Ján Pavol II.: Vyprosujme milosrdenstvo pre ľudí tejto našej doby

Tak znie výzva pápeža Jána Pavla II. v závere encykliky Dives in Misericordia – O Božom milosrdenstve. Pápež prichádza po Druhom vatikánskom koncile s potrebou predstaviť Krista tak, aby sme v ňom objavili tvár Otca. Povzbudzovala ho k tomu aj mnohonásobná skúsenosť Cirkvi, ako aj úpenlivé prosby zranených ľudských sŕdc plných zúfalstva, bolesti, beznádeje či úzkosti. A voči tomuto javu nemohol zostať ako najvyšší pastier Cirkvi ľahostajný.

Autor: Monika Petreje

Centrom poslania Cirkvi sa stáva človek a jeho potreby. Čím viac stojí v strede človek, tým viac musí v strede stáť aj Boh. Hoci v minulosti existovali a dodnes existujú snahy uviesť do protikladu teocentrizmus (za základ a stred považuje Boha) a antropocentrizmus (za stred svojho snaženia považuje človeka), tieto dva pohľady nemožno od seba oddeliť. Práve toto je najzávažnejšia myšlienka učenia posledného koncilu, ku ktorej sa Ján Pavol hlásil s otvorenou mysľou a ochotným srdcom. V spojení teocentrizmu a antropocentrizmu do vnútornej a súladnej jednoty videl aj svoju hlavnú úlohu v určitom úseku cirkevných dejín.

 

Milosrdenstvo a márnotratný syn

Svätý Otec venuje tomuto podobenstvu podstatnú časť svojej encykliky. Nájdeme v ňom všetko – lásku, hriech, odpustenie, spravodlivosť, pokoru, dôstojnosť…

Pätnásta kapitola Lukášovho evanjelia predstavuje vrchol zvestovania Božieho milosrdenstva v podobenstve o márnotratnom synovi. A to i napriek tomu, že slovo milosrdenstvo sa v pôvodine vôbec nevyskytuje.

V príbehu o otcovi a synovi sa odvíja dráma medzi hriechom a odpustením. Dva kontrasty – spojené hĺbkou a jednoduchosťou. Ponúka pohľad človeka na spravodlivosť a dôstojnosť v úplne inej dimenzii, s akou sa stretávame v našom bežnom živote.

Syn dostal od otca majetok, ktorý premrhal. Pri návrate si želá jediné – aby ho otec prijal späť, hoci aj ako nádenníka. Ten má aspoň voľačo. On svojím hýrivým životom prišiel o všetko. Je ochotný prijať takéto postavenie, hoci v dome otca to znamená veľké poníženie a zahanbenie. Vie, že bez majetku mu neprináleží nárokovať si takmer na nič. Syn, ktorý premrhal otcov majetok, môže po svojom návrate tajne dúfať, že si bude môcť zarábať na živobytie aspoň ako pracujúci nádenník. A navyše svojím správaním zarmútil a urazil otca. Takto rozmýšľajúc o svojom zlyhaní, vydáva sa na cestu k otcovi.

Ale čo to? Keď otec zazrel v diaľke syna, rozbehol sa k nemu, hodil sa mu okolo krku a vybozkával ho. Prečo to robí? Nemal by azda na syna zazerať a zahrnúť ho výčitkami? Čo tu robíš? Prac sa mi z očí! Už ti nič nedám!

Nič z toho, čo predpokladal v konaní svojho otca, sa však nestalo. Kam sa stratila spravodlivosť? Nikam. To len otec pochopil, že jeho syn je zachránený. Hoci premrhal dedičstvo, jeho ľudskosť ostala zachovaná. Ba priam akoby znovu nájdená.

