Ivana Antol Kučerová: Pri tanci prežívam neopísateľnú radosť aj hĺbku

Ivka Antolová je choreografka a profesionálna tanečnica. Pôsobila na mnohých slovenských i zahraničných divadelných scénach. Boh ju skrze blízkych ľudí pozval aj do tanečnej služby či do písania vlastných literárnych diel. Sama tvrdí, že chce iných povzbudzovať a nerobiť niečo len pre ľudskú slávu.

Pamätáš si na svoje začiatky? Ako a kedy si sa dostala k tancu?

Začalo sa to pohybovou prípravou niekde na úrovni preskakovania prahov dverí prerobeného bytu, ktorému sme hovorili „tanečná“, keď som mala šesť. Pokračovalo to hodinami aerobiku. Po nich detským výberom do tanečného divadla EXTAD, kde som fungovala takmer desať rokov. S istotou si však pamätám na fakt, že od siedmich rokov som vedela, čomu sa v živote túžim venovať. Tanec bol a je mojou srdcovkou.

 

Tanečnému umeniu si verná až dodnes. Čo ťa na ňom najviac baví?

To, že sa hýbem. Čokoľvek, čo sa pohýna, vylučuje pasivitu, státie na mieste. Je to pre mňa akýsi tok života. Odjakživa. Niektorí z nás sa jednoducho pohybom uskutočňujeme. Baví ma fakt, že človek sa v tanečnom umení rozvíja. Posúva svoje hranice, uvedomujúc si vlastné limity, rozširuje obzory, spoznáva fascinujúce možnosti pri spoznávaní nových techník, prístupov, pohľadov. Spoznávam nových ľudí, ktorí milujú to, čo ja.

Je to svet plný inšpirácie, ktorý v istom zmysle odmieta „jedinú“ pravdu, „jediný“ pohľad na vec. Svet sebadisciplíny a neuväznenej krásy. Svet pravdy a autentickosti, drilu, sebaspoznávania aj sebadarovania. To, že sa vyjadrujem svojím telom, zrozumiteľným okoliu, so všadeprítomným srdcom a dušou v jeho útrobách.

 

 

Zároveň si aj profesionálna choreografka. Prečo si si vybrala toto povolanie?

Najprv som sa rozhodla dosť intuitívne. Priznajme si, že ak človek nie je od detstva génius, pochádza z malého mesta s obmedzenými možnosťami, nevie úplne odhadnúť, do čoho všetkého vstupuje.

Ak sa mám však na seba pozrieť odmala, uvedomujem si, že som tvorila. Či som sa ako osemročné dievčatko mala potrebu predvádzať s novými kúskami doma v kuchyni alebo na základnej škole „choreografovať“ celej triede s mojou najlepšou kamarátkou dvadsaťminútový tanečný program, kde ani zďaleka neboli deti, ktoré túžili tancovať. Ale išlo to, nadchli sa. Cez ustavičné sny a predstavy, ako vyjadriť, čo vidím, cítim.

Choreografiu som si vybrala aj pre široký záber tohto nádherného remesla. A asi aj pre slobodu – je neuveriteľne pestrofarebná. Raz si doma študujem klavírny výťah k opere či operete, inokedy sa zahĺbim do situácií v scenároch činohier, špeciálny prístup k pohybu si vyžaduje bábkové divadlo. Milujem tanečné miniatúry a teším sa, ak dostanem priestor vytvoriť väčší tanečný celok.

 

Určite ťa mnohí registrujú aj ako súčasť Godzone tanečnej zložky. Ako si sa dostala k tejto spolupráci?

Všetko má na svedomí Boh, môj dobrý Ocko. A potom ľudia, ktorých mi pošle do cesty. V mojom prípade je touto kľúčovou osobou Terezka Slavkovská a jej bezbrehé umelecké srdce. Jednoducho vnímala moju túžbu slúžiť. Vnímala, ako bolí stáť na druhej strane brehu a nerozdávať talent aj vo vodách mimo sekulárneho sveta. Slúžila som už dávno. Potom na dlhší čas moja služba ustala a dnes som šťastná, že znova smiem. Lebo neexistuje nik, kto by bol pripravený, ak by ho sám Boh neuschopnil. Neviem to inak vyjadriť. (úsmev)

 

Čo prežívaš pri tom evanjelizačnom tanci?

