Influencerka Lenka: Verím, že žiadna túžba nie je do srdca vsadená len tak nadarmo #neobycajnezeny

Lenka Bebjaková (31) je manželka, ktorá miluje užívanie si jednoduchých každodenných maličkostí tvoriacich jej svet ako malé dieliky puzzle, ktoré podľa jej slov vytvárajú čarovný obraz vďačnosti. Miluje jeseň, kávu, čaj, dobrú knihu či film, ich domček na dedine, pečenie. Nie je človek prahnúci po dobrodružstvách, ale skôr pokojný typ, ktorý má rád útulno, teplo pri krbe a mäkkú deku.

Rozhovor je súčasťou seriálu (Ne)obyčajné ženy. Prinášame v ňom príbehy žien, ktoré hľadajú Božiu vôľu vo svojej každodennosti a tak sa ich život môže stať inšpiráciou aj pre nás.

Kde pracuješ, aké je tvoje povolanie? Baví ťa to?

Pracujem ako redaktorka v kresťanskom knižnom vydavateľstve Spolok svätého Vojtecha. Dennodenne čítam knihy či rôzne iné texty ešte predtým, než idú do tlače a následne do vašich rúk. Práca na jazykových korektúrach bola vždy môj sen, keďže som na vysokej škole študovala slovenský jazyk a literatúru a v tomto smere si spravila aj doktorát. V tejto práci som sa teda, pochopiteľne, absolútne našla. Už si ani neviem predstaviť nepracovať s písmenkami hneď od rána.

Akými troma slovami by si opísala ,,Lenkin svet“?

Útulný, hrejivý, pravdivý.

Kým je pre teba Boh?

K Bohu som sa tak naozaj a viac do hĺbky dostala okolo svojich trinástich rokov, keď ma moja vtedajšia najlepšia kamarátka priviedla na faru. Prahla som po nových priateľstvách, pochopení, spoločenstve. Keď som prvý raz otvorila dvere fary a uvidela veľmi dynamických a zapálených mladých, absolútne ma to dostalo. Nič také som predtým nepoznala a ani ja som taká nebola. Vtedy som začala viac vnímať svoj vzťah k Bohu, navštevovať rôzne kresťanské akcie a festivaly, vďaka ktorým som mohla viac navnímať, aký je môj vzťah k Bohu.

Počas života som však veľakrát zostúpila z cesty viery, o to dojemnejšie boli potom návraty naspäť k nemu. Môj vzťah k Bohu je, povedala by som, taký veľmi reálny. Niekedy sa hnevám, niekedy sme si blízko, niekedy veľmi ďaleko. V tomto určite nie som vzorom, mám sa veľmi čo učiť, o čo sa každý deň aj snažím. Pomáhajú mi v tom dobrí ľudia okolo mňa, ktorí mi do života chodia akoby zázrakom, naozaj. Práve cez nich najviac cítim dotyk Boha v mojom živote.

Kde ho najviac vnímaš, cítiš?

Okrem vyššie spomenutého dotyku Boha cez ľudí okolo seba ho najviac vnímam práve v každodenných maličkostiach. Keď si len tak sedím na lavičke a vedľa sa pohne lístok, sadne mi na ruku lienka či motýľ, na poli zbadám zajaca, v oblaku objavím tvar srdca. Koľkokrát ma to dojme a poviem si: ,,Ďakujem, že som toto mohla vidieť, že si ma cez tento malý moment pohladil a ukázal mi, že aj keď pochybujem, ty si stále tu.“

Veľmi často sa mi tiež deje, že sú na mňa cudzí ľudia tak nezištne milí. Niekedy sa to deje až do takých krajností, že sa cítim ako vo filme a poviem si: ,,Bože, viem, že toto nie je samozrejmosť. Neviem, prečo sa mi toto deje, ale ďakujem.“

Kedy si sa cítila ako vo filme?

Ako prvý mi napadá jeden konkrétny moment. Sťahovala som sa do nového bytu, bolo to pre mňa veľmi náročné obdobie. Cítila som sa zlomená, po rozchode v dlhoročnom vzťahu. A ako som tak chcela vstúpiť do toho nového bytu a začať odznova, zistila som, že som stratila kľúče. Rozplakala som sa, sadla si na schody bytovky, obkolesená desiatkami tašiek s vecami. Vtedy som si povedala: ,,Bože, toto už nie je vtipné. Prosím ťa, pošli mi nejakú radosť, lebo sa zbláznim.“ V ten absolútne rovnaký moment si asi dva centimetre odo mňa sadol krásny motýľ. Nikam sa neponáhľal, iba tam tak sedel a trepotal krídlami. Vtedy som zmenila svoju perspektívu vnímania danej situácie. Motýľ tam bol až dovtedy, kým sa situácia s kľúčmi nevyriešila. (úsmev)

PREKLIATIE I POŽEHNANIE

Ako vnímaš sociálne siete? Kde začalo tvoje zdieľanie toho, čím žiješ?

Ako prekliatie i požehnanie zároveň. Človek musí na sociálnych sieťach konať veľmi vedome a s rozumom. Aj preto mi je veľmi ľúto mladej generácie tínedžerov, ktorí bojujú so sebahodnotou a porovnávaním v dôsledku sociálnych sietí. Vôbec sa tomu nedivím, keďže ja mám 31 rokov a aj tak ma to mnoho ráz dokáže absolútne zlomiť: ,,Ona má to, ja to nemám. Ona je krásna, ja nie som. Všetci sú na dovolenke, len ja nie.“ Ten tlak materializmu a toho, čo nemáme dokonalé, je tam obrovský.

Zároveň sú sociálne siete pre mňa aj úžasným miestom komunity, spoznala som vďaka nim väčšinu svojich kamarátov. Je to miesto mojej sebarealizácie, kreatívneho vyžitia.

Zdieľať na sociálnych sieťach som začala hneď, ako sa na Slovensko dostali. Keďže milujem estetično a fotografovanie, Instagram sa stal mojím fotografickým denníčkom. Doteraz ma to veľmi baví, preto to robím.

Vedela by si čitateľom poradiť, ako bojovať s tlakom sociálnych sietí na sebahodnotu a porovnávanie sa?

Pre mňa je v tom prvým momentom práve uvedomenie si, že bojujem s takýmito negatívnymi pocitmi, že závidím, žiarlim, porovnávam sa, že asi niečo skrátka nie je v poriadku. Nemám žiadne špeciálne odporúčanie, len si to uvedomiť, zotrvať v tom pocite, skúsiť si ho analyzovať a pochopiť ho, nebojovať proti nemu. Mne veľmi pomáha aj uvedomenie si, že to, čo je zvonku smerom ku mne, ja ovplyvniť nemôžem. Ale to, ako ja smerom navonok zosvojhovnútra na danú vec zareagujem, to ovplyvniť viem. Preto sa o to snažím.

Nebojíš sa odhaľovať aj ťažké stránky života. Akú máš spätnú väzbu od ľudí?

V tomto som ako dieťa. Poviem všetko, čo mám na srdci, či už to, čo ma ťaží, ale aj to, čo ma teší a napĺňa. Poviem to bez ohľadu