Ján Balažia: Nespokojné ženy „vládnu“ frustrovaným mužom

Hovorí, že každý chlapec musí prejsť premenou, aby sa z neho stal muž. Mužskej spiritualite sa venuje už vyše pätnásť rokov. Autor dvoch publikácií, člen pomáhajúcej skupiny Pre rodiny, o. z., Ján Balažia (63).

Ste známy tým, že sa prihovárate mužom. Na základe čoho ste sa rozhodli hovoriť k mužom?

Pravda je taká, že mi to nejako prischlo. Boli sme skupinka mužov, ktorých oslovila jedna chlapská obnova tak, že sme v tom chceli pokračovať. Bolo to silné, pravdivé a praktické. No a nakoniec som v tých aktivitách ostal na čas sám… Našťastie je to dnes už inak.

 

Aký je súčasný muž?

Výborná otázka. Ide o to, akú máme predstavu o tom, aký má muž byť, čo za tým pojmom máme všetko zadefinované a prečo sa to na časovej osi mení a či tie zmeny sú dobré. Súčasný stav pre mňa vystihujú tieto slová: hlboká kríza mužstva.

Byť mužom v každej dobe znamenalo sa ním stať premenou z chlapca. Opakujem to najdôležitejšie – premenou, zmenou. Tieto procesy sa už dosť dlho nedejú a je problém ich znovu naštartovať. Nemá kto a ani sa vo väčšine už nevie, ako na to…

Byť mužom sa dnes zvyčajne spája s kariérou, inak povedané so schopnosťou zarobiť peniaze. To je strašne málo z toho, čím by muž mohol byť. Ak ide o ekonomiku, tak žijeme v „mužskom“ svete. A tak sa to aj v spoločnosti prezentuje. Ak sa pozrieme do rodiny, tak muž zvyčajne žije v silnom ženskom svete. Nespokojné ženy „vládnu“ frustrovaným mužom, ktorí si potom z práce urobia únikový priestor. A to je ten lepší prípad, keď je to práca.

Robíme obnovy pre mužov, ženy a pre rodiny. Ak dám mužom otázky, či cítia, že ich ženy milujú, tak väčšina odpovie áno. Ak sa ich opýtam, či sú s nimi ženy spokojné, tak približne tri štvrtiny z nich odpovie, že nie. Ak sa pýtam žien, či sa cítia byť milované, tak približne tri štvrtiny z nich sa necítia byť milované. To veľa hovorí o stave vzťahov v rodinách a rozličnom uchopovaní tej istej reality. Môj pohľad je, že stav rodiny odzrkadľuje stav premeny chlapcov na mužov.

 

 

S čím najviac bojuje dnešný muž? Aké najväčšie výzvy od života má?

Nazval by som to výrazom „identita muža“. Sami muži nevedia zadefinovať, čo to znamená byť mužom. Je to najčastejšie posolstvo chlapov, keď prídu na obnovu. Nie je to len nespokojnosť ich manželiek, oni sami cítia, že to, čo žijú, nie je v poriadku. Je ťažké dať niečo, čoho sa nám nedostalo. Kríza mužstva rovná sa kríza otcovstva. To otcovstvo by bolo ideálne žiť spolu s inými mužmi v spoločenstvách mužov, kde by sme mohli vodiť svojich dorastajúcich synov. Praktická spiritualita je mimo kostola a dá sa žiť len v spoločenstve iných mužov, ktorí sú si navzájom oporou. Ak bude náš Boh spojený len s kostolom, tak sa nakoniec vyhneme aj kostolu. Ak si čítam Starý zákon, tak Boh je pre Izrael prítomný vždy a všade. Toto potrebujeme znovu uchopiť, lebo to je pravda. Preto ja osobne potrebujem svoj Izrael, moje spoločenstvo, ktoré mi umožňuje prežiť všetko to ťažké, a potom aj o to krásne sa delím s ním.

Asi najväčšia výzva pre každého je rozumieť sebe samému. Až potom môžem rozumieť aj iným. To je cesta k otcovstvu s veľkým O. Vidieť veci nielen aké sú, ale aj čo je za tým. Je to cesta k zrelosti a k múdrosti, cesta od obety k milosrdenstvu. To je náplň na celý život.

 

Čo najviac chýba mužom dnešnej doby?

