Šprintér Ján Volko: Túžim, aby Boh viedol moje kroky

Vyrastal u saleziánov, začínal pri futbale, aby prešiel k šprintu. Je čerstvým halovým majstrom Európy v behu na 60 metrov a zdôrazňuje, že za svoje úspechy vďačí viere v Boha, dobrým ľuďom okolo seba a cieľu, ktorý si stanovil. Pre Slovo+ tiež prezrádza viac o tom, čo ho v živote poháňa vpred a pred čím uteká. Hovoríme aj o jeho známom geste pred štartom – znaku kríža. Šprintér Ján Volko.

Titulná fotka: Pavol Uhrin

Patríte medzi najrýchlejších mužov Európy. Čo vás poháňa v živote vpred?

Sú to ľudia, ktorí sú okolo mňa a mám ich rád alebo milujem: moja rodina a celý môj športový tím. Práve im vďačím za to, kde dnes som, a túžim, aby boli šťastní. To, čo ma ženie vpred, je tiež túžba robiť šport na Božiu slávu – o to sa snažím a tým smerom „bežím“.

 

Je naopak niečo, pred čím utekáte?

Ako každý človek, niekedy utekám pred povinnosťami. (smiech) Ako mladší som často utekal do školy. Dnes sa snažím utekať pred hlukom a ruchom, ktorý je okolo nás – mám veľmi rád pokoj a priestor pre seba. Ako kresťan sa snažím utekať pred hriechom, ale nie je to vždy jednoduché. (úsmev)

 

Môže byť taký rýchly človek aj lenivý?

Určite áno. Nie vždy mám chuť trénovať a ísť na tréningy, ale viem, že je to moja povinnosť a že je to pre mňa dôležité, tak sa do toho „dokopem“. Veľa sily a energie treba investovať do školy, tam sa tiež niekedy treba premáhať – pracujem na tom. (úsmev)

 

Aký životný cieľ máte pred sebou?

Ako športovec by som sa chcel dostať na olympiádu – buď tú najbližšiu, alebo tú nasledujúcu. Chcel by som tiež úspešne doštudovať a založiť si rodinu.

 

 

NA ZAČIATKU TO BOLO KRITICKÉ

Váš športový príbeh sa začal – paradoxne – futbalom. Ako sa stane z futbalistu šprintér?

U saleziánov som hrával vo futbalovom klube SDM Domino – väčšinou ako obranca alebo v pravom či ľavom krídle. Celý čas som bol medzi staršími chalanmi, nebol som veľmi vyspelý, najmä som veľmi rýchlo behal. Až posledný rok som sa vrátil medzi svojich rovesníkov. Tréner však už mal vybratých svojich favoritov, nebolo tam už veľmi pre mňa miesto a nemal som potrebu v tomto športe rásť. A keďže ma to ani nenapĺňalo, povedal som si, že to nebude tá správna cesta a začal som sa viac orientovať na atletiku. Súčasne som ešte dva roky hral futbal a tiež trénoval atletiku.

 

Impulz vraj prišiel od vášho otca…

Otec má celkovo rád šport, už počas školského a univerzitného štúdia robil atletiku. Moji rodičia však nikdy neboli profesionálni športovci, ani sa športu príliš nevenovali. Otec sa ma iba spýtal, či by som to nechcel vyskúšať, a zdá sa, že to bol dobrý nápad. (úsmev)

 

Bolo to však také jednoduché?

Nebolo. Úvod bol kritický a stálo ma to veľa síl. Mal som štrnásť rokov, menil som kolektív a nebol som na to pripravený – bolo to pre mňa veľmi ťažké a problematické, no všetko sa obrátilo na dobré. Našiel som si nový kolektív a v ňom aj kamarátov na celý život.

 

 

VŽDY JE DÔVOD NA SKROMNOSŤ A POKORU

Vo svojom blogu píšete, že v tom období ste si uvedomili, že inak ako so skromnosťou to nepôjde a ak stojíte na štarte s myšlienkami na úspech, väčšinou o úspech nejde.

K skromnosti ma viedli celý život rodičia a veľmi im za to vďačím. To, či sa mi to darí, musia ohodnotiť iní – snažím sa o to. Keď štartujem, nechcem sa tváriť ako majster sveta, premýšľam nad tým, aké sú moje možnosti, koľko mám natrénované. Ak som aj urobil maximum, vždy je dôvod na skromnosť a pokoru – lebo ak niečo nevyjde, zvládnem to s týmto postojom omnoho jednoduchšie.

