Jana Bieščad Vindišová: Vydržať do svadby je najlepší začiatok manželstva, ale nezaručí uspokojivý sexuálny život

Mali by byť ženy vášnivé? Ako riešiť problémy so zníženým libidom alebo vaginizmom? Je dôležité, aby manželia zažívali orgazmus súčasne? Na tieto a mnohé ďalšie otázky otvorene odpovedá psychologička a lektorka Jana Bieščad Vindišová, ktorá o ženskej sexualite bude prednášať aj na tohtoročnej Ženskej katolíckej konferencii.

Kým je pre vás žena?

Jedinečným stvorením, ktoré je vo svojej podstate odlišné od muža. V dnešnej dobe už nie je vôbec samozrejmosťou vnímať esenciálny rozdiel medzi mužom a ženou. Okrem viditeľných, biologických atribútov sú nespochybniteľné emočné a osobnostné rozdiely, ktoré sú založené na neurofyziológii muža a ženy. Pre mňa je žena – aj napriek tomu, že sama som ženou – z neurofyziologického a emočného hľadiska komplikovanejšia bytosť ako muž.

V čom je komplikovanejšia?

Dá sa povedať, že žena má emočne rozohranejší mozog. Keď niečo prežíva, aktivuje sa jej v mozgu viacero centier – ako keď hrá orchester. Čím širšia plocha mozgu zodpovedá za nejakú emóciu, tým je proces komplikovanejší. Emočné procesy sú u žien užšie späté s racionálnym spracovaním. Estrogény v skutočnosti nie sú „len“ hormónmi, ktoré zodpovedajú za reprodukciu, ale významným spôsobom zasahujú aj spôsob myslenia a rozhodovania. Emócie robia život ženy farebnejším, ale aj komplikovanejším.

Dá sa s tým prežiť v dnešnom svete?

Závisí to od toho, ako sa žena rozhodne prežiť svoj život, či bude svoju hodnotu odvodzovať od výkonu, alebo ju nájde v tom, kým je. Ak nájde svoju hodnotu vo svojej najhlbšej podstate, tak môže nielen prežiť v tomto svete, ale ho aj obohatiť.

A kým žena vo svojej najhlbšej podstate je?

Žena je bytosť stvorená a milovaná Bohom. Boh stvoril človeka na svoj obraz, a aby bol jeho obraz úplný, stvoril muža a ženu, aby sa navzájom dopĺňali, potrebovali sa navzájom a mali potenciál vytvoriť. Žena do tohto vzťahu prináša, metaforicky povedané, srdce.

VÁŠEŇ JE ZLOŽKA LÁSKY, KTORÁ NAJRÝCHLEJŠIE POHASNE

Má byť žena vášnivá?

Vášeň možno definovať ako prudký cit, ktorý zbavuje rozumovej kontroly. Vyznačuje sa veľmi intenzívnym prežívaním, nedá sa ju vynútiť a po čase hasne. Tomáš Akvinský nazýva vášne passiones – už v slovotvornom základe vidíme, že človek je voči nim jednoducho „pasívny“. Vášeň je sama o sebe len jednou, intenzívnou avšak rýchlo vyhasínajúcou, zložkou lásky. Práve preto ju netreba uhášať, ale mali by sme z nej vedieť načerpať na horšie časy. Nie sme schopní takéto intenzívne pocity zažívať dlhodobo, časom musia prerásť do rozhodnutia a záväzku alebo úplne vyprchajú. Obdobia vášne vo vzťahu sú možno vzácne, ale majú potenciál stať sa zdrojom sily pre náročnejšie chvíle.

Čo máme robiť, aby sme zažívali vášeň?

Vášeň sa nedá ovplyvniť vôľou. V dnešnej dobe zameranej na výkon sa ťažko prijíma to, že vášeň nedokážeme vynútiť vlastným úsilím. Prílišná snaha nás môže, práve naopak, zablokovať pre jej prežívanie.

Môžeme ju živiť, aby nezhasla?

To začiatočné citové vzplanutie sa nedá vynútiť, ale vášeň sa na určitej hladine dá udržiavať ostatnými atribútmi vzťahu – záväzkom, obetou, vytrvalosťou… To všetko nám môže pomôcť udržať ju vo vzťahu. Napomôcť môže aj určitá novosť, originalita, nové zážitky, opätovné rozhodnutie byť spolu. Dôležité je však prijať fakt, že vzťah nebude rovnako vášnivý ako na začiatku.

Vášeň sa v kresťanstve v minulosti spájala s hriechmi v oblasti čistoty.