Zmysel. A neopísateľnú radosť. Hĺbku. Viem, Koho a čoho som súčasťou, a mám vedomosť o tom, aký je zámer, pre ktorý to robím. Nebyť v tom Boha Otca, nemalo by to zmysel.

Ak by nás Boh nemal používať a meniť srdcia ľudí, pomáhať a zachraňovať, aký by to malo zmysel? Ak by to nemalo prinášať povzbudenie a radosť a bolo by to iba na ľudskú slávu, načo by to bolo dobré?

Prežívam, že „niečo sa deje“! Prežívam bázeň – inými slovami rešpekt, ktorý nebolí, ale buduje. Prežívam radosť a dotyk, ktorý zasahuje a necháva stopu. Nie vždy sa to dá pomenovať. Vlastne, v mojom prípade to väčšinou prechádza od srdca k hlave. Je to poznanie na úrovni trošku inej ako úspech.

 

Tvoríš tento tanec spontánne (ako modlitbu) alebo je to skôr premyslená choreografia?

Tvorím ho v modlitbe. Začnem jednoducho pohybom… akýmkoľvek. Nie vždy všetko skúmam… Jednoducho sa začnem hýbať a nepodrobujem to okamžitej kritike.

Niekedy čakám, čo mi napadne. Je to spontánne. Tvorba súvisí aj s poznaním a uvedomelou výstavbou – napríklad krokov. Aj hudba vzniká za pomoci tónov či zvukov, ktoré existujú.

Myslím si, že Boh je veľký estét. Dokáže využiť všetko. A teda aj to, čoho sme schopní (tu sa trošku usmievam), lebo práve u kresťanov som sa stretla s pračudesnými pohľadmi na to, čo tanec je. Aký tanec je… Čo sa smie a čo je neslušné, ba priam „hriešne“. Niekedy to však súviselo s ich vlastnými obmedzeniami a názormi na pohyb.

Ak sa rozprávate s profesionálmi, vnímate širokú škálu pohybového vyjadrenia, rešpektujúc a zachovávajúc čistotu.

 

 

V čom vidíš najväčší rozdiel pri tanci v divadlách a v evanjelizačných projektoch? Nie sú to možno dva protichodné svety? Nebojuješ s tým?

Ďakujem za túto otázku. Budem asi tvrdšia, ale verím, že pochopená s porozumením. Tanec je veľmi špecifická oblasť vyjadrenia.

Neviem, či by som nazvala tieto „dva svety“ protichodnými. Čo vidím, je, že jeden na druhého hľadia s predpojatosťou, často s predsudkami. S dešpektom. Je to môj osobný názor, môj osobný boj.

Ak sa deje tanec v divadle, hľadíme naň ako na zbraň, ktorá dáva zadosťučinenie pýche a otvára „Pandorinu skrinku“. Ľudia v divadle sa chcú predvádzať, ide im výsostne o slávu, bohémsky život a je v ňom veľa amorálnosti.

Pri evanjelizácii sa zas pozeráme na poloamatérske výkony, ktoré chcú byť vnímané esteticky a zároveň zrozumiteľne, a najmä – duchovne. Máme problém odhaliť nohy viac, ako je povolené v týchto mravných kruhoch. A tým sa dokážeme dlho a nezmyselne zapodievať.

Avšak pravda je niekde uprostred.

Ak smiem byť úprimná, najväčší rozdiel vidím v kvalite. Aj v pohľade na vec. V divadle smiete oveľa viac. Kto sa profesionálne venuje istému odvetviu, vidí tisícnásobne viac možností a na telo ako-také, ak sa bavíme o tanci, sa pozerá inou optikou. Je pravda, že sa môže časom stierať akási pomyselná miera únosnosti.

