kde presne sa na nej nachádzame – či na začiatku, v strede alebo pri konci. Podstatné je, či kráčame smerom k Ježišovi, alebo smerom od neho.

A ešte mi k tomu napadá obraz tela od apoštola Pavla. To, čo by nás malo spájať, je to, že sme všetci súčasťou jedného tela. Každý plní inú funkciu a iným spôsobom sa podieľa na jeho fungovaní, niekto je viditeľný a iný ukrytý, no každý rovnako dôležitý.

 

 

JE VIERA IBA BARLIČKA?

Aké nánosy alebo nepravdy bránia ľuďom na ceste viery?

José: Myslím si, že ak sa nám nechce prijať niektoré argumenty iných, vytvárame si ich karikatúry, vďaka ktorým sú tie konkrétne veci pre nás prijateľnejšie. Zjednodušujeme niektoré argumenty, čím z nich robíme ich karikatúry.

Janči: Jeden z tých najväčších nánosov, ktorý majú ľudia voči kresťanstvu, sa týka zlých emocionálnych skúseností, ktoré majú s Cirkvou. Ľudia očakávajú, že Cirkev by mala byť dokonalá a bezhriešna, lenže Cirkev tvoria nedokonalí ľudia. Žiaľ, aj v Cirkvi sa dejú nespravodlivé veci a tieto zlé skúsenosti vytvárajú u ľudí veľmi negatívne emócie, ktoré si spoja s Bohom a kresťanstvom.

 

Vo svojej knihe dávate čitateľom niekoľko otázok na telo. Jedna z nich znie: „Ak sa považuješ za veriaceho, už si niekedy vyšiel s kožou na trh?“ Prečo majú kresťania problém žiť svoju vieru verejne?

Janči: Lebo sme za ňu ponižovaní a vysmievaní. Dnes prevláda názor, že kresťanstvo je dobré si nechať na doma, že nepatrí na verejnosť. Alebo sa s kresťanmi spája, že sú to takí slabší ľudia – naivní, manipulovateľní, ktorí potrebujú vieru ako barličku. Neverí sa v to, že existuje akýsi hutný, racionálno-skúsenostný základ pre kresťanstvo. Do toho je v našej spoločnosti zjavný politicko-kultúrny spor voči kresťanstvu. Povedať o sebe, že som kresťan, znamená dať si na seba nálepku, proti čomu všetkému som. Málokto si dá námahu, že sa nás opýta, čo si o daných veciach myslíme.

 

Môžeme si za toto aj sami? Že sa na nás neveriaci ľudia pozerajú „cez prsty“ a majú nás rôzne zaškatuľkovaných?

José: Sčasti áno a sčasti za to môže vedecká revolúcia a osvietenstvo. Vtedy ľudstvo zistilo, že na to, aby vysvetlilo svet, nepotrebuje Boha. Čo by nemusel byť až taký problém, keby sa voči tomu nepostavilo fundamentalistické hnutie, ktoré si silou mocou chcelo obhájiť svoje kresťanské názory. Týmto sa vytvorila kultúrna vojna medzi vierou a vedou, ktorá trvá dodnes.

Janči: V samotnej podstate veci kresťanstvo vždy bude do istej miery protikultúrne. V zmysle, že kresťanstvo verne zobrazuje svoje hodnoty, stáva sa pre spoločnosť soľou a svetlom a prináša zvesť, čo by mohlo byť inak, prináša obnovu a premenu. Kresťanstvo si vždy v niečom razí svoju cestu, čím vytvára aj konflikty – a ono je to aj dobré, lebo to znamená, že nesplynulo so svetom, ale je naozaj svetlom a soľou.

 

Takže iná cesta nie je? Vždy budeme tí zaškatuľkovaní? (úsmev)

Janči: Apoštol Peter hovorí, že nás budú pre náš iný – hoci cnostný – život prenasledovať a nenávidieť. No v konečnom dôsledku budú pre naše dobré skutky oslavovať Boha. A toto je to „ale“, ktoré máme v rukách – že pre naše dobré skutky by mohli ľudia oslavovať Boha a milovať Cirkev.