Existujú parametre, ako žiť mužský život, podľa ktorých bolo zadefinované to, čo odlišuje zrelého muža od nezrelého:

 

Život je ťažký. Musíme byť dopredu označení krížom, inak strávime celý svoj život tým, že sa mu budeme vyhýbať.

Si smrteľný a raz zomrieš. Musíme prijať svoju smrteľnosť ako skutočnosť. Naše zranenia sa musia stať „posvätnými zraneniami“, aby nás pripravili na konečné odpútanie sa od tohto sveta.

Nie si ten najdôležitejší. Skromnosť a pokora majú zásadný význam pre ľudskú pravdu a šťastie.

Ty tu nevládneš. Svet, v ktorom žijeme, nie je svet neobmedzeného pokroku. V skutočnosti je sám obmedzený a vládne mu Boh. Túto bezmocnosť si musíme priznať.

Tvoj život sa netýka len teba. Si súčasťou niečoho väčšieho a Niekoho, kto ťa celkom prevyšuje. Tvoja úloha je načúvať, byť poslušný a vzdávať úctu – nie súdiť a kalkulovať. Si súčasťou veľkého a posvätného tajomstva.

 

Malo sa to stať v puberte, ale pravdepodobne sa to nestalo, no nie našou vinou. V podstate ide o to, ako uchopiť zverenú moc (v rodine, v spoločnosti) tak, aby som bol jej služobníkom pre iných a nie jej uchopiteľom pre seba. Dobrá správa je, že nikdy nie je neskoro.

 

 

Ako by sa podľa vás dali „napraviť/doplniť“ tieto chýbajúce aspekty u muža?

Pasivita je hrobom každej zmeny. Najväčším problémom je, že sa o to „niekto“ postará. Cirkev je pre väčšinu konzumná záležitosť. To, ako sa postaví každý jeden z nás k tomu, čo treba urobiť, hovorí o mojej či kohokoľvek zrelosti. Zrelý muž sa rozhodne pre zmenu a vtedy sa môže niečo stať.

Druhým parametrom je trpezlivosť. Skutočne nefunguje tu a teraz. To je beh na dlhé trate, kde sklamanie a zlyhanie je pravidlom, ale je aj nástrojom, ako sa spoľahnúť na Boha. Ak ma toto všetko neodradí, tak som muž. Prekonávanie prekážok a neúspechov je znakom zrelosti. Kedysi sa tomu hovorilo neutiecť z boja. Toto ženy od nás mužov chcú. Stabilitu a oporu nech sa deje, čo sa deje.

 

Kto pre vás predstavuje vzor muža? V čom konkrétnom?

V Biblii je jeden muž, ktorý spĺňa všetko, a to je kráľ Dávid. To, že zlyhá a dá sa na pokánie napriek svojmu postaveniu a moci, je pre mňa obdivuhodné.

 

 

Čo najviac deformuje mužnosť?

Výhovorky!

 

Viete poradiť nejaké zbrane, ako sa brániť, aby muž nestrácal svoju pravú podstatu?

Vrátim sa k Biblii: „Kde sú dvaja alebo traja v mojom mene…“ Potrebujeme spoločenstvá. Malé fungujúce spoločenstvá mužov, kde sa zdôverujú o svojom živote, o svojich zlyhaniach, kde si pomáhajú niesť svoje kríže, kde sa radujú, športujú, kde môžu priviesť svojich dospievajúcich synov a chlapcov, ktorí sú bez otcov. To je to biblické -– starajte sa o vdovy… Mali by tam byť premiešané všetky generácie mužov, kde sa môžu v slobode modliť za seba a iných.

 

Ak chlapec vyrastá bez otca, ako sa to odrazí na jeho mužnosti?

Mužstvo sa odovzdáva cez mužov. Mužstvo odovzdávané cez prizmu ženského videnia sveta nie je skutočné mužstvo. Tak isto to platí aj opačne. Počul som aforizmus: Ak žena opíše, aké má mať vlastnosti muž, opíše inú ženu.

My skutočne sme iní. Nemáme schopnosti ženskej intuície, schopnosti ženskej komunikácie či schopnosť prežívať realitu cez množstvo pocitov ako ženy. A je to úplne v poriadku. Tak ako svet potrebuje naše schopnosti logického videnia sveta, či vrhnúť sa do objavovania sveta bez brzdy množstva emócií, tak potrebuje aj ženskú jemnosť a citlivosť. Chlapec potrebuje zažiť aj jeden svet, aj druhý svet. Potrebuje to aj pre svoju zdravú sexualitu a aj pre schopnosť budovať svoje budúce zdravé partnerské vzťahy.

