Ján Mikuško: Požehnanie pápežom zanechalo vo mne obrovskú stopu. Doteraz som to ešte nespracoval

Vo svojom mladom veku podľahol závislosti na pornografii a zviedla ho aj zlá partia kamarátov. Nečakané zdravotné problémy a dokonca boj o vlastný život ho však prinútili zastaviť sa a prehodnotiť svoje doterajšie správanie. Boh si ho aj cez túto nepríjemnú udalosť volal späť k sebe a on jeho volaniu neodolal. Rozhodol sa naplno mu zasvätiť život a vstúpil do seminára. Ján Mikuško (20) z okresu Prievidza nám vyrozprával svoje osobné svedectvo.

Pochádzate z kresťanskej rodiny, svoju mladosť ste nežili najlepším spôsobom. Snažili ste sa, ako väčšina mladých, zapadnúť do partie kamarátov, ktorí vás zviedli nesprávnym smerom. Spadli ste aj do závislosti na pornografii… 

Zázemie, v ktorom som vyrastal a žijem, je kresťanské. Ako deti nás rodičia vždy viedli k sviatostiam, učili nás byť dobrými ľuďmi. Ja som bol vždy typ dieťaťa, ktorý neobsedel nikde. Potreboval som stále niečo robiť. Nedeľné sväté omše ma veľmi nebavili, hoci som odmalička miništroval, už som sa nevedel dočkať skvelého obeda. V treťom ročníku som vstúpil do futbalového tímu u nás v Chrenovci-Brusne, a to bolo ono. Niekedy som nemusel chodievať na omše, lebo zápasy sa nám križovali. Samozrejme, nebolo to všetko ideálne. Postupom času som začal nadávať. Nehovorím, že mať nejakú činnosť je zlé, je to skvelé, len s mojou povahou sa stalo, že som sa veľmi rýchlo začal podobať na ľudí vo svojom okolí. Ako pubertiak som začal vyhľadávať doslova hlúposti. Sledoval som porno a myslel som si, že ma to napĺňa, lenže opak bol pravdou. Vnútorne ma to len vyprázdňovalo. Najhoršie na tom bolo to, že rodičia o tom vôbec nič nevedeli.

 

 

LEKÁRI RODIČOM POVEDALI, NECH SA SO MNOU ROZLÚČIA

Následne prišli do vášho života dosť vážne zdravotné problémy, bojovali ste dokonca o život. Bolo práve to tým zlomovým momentom, ktorý si Boh použil na to, aby ste sa zastavili a prehodnotili svoj doterajší život?  

Stalo sa to 13. februára 2015. Vtedy mi nebolo všetko jedno. Ako 14-ročný som dostal mozgovú príhodu, vďaka dedičnému ochoreniu s názvom kavernóm. Bol som na áre v Martine, kde lekári bojovali o môj život. Ocinovi a mamine povedali, nech sa so mnou rozlúčia, že do rána sa už zrejme neprebudím. No stal sa zázrak a ja som sa prebudil. Bol som síce ochrnutý na celú ľavú stranu tela, ale to vtedy nebolo pre mňa najdôležitejšie. To bol moment, kedy som sa začal pýtať, prečo práve ja. Jeden večer, keď som ležal v posteli a premýšľal som nad životom, uvedomil som si svoje pády a veci, ktorými som urazil Boha. Zo závislosti na pornografii a nadávania som bol uzdravený postupom krátkeho času. Následne som skutočne začal hľadať Boha.

 

Cez pozvánku vášho otca ste sa dostali na kresťanské chvály do Prievidze, do spoločenstva Piar. Čím vás v ten prvý moment najviac oslovili? 

Miestom, ľuďmi a atmosférou. Ak navštívite niekedy piaristický kostol, uvidíte, že to miesto je naozaj niečím lákavé a špeciálne. Bolo to niečo nové, čo som dovtedy nezažil. Ľudia tam stáli, spievali a modlili sa. Na nič sa nehrali.

 

Čoskoro to bude už štvrtý rok, čo ste súčasťou spoločenstva Piar. Čo vám život v tomto spoločenstve dal za posledné roky?