Otec márnotratného syna je verný svojmu otcovstvu a oddaný láske, ktorou svojho syna stále zahŕňal. Táto vernosť sa prejavuje v tom, že otec bol okamžite pripravený prijať svojho „strateného“ syna. A nebolo to hocijaké prijatie. Vytryskla z neho až taká prekypujúca radosť, že neváhal vystrojiť hostinu a zaodieť syna do prepychových šiat. Otec sa teší nielen z jeho návratu, ale i z toho, že sa „našiel“ a „ožil“. Nejde len o akési emocionálne prijatie. Otec veľmi dobre vie, že tým zachraňuje aj synovu ľudskú dôstojnosť. Márnotratný syn začína vidieť seba a svoje konanie v celej pravdivosti, ktorá vedie k pokore. Otec jasne vidí, že sa uskutočnilo dobro, a v tej chvíli zabúda na všetko zlo, čo syn vykonal.

„Táto radosť poukazuje na akési neporušené dobro: totiž syn, i keď je márnotratný, neprestáva byť opravdivým synom svojho otca, okrem toho radosť znamená aj získané dobro: v prípade márnotratného syna to bol návrat k poznaniu seba samého.“

 

 

Milosrdenstvo a spravodlivosť

Ruku na srdce. Čo vám napadlo pri prvom prečítaní tohto podobenstva? Nespravodlivosť! Áno, to je ono. Presne takto to cítil aj syn, ktorý zostal pri otcovi a po celý čas mu verne slúžil. Prichádza neľúbosť a závisť. Prečo nie ja? Nie som vari ja ten hodnejší?

Základ spravodlivosti je obsiahnutý v milosrdenstve. Ale má silu dať spravodlivosti nový obsah, zdvihnúť ju na novú úroveň. Spravodlivosť sama osebe nestačí. Iste, prímerie a zadosťučinenie sú základnými požiadavkami spravodlivosti, ale dôležitou ingredienciou je láska. Bez nej sa vykonáva len akási falošná spravodlivosť. Skutok, hoci vykonaný v mene spravodlivosti, sa môže od skutočnej spravodlivosti líšiť najmä vtedy, ak sa človeku napríklad pod zámienkou triednej spravodlivosti ubližuje. Svätý Otec upozorňuje na základe vlastnej skúsenosti s komunistickým režimom na krehkosť spravodlivosti. Spravodlivosť sama osebe nestačí, ba môže viesť k popieraniu a k zničeniu samej seba.

Okrem lásky musí spravodlivosť obsahovať aj odpustenie. Svet sa bude stávať ľudskejším iba vtedy, ak spojíme spravodlivosť s láskou a odpustením. Odpúšťanie je dôkazom toho, že vo svete existuje láska, ktorá je silnejšia ako hriech. Ale pozor na veľkodušné odpúšťanie! Ľahko by sme potom mohli zostať „slepí“ voči zlu. Za odpustením musí nasledovať náprava a odčinenie krivdy.

„Svet bez odpúšťania by bol svetom iba studenej a bezohľadnej spravodlivosti, v mene ktorej by každý vyžadoval od ostatných len svoje práva.“

 

Milosrdenstvo a kríž

Pre úplné pochopenie milosrdenstva (aj keď človek tento Boží „výmysel“ nikdy dokonale nepochopí) musíme vniknúť hlboko do veľkonočného tajomstva. Mesiášske posolstvo Krista a jeho pôsobenie medzi ľuďmi dosahuje svoj vrchol práve v kríži a v zmŕtvychvstaní.

Otec necháva svojho Syna zomierať na kríži. Koľká nespravodlivosť! Veď si to nezaslúži! On, čo by ani muche neublížil. On, ktorý uzdravoval, liečil, dobre robil každému, tam teraz visí s rozpätými rukami. Čaká na milosrdenstvo? Kto iný by si ho viac zaslúžil, ak nie on? Žiadne milosrdenstvo od ľudí však neprichádza. Je zajatý, potupovaný, odsúdený, bičovaný, tŕním korunovaný a na kríž pribitý. Ježišov kríž stelesňuje hrôzu hriechov. Vážnosť, príšernosť a zničujúca sila hriechu sa nám ukazujú v Ukrižovanom ako v zrkadle. Kríž je však zároveň bojovníkom proti sile zla namiereného na Krista.