Zaujímavé je, že slovo vášeň sa prvýkrát spomína v súvislosti s Tomášom Akvinským. Vo svojej Sume teologickej používa výraz vášeň (lat. passio) na označenie emócií. Nájdeme tam aj revolučnú vetu, v ktorej hovorí, že necitlivosť voči vlastným pocitom a emóciám (vášňam) možno považovať za neresť. Svätý Tomáš hovorí, že vášne nie sú zlé a máme im dať v živote aj patričné miesto. Ak to neurobíme, považuje to za neresť.

Je potrebné, aby sme v sebe mali vášeň, ak chceme mať dobrý intímny život?

Áno, vášeň je potrebná, alebo inými slovami, živé emocionálne prežívanie je potrebné na to, aby sme intimitu dokázali prežívať celou svojou bytosťou – telom, dušou i duchom.

Čo robiť, keď je tá živosť v nás udupaná?

Ak má človek pocit, že je niečo v ňom udupané, tak by sa mal pozrieť na svoj život ako na celok a nájsť, čo je zanedbané. Často môže útlm spôsobiť fyzická vyčerpanosť, zameranosť na výkon, zahltenosť podnetmi.

Ak prežívame ťažký čas vo vzťahoch, frustráciu v práci, zdravotné problémy, naša osobnosť sa nedokáže naplno prejaviť. To, čo strácame ako prvé, je práve emočný zápal. Ako nedostatok vášne sa môže prejavovať nedostatok v úplne inej oblasti. Niekedy nás môže paralyzovať aj prehnaný strach z hriechu.

Z čoho môže prameniť nezdravý strach z hriechu?

Ľudia, často na základe veľmi prísnej výchovy, uveria rôznym dezinterpretáciám v oblasti morálky a duchovného života. V takýchto prípadoch môže pomôcť edukácia, teda vysvetlenie, ako to naozaj je. Keď majú ľudia mylné predstavy zakorenené hlboko v sebe, tak pravdu dokážu prijať len od cirkevnej autority.

Dezinterpretácií môže byť naozaj veľa. To, že vášeň je nečistá, je iba jedna z nich. Niektorí ľudia dokonca veria, že radosť zo života je niečo, čo nepatrí ku kresťanstvu. Človek by sa nemal tešiť z prízemných vecí, ale v upriamení na nebo by si mal všetko ostatné potešenie odriekať. Neraz sa stáva, že v prípade, že sa niektorí ľudia pozrú na svoj problém s odborníkom, zistia, že sami seba nemajú radi tak veľmi, že si nechcú dopriať radosť.

PRIJAŤ SVOJOU SEXUALITU

Sexualita súvisí aj s prijatím našej pohlavnosti. Ako môžem zistiť, kým som ako žena?

Prijať môžeme iba to, čo poznáme. Preto je kľúčové spoznávanie seba, svojej povahy, svojho tela, svojej cyklickosti. Všímanie si toho, aká som, na akých princípoch funguje moje telo, srdce, myseľ.

Ženám na terapii často radím, aby začali so spoznávaním svojej cyklickosti. Mnohé ani len netušia, aký veľký vplyv má na nás náš hormonálny cyklus, prípadne jeho výkyvy. Keď vnímam, ako sa počas cyklu mení moje prežívanie, môžem s láskou prijať aj to, že mám niekedy ťažšie obdobie. Tieto témy treba otvárať, lebo nám poznanie seba samých môže pomôcť stať sa naozaj sebou.

Treba o týchto témach hovoriť aj s mužmi?

Určite áno. Pred nejakým časom som pripravovala prednášku na kňazský deň na tému „Srdce ženy a sviatosť zmierenia“. Literatúra o spovedaní žien neexistuje žiadna. Chcela som hovoriť o tom, kto je žena, a uvedomila som si, že nemôžem hovoriť o žene, ak nespomeniem jej cyklickosť. Sama som k tomu pristupovala s istým rešpektom.

Našli ste nakoniec odvahu?

Poradila som sa vtedy so známym kňazov, ktorý má tiež terapeutické vzdelanie. A on mi povedal: „Prečo nie? Ja túto tému otváram aj vo sviatosti zmierenia.“ Priznám sa, trochu ma to prekvapilo. Následne vysvetlil: „Keď príde žena v produktívnom veku, napríklad matka rodiny, a spovedá sa, že je často podráždená, poviem jej, nech sa skúsi zamyslieť, s čím to môže súvisieť – či je unavená, preťažená, alebo tieto obdobia nejako súvisia s jej cyklom. A keď súvisia, vysvetlím jej, aby sa pokúsila naučiť svojich blízkych, že sú obdobia, kedy ich mama a manželka potrebuje viac lásky a trpezlivosti. Ale v inej fáze cyklu im tú lásku a nehu zas vráti.“Tak som sa teda odhodlala hovoriť i ja o ženskej cyklickosti, a to v úzkom prepojení na sviatostný a duchovný život ženy.

