Jakub Melo: Je nezrelé hodnotiť prejavy Ducha Svätého len na základe špeciálnych efektov

„Mnohí ľudia si predstavia nejaké extravagantné charizmatické prejavy, ale až tak často si nepredstavia láskyplné bratské spoločenstvo, kde vládne nadprirodzená radosť a pokoj,“ hovorí novokňaz Jakub Melo, člen Komunity Emanuel. Rozprávali sme sa s ním o Duchu Svätom, o jeho daroch, vzťahu s ním, o tom, ako prináša život do nášho života a prečo ho vo svojom živote potrebujeme.

Kým je pre vás Duch Svätý?

Predstavme si najskôr Boha Otca. Je to Boh, ktorý nás čaká s otvoreným náručím ako otec v podobenstve o márnotratnom synovi. Takéhoto Boha poznali (hoci nedokonale) už aj ľudia Starého zákona.

Lenže dejiny izraelského národa nám ukazujú, že hoci Boh človeka očakáva, človek nedokáže sám od seba k Bohu kráčať. Preto k nám Boh poslal svojho Syna, aby nám išiel v ústrety, aby nás oslobodil a aby nám ukázal cestu k Otcovi. To je Boh Syn – Boh s nami; Boh, ktorý kráča vedľa nás.

No napriek všetkému, čo pre nás Ježiš urobil, zisťujeme, že nám stále chýba vnútorná sila vstať a vykročiť. Potrebujeme posilu zvnútra. A tu nám prichádza na pomoc Duch Svätý, Boh, ktorý pôsobí priamo v nás, v našom vnútri. Môžeme teda povedať, že Duch Svätý je božskou osobou, ktorá pôsobí zvnútra.

 

Prečo ako Cirkev potrebujeme Ducha Svätého?

Cirkev bez Ducha Svätého – v slovenčine na to máme krásne slovo – by bola „bezduchá“. Presne tak ako bezduché telo. Cirkev je Kristovo telo a potrebuje Ducha, aby ju oživoval. Bez neho by Cirkev bola len „bezduchou“ organizáciou, inštitúciou či firmou, ako sa to napokon občas a na niektorých miestach aj stáva. Našťastie, Boží Duch je stále aktívny, a keď sa v niektorých častiach Cirkvi vytráca život, v pravom čase zvykne nanovo prísť a vdýchnuť nový život tam, kde už bolo vidieť len „suché kosti“, ako to bolo v známom Ezechielovom proroctve (Ez 37, 1 – 14).

 

 

VŠADE, KAM DUCH SVÄTÝ PRÍDE, PRINÁŠA ŽIVOT

Mohli by sme povedať, že čo je takou hlavnou „funkciou“ Ducha Svätého?

V Nicejsko-carihradskom vyznaní viery vyznávame vieru „v Ducha Svätého, Pána a Oživovateľa…“ Povedal by som, že jeho hlavnou „funkciou“ je práve oživovanie, oživovanie všetkého.

 

Čo to znamená v praxi?

Predstavme si počítač bez elektriny. Všetko je na svojom mieste: procesor, operačná pamäť, disk, grafická a zvuková karta, monitor, všetky komponenty. No bez elektriny je to všetko len „kopa šrotu“. Tak ako elektrina „oživuje“ elektroniku, tak Duch Svätý oživuje všetko stvorenie. Už pri stvorení sveta sa vznášal nad vodami a bol prítomný aj pri tom, ako Boh prvému človeku vdýchol do nozdier dych (ducha) života (porov. Gn 2, 7). Bol tiež aktívny pri vzkriesení Ježiša z mŕtvych (porov. Rim 8, 11 a 1 Pt 3, 18). A ako sme už spomínali, oživuje tiež Cirkev, ktorá by bola bez neho bezduchým organizmom. Všade, kam Duch Svätý príde, prináša život.

 

Prežívame Turíce. V čom sú iné a v čom rovnaké ako tie pred dvetisíc rokmi?

Možnože dnes si už vieme lepšie predstaviť, čo môžeme čakať a za čo sa máme modliť, hlavne ak študujeme Sväté písmo a dejiny Cirkvi. No rovnaké zostáva to, že potrebujeme zažiť nový príchod Ducha Svätého, potrebujeme, aby opäť oživil to, z čoho sa už život začal vytrácať.