A predsa to bolo takto spravodlivé! Boh nám tu však zjavuje inú spravodlivosť, nie tú našu ľudskú. V zomierajúcom Kristovi sa prejavuje absolútna spravodlivosť, pretože Kristus podstupuje za hriechy ľudského pokolenia utrpenie a smrť. Takáto Božská spravodlivosť vzniká z dokonalej lásky Otca a Syna. Dokonalá preto, lebo prináša ovocie spásy. Jej pôvodom je láska Otca k Synovi.

Kde je na kríži milosrdenstvo? Dostal ho Kristus vôbec? Áno, dostal – od svojho Otca. V záhrade Olivovej hory sa Kristus obracia k Otcovi, no on ako Syn nie je ušetrený utrpenia. Kristus dostáva milosrdenstvo práve vo svojom vzkriesení. Zakúsil Otcovu lásku, ktorá je silnejšia ako smrť.

Z udalostí na Kalvárii nemôžeme vynechať ani Božiu matku, ktorá zakúsila milosrdenstvo mimoriadnym spôsobom – obetou svojho materinského srdca. Svojím fiat nadviazala skryté spojenie s mesiášskou úlohou svojho syna a bola ustanovená na to, aby ľuďom priblížila lásku, ktorú on prišiel zjaviť.

„Takto Kristov kríž, na ktorom Boh Syn, ktorý je jednej podstaty s Otcom, dal dokonalé zadosťučinenie Božej spravodlivosti, je akýmsi „základným“ zjavením milosrdenstva alebo vlastne lásky, ktorá bojuje proti samému koreňu všetkého zla v dejinách človeka: proti hriechu a smrti.“

 

Milosrdenstvo a hriešnik

Ján Pavol II. vychádza zo slov, ktoré čítame v liste Efezanom: „Ale Boh, bohatý na milosrdenstvo, pre svoju nesmiernu lásku, ktorou nás miluje, hoci sme boli pre hriechy mŕtvi, oživil nás s Kristom“ (Ef 2, 4).

Sme dielami Boha. A nie hocijakými. Každý z nás stelesňuje umelecký artefakt, aký nikto nikdy nedokáže skopírovať a napodobniť. Aj napriek dokonalosti, s akou nás Boh stvoril, nasledoval pád. A tak sa vynára otázka: Som ja – hriešnik hodný prijatia Božieho milosrdenstva? A prečo nie? Boh hovorí jasnou rečou. Venuje nám nielen svoj súcitný pohľad, ale ide ďalej. Nesedí so založenými rukami. Je akčný, pretože mu záleží na každom jednom z nás. Vystiera ruku k obráteniu. Chyťme ju a uvidíme svoju premenu zvnútra, ktorá znamená vstávanie zo smrti k novému životu.

Takéto obrátenie v nás celkom určite zanechá trvalé následky. Ak sme totiž objavili milosrdenstvo, našli sme aj Otca, ktorý si nás už natoľko pripútal k sebe, že nemôžeme žiť inak. Nemôžeme žiť bez toho, aby sme nehľadeli na Ježišovo srdce plné bolesti, kráčajúc Kalváriou. Nemôžeme žiť bez radosti z jeho návratu do náručia milujúceho Otca. Už nemôžeme žiť len tak! Poďme k Eucharistii! K srdcu svätej omše! Ukrižovaný sa chce s nami spájať a „priamo do nás vstupovať, keď ide v ústrety všetkým ľudským srdciam“. Áno všetkým! Aj tebe, ktorý si myslíš, že si natoľko „špinavý“, že Ježiš by do teba nemohol vstúpiť.