Ako to dopadlo?

Chvíľami to bolo aj pre mňa subjektívne náročné (úsmev). Ale veľmi ma povzbudilo, keď sa niektorí starší poslucháči ozvali s tým, že oni tieto témy na spovedi naozaj otvárajú. Je dobré, keď kňazi pri spovediach prekročia určité zaužívané klišé. Napr. pre ženu, ktorá má malé deti, je vyčerpaná, je to prirodzené, vlastne má právo sa nemodliť, na slobodné ženy a rehoľníčky treba mať vyššie nároky. A pritom matka detí môže túžiť práve po rozvíjaní duchovného života i napriek vyťaženosti a naopak, slobodná žena môže byť vyčerpaná službou, prácou alebo zlomená nechcenou osamelosťou natoľko, že sa nedokáže modliť.

Prežívajú aj slobodné ženy svoju sexualitu?

Samozrejme. V dnešnej dobe je na Slovensku naozaj rozširujúca sa skupina žien nad tridsať, štyridsať rokov, ktoré sú slobodné. Často prežívajú bolesť z toho, že sa veľmi málo hovorí o prežívaní sexuality v slobodnom stave. A pritom aj ony žijú v medziľudských vzťahoch a musia sa učiť s ňou pracovať.

Akým spôsobom?

V niečom podobne ako rehoľné sestry alebo kňazi. Potrebujú sa naučiť pretvoriť tú veľkú energiudo niečoho iného. Hľadať kanály, ktorými by sa mohla realizovať. Na rozdiel od zasvätených však často musia pracovať aj s prijatím svojho stavu. Dá sa povedať, že táto pozícia môže byť ešte náročnejšia ako pri dobrovoľne zvolenom živote v čistote. Ak žena túži po partnerovi a napriek tomu je sama, zažíva veľkú bolesť. Tieto ženy často prežívajú pocit, že sa na nich ľudia pozerajú zhora s otázkou: „Aké ty máš vlastne problémy, keď nemáš muža a deti?“

Je dôležité, aby sa tieto ženy cítili v Cirkvi prijaté. Len ak budú zažívať skutočné prijatie a pochopenie bolesti stavu, ktorý si nevybrali, dokážu pretvoriť veľkú energiu, ktorá sa v sexualite ukrýva, do kreativity, služby ľuďom a Bohu. A sloboda pre nich prestane byť nutné zlo a stane sa niečím, čo môžu dať svetu práve preto, lebo sú slobodné.

SEXUALITA JE INTEGRÁLNA ZLOŽKA VZŤAHU

Čo v dnešnej dobe najčastejšie bráni vydatým ženám v prežívaní svojej sexuality?

Častým problémom môže byť prílišné zameranie na výkon, lebo práve vtedy neostáva priestor na vzťah. Sexualita je integrálna zložka vzťahu, takže ak nefunguje vzťah, nefunguje ani intimita. Prílišné zameranie sa na dokonalé žitie sexuality môže tiež paradoxne prispievať k problémom v tejto oblasti. Ak sa centrom sexuálneho života stane výkon, dosiahnutie niečoho, podstata nám začne unikať.

A ako sú na tom kresťanské ženy?

V slovenskom konzervatívnom kontexte je ešte stále rozšírené negatívne prežívanie sexuality – jej vnímanie hlavne ako zdroja celej škály hriechov v oblasti šiesteho prikázania. Keď sa koncentrujeme na hriech, nedokážeme prežívať radosť. V takom prípade môže pomôcť hľadanie pravdy a uistenie, že zo sexuality sa môžeme skutočne tešiť. Oslobodzujúce môže byť aj vedomie, že viacerí bojujú s rovnakými pocitmi a tiež zistenie, že to tak nemusí ostať.

O týchto témach sa veľa nerozpráva, kde môžeme hľadať informácie?

Je to zvláštny paradox – kresťanských knižiek o sexualite je veľmi veľa, ale väčšina z nich sa venuje najmä výchove k čistote, dozviete sa v nich, čo je hriech a čo nie, ale aj o výhodách a praxi metód prirodzeného plánovania rodičovstva. O skutočnom žití manželskej sexuality a čo robiť, keď prídu problémy, je toho žalostne málo.