 

 

DUCH SVÄTÝ JE OSOBA, S KTOROU MÔŽEME MAŤ VZŤAH

S Duchom Svätým sú spojené aj jeho dary. Skúsme si ich rozmeniť na drobné…

Keď je reč o daroch Ducha Svätého, chcem upozorniť na to, aby sme neuprednostňovali dary pred Darcom alebo aby sme neuprednostňovali dary „so špeciálnymi efektmi“ pred tými „obyčajnými“. Keď niekto napríklad povie, že si váži svoju matku pre to, že od nej každé narodeniny a meniny dostane nejaký darček, bola by to odpoveď primeraná možno trojročnému dieťaťu. Povedať, že si vážime život, ktorý nám dala, či hodiny strávené starostlivosťou o nás, je už zrelšie, no aj tak by bolo najlepšie vážiť si svoju mamu pre to, kým je ako osoba, nielen preto, čo pre nás robí.

A tak hoci sú darčeky na narodeniny v medziľudských vzťahoch dôležité a hoci dary a charizmy k Duchu Svätému patria, predsa len je nezrelé hodnotiť prejavy Ducha len na základe „špeciálnych efektov“, ako sú napríklad dar jazykov či dar proroctva a podobne. Lepšie je brať do úvahy všetky jeho dary, vrátane jeho ovocia, ktorým je láska, radosť, pokoj a podobne. Ale ideálne by bolo uvedomiť si, že Duch Svätý je osoba, s ktorou môžeme mať vzťah, a to je samo osebe najväčším darom zo všetkých.

Čo sa týka definície jednotlivých darov a chariziem, to by som nechal na kompetentnejších autorov – napríklad otec Peter Brodek o tom napísal malú a výstižnú knižku s názvom Duch Svätý – dary, charizmy, ovocie.

 

Je niektorý dar či ovocie Ducha Svätého, ktorý vám je obzvlášť blízky?

V duchu toho, čo sme hovorili vyššie, sú mi bližšie tie „obyčajnejšie“ dary Ducha Svätého, presnejšie jeho ovocie, ako sú spomínaná láska, radosť, pokoj… (Gal 5, 22) Hoci keď sa nad tým zamyslíme, mať vo svojom živote takéto ovocie – a to natrvalo – to je niečo naozaj neobyčajné. (úsmev) Škoda, že keď sa povie Duch Svätý, mnohí ľudia si predstavia nejaké extravagantné charizmatické prejavy, ale nepredstavia si až tak často láskyplné bratské spoločenstvo, kde vládne nadprirodzená radosť a pokoj…

 

Aké sú predpoklady na to, aby niekto mohol prijať dary Ducha Svätého? Je niečo, čo pre to môžeme urobiť?

V prvom rade by som asi chcel povedať, že Duch Svätý svoje dary „rozdeľuje každému, ako chce“ (1 Kor 12, 11). Všetko, čo môžeme spraviť my, je túžiť po jeho daroch a pokorne o ne prosiť. To ostatné už je na ňom. Uvedomil som si to, keď sme sa modlili za vyliatie Ducha Svätého pre našich birmovancov. Boli medzi nimi aj takí, ktorých zaujalo, čo sa o Bohu hovorilo, alebo dokonca aj svedectvá ich spolužiakov, ktorí už modlitbu absolvovali a zažili silné veci. A predsa oni sami potom pri modlitbe nezažili – aspoň zdanlivo – nič výnimočné. Vtedy som si uvedomil, že my im tú milosť Ducha Svätého nevieme „vyrobiť“. Vietor veje, kam chce… Tak je to aj s Duchom Svätým. Nevieme, prečo sa u niekoho prejavuje tak a u niekoho inak, alebo zdanlivo aj vôbec. Ale môžeme sa cez to učiť pokore, ktorá je pre ľudí túžiacich po duchovných daroch zvlášť potrebná. Disponovať nadprirodzenými „schopnosťami“ môže človeka zvádzať k pýche. No pyšným ľuďom, akokoľvek by boli duchovne obdarovaní, povie Ježiš pri poslednom súde: „Odíďte odo mňa vy, čo páchate neprávosť!“ (Mt 7, 23)

 

 

ŽIVOT S DUCHOM SVÄTÝM NIE JE O MIMORIADNYCH CHARIZMÁCH

Aj pápež František veľmi vyzdvihuje úlohu Ducha Svätého v živote každého kresťana. Neraz hovorí aj o dôležitej funkcii charizmatikov v Cirkvi. Môže byť charizmatikom každý jeden z nás? Ak áno, ako? 

