Jakub a Monika Vejmělkovci: Manželstvo nie je zmyslom nášho života
Jakub (28) a Monika (26) Vejmělkovci sú mladí manželia pochádzajúci z Evangelikálneho spoločenstva v Brne. Počas svojho vzťahu stihli napísať dve knihy o modlitbe a aktuálne nahrávajú podcast Láska a jiné srandy. Prezradili nám, prečo sa vo vzťahu snažia vždy dávať Boha na prvé miesto a ako sa vyrovnať so zvedavými otázkami okolia, keď do manželstva vstupujete veľmi mladí.
Ak by ste sa mali charakterizovať v troch vetách, čo by ste o sebe povedali?
Monča: Kubo je veľmi milujúci manžel a otec, kreatívny a energický vedúci, človek, s ktorým sa nikdy nenudím. Inšpiruje ma vo svojej ochote pozerať sa na veci novým uhlom pohľadu, učiť sa o Bohu a svete každým dňom niečo nové a vo svojej túžbe žiť svoje povolanie od Boha naplno. Keď odpočíva (a stále viac sa učí, že je to dôležitá súčasť života), tak je v prírode, varí alebo robí čokoľvek s hudbou.
Kubo: Monča je moja najlepšia kamarátka a tiež manželka, parťáčka. Má srdce pre druhých, dokáže sa do ľudí vcítiť a pomôcť im. Je tiež úžasne kreatívna maminka, ktorá skvelo zvláda aj to, že som často preč. Miluje prírodu, čokoľvek kretívne, Boha a tiež mňa a Rozinku.
A ako by ste charakterizovali vaše manželstvo?
Monča: Manželstvo je pre mňa predovšetkým radosť a požehnanie. Je to dobrodružná cesta, na ktorej narážame na rôzne nádherné miesta, prekážky aj rázcestia, ktoré môžeme prechádzať spoločne, ruka v ruke. Naše manželstvo ma tiež robí podobnejšou Bohu. Navzájom si s Kubom odzrkadľujeme tie veci, ktoré sú na nás najlepšie, ale aj tie, na ktorých potrebujeme pracovať – a to všetko v prostredí bezpečia a lásky. Som za to veľmi vďačná.
Kubo: Súhlasím. Napadá mi, že je to rozhodnutie byť na všetko dvaja. Niekedy si to ľudia až tak neuvedomujú, ale znamená to, že ste dvaja na nesenie ťažkej skrine, no aj na posledný kúsok torty.
LEKÁRI SA MA PÝTALI, ČI SA „MUSÍME“ BRAŤ
Brali ste sa pomerne mladí – dosť netradičné na dnešnú dobu. Monča, ty si mala dvadsať rokov, Kubo, ty o dva viac. Nebáli ste sa?
Kubo: Áno, brali sme sa pomerne mladí, ale zároveň sme spolu chodili skoro štyri roky a poznali sme sa pätnásť rokov. Nevnímali sme to tak, že by sme sa do manželstva ponáhľali. Skôr naopak, vnímali sme v tom čase, že je čas posunúť náš vzťah ďalej.
Monča: Povedala by som, že sme vnímali skôr radosť ako strach. Veľmi sme sa tešili na to, čo bude Boh cez náš spoločný život konať, a tiež na to, že naše mladé manželstvo bude môcť poukazovať na to, že je v ňom niečo alebo Niekto viac.
Mnoho ľudí, tobôž v mladom veku, dnes pred vstupom do manželstva váha. Zvažujú finančnú situáciu, vyhovárajú sa, že nie je vhodná doba, že ešte nie sú pripravení, že nemajú kde bývať, prípadne, že ešte študujú a chcú si užívať svet. Ako ste sa s týmito otázkami vyrovnali vy?
Kubo: Aj my sme tieto veci určite riešili, ale vyšlo to tak pekne, že to vlastne nebol nejaký veľký dôvod na stres alebo obavy. Ja už som v tom čase pracoval a v mnohých veciach nám Boh veľmi požehnal. To neznamená, že nebolo dôležité sa nad tým zamyslieť a nesprávať sa ako blázon.
Monča: Zároveň je veľmi dôležité uvedomiť si, že manželstvo nemá byť zmyslom nášho života. Nie je to cieľ, skôr cesta. Nie je nič menejcenné na tom, že ste single. Občas vidíme, že sa ľudia snažia preskočiť alebo urýchliť niektorú fázu. Keď sú single, snažia sa čo najrýchlejšie zase nebyť single. Je dôležité naučiť sa nachádzať príležitosti a aj akýsi pokoj v jednotlivých fázach života.