„Sviatosť pokánia lebo zmierenia však urovnáva cestu každému, aj keď je obťažený veľkými hriechmi.“

 

 

Milosrdenstvo a jeho dvojitý rozmer

Ak sa pozeráme na milosrdenstvo len ako na vonkajší akt, zdá sa nám, že v milosrdenstve je určitá nerovnosť medzi tým, kto ho dáva, a tým, kto ho prijíma. Preto sa milosrdenstvo často nesprávne interpretuje ako znevažujúci akt toho človeka, ktorému sa preukazuje, a chápe sa ako aktivita jednej strany. Nie! Milosrdná láska nie je v medziľudských vzťahoch jednostranným aktom. Jednoducho povedané, na milosrdenstvo treba dvoch.

Dobro, ktoré konáme, je priame, adresné – určené konkrétnemu človeku. Treba sa skloniť, aby sme videli tomu druhému do očí. Zostúpiť zo svojej úrovne na tú jeho. Rozdiel niekedy býva veľký a zostupovanie trvá veľmi dlho. Ján Pavol II. hovorí o „rovnosti“. Právnik či smetiar? Učiteľ či upratovačka? Minister či dojička? Človeka musíme prijať s jeho celou hodnotou, presne takou, aká je jeho ľudská dôstojnosť. Takáto rovnosť „zoči-voči“ nevytvára priepasti. Práve naopak.Ten, kto milosrdenstvo rozdáva, a ten, kto ho prijíma, sa stretávajú v jednom podstatnom bode – v dôstojnosti. Táto prahodnota človeka nemôže byť zničená a jej znovuobjavenie je prameňom veľkej radosti.

„Ten, kto dáva, stane sa láskavejším, lebo pocítil, že aj on dostáva dar od obdarovaného.“

 

Milosrdenstvo a dnešok

Pri čítaní encyklík sa neprestávam čudovať, s akou istotou a presnosťou dokázali pápeži napísať niečo, čo v priebehu rokov jasne vyplávalo na povrch. Prečo chce tento poľský pápež upriamiť pozornosť ľudstva na milosrdenstvo? Neodráža toto volanie stav našej spoločnosti? V čase, keď ju písal, ani len netušil, akou aktuálnou a naliehavou sa stane výzva priniesť milosrdenstvo do reálneho sveta. Nie toho virtuálneho, odohrávajúceho sa na sociálnych sieťach.

Ako prorocky vyznieva obava Svätého Otca o bezpečnosť ľudí! Nezamýšľa sa len nad vojnovými a teroristickými útokmi, ale hrozby vidí aj v spôsobe života zameranom na zhromažďovanie materiálnych statkov. Áno. Konzum. Máme ho tu. Zarážajúce je, že popri vysoko prosperujúcich spoločnostiach žijúcich v nadbytku sa vo svete nachádzajú ľudia, ktorí trpia hladom. Sociálna nerovnosť však nielen pretrváva, ale i naďalej vzrastá.

„Sú deti, ktoré zomierajú od hladu pred očami svojich matiek.“

Svätý Otec končí svoju encykliku výzvou pre nás i pre Cirkev. Slovo milosrdenstvo nepatrí k modernému slovníku doby, v ktorej žijeme. Akoby už neexistovalo nič, čo by sme mohli týmto slovíčkom pomenovať. Veda a technika zaznamenávajú nebývalý rozmach a náplň slova milosrdenstvo akoby znamenala obmedzenie pre človeka, ktorý si stále viac rozširuje svoje panstvo. Žiaľ, aj na úkor stvoriteľského plánu, keď si uzurpoval právo rozhodovať o čase vzniku a zániku ľudského života. V atmosfére strachu, či sa človeku podarí získať a dosiahnuť to, čo si zaumienil, niet miesta pre milosrdenstvo. A potom sa človek s úzkosťou pýta, prečo sú na svete také rozpory, ktoré zasahujú do života ľudí a zotročujú ich. O to viac si Cirkev berie na zodpovednosť pripomínať toto slovo a postupne ho vtláčať do slovníka ľudí, aby sa stalo takým bežným ako slovo mama.

„Všetko teda, čo sme v tomto dokumente povedali o milosrdenstve, musí nakoniec prejsť do vrúcnej modlitby: musí sa stať hlasitým volaním o milosrdenstvo pre potreby ľudí v dnešnom svete.“