Ivana Paúrová: Modlitba príhovoru je nesmierne účinná a vždy je vyslyšaná. Zvlášť modlitba mamy

Kto by nepoznal jednu z najobľúbenejších svätíc, patrónku nemožných situácií, svätú Ritu z Cascie! Táto talianska svätica má dôležité miesto aj v živote Ivany Paúrovej, ktorá s ňou pred dvoma rokmi mala veľmi silnú, až neuveriteľnú skúsenosť. O úžasnom nočnom stretnutí so svätou Ritou a o tom, ako jej vtedy na príhovor jej mamy pomohla, nám vyrozprávala v osobnom svedectve.

Váš silný príbeh so svätou Ritou sa začal cez zdravotné problémy, ktoré vás nečakane postretli. Prezradíte nám viac?

Chystali sme sa so žiakmi na exkurziu. Všetko potrebné som mala pripravené a vybavené, jediné, čo ma trochu obmedzovalo, bola bolesť hlavy a ucha. Migrény mávam celkom pravidelne a tak som tomu nevenovala zvláštnu pozornosť. Tri dni pred samotnou exkurziou však začínala pravá strana mojej tváre vyzerať značne väčšia než ľavá. Nevedela som presne identifikovať, či ma bolí ucho, hlava alebo je to nejaký zápal zubov. Na bolesť som skúsila bylinky, analgetiká aj obklady, no účinok bol veľmi slabý a vytúžená úľava neprichádzala. Moja tvár bola už viditeľne väčšia a moje pravé oko pomaly mizlo v opuchnutom líci.

 

Ako ste to riešili ďalej?

Zvažovala som viaceré možnosti, ako ďalej, ale keďže viacerí kolegovia boli PN, nahradiť ma nebolo možné. Exkurziu sme mali v pláne už dlho, administratíva a doprava vybavené, žiaci pripravení. Tvrdohlavo som teda zotrvávala v myšlienke, že to len musím nejako vydržať a prežiť. Večer pred odchodom som však vyzerala zúfalo. Hlava mi pulzovala v bolestiach, moje oko sa už dávno stratilo niekde v opuchnutom líci a na ucho som nepočula. Pri predstave, že ráno o šiestej mám stáť pri autobuse a prevziať zodpovednosť za žiakov, sa mi po tvári kotúľali slzy, ktoré boli zmesou fyzickej bolesti a ľudskej bezmocnosti.

 

Poslednou možnosťou pomoci v ťažkej situácii bola vaša mama spolu s jej obľúbenou svätou Ritou. Vaša mama ju vraj často prosí o pomoc a modlí sa k nej ruženec…

Moja mama je racionálne zmýšľajúca osôbka a spočiatku aj jej rady a pomoc boli ozaj bežného svetského, a nie duchovného, razenia. Keďže som sa tvrdohlavo držala toho, že musím vydržať a ísť, moja mama to prijala a skonštatovala, že sa teda ide „porozprávať so svätou Ritou“. Toto slovné spojenie hovorí často a poznám ho od detstva. Rovnako mám vždy v mysli obraz mojej mamy, ako každý deň sedí v kresle a v ruke preberá malý hnedý ruženec s medailónom svätej Rity. Kedykoľvek som jej predstavila život mnohých iných svätcov, tak si to síce vypočula, aj si o nich prečítala, ale vždy to skončilo vetou, že jej stačí jediná patrónka z radov svätých, a to práve Rita. Vypočula som si teda správu o rozhovore mojej mamy s Ritou, ako asi tisíckrát predtým, a nijako som sa tomu ďalej nevenovala.

 

 

NEBOJ SA, SOM PRIATEĽKA TVOJEJ MAMY

Prejdime teraz konkrétne k tej osudnej noci. Skúste nám podrobne opísať moment, keď sa ku vám počas spánku priblížila istá žena…

Na noc som sa obložila vankúšmi, viac som sedela ako ležala a snažila som sa aspoň trochu pohodlnejšie uložiť a zdriemnuť si. Ani neviem ako opísať to, čo sa v noci udialo, lebo viem, že som ani úplne nespala a ani nebola úplne hore. Pamätám si na moment, kedy som na líci pocítila akýsi chlad, najskôr nejakú vreckovku a potom dotyk ľudskej dlane. Po všetkej tej horúčave a bolesti, ktorú som už pár dní cítila na svojej tvári, prišla nádherná úľava. Cítila som veľmi jasne, ako bolesť z mojej hlavy aj z mojej tváre pomaly odchádza. Cítila som tiež jasne vreckovku, ktorú niekto priložil k mojej tvári a potom aj chladivé a uľavujúce pohladenie. Nad sebou som uvidela ženu, ktorej patrila vreckovka i dlaň, ktorá ma pohladila. Usmievala sa na mňa, kratučko povedala: „Som priateľka tvojej mamy, neboj sa,“ pohladila ma naposledy po líci a všetko bolo preč.

 

Nebáli ste sa?

Nie, všetko to bolo veľmi prirodzené. Pripomínalo mi to pocit, keď som ako malá bola chorá, mala horúčku a mama ma prišla v noci skontrolovať. Keď som pozrela na hodiny, ktoré svietili v tme, bolo krátko po druhej. Úprimne povedané, nijako som v tejto nočnej hodine nepremýšľala, čo sa to vlastne stalo, ani som sa to nesnažila analyzovať. Pár posledných nocí som prebdela v bolestiach a moje telo sa po tom všetkom spokojne otočilo na bok a zaspala som.