No a čo vaše okolie? Ako to prijali rodičia, príbuzní, priatelia? Nepadali otázky o tom, či sa „musíte“ brať?
Kubo: S našimi rodičmi sme o tom hovorili, povedal by som, že počas celého nášho chodenia. Boli súčasťou našich životov, a tak vlastne neboli prekvapení. Obe rodiny nás veľmi podporovali nielen počas príprav a svadby, ale aj počas celej doby chodenia, no a podporujú nás doteraz.
Monča: Ľudia v našom vzdialenejšom okolí (napríklad aj doktori, keď som si zmenila meno) sa často pýtali práve na to, či sa „musíme“ brať. Radi sme však hovorili o tom, prečo sa berieme – že hlavným dôvodom je láska. Láska, ktorá je rozhodnutím milovať toho druhého v akejkoľvek životnej situácii, či už sme zamilovaní, alebo nie. Sľub, že si budeme práve my dvaja patriť po celý život.
Čo by ste poradili mladým, ktorí túžia po manželstve aj v mladom veku, no stretávajú sa s nepochopením okolia?
Monča: Rozumiem, že toto môže byť pre ľudí ťažké pochopiť. Dôležité však je vaše rozhodnutie a Božie vedenie v tejto otázke. Pokiaľ sme kresťania, tak v živote zažijeme nejedno rozhodnutie, ktoré bude podľa Božej vôle, ale nebude sa páčiť svetu. Áno, sme vo svete (A máme byť jeho soľou!), ale nie sme zo sveta, a preto sa nemusíme nutne podriaďovať jeho názoru. Život sám a naše každodenné rozhodovanie milovať toho druhého ukáže, či vziať sa mladí bol dobrý nápad. A ja verím, že s Božou pomocou môže byť mladé manželstvo, ktoré ustojí všetky zmeny osobnosti, všetky výmole na spoločnej ceste, obrovským svedectvom o Božej moci.
Z NEZNÁŠANLIVOSTI SA ZRODILA LÁSKA
Netajíte sa tým, že ste veriaci a spoznali ste sa v kresťanskom spoločenstve. Pamätáte si na to, keď ste sa prvýkrát videli, prvýkrát registrovali ako „potenciálni“ partneri?
Kubo: Haha, to je celkom vtipné. Ako som hovoril, poznali sme sa úplne od mala z cirkvi. Dnes je to už viac ako dvadsať rokov! Na úplne prvé stretnutie si pamätám tak matne, ale neskôr sme sa celkom neznášali. Ja som bol taký trochu rebel (celkom dosť) a Monča bola správne kresťanské dievča. Tým, že sme obaja celkom silné osobnosti, sme na seba v tejto komunite dosť narážali. Rozhodne by nám nenapadlo, že spolu raz budeme chodiť a vezmeme sa. Ale Boh má zmysel pre humor a oboch nás postupne menil, až sme sa začali priateliť a z toho sa to potom vyvíjalo ďalej.
Monča: Od jedenástich rokov som sa modlila za svojho manžela slovami: „Pane, prosím, nech môj manžel vie hrať na gitaru ako Kubo, ale nech to nie je Kubo.“ Postupom času mi však Boh dal priateľskú lásku k „tomu stratenému chalanovi z našej mládeže“. Chcela som ho pri tiahnuť späť do cirkvi, a tak sme spolu chodili na prechádzky cestou na mládežnícke stretnutia (Kubo mal v tej dobe už iné zámery, o ktorých som nevedela). Hlboké rozhovory, modlitby a duchovné témy ľudí naozaj spájajú a postupne sme na týchto prechádzkach pochopili, ako veľmi sa dopĺňame. Kubo ma po dvoch rokoch požiadal o „chodenie“ a ja som sa ešte pol roka modlila, či mám povedať „áno“ – a povedala som ho na „Bíle prodloužené“ v tanečnej (ekvivalent slovenského venčeka, pozn. red.). Na naše začiatky, prvé rande, prechádzky a rozhovory spomíname veľmi radi. A tiež na zázraky, ktoré Boh robil, ktoré nás dali dohromady.
Obaja ste autormi knižiek pre mladých – Modlím sa svojho milého/za svoju milú. Ako vznikol tento nápad a komu su vaše knihy určené?