 

 

Dá sa nejako spätne nahradiť absencia otca? Ak áno, ako?

Vždy budeme poznačení naším reálnym životom. Tomu sa nedá vyhnúť. Neexistuje výchova bez zranení, často neúmyselných. Iste, je to deficit, keď sa výchova deje bez otca. Ak sa dá, tak treba, aby starý otec či strýko pomohli pri výchove takéhoto chlapca bez otca. Aby ho zobrali do dobrodružstva mužského sveta. Aby ho učili prekonávať prekážky tak, že zlyhanie nie je problém. Naopak, je to objavenie cesty, ktorá nás naučí niečo dobré. Za ideál by by sa dalo brať, ako to bolo v starom židovstve: Mať spoločenstvo mužov, do ktorého patríš od svojho trinásteho roku života, bez ohľadu na to, či máš otca alebo nie.

 

Mnohí muži sú najmä v strednom veku v akejsi fáze uzavretosti, nevrlosti. Čím to je?

Je to jedno z riešení krízy stredného veku. To, k čomu sme však pozvaní evanjeliom, sa volá metanoja, zmena mysle. Ak na túto cestu zmeny nenastúpime, tak svoju krízu, frustráciu zo svojich nenaplnených ambícii, životných sklamaní, realizujeme cez obviňovanie druhých, uzavretím sa do seba, unikaním cez partie, či dokazovaním si chlapáctva cez bicykle, autá, motorky, alkohol…

 

Ako s tým pracovať a dostať sa z toho?

Tu si pravdepodobne nevystačíme sami. Bolo by dobré mať starších mužov, ktorí to už poznajú. Svet rovesníkov je nebezpečný. Je to veľké ochudobnenie videnia sveta. Ak pozorujeme malého chlapca, tak zistíme, akú veľkú príťažlivosť majú pre neho starší chlapci. Až povinnou školskou dochádzkou, čo nie je historicky tak dávno, sa zmenil svet chlapcov na svet rovesníkov. Pozorovaním starších sa chlapec najviac naučil. Starší boli vzory, lebo s ním prežívali reálny svet. Videl ich aj v ich slabostiach, aj v tom, ako ich prekonávali. Škola života. Volá sa to sprevádzanie. Bolo v tom plno osobných kontaktov a emócií. Dnes je to len nudné memorovanie v škole. Svet problémov riešime s rovnako „múdrymi“ rovesníkmi. Tak si to nesieme aj do dospelého života. Ostávame v tom osamelí, a to nedobrovoľne. A bojíme sa z toho odísť.

 

 

Čím môže žena pomáhať mužovi byť tým správnym mužom?

Odpoveď je zarážajúco jednoduchá. Tým, že mu to umožní. Deje sa to vo výchove synov. Emočne ich pustiť do sveta mužov. Pre ženu je dôležité, aby prežívala bezpečie vo vzťahoch. To však pre ňu najčastejšie znamená mať veci pod kontrolou. Odísť z kontroly je to, čo chlapec a aj muž potrebuje. Dôvera je ďaleko účinnejšia a zaväzujúcejšia ako kontrola. Pozrite sa, ako veľmi nám dôveruje Boh v príbehu o márnotratnom synovi.

 

Ako by mal vyzerať podľa vás správny muž?

V každom čase svojho života má plniť nejaké iné úlohy. Na začiatku dospelosti by mal mať toľko odvahy, aby sa nebál budovať prácu, kariéru a vstupovať do trvalých vzťahov na všetkých úrovniach, vedieť si odriekať veci pre ideály, ktorým verí a stať sa oporou pre ľudí, ktorí sú mu zverení. V strednom veku si vedieť pripustiť, že má svoje hranice, ktoré ho determinujú a nastúpiť na cestu múdrosti, milosrdenstva, zmeny, aby sa nestal zatrpknutým a nešťastím pre seba, ako i pre druhých. Postupne objavovať múdrosť zrelého veku, kde patrí aj opúšťanie nekritických pohľadov na seba a okolie. Cesta múdrosti a pokory, kde už vieme, že sme milovaní Bohom bez zásluh a snažíme sa byť takí aj k druhým.