Chcem povedať, že jedna z prvých vecí, ktoré Duch Svätý robí, keď ho vpustíme do svojho života, je, že „dosvedčuje, že sme Božie deti“ (Rim 8, 14), čiže nám dáva skúsenosť s tým, že Boh nás miluje. Ďalej, ľudia, ktorí prežili skúsenosť jeho vyliatia, často hovoria, že cítili nový zápal pre modlitbu a vášeň pre čítanie Svätého písma. Ak k tomu pripočítame ďalšie „obyčajné“ prejavy Ducha Svätého, ktoré sme spomínali vyššie, takúto skúsenosť nielenže môže, ale by ideálne aj mal mať každý kresťan. Slovo charizmatik však osobne nemám veľmi rád, lebo je dosť zaťažené balastom predsudkov a okrem toho budí dojem, že život s Duchom Svätým je len alebo predovšetkým o jeho mimoriadnych charizmách, hoci to tak nie je…

Ale áno, aj o charizmy môže prosiť každý kresťan a môže ich aj dostať. Ale ak sa Pán rozhodne neobdarovať nás takýmto spôsobom, netreba sa tým príliš trápiť.

 

Prečo, naopak, niektorí ľudia nechcú mať s Duchom Svätým nič spoločné, akoby ho vôbec nepotrebovali pre svoj kresťanský život?

Ako sme už spomínali, Duch Svätý, tak ako vietor, veje, kam chce. Pustiť si ho do života znamená často nechať si v živote „narobiť vietor“. A to je skúsenosť, ktorú nie je každý pripravený absolvovať.

Samozrejme, treba spomenúť aj to, že mnohí ľudia môžu mať, často aj právom, negatívne skúsenosti s rôznymi charizmatickými alebo pseudocharizmatickými prejavmi. Ak ich odrádza toto, chcel by som im pripomenúť, čo povedal už apoštol Pavol Solúnčanom: „Ducha neuhášajte, proroctvami nepohŕdajte! Ale všetko skúmajte a čo je dobré, toho sa držte!“ (1 Sol 5, 19 – 21) Treba byť obozretný, „lebo do sveta vyšlo mnoho falošných prorokov.“ (1 Jn 4, 1) Ale nech nás prílišná opatrnosť neoberie aj o ten pravý zážitok s Duchom Svätým.

 

 

DUCH SVÄTÝ NÁROČNÉ POŽIADAVKY PREDKLADÁ S LÁSKAVOSŤOU

Aké sú plody života s Duchom Svätým? Ako môžeme spoznať, že s ním prežívame svoj život?

Už sme spomínali ovocie Ducha, ktorým je láska, radosť, pokoj… (Gal 5, 22) Spomeňme tiež, že „kde je Pánov Duch, tam je sloboda.“ (2 Kor 3, 17) Ak máme v srdci pravú lásku, skutočnú radosť, nadprirodzený pokoj a žijeme svoj život v slobode Božieho dieťaťa, myslím, že to môže byť jedine ovocím života v Duchu Svätom. Ak nás však niečo oberá o pokoj či radosť, alebo z toho cítime nátlak – napríklad ak máte takéto myšlienky: „Ak teraz nepôjdeš k tomu úplnému cudzincovi na druhej strane autobusu a nepovieš mu, že Ježiš ho miluje, určite skončí v pekle“ – tak toto určite nie je od Ducha Svätého. To neznamená, že Duch Svätý na nás nemôže byť náročný. Ale on aj náročné požiadavky predkladá s láskavosťou, ktorá rešpektuje slobodu človeka.

 

Čo vnáša Duch Svätý do nášho života? 

Spomínali sme, že Duch Svätý prináša život. Hovorili sme o jeho ovocí, ktorým je láska, radosť, pokoj atď. Spomenuli sme tiež slobodu a reč bola aj o jeho daroch a charizmách. Duch Svätý nás ubezpečuje o našej identite Božích detí, učí nás modlitbe (porov. Rim 8,26) a umožňuje nám chápať slová Svätého písma, ktorého je sám autorom (porov. 2 Pt 1,21). A v zozname by sa dalo pokračovať, no spomeniem už len jednu vec, ktorá sa mi zdá veľmi dôležitá a o ktorej sme zatiaľ nehovorili. Duch Svätý je tvorcom jednoty.

V novom preklade Rímskeho misála na konci každej modlitby dňa sú slová, že Kristus kraľuje s Bohom Otcom v jednote Ducha Svätého. Nielen v jednote „s Duchom Svätým“, akoby bol Duch Svätý len akosi do počtu, ale v jednote, ktorá je jemu vlastná a ktorú on spôsobuje. A potom aj Cirkev sa modlí pri svätej omši, „nech nás všetkých, ktorí máme účasť na Kristovom tele a krvi, združí v jedno Duch Svätý“ (II. eucharistická modlitba).