 

Čo vás presviedča o tom, že vaša viera má zmysel?

José: Pre mňa je obrovským povzbudením pozerať sa na históriu Cirkvi a ľudí v nej alebo pozerať sa na prenasledovaných kresťanov. Tu vidieť ich silu, odhodlanosť a smelosť zvestovať evanjelium. Ich príklad je pre mňa silnou výzvou, lebo Ježišovo zmŕtvychvstanie pre nich nie je obyčajnou teóriu, ale otázkou života a smrti. Podobne sú to životy prvých kresťanov, ktorí zomierali preto, čomu verili.

Janči: Poviem to cez príklad – je úplne iné, ak človek vie, prečo napríklad prežíva bolesť. Ak pozná, že je za tým niečo viac, dáva mu to úplne iný význam. A práve v Kristovi celý náš život, nie iba bolesť, ale aj radosti, starosti, otázky, čokoľvek, čím žijeme, dostáva kontext – kotvu či smerovanie.

 

 

KRESŤANSTVO JE NAJKRAJŠÍ SPÔSOB ŽIVOTA

V Písme sa píše, že kto verí v Boha, je v tomto svete cudzincom, pretože jeho skutočný domov je nebo. V čom sa cítite ako cudzinci vy?

Janči: Asi najmä v tom, že za zmysel svojho života nepovažujem to, že ho mám len prežiť tu na zemi. Viem, že je za tým niečo omnoho väčšie, čo to presahuje.

José: Pre mňa je ľahké odpovedať na túto otázku, pretože ja naozaj cudzincom som. (úsmev) Je to aj vtip, no zároveň som vďaka tomuto zažil skúsenosti, keď som skutočne cítil, že sem nepatrím. Prvé mesiace na Slovensku som sa často stretával s tým, že nemám s druhými spoločnú reč. A cítil som, že tu naozaj nie som doma, nemám tu slobodu komunikovať a byť sám sebou.

Takto podobne sa môžeme cítiť, keď spoznáme, kto je Ježiš a ako jeho kráľovstvo presahuje náš svet – tiež môžeme cítiť, že sme tu cudzinci, že sme nepochopení… Môžeme byť nepochopení druhými ľuďmi, ak sú naše priority a hodnoty v živote iné.

 

Vy o kresťanstve hovoríte ako o niečom atraktívnom. V čom je pre vás tá jeho atraktivita?

Janči: Ísť za Pravdou je pre mňa najviac atraktívne. Jednoducho vidím zmysel v tom robiť veci, ktoré sú pravdivé. Aj Ježiš povedal: Spoznaj pravdu a pravda ťa vyslobodí. Imperatív je – spoznaj pravdu a nasledujú za tým výhody – istota, pokoj, sloboda, radosť, naplnenie…

José: Atraktivita je pre mňa aj otázkou estetiky. Keď čítam o tom, čo nám prináša Božie kráľovstvo a aký život nás pozýva žiť Ježiš, doteraz som nenatrafil na krajší spôsob života. Keby sme žili život podľa Ježišovej kázne na hore, žili by sme nebo už tu na zemi. Vidieť Ježišove slová, ktoré sa pretavujú do skutkov milosti a milosrdenstva k druhým, je pre mňa neuveriteľne lákavá a atraktívna predstava sveta.

 

Môže neveriaci človek, ktorý nemá skúsenosť viery, pochopiť nás, veriacich?

Janči: Môže Slovák pochopiť Španiela? (úsmev) V niečom áno a v niečom nie.

José: Dôležitú rolu v tom hrá empatia. Do akej miery som ochotný a schopný sa vžiť do uvažovania toho druhého. Prichádzam do toho dialógu s cieľom presviedčať a vyhrať, alebo ti chcem rozumieť? Záleží na tom, aký postoj voči sebe zaujmú daní ľudia – teda veriaci a neveriaci. Tento postoj chcieť porozumieť je dôležitejší ako skúsenosť viery či čokoľvek iné.