Monča: Nápad vznikol počas toho, ako sme spolu chodili, a z túžby modliť sa jeden za druhého. Ale bolo to aj vďaka našej neorganizovanosti a vďaka tomu, že nám pravidelná modlitba veľmi nešla. Raz som narazila na modlitebné knižky určené manželom v USA. Písali sme si s autormi a oni nás povzbudili k tomu, aby sme napísali niečo pre ľudí, ktorí spolu ešte iba chodia. A tak sme tieto knihy napísali predovšetkým ako modlitby za seba navzájom, ale tiež ako inšpiráciu pre ostatné páry. V knižôčke je aj pár úloh práve pre páry, ktoré pomáhajú daný vzťah budovať.
Kubo: Knihy môžu čítať aj ľudia, ktorí sú v manželstve, stačí jednu-dve témy málinko pozmeniť. Dajú sa použiť aj ako inšpirácia pre single ľudí, ktorí sa chcú modliť za svojho budúceho partnera.
Hovoríte, že sa vo vašom vzťahu snažíte dávať Boha na prvé miesto. Dá sa to?
Kubo: Dá. Je to ťažké, ale dá sa to. Pre mňa bolo kľúčové pred rokmi pochopiť, že pokiaľ budem mať Boha na prvom mieste, pokiaľ ho budem milovať najviac, potom budem môcť o to viac milovať Monču. Boh je ten, kto mi primárne dáva hodnotu, identitu a zmysel života. Nemusím tieto veci projektovať na Monču. Človek nebol stvorený, aby úplne naplnil druhého človeka. To môže len Boh. On si často používa ľudí, ale je to jeho láska, o ktorú sa spoločne delíme.
Monča: Predstavujem si, že každý človek má v srdci „čiernu dieru na lásku“, ktorú však môže zaplniť len Boh. Pokiaľ je namierená na ďalšieho človeka, tak ho skôr alebo neskôr vysaje. Aj táto ilustrácia mi pomáha každodenne sa rozhodovať dávať Bohu svoj život, hľadať lásku predovšetkým u neho a až potom u Jakuba.
Kým je Boh pre vás osobne?
Kubo: Ježiš je pre mňa osobne niekto, kto ma miluje, pozná ma lepšie, než sa poznám ja sám, túži ma premeniť a skrze mňa potom meniť tento svet. Je to veľký a mocný Stvoriteľ, ktorý vie, čo som mal dnes na obed, a zaujíma ho to.
Monča: Amen!
AK SI NEDÁME NA VZŤAH POZOR, ZAČNE CHRADNÚŤ
Asi po troch rokoch manželstva pribudla do vašej rodiny dcérka Rozárka. Stali ste sa rodičmi. Čo sa zmenilo na vašom manželskom vzťahu?
Kubo: Mnoho vecí. Myslím, že sme si vždy uvedomovali ten obrovský vplyv, ktorý má dieťa na praktický chod domácnosti. A je to naozaj tak. Ale povedal by som, že sme úplne nepočítali s tým, aký to bude mať vplyv na náš vzťah, na naše manželstvo. Rozinka je úžasné, múdre a neuveriteľne empatické dieťa, ale zároveň je to ohromná emocionálna, mentálna a fyzická investícia – a keď si nedáte pozor, môže sa stať, že vaše manželstvo začne postupne chradnúť. Uvedomili sme si to, dúfam, včas a začali sme cielene investovať do nášho vzťahu.
Monča: Zároveň sme sa o sebe naučili mnoho vecí, posunulo nás to. Poznáme sa o niečo lepšie a milujeme sa zase o niečo viac. Plus tá láska, ktorú môžeme prežiť skrze takého malého človiečika, je neopísateľná. Mám pocit, že som sa zamilovala do Kuba o niečo hlbšie, keď som videla, ako drží na rukách Rozárku.
Spomenuli ste, že ste začali robiť konkrétne kroky pre zlepšenie vášho vzťahu. Chodievate na manželské rande? Čo radi spolu robíte – iba vy dvaja?
Kubo: Teraz, keď máme Rozinku, je to určite iné, nemáme toľko príležitostí byť len sami dvaja, ale snažíme sa využívať večery, keď Rozi spí, alebo v poslednej dobe je už úplne v pohode nechať Rozinku s niekým zo starých rodičov. Ale ten čas vo dvojici je úplne kľúčový, o to by som nechcel prísť. Niekedy je to veľká zábava, inokedy ideme viac do hĺbky, ale milujeme byť len tak spolu a rozprávať sa. Nepotrebujeme neustále niečo šialené podnikať, asi aj preto, že naše životy sú dosť akčné.