Máme, bohužiaľ, aj málo odborníkov, ktorí sa týmto témam venujú. A to nie len v kresťanskom kontexte. Vo všeobecnosti je odborníkov na sexuológiu, prípadne psychoterapeutov, zameraných na riešenie sexuálnych dysfunkcií, veľmi málo.

Medzi problémy v sexualite patrí aj neschopnosť dokonania pohlavného styku. Aké môže mať príčiny?

Jednou z častých príčin je neskúsenosť. Keď obaja vstupujú do manželstva čisto, bez predošlých skúseností, ich očakávania od sexuálneho styku bývajú nereálne. V prípade rigidnej výchovy môžu mať pocit, že sex musí byť rýchly, hneď smerujúci k penetrácii a vyvrcholeniu. V takom prípade si nedoprajú dostatočne dlhú predohru a ženské telo nemusí byť vôbec pripravené na styk.

Pri prvých sexuálnych skúsenostiach je veľmi dôležitá dostatočne dlhá predohra. Pomôcť môže aj to, keď si mladomanželia dopredu povedia, že k ničomu nemusí dôjsť a už vôbec to nemusí byť hneď po svadbe. Treba sa nastaviť na to, že túžia byť spolu, a práve preto musia spoznávať svoje telá bez toho, že by ich blízkosť musela skončiť pohlavným stykom. Takéto nastavenie je jedným z krokov, ktoré môžu pomôcť a napokon smerovať k plnému spojeniu.

Pri rigidnom nastavení svedomia môžu manželia takýto postup považovať za zlý a hriešny, a tým paradoxne brániť nadviazaniu spojenia, resp. samotný sexuálny styk sa môže stať najmä pre ženu bolestivou až traumatickou záležitosťou. Ak je postupné zbližovanie a skúmanie v manželstve realizované v otvorenosti pre život a s cieľom po žití manželskej sexuality v plnosti, nemôže byť hriechom.

Môžeme sa toho vyvarovať?

Aj pri zachovaní predmanželskej čistoty si môžeme už počas chodenia uvedomovať, čo nám je telesne príjemné. A môžeme sa učiť o tom vo vzťahu rozprávať. Samozrejme, treba mať stanovené hranice a cieľ vytrvať, ale nesmieme zabúdať na to, že tak, ako sa počas chodenia postupne spoznávame, tak sa postupne prehlbuje aj intimita. Je však dôležité, aby spoznávanie intimity nebolo intenzívnejšie ani slabšie ako spoznávanie v ostatných oblastiach vzťahu.

Poznám, žiaľ, prípady, predovšetkým z radikálnych hnutí, ktoré smutne poznačili život Katolíckej cirkvi na Slovensku, kedy sa manželia pred svadbou ani len nedržali za ruky, poznali sa veľmi krátko (prípadne bolo manželstvo odporučené či nariadené kňazom). Svadobná noc, kedy bolo zrazu možné všetko, s akcentom na uspokojenie muža ako prvého, tak mohla byť skutočným traumatickým zážitkom.

Popularizovanie predmanželskej čistoty prinieslo prísľub – ak budete žiť pred manželstvom čisto, budete mať dobrý sexuálny život. Platí to?

Predmanželská čistota je často vnímaná aj ako obchod s Bohom. Ale takto to nefunguje. Sexualita je dar, ktorému sa treba učiť, spoznávať ju. A to sa dá jedine postupne. Ľudia, ktorí vydržali žiť čisto až do svadby a potom im to v sexualite nefungovalo, sa často cítia podvedení. Akoby splnili svoju časť dohody a Boh im nedal odmenu, ktorú si zaslúžia. Ak však chceme mať dobrý sexuálny život, nestačí iba vydržať do svadby a čakať zázraky. Dôležité je spoznávať svoju vlastnú intimitu, ale aj intimitu partnera, čo je možné iba v otvorenej komunikácii. Boh nám dal sexualitu ako dar a nefunguje často preto, lebo ju my sami nespoznávame a neučíme sa ju žiť.

Čo ak sa manželstvo dlhodobo nedarí konzumovať?