 

Ako a kedy sa začala vaša cesta viery?

Janči: Začala sa od môjho narodenia. Ja to nevnímam tak, že človek je neveriaci a potom v istom momente sa začne jeho cesta viery. Človek je na ceste celý život. Akurát sa v istej chvíli rozhodne, kam svoju cestu nasmeruje. Tá cesta ku kresťanstvu sa začína ešte predtým, ako človek o sebe povie, že je kresťan. Je to cesta hľadania a skúmania, bez ktorej by nedospel k danému rozhodnutiu.

Moji rodičia boli vždy veľmi živo veriaci, takže to, čo sme žili v kostole, sme žili aj doma. Odmalička som teda vnímal, že Boh je reálny, a nemal som dôvod o tom pochybovať. Neskôr, keď som mal sedemnásť, som to aj bytostne prežil.

José: Môj príbeh je podobný – tiež som bol k viere vedený odmalička. No možno by som to nazval „zdedenou“ vierou, cestou, ktorá mi nebola úplne vlastná. Keď som mal štrnásť, viera sa mi stala osobnou. Ten zážitok som už spomínal vyššie.

 

Dá sa prebudiť autentickosť viery? Ako prejsť z karikatúry viery na skutočne živú vieru – či už u seba (ak to tak niekto má), alebo vieme to prebudiť u druhého človeka? Ako?

Janči: Nemyslím si, že vieru vieme prebudiť u druhého človeka. Môžeme mu načúvať, pomôcť objaviť jeho otázky, spoznať jeho svet… môžeme pri ňom byť a spoluputovať s ním. A môžeme v ňom prebudiť zvedavosť.

Myslím si , že ak sa človek snaží hľadať pravdu, nájde ju, či už v rozhovoroch alebo v Písme. Autentickosť znamená, že načúvam sám sebe, viem, kto som, poznám, ako veci zažívam… A toto všetko – poeticky povedané – prinášam pred Božiu tvár a pozerám sa, čo sa s tým stane. Čiže to, kto som a čo v sebe mám, konfrontujem s tým, v čo verím.

José: Vieru v človeku prebúdza Duch Svätý. No ako píše apoštol Pavol: „Aké krásne sú nohy tých, čo hlásajú dobrú zvesť.“ Hoci vieru nevieme prebudiť, je tam dôležitý ten prvok hlásania evanjelia – a toto hlásanie môže mať rôzne podoby, ako spomenul vyššie Janči. Na toto sme povolaní.

 

Čo je viera pre vás osobne?

Janči: Osobne mám trochu problém so slovom viera, pretože vo mne vyvoláva, že jeho obsahom sú presvedčenia. Že veriť znamená veriť v doktríny a bodka. Že veriť znamená uveriť vo všetko, čo mi niekto tvrdí – o Bohu, Biblii, Cirkvi a tak podobne. A ak tomuto všetkému budem veriť, vtedy som veriaci. Samozrejme, toto všetko je v istej miere súčasťou života veriaceho. No samotný význam viery ide ďalej. Páči sa mi preklad slova veriť, že to znamená dôverovať – aktívny postoj dôvery v Boha, ktorý sa premieta do mojich všedných životných krokov.

Viera pre mňa znamená veriť, že Ježiš Kristus vstal z mŕtvych, a dôverovať tomu, že keď postavím svoj život na tejto pravde a jeho učení, tak prídem do dobrého cieľa. Je to dôvera v to, že ak aktívne žijem túto pravdu, prídem k Životu.

José: Doplnil by som, že ešte je tu pre mňa dôležitý prvok učeníctva – kráčanie za Ježišom, nasledovanie a učenie sa od neho, jeho napodobňovanie v každodennom živote.

 

Foto: archív Zabudnuté cesty