Ak dovolíte, v prvom rade poviem, čo mi zobral. Zobral mi pocit neprijatia a zobral mi i voľný čas. Prečo? Lebo v rámci svojho voľného času som sa tam vždy rád vracal. Dal mi skvelých priateľov a učil ma kráčať s Bohom. Samozrejme, okrem mojej skutočnej rodiny, Piar bol a stále je mojou druhou rodinou.

 

 

Momentálne sa nachádzate v seminári. Prezraďte nám, kedy a ako sa vo vás zrodila túžba takto naplno zasvätiť svoj život Bohu? 

Áno, som v seminári za banskobystrickú diecézu, spolu s mojím bratom. Túžba po zasvätenom živote sa vo mne zrodila nejako spontánne pri mojom obrátení. Nebolo to jednoduché. Riešil som, či je to naozaj vhodná cesta, alebo mám vstúpiť skôr do manželstva. Keď však odovzdáte svoj život Bohu, on si vás povedie a zavedie na to správne miesto, kde sa môže osláviť.

 

Ako na toto vaše rozhodnutie reagovala rodina?

Tým, že som im pravidelne opakoval, že chcem byť kňazom, sa na to pomaličky pripravovali a verím, že sú šťastní. V našej rodine vždy platilo heslo „som šťastný, že si šťastný“. Ľudia z mojej farnosti a z môjho spoločenstva stoja za mnou a žehnajú mi v tomto rozhodnutí. Som za to úprimne každému nesmierne vďačný.

 

Vašou veľkou inšpiráciou vo voľbe povolania bol aj sv. Filip Neri a jeho veľká starostlivosť a láska, ktorú preukazoval najmä mladým ľuďom…

Áno, sv. Filip Neri ma veľmi oslovil v tejto svojej službe mladým, deťom. Samozrejme, aj mne veľmi horí srdce za mládež. Sám som sa presvedčil o tom, že v tomto veku puberty človek hľadá partiu, hľadá prijatie. No ak Pán dá a budem kňazom, mladí samozrejme nebudú jediná oblasť, ktorej by som sa chcel venovať. Mám veľmi rád aktivity s deťmi, ktorých radosť a úprimnosť sú jedinečné a rád trávim čas i so staršími ľuďmi. Aj oni majú čo povedať tomuto svetu.

 

 

BOH NEBERIE OHĽAD NA MOJU MINULOSŤ, RÁTA SO MNOU V KAŽDOM PLÁNE

Dalo by sa povedať, že vašu budúcu cestu v tomto zasvätenom povolaní vám požehnal aj sám pápež. Počas jeho nedávnej návštevy na Slovensku sa vám dostalo jedinečného zážitku. Keď totiž odchádzal z Katedrály sv. Martina v Bratislave a pozdravoval prítomných veriacich, pozdravil a dokonca požehnal aj vás osobne. Čo sa pri tom dotyku odohrávalo vo vašom srdci?

Doteraz som to ešte asi nespracoval, prečo prišiel práve za mnou a požehnal ma. Myslím, že to mohlo byť aj preto, že hoci navonok som sa veľmi tešil do seminára, vnútri som prežíval istú neistotu. Požehnanie pápežom bol skvelý zážitok, na ktorý som ani nepomýšľal. Nechalo to vo mne obrovskú stopu, bol som v úžase. Uvedomujem si, že požehnanie od Svätého Otca je vzácnosť, ale my máme viac, máme Eucharistiu a v nej živého Krista, ktorého môžeme prijímať každý deň, len by sme na to nemali zabúdať.

 

Janko, prešli ste si zaujímavou minulosťou, no dnes ste tam, kde si vás Boh zavolal a chce mať. Ste na tomto mieste šťastný? 

V seminári som šťastný. Predstavte si psíka, ktorý čaká na svojho pána a keď ten pán konečne príde, psík si užíva každú chvíľu s pánom. Asi takto podobne sa ja cítim tu v seminári. Boh je pre mňa Otec, ktorý neberie ohľad na moju minulosť, ale ráta so mnou v každom pláne a dáva mi milosť a odvahu prechádzať cez každú prekážku. Je toho veľa, za čo mu ďakujem. Na všetky tieto udalosti by nestačila, ako píše evanjelista Ján, ani jediná kniha. Nech je Bohu za to večná chvála.