 

Behávate najčastejšie 60, 100 a 200 metrov. Viete povedať, o koľko ste rýchlejší ako my – priemerní netrénovaní bežci?

Mám nejakú predstavu, pretože sa mi ozývajú ľudia so svojimi časmi. Ak si dobre pamätám, tak každý zdravý človek by mal odbehnúť stovku pod trinásť sekúnd. Vo vyššom veku to, samozrejme, klesá. Pri dvesto metroch je to už o tréningu – musíte mať nejaké základy, aby ste takúto dĺžku zabehli. Myslím si, že zdravý človek by mal dať dvesto metrov pod tridsať sekúnd. A tie rozdiely? Pri niektorých sú v stotinách, v iných sekundách. (úsmev)

 

Často si chcú s vami ľudia zabehnúť a porovnať si čas?

Nedeje sa to často. Jednak sa nemôžem na takýchto behoch zúčastňovať kvôli nedostatku času, a nie je to ani ideálne zo zdravotných dôvodov. Ak nie som rozcvičený, môže sa stať čokoľvek a to by mohol byť problém.

 

Vo vašom živote zahrali podstatnú úlohu Saleziáni dona Bosca. Čo vás naučili pre život?

Skromnosti, o ktorej sme už hovorili, a pracovitosti. Obe tieto vlastnosti vštepoval do mladých zakladateľ saleziánov sv. Ján Bosco. Tento svätec ma inšpiruje, ako vedel dôverovať Bohu – zatiaľ sa mi to tak nedarí, pretože on bol svätý muž (úsmev), avšak pracujem na tom. S takouto dôverou som išiel aj na majstrovstvá Európy: nemal som veľké očakávania, pretože som mal zranenú nohu, ale dôveroval som Bohu, že ak noha vydrží, mohol by som dať dobré časy.

 

V ktorom saleziánskom stredisku ste vyrástli?

Na Trnávke, v Bratislave.

 

A ktorí saleziáni vás „vychovávali?“

Ako miništrant som začínal u dona Jožka Špaleka, neskôr to bol don Juraj Kováľ. V súčasnosti som v kontakte s donom Jánom Jakubom, ktorý vedie saleziánske oratórium práve na Trnávke, ale aj koadjútorom Radovanom Rumaničom. Zo starších kňazov je to don Jozef Krušaca. Títo saleziáni ovplyvnili môj život.

 

 

VIERA MI POMÁHA V PRETEKOCH I ŽIVOTE

Bolo pre vás náročne zvyknúť si, že ste známy a mnohí vás spoznávajú?

Zo začiatku to bolo dosť náročné. Najmä s novinármi: nevedel som, ako reagovať, musel som sa naučiť rozprávať – bol problém dostať zo seba súvislé vety. Časom prišli skúsenosti a som v tom lepší. (úsmev) Dnes netvrdím, že milujem kontakt s médiami a že ich vyslovene vyhľadávam, ale už s tým problém nemám.

 

Sú nejaké otázky, na ktoré vyslovene nerád odpovedáte?

Väčšinou sa každý pýta na pocity – aké to bolo dobehnúť a vyhrať medailu. Niežeby som túto otázku nemal vyslovene rád, ale ťažko sa opisuje, čo sa tam deje, to treba zažiť na vlastnej koži. A nie som nadšený, keď musím odpovedať na bulvárne otázky.

 

V jednom rozhovore ste načrtli, že za to, kde dnes ste, vďačíte trom veciam. Prvou je, že máte stanovený cieľ.

Atletika je sama osebe šport, pri ktorom jednoducho musíte mať cieľ – musíte mať nejaký čas, musíte dobehnúť až do konca, musíte plánovať. Ja sa snažím premýšľať o cieľoch, pri športe sú to aktuálne majstrovstvá Európy a majstrovstvá sveta.

 

Druhou prísadou je viera.

Viera je veľmi silný pilier, ktorý mi pomáha nielen pri samých pretekoch, ale aj v živote – keď prídu ťažkosti a nedarí sa. Je pre mňa oporou a naozaj si neviem predstaviť, že by som sa dobojoval až sem, keby som nebol veriacim človekom.

 

Posledným pilierom je mať okolo seba dobrých ľudí.