 

Tá žena vám povedala: „Neboj sa, som priateľka tvojej mamy.“ Keď vyslovila túto vetu, uvedomovali ste si v tom momente, že to môže byť skutočne práve jej milovaná svätá Rita?

Vôbec som o tom v tom momente nepremýšľala. Vedela som s absolútnou istotou, že ju určite poznám, a to mi stačilo. Keď som ju zbadala, cítila som sa v bezpečí a vo veľkom pokoji. Ten pokoj bol asi najintenzívnejší pocit, ktorý vo mne prevládal. Neviem, či je možné si to predstaviť, no bolo to akoby ma niekto uložil do periny z pokoja a všetko sa zrazu zastavilo.

 

Pamätáte sa, ako presne vyzerala?

Neviem odhadnúť, nakoľko presný je môj obraz o nej. Bola jednoducho skutočná. Jej tvár, oči, úsmev. To je, myslím, prvé, čo som vnímala. Jej dlaň bola drobná, to mi napadlo v tom momente, ako som pocítila pohladenie. Na hlave mala závoj s bielym pásom cez čelo. Vekom by som ju odhadla tak na tridsať rokov. Nebol to žiadny nadpozemský vzhľad a nemala ani svätožiaru. Najviac ma upútal jej hlas. Bol melodický, nežný a veľmi príjemný. Ten si pamätám a tak rada by som ho chcela znovu počuť.

 

Najväčšie prekvapenie prišlo ráno. Po bolesti a opuchu nebolo ani stopy…

Keď som vstávala, spočiatku som si zmenu vôbec neuvedomila. Bola som taká spokojná ako už dlho nie. Väčšinou, keď ráno skoro vstávam, poslepiačky hľadám cestu ku kávovaru a otváram oči až po prvej šálke kávy. V to ráno bolo všetko akési krajšie a zas tu bol ten objímajúci pokoj ako v noci. Ako som čakala, kým káva dotečie do šálky, akoby ma ovládla nejaká panika, lebo som si spomenula, že by ma malo niečo bolieť. Dotkla som sa tváre a tá mala svoje prirodzené rozmery. Po opuchu ani stopy. Bežím k zrkadlu a užasnuto pozerám, že moje oči sú rovnako veľké, ucho funguje. Všetko je v normále, po bolesti ani stopy. Začala som premýšľať a vybavovať si zážitok z noci. Moja pamäť má jasne pred sebou ženu, ktorá sa ku mne skláňa, stále cítim jej dotyk na tvári. Presne viem, kto ma to v noci navštívil.

 

 

RITA JE AKO MOJA DRUHÁ MAMA

Ešte prekvapujúcejšia bola odpoveď vašej mamy, ktorá vám ráno povedala: „Viem, povedala som svätej Rite, že je moja dobrá priateľka, ktorá mi nikdy neodmietla pomoc.“ Vaša mama má zrejme veľmi dobrú skúsenosť s modlitbami k tejto mocnej, a u veriacich veľmi obľúbenej, svätici…

Ak by ste čakali nejaký úžas od mojej mamy na túto skúsenosť z noci, budete sklamaní. Bola absolútne presvedčená, že je to predsa bežná vec. Keď ste v núdzi, poprosíte priateľa o pomoc, on vám pomôže a vy poďakujete. Takto funguje moja mama so svätou Ritou odkedy si pamätám. Je oveľa viac situácií a modlitieb mojej mamy, ktoré boli vyslyšané na príhovor svätej Rity.

 

Spomeniete ešte nejaký zážitok?

Spomínam si, že rovnaký postoj istoty mala moja mama voči jej pomoci aj v situácii, kedy môjmu krstnému synovi, jej vnukovi, v štyroch rokoch diagnostikovali rakovinu. Bola to ťažká forma rakoviny a absolvoval tridsaťdva cyklov chemoterapie. Videla som svoju mamu, ako každý večer kľačí pri posteli a v ruke preberá svoj ruženec s medailónom svätej Rity. Mama hovorí, že nerobí nič iné, iba sa rozpráva s priateľkou. Môj krstný syn má teraz už pätnásť rokov, je zdravý a úplne bežný tínedžer. Myslím, že nie je nič v živote mojej mamy, o čom by nevedela aj svätá Rita.

 

 

Vaše svedectvo je naozaj úžasné a silné. Komu ste ho vtedy okrem svojej mamy vyrozprávali?

To, čo som prežila, sa stalo asi tak pred dvomi rokmi a vtedy som sa so všetkým, čo sa udialo, zverila iba kňazovi, ktorý ma duchovne vedie. Povedal mi, aby som všetko zapísala ako svedectvo a povzbudila aj iných, ale zapísala som si to len do svojho denníka. Prežívame zvláštne časy a ja by som týmto svedectvom chcela povzbudiť aj iných, že modlitba príhovoru je nesmierne účinná a vždy je vyslyšaná. Zvlášť modlitba mamy.

 

Zmenil sa váš vzťah k svätej Rite po vašom osobnom stretnutí s ňou?

Myslím, že svätú Ritu vnímam ako svoju druhú mamu. Spomeniem si na ňu každý deň, často jej prinesiem kvety, pohladím jej obrázok, ktorý má mama v izbe a keď zbadám jej sochu v nejakom kostole, objímem ju.

Veľkým miláčikom je však pre mňa i svätá Gemma, Veronika Giuliani, Ruženka Limská a Rozália Palermská. Niekedy sa smejem, že chcem byť ako malá Terezka z Lisieux, ktorá mala tiež štyri sestry.