Ak ste však v Bohu, vyzbrojí vás. Verím tomu. Divadlo milujem, lebo sa v ňom často cítim slobodnejšia. Nie som podrobovaná tomu, čo smiem a čo je už príliš. Venujeme sa podľa mňa dôležitejšej časti tanca ako takého – a teda, čo tým chcem povedať a aj ako to docieliť. Venujeme sa kvalite a pracujeme na nej tvrdo a dlho. Paradoxne si však môžeme dovoliť byť trošku povrchní a byť chvíľu „len tak“, pretože aj taký je život.

Milujem africké tance a deti, ktoré hýbu panvou, s krásnymi snedými nôžkami, šťastné a nespútané. Je to ich „nátura“, ich vyjadrenie, sloboda.

Je na každom, kto to myslí s chválou a evanjelizáciou tancom vážne, ako pristupuje k otázke „prečo?“. Každý si prejde vlastnou cestou. Evanjelizovať môže aj neskúsený tanečník a je krásne vidieť ľudí hýbať sa. Je to úplne v poriadku. Prosím však, berme vážne, že ak sú ľudia vyzbrojení talentom, ich poslaním nemusí byť výhradne držať v rukách vlajky a mať dlhé šaty. Píšem to s najväčším rešpektom a úctou.

 

Si aj autorkou knihy Malá tanečnica. Ako si prišla k nápadu napísať ju?

Bol to vlastne nápad môjho manžela, keď sme spolu ešte chodili. Zverila som sa mu, že by som chcela vydať zbierku textov a básní, ktorá je už na svete, zatiaľ v nevydanej podobe. On na to, že by bolo fajn napísať niečo pre deti, niečo z mojej oblasti, ktorej rozumiem a ktorú mám rada. Jeho nápad bol, že by to mohla byť Malá tanečnica. A bolo. Kapitoly a ich obsahy už vznikli pod mojimi rukami. Bol to krásny čas. Modlila som sa, aby to bola kniha prinášajúca nádej a povzbudenie. Dnes už mám na knižku reakcie a teším sa, že sa toto predsavzatie naplnilo.

 

O čom je kniha?

O živote malej Stelky, ktorá túži tancovať. O jej ceste za vytúženým vystupovaním na javisku. O snoch, pádoch, prekonávaní samej seba.

V neposlednom rade aj o prostredí, ktoré sa tanca týka. O zoznamovaní sa s týmto prostredím. Má byť motivujúca a povzbudivá pre všetky dievčatká, ale aj ich maminy či oteckov.

Skôr, sme túto knižku vydali, nebolo na trhu obdobnej, ktorá by žila život dievčatka vo veku osem rokov. Na to obdobie si pamätám. Kiežby som v tom období počula, že nemusím vyzerať dokonalo a rovnako než iné, že osobitosť je otázka každého z nás. Je to vlastne knižka tak trošku aj pre nás dospelých. A povedzme, že má príchuť mojich vlastných spomienok.

 

Nedávno si sa vydala. Ako sa cítiš ako mladomanželka?

Je to krásne. A istým spôsobom hlbšie. Cítim zodpovednosť aj za svojho manžela. A taktiež si uvedomujem, že láska je dar, o ktorý sa treba starať.

 

 

Prezradíš nám nejaké svoje plány, o čom snívaš, čo chystáš?

Čím som staršia, tým sa moje sny menia. Respektíve, menia sa moje priority. Kedysi som túžila viac tancovať, presúvať sa, „flámovať“, nakupovať, nezdravo jesť.

Dnes snívam o materstve a malom domčeku so záhradkou, kde by sme sa usadili. (úsmev)

Zároveň však stále túžim spoznávať nové miesta, mám túžbu kúpiť si raz motorku, vydať svoju zbierku textov.

Ale najmä, túžim sa venovať tancu, kým mi budú sily stačiť, a ak mi to vyjde a usadíme sa, vytvoriť na tom mieste priestor pre tvorbu a aj pre ľudí, ktorých by tanec spájal.

Verím, že Boh Otec o mojich snoch vie.