Monča: Keby sme mali more času (a raz tých príležitostí bude zase viac, zatiaľ si dosť užívame, že väčšinu času trávime v trojici), tak by sme asi najskôr chodili po horách, do zaujímavých reštaurácií či počúvali obľúbenú hudbu a hlavne, ako spomenul Kubo, by sme sa veľa rozprávali.
BAVÍ NÁS HOVORIŤ O SEXE
Viacerí možno poznajú váš podcast Láska a jiné srandy. Hovoríte v ňom otvorene o Bohu, o viere, o láske, o vzťahoch i o sexe. Prečo ste sa rozhodli pustiť do nahrávania podcasto v a čo vám to dáva?
Kubo: Témy vzťahov a lásky boli pre nás vždy srdcovka. Dokonca by som povedal, že sme obaja vnímali, že nás Boh už v čase nášho chodenia volá do toho, aby sme nejakým spôsobom hovorili práve o tomto. Pôvodne sme premýšľali o napísaní knihy o vzťahoch, ale potom sme si uvedomili, že našou cieľovou skupinou sú skôr mladí ľudia, ktorí dnes často preferujú podcasty alebo videá.
Monča: Dáva nám to možnosť hovoriť o niečom, pre čo nám horí srdce, čo nás baví! Môžeme prebrať všetky možné témy, vypočuť si množstvo príbehov, spoznávať seba navzájom a Boha.
Na ktorú epizódu najradšej spomínate? Čím bola špeciálna?
Kubo: Ja rád spomínam na epizódy o sexe. Bola to celá séria, asi tri diely. Jednak preto, že o tom fakt radi hovoríme (a nie len hovoríme), ale aj preto, že na to boli dosť veľké odozvy, mnoho ľudí nám písalo, my sme im odpisovali späť. Bolo vidieť, že práve táto téma je v mnohých cirkvách a spoločenstvách tabuizovaná a ľudia chcú o tom premýšľať a hovoriť.
Monča: Veľmi milé bolo nahrávať epizódu s naším príbehom a spomínať celý večer na naše začiatky.
Akú máte spätnú väzbu od fanúšikov?
Monča: Tým, že sme celkom aktívni na sociálnych sieťach, spätnú väzbu od ľudí získavame najmä tam. Je to pre nás veľmi povzbudzujúce, keď čítame príbehy, ktoré nám ľudia píšu. Zároveň si pri tom uvedomujeme, že to fakt nie je o nás, o našich myšlienkach a príbehoch, ale že sme súčasťou veľkého Božieho plánu.
Kubo: A to je zároveň veľká pocta – no napĺňa to človeka aj takou pokorou. Boh si používa na naplnenie svojich plánov úplne obyčajných ľudí.
Keby ste mali zmeniť jednu vec vo svojich aktuálnych životoch, čo by to bolo?
Monča: Veľmi by som si priala, aby sme mohli držať v náručí naše bábätko, ktoré sme stratili minulý rok v novembri. Máme nádej, že sa stretneme v nebi, na to sa veľmi tešíme! Hoci to bolí, modlíme sa, aby si príbeh nášho druhého bábätka Boh použil tak, ako chce – a aby mohol uzdraviť naše srdce.
Kubo: Jejda, viac by som cvičil, jedol zdravo, bol by som trpezlivejší… nie, neviem, či sa to dá takto povedať. Sú veci, o ktorých viem, že na nich musím pracovať. Ale okrem toho, čo spomenula Monča, by som nemenil nič.
Na čo sa ešte vo svojej spoločnej budúcnosti tešíte?
Kubo: Na každú ďalšiu fázu nášho života. Teším sa na to, keď bude Rozinka už väčšia, alebo aj na ďalšie deti – a potom na to, keď budú tínedžermi. Teším sa na život s Bohom a s Mončou po boku.
Monča: Ja tiež. Ruka v ruke ideme do všetkých dobrodružstiev, ktoré sú pre nás pripravené a ktoré si budeme tvoriť aj sami. Teraz sa konkrétne veľmi teším sna to, keď nám Boh pošle ďalšie dieťatko. Ale nechcem nechať túto veľkú túžbu prebiť okamihy týchto dní.