Vtedy sa v tom môžu manželia zacykliť. Niekedy môžu prísť aj pochybnosti o samotnom vzťahu, platnosti manželstva. To je mentálna slepá ulička. Lebo pochybnosti o vzťahu môžu spôsobiť, že ľudia bránia tomu, aby mohlo byť manželstvo naplnené. Ak majú partneri vážny problém s neschopnosťou mať pohlavný styk, je dobré vyhľadať psychiatra, ideálne sexuológa. Aj prechodná medikamentózna liečba úzkosti môže pomôcť znížiť napätie v tele a keď vďaka tomu uvoľneniu zažije žena niečo pekné, postupne sa môže zbaviť strachu. Liečba vaginizmu existuje, len sa netreba báť vyhľadať pomoc.

Spomínate vaginizmus, čo si pod týmto pojmom môžeme predstaviť?

Vaginizmus spôsobujú spazmy svalstva, ktoré bránia penetrácii, resp. prieniku čohokoľvek do vagíny ženy, ide o jednu z najčastejších ženských sexuálnych dysfunkcií. Žena nie je schopná uvoľniť sa a sexuálny styk je nemožný alebo veľmi bolestivý. Náročným môže byť tiež absolvovanie gynekologického vyšetrenia.

Aké môže mať príčiny?

Medzi tie hlavné sa uvádza rigidná sexuálna výchova a traumy v oblasti sexuálneho života. Vaginizmus môže byť primárny, teda žena nikdy nebola schopná sexuálneho styku, alebo iba veľmi bolestného. Môže sa však prejaviť aj sekundárne, po nejakom období viac či menej uspokojivého sexuálneho života. Spôsobiť ho môže napríklad ťažký traumatický pôrod či strach z otehotnenia.

Ako ho môžeme riešiť?

Bolesť pri sexuálnom spojení netreba riešiť jeho realizáciu „nasilu“. Môže to viesť k traumatizácii a získaniu úplného odporu k sexuálnemu životu. Mnohé ženy sa v tomto prípade zverujú kňazovi pri sviatosti zmierenia. Aj ten by ich mal nasmerovať k tomu, aby problémy riešili v spolupráci s kompetentnými odborníkmi. Na odbúranie úzkosti je potrebná psychoterapia. Sú aj fyziologické prostriedky, ktoré by mali pomôcť – anestetiká. V tom všetkom je veľmi dôležitá citlivosť a trpezlivosť partnera.

Je veľmi dobré, keď žena okrem terapie pracuje aj so svojím telom. Existujú cviky na uvoľňovanie tela. Zaujímavosťou je, že v Amerike pôsobí aj katolícka fyzioterapeutka panvového dna. So ženami robí cviky, ktoré môžu pomôcť pri liečbe vaginizmu a súčasne dáva ženám určitú záruku práce v súlade s učením Cirkvi. Treba pripomenúť, že ak je dotýkanie sa vlastného tela, ktoré k terapii vaginizmu neraz patrí, súčasťou liečebného postupu zameraného na uschopnenie ženy dosiahnuť sexuálne spojenie s vlastným mužom, nemusí byť hriechom. Dôležité je nehanbiť sa hovoriť o týchto problémoch a vyhľadať odbornú pomoc. Určite by som sa nebála osloviť ani neveriaceho odborníka, ide predsa o riešenie zdravotných ťažkostí. Z duchovného hľadiska treba osloviť možné vzniknuté pochybnosti vo viere či hnev na Boha, ktorý takéto trápenie dopustil v živote manželov, ktorý tak veľmi túžili žiť v súlade s jeho prikázaniami.

V dnešnej dobe sa často hovorí o zníženom libide u žien. Aké ma príčiny?

Tu naozaj ide o celý komplex príčin. Dôležité je rozlíšiť primárne znížené libido. To je v prípade, kedy bola chuť na sex vždy nízka alebo takmer žiadna, napríklad následkom sexuálneho zneužívania alebo príliš rigidnej výchovy. Ak je sex od začiatku reprezentovaný ako niečo zlé či zažitý ako niečo bolestivé, ani naše telo ho nebude chcieť.

Čo ak to tak nebolo vždy?

V prípade, že nechuť príde až po určitom čase uspokojivého sexuálneho života, príčiny môžu byť rôzne. Napríklad strach z otehotnenia, traumatické následky po pôrode, popôrodná depresia, enormné vyčerpanie, choroby. Znížené libido môžu spôsobovať aj niektoré lieky, napríklad aj antidepresíva.

Dôležité je prelomiť tabu a dokázať o tom hovoriť so svojím lekárom a preskúmať možné fyziologické, ale aj psychologické príčiny. Významným faktorom je aj kvalita partnerského vzťahu, lebo ak netúži srdce, netúži ani telo. Problémy so zníženým libidom treba často riešiť veľmi komplexne.

SEX NIE JE O VÝKONE

Katolícke ženy často bojujú s prirodzeným plánovaním rodičovstva. Ak sa snažia vyhnúť počatiu, tak v čase, kedy majú na sex chuť, si ho nemôžu dopriať. Ako sa s tým dá vyrovnať?

Aj v tomto nám môže pomôcť prijatie a pochopenie toho, ako sme stvorené. Naše telo je stvorené tak, aby dávalo život. V čase, kedy môže počať dieťatko, doslova volá po oplodnení. Je to v nás veľmi silno zakódované. Táto túžba po plodnosti je zakódovaná aj v mužoch. Mať deti je dôležité, aby ľudstvo prežilo. Náš mozog preto tak veľmi baží po sexuálnych podnetoch, lebo súvisia s prežitím. Je to jeden z dôvodov, prečo je človek taký náchylný na sexuálne závislosti.

Čo nám môže pomôcť prijať to?

Dôležité je nevnímať to ako problém už dopredu, lebo vtedy môžeme byť úzkostní. Ak sa nastavíme na to, že túžba v plodnom období je len zdrojom ťažkostí, budeme prežívať frustráciu a postupne sa vytratí radosť. Obdobie, kedy žena túži po intimite, by mala skúsiť prijať s vďačnosťou za to, že jej telo funguje správne, že dostala dar plodnosti, môže prinášať život. Veľmi pomáha aj otvorená komunikácia o tom, čo prežívame s partnerom. Tento čas môže byť aj časom kreativity a hľadania spôsobov, ako byť spolu. Niekedy môže pomôcť, keď žena svojho partnera naučí, ako konkrétne reagovať v tomto období. Nie je to ľahké, ale môže to byť aj dobrodružné.

V čase neplodných dní zas manželia konečne môžu, ale chuť je výrazne menšia, v niektorých prípadoch dokonca žiadna…

V týchto dňoch má žena prirodzene nižšiu chuť na sex. Intimita a prežívanie sexuality vo vzťahu však znamená omnoho viac než samotný sexuálny styk. Schopnosť nadviazať sexuálne spojenie sa nerodí len v pohlavných orgánoch, pozornosť treba venovať celému človeku. Intimitu možno aj v dňoch s biologicky menšou chuťou prehlbovať v mysli a srdci. Najdôležitejšie je, aby partneri mali dobrý vzťah, trávili spolu čas a boli si nablízku. Komunikácia a vzájomné reflektovanie emócií a potrieb môžu pomôcť vzájomnému porozumeniu. Výsledkom môže byť túžba po telesnom spojení aj v dňoch, kedy by sme ju prirodzene neočakávali.

Je dobré zmieriť sa s tým, že sa nám nechce a prekonať sa vždy, keď partner po intimite túži?

Ak si žena povie, že sa prekoná a prijme, že sa nič nezmení, tak sa situácia nijako nevyrieši. Dlhodobo to nemôže fungovať. Síce má pocit, že to robí pre svojho manžela, ale počas intimity mu naozaj nedaruje seba, dá mu iba svoje telo, bez vášne a živosti, ktorá k sexualite patrí. Ak je súčasťou darovania bolesť, žena ho môže prežívať dokonca ako formu znásilnenia.

Ako môžeme prežívať sexualitu plnohodnotne aj v období neplodných dní?

Veľmi dôležité je netlačiť na výkon. To, že sú neplodné dni, neznamená, že ich hneď musíme využiť. Ak je žena pod tlakom, oveľa ťažšie sa uvoľní. Aj tu je potrebný dialóg, a to, aby si manželia chceli byť vzájomne nablízku bez ohľadu na plodné alebo neplodné dni.

Ak si manželia dopredu povedia, že k sexuálnemu styku nemusí vôbec dôjsť, ale chcú byť spolu a zažívať blízkosť, tak je paradoxne vyššia šanca, že k nemu dôjde. Viktor Frankl spomínal manželov, ktorí sa trápili s tým, že manželka nemala chuť na sex, bol jej nepríjemný a muž tým trpel. Urobil s nimi dohodu, že do najbližšieho stretnutia nesmú mať spolu sex. Môžu robiť všetko možné, len nesmie prísť k sexuálnemu styku. Vďaka tejto dohode došlo u manželov k veľkému uvoľneniu a dohodu opakovane porušili. Je veľmi dôležité, aby ani jeden z manželov necítil tlak.

Čo robiť, ak sex aj tak nie je pre ženu príjemný?

Väčšina sexuologických príručiek radí nacvičovanie autostimuláciou – teda masturbáciou sa učiť, čo mi je príjemné. Táto rada je, samozrejme, v rozpore s hodnotovým nastavením veriacej ženy. Bolo by však nefér povedať manželom, aby na základe svojho presvedčenia odmietli vyskúšať to, čo im bolo poradené, ak im nedáme nejakú alternatívu. U veriacich manželov autostimuláciu nahradiť spoznávaním reakcií vlastného tela vo vzťahu. Je k tomu však potrebná veľká otvorenosť v komunikácii o tom, čo mi je príjemné a čo, naopak, nepríjemné. Potrebu dokonať sexuálny styk treba v tej chvíli odložiť. Je dôležité pochopiť, že nejde o nejakú sebeckú hru, ale spoznávanie je nasmerované na rast a prehlbovanie sexuality, otvorenej na prijatie života.

Potrebujú manželia v takomto prípade vyhľadať aj pomoc?

Niekedy áno. Nemusí to byť vždy pomoc psychológa, niekedy stačí aj skúsenejší manželský pár. Kľúčový je rozhovor medzi partnermi. Je dôležité, aby sme hovorili aj o negatívnych pocitoch pri intimite. Ak žena povie mužovi, ako sa cíti, a on sa jej akýmikoľvek slovami spýta: „Ako by som ti mohol pomôcť?“, už to samo o sebe je dobrý začiatok. Lebo v tej chvíli žena vie, že v tom nie je sama, že sa všetko bude diať v dialógu a vzájomnom učení sa.

Musíme sa naučiť, ako mať dobrý intímny život?

Sexuálny život môže byť na začiatku veľmi neohrabaný, najmä ak ide o prvé sexuálne skúsenosti oboch partnerov. Preto treba veľa komunikovať hneď od začiatku. Ale aj po rokoch manželstva sa dá začať otvárať tieto témy. Je zaujímavé, že mnohí manželia až po rokoch spoločného života začínajú zisťovať, že sexualita je viac ako to, k čomu boli veľmi rigidne vychovaní. Mnohí sa celé roky milovali len pri zhasnutom svetle, vždy iba jedným spôsobom. Pre ženu môže byť takýto vzťah po rokoch stále bolestnejší a ťažší. V dnešnej dobe sa tieto témy stále viac otvárajú a ony po rokoch zisťujú, ako neplnohodnotne žili sexualitu a snažia sa to zmeniť. Čím dlhšie manželia takto žijú, tým dlhšia cesta uzdravenia ich čaká. Avšak vždy sa oplatí učiť hovoriť o svojom prežívaní so svojím partnerom, a to aj po rokoch spoločného života. Ideálne je začať mimo spálne a nie po tom, ako prebehol nie celkom uspokojivý pohlavný styk.

ORGAZMUS NIE JE CIEĽOM SEXUALITY

V rôznych katolíckych príručkách sa vyzdvihuje spoločný orgazmus manželov. V realite k nemu nedochádza často, u niektorých párov dokonca nikdy. Prečo je to tak?

Jednoducho preto, že žena je žena a muž je muž. Sú to dve rozdielne bytosti. Očakávať spoločný orgazmus je ako čakať, že keď si dvaja ľudia ľahnú do postele, tak naraz zaspia. Môže sa to stať, ale netreba to očakávať ani sa o to veľmi snažiť. Je to skôr fyziologický zázrak ako zásluha partnerov. Mužské pohlavné orgány fungujú úplne ináč ako ženské. Vnímať spoločný orgazmus, alebo aj orgazmus vôbec, ako cieľ sexuálneho života, je slepá ulička. Sex nie je výkon. Mal by viesť k radosti.

Takže orgazmus nie je dôležitý? Je každá žena schopná zažiť ho?

Pripúšťam, že môžu byť ženy, ktoré ho nikdy nezažijú. Môže to byť dané fyziologicky, niektoré by ho mohli zažiť po terapii či manželskej terapii. Sú ženy, ktoré absenciu orgazmu vnímajú ako niečo úplne normálne a necítia potrebu to zmeniť. Tým, že o tom s nikým nehovoria, nemáme štatistiky. Tiež sú ženy, ktoré orgazmus predstierajú, aby potešili partnera.

Sú však aj ženy, ktoré prežívajú uspokojivý sexuálny život, aj keď u nich nedochádza k orgazmu často. Niekedy nám média vtláčajú predstavu o tom, ako často a ako intenzívne máme zažívať orgazmus. S takýmto nastavením to však nemôže fungovať. Orgazmus sa nedá vynútiť, je riadený autonómnym nervom, čiže vôľou neovládateľným.

Takže nijak nemôžeme dopomôcť tomu, aby sme orgazmus zažili?

V prvom rade treba komunikovať s partnerom o potrebách a túžbach. Manžel by mal vedieť, čo je pre ženu príjemné a napomáha uvoľneniu pri pohlavnom spojení, súčasne jej v prípade potreby mal dopriať viac času. Podľa niektorých teórií pomáhajú cviky panvového dna. Určite nie sú na škodu, ale nemusia byť zárukou dosiahnutia orgazmu, pretože ten sa začína v mozgu.

Opäť sme pri tom mozgu…

Áno, na to, aby sme mohli mať dobrý sexuálny život, musíme mať pozitívny vzťah k sexualite a necítiť sa pod tlakom. A na to je dôležitá komunikácia. Ideálne je, ak sa ľudia o intimite rozprávajú hneď od začiatku. Už samotné rozhovory o tom, komu je čo príjemné, môžu byť veľmi vzrušujúce. Jedným z mýtov minulosti je aj to, že je iba jedna správna poloha pri sexe. Je dobré, ak manželia skúšajú rôzne polohy, keďže anatómia každého páru je iná, a preto im môže vyhovovať aj iná poloha. Môžu sa usilovať nájsť polohu, v ktorej je žena schopná zažiť orgazmus.

Ak žena nedosiahne orgazmus počas pohlavného styku, ale túži po ňom, je dobré, ak o tom povie svojmu manželovi?

To je kľúčové! A patrí to ku vzájomnej láske a sebadarovaniu. Tak, ako sa žena darovala mužovi a on pri tom dosiahol orgazmus, tak sa aj muž môže darovať žene prostredníctvom takejto stimulácie. Ak muž miluje ženu, tak túži po tom, aby aj jej bolo príjemne. Uvedomuje si, že sex nekončí jeho vyvrcholením. V takomto láskyplnom vzťahu to nie je o uspokojovaní vlastných potrieb, ale o dávaní sa jeden druhému.

Čo ak žena vo vzťahu iba predstiera spokojnosť so sexuálnym životom?

Ak žena nehovorí o tom, čo prežíva a tvári sa, že je všetko v poriadku, nežije autenticky. Známe klišé, že mužovi treba povedať všetko narovinu, platí v oblasti sexuality ešte intenzívnejšie. Môže sa zdať jednoduchšie tváriť sa, že je všetko v poriadku, aj keď pravda je taká, že žena sa cíti byť iba použitá na dosiahnutie partnerovej slasti. Ale ak mu to nepovie, sám na to s najväčšou pravdepodobnosťou nepríde.

V prvom rade treba prelomiť bariéru zábran. Nestačí iba povedať, že náš sex je neuspokojivý, je dobré vyjadriť aj túžbu po plnomprežívaní sexuality. Pomôcť môžu konkrétne návrhy, čo by sa žene páčilo, ako ju má muž stimulovať, na akých miestach. Dôležité je aj dať najavo, keď sa nám niečo páči a potom o tom aj spätne hovoriť. Pre muža je to ocenenie, keď počuje, že to, čo urobil, bolo jeho žene príjemné.Páči sa mi biblický výraz „poznal“ svoju manželku. Lebo manželia sa naozaj musia v tej intímnej oblasti spoznať. Zistiť, ako fungujú ich telá, na čo reagujú.

Nemalo by sa o týchto témach hovoriť aj na predmanželských prípravách?

Určite áno. Bohužiaľ, často je pohľad na manželskú sexualitu obmedzený iba na metódy prirodzene plánovaného rodičovstva a čistotu vo vzťahu – teda čo je dovolené a čo nie. Určite by sa malo hovoriť aj o sexuálnych dysfunkciách, problémoch v sexualite, ako ich riešiť, kde hľadať pomoc.

Veľkým problémom veriacich manželov je to, že sa za problémy v intimite hanbia. Vyhľadať pomoc je pre nich veľmi ťažké. A tak sa radšej „spoľahnú na Boha“ a pasívne čakajú na zázrak. Nedovolia, aby im Boh pomohol cez niekoho iného. Tieto problémy sa však dajú riešiť, ak je vôľa u oboch partnerov. Netreba sa báť vyhľadať pomoc.

Snímky: archív respondentky

….

Psychologička Jana Vindišová bude prednášať na Ženskej katolíckej konferencii.