Myslel som tým na svoju rodinu, ktorá ma podporuje nielen v dobrých, ale aj zlých okamihoch. Veľmi im za to vďačím. Medzi týchto ľudí patrí môj tím: tréneri, fyzioterapeutka, môj manažér a tiež všetci podporovatelia, bez ktorých by som tu nebol. V neposlednom rade sú to aj ľudia, ktorí mi píšu po úspechoch, no tiež ma povzbudia po prehrách. Títo všetci ma ťahajú ďalej

 

 

AK BOJUJETE, DOKÁŽETE TO

Mnohí mladí vás považujú za vzor. Nie je to zaväzujúce pre 22-ročného mladého muža?

Myslím si, že ma to nezväzuje, len je to veľká zodpovednosť. Snažím sa byť predovšetkým pozitívnym vzorom. A ak si ma už niekto za vzor vyberie, chcem predovšetkým, aby vo mne videl, že dosiahnuť výsledky je vždy možné, ak máte odhodlanie. A to nemusí byť len v atletike, ale v čomkoľvek v živote. Ak bojujete, dokážete to.

 

O vás je známe, že sa pred štartom prežehnávate. Kedy prišiel nápad robiť to takto?

Vzniklo to spontánne a vyjadrujem tým túžbu, aby Boh viedol moje kroky aj počas pretekov – či už skončím prvý alebo posledný. A toto gesto si prenášam aj do osobného života: chcem, aby bol Boh so mnou, nech kráčame kdekoľvek.

 

Pýtajú sa vás často, prečo to tak robíte?

Mnohí sa pýtajú, či mám nejaký rituál a či je ním to, keď sa prežehnám. Ja to však za rituál nepovažujem – je to niečo, čomu verím a o čom som presvedčený, preto to tak robím. Vyjadrujem tým tiež svoju príslušnosť ku kresťanskej viere.

 

Mnohých kresťanov to povzbudzuje. Sú však aj tí, ktorí vyjadria, že sa im to nepáči?

Osobne som sa s ničím takým ešte nestretol. Rôzne hlúposti, ktoré dokážu písať ľudia na internete, som už videl. Klávesnica znesie všelijaké zlosti. Nie je to však iba môj prípad, ale deje sa to každému, kto v živote niečo dosiahol. Zväčša vás urážajú tí, čo v živote nič neurobili alebo nedokázali.

 

 

PRVÉ MYŠLIENKY VENUJEM BOHU

Návod na život ste zhrnuli do dvoch oblastí: snažiť sa počúvať Boha a byť pokorným a vďačným. Prečo je dobré počúvať Boha?

Boh sa nám prihovára v každodenných situáciách, hovorí nám tiež cez naše úspechy a neúspechy. Ak ho počúvame, ubezpečuje nás, že sa nemusíme báť, lebo nech dopadnú veci akokoľvek, on nás vedie a vie využiť aj neúspechy a zlé výsledky na dobrý koniec.

 

O pokore sme už hovorili. Čo znamená byť vo vašom živote vďačný?

Učím sa byť vďačný za všetky príležitosti, ktoré dostávam. Keď dobehnem do cieľa, chcem venovať svoje prvé myšlienky Bohu, poďakujem sa mu, čo sa mi podarilo a že mi doprial toto víťazstvo.

 

Dá sa vyjadriť vďačnosť aj za neúspechy?

Učím sa to. Kto však verí Bohu, aj neúspech považuje za úspech, pretože všetko má význam a Boh ma cez to vedie a niečo naučí. Niekedy na nás dopustí ťažšie veci, aby nás ochránil od niečoho horšieho alebo náročnejšieho.

 

Spomínali sme dona Bosca. Máte v živote nejakého obľúbeného svätca, ktorý by bol práve patrónom bežcov?

Keď som si vyberal birmovného patróna, rozmýšľal som práve takto. (smiech) Každému svätému pripisujú viac oblastí, nad ktorými by mal bdieť, ja som si vybral pri birmovke pápeža Jána Pavla II.

 

Prečo?

Mal veľmi pozitívny vzťah k športu, bol to úžasný človek. Rovnako je mi blízky aj don Bosco, ktorý miloval šport. Obom sa snažím aspoň trochu podobať, snáď sa mi to darí. (úsmev)

 

…

Ján Volko je držiteľ slovenských rekordov v šprintoch, narodil sa 2. novembra 1996 v Bratislave. Začínal s futbalom, na atletiku prešiel až ako 16-ročný.

Jeho najväčším športovým úspechom je titul halového majstra Európy v behu na 60 metrov v Glasgowe v marci 2019. Ján Volko je odchovanec Saleziánov dona Bosca, k viere sa aktívne hlási a zdôrazňuje, že behá na Božiu slávu.