Keďže obnova v Duchu Svätom vzišla v našich časoch z protestantského prostredia, vyskytuje sa občas predsudok, že prílišný záujem o Ducha Svätého nás môže odviesť od Katolíckej cirkvi. Opak je pravdou. Duch Svätý vždy pracuje na jednote Cirkvi. Pentekostálne cirkevné spoločenstvá majú často bližšie ku katolíckej náuke než ich materské protestantské cirkvi. A mnohí katolíci, ktorí prijali vyliatie Ducha Svätého, majú skúsenosť, že zatúžili častejšie prijímať sviatosti, zúčastňovať sa na svätej omši a celkovo vzrástla ich láska k Cirkvi. Iste, môžeme sa stretnúť aj s inými prípadmi. Nie každý naloží s prijatým darom zodpovedne. No Duch Svätý dáva svoje dary „na budovanie Cirkvi“ (porov. 1 Kor 14, 12).

 

A o čo je náš život, naopak, ochudobnený, ak Ducha Svätého vo svojom živote nemáme?

Keby sme Ducha Svätého nemali vôbec, tak by sme asi boli ochudobnení o to všetko, čo sme spomínali vyššie. No otázka je, či sa vôbec dá Ducha Svätého nemať ani trochu. Každý kresťan ho dostáva už pri krste. Je však pravda, že u niekoho má väčší priestor prejaviť sa. Ide o to, či sme ochotní nechať ho pôsobiť v našom živote naplno.

Páči sa mi prirovnanie, ktoré som počul od jedného kňaza, že Duch Svätý je v našom živote (odvtedy, čo sme boli pokrstení) tak, ako cukor v čaji. Ak tam cukor len nasypeme a čaj nezamiešame, zostane bez sladkej chuti, hoci cukor v ňom je. Podobne ak nedovolíme Duchu Svätému zatriasť naším životom, veľa zážitkov s ním nezažijeme, hoci v nejakej základnej miere bude v našom živote činný stále.

 

 

AKO KŇAZ POTREBUJEM DUCHA SVÄTÉHO TAK, AKO KAŽDÝ KRESŤAN

Prvý rok budete sláviť Turíce ako kňaz. V čom je to pre vás iné, ako keď ste ešte kňazom neboli?

Neviem, či to bude v niečom iné. Ako kňaz potrebujem Ducha Svätého tak, ako každý kresťan. A zrejme o to viac, že mám slúžiť Božiemu ľudu a sprostredkúvať mu Božiu milosť. Asi sa, povzbudený aj týmto rozhovorom, skúsim vrúcnejšie modliť za dary, ktoré budem potrebovať pre službu jeho ľudu. Doteraz som v rozhovore tie dary príliš nevyzdvihoval, ale to neznamená, že nie sú potrebné. Len ich treba vnímať v správnom kontexte.

 

 

Napokon, ste aj členom Komunity Emanuel. Aké miesto má Duch Svätý vo vašom spoločenstve?

Ďakujem za túto otázku, rád na ňu odpoviem, pretože Komunita Emanuel je moja srdcovka. (úsmev) Začnem však trošku okľukou.

S charizmatickým hnutím som sa stretol ešte ako chlapec a bol som do neho vovedený primeraným, nenásilným spôsobom, a tak som s ním nikdy nemal principiálny problém. Neskôr som však začal vnímať aj druhú stránku mince: excesy, ktoré sa v tomto smere v niektorých, aj katolíckych, spoločenstvách vyskytujú. Voči takýmto excesom sa snažím vymedzovať, čo bolo asi aj vidieť z tohto rozhovoru. No stále som vnímal, že Duch Svätý, vrátane svojich chariziem, má mať v Cirkvi miesto.

No a potom som objavil Komunitu Emanuel a zistil som, že to je presne miesto, ktoré som hľadal, aj v tejto oblasti. Duch Svätý a jeho prejavy sú v Komunite niečím prirodzeným a zároveň jej spiritualita na nich nestojí. Jej základom je eucharistická adorácia, liturgia a vernosť Katolíckej cirkvi. A obnova v Duchu Svätom je dôležitá preto, lebo tomu všetkému vlieva nový život. Ale v Komunite sa nezdôrazňujú špeciálne prejavy Ducha Svätého na úkor tých „obyčajných“. Tieto prejavy sa berú ako súčasť kresťanského života; súčasť, ktorá nie je najdôležitejšia, ale netreba sa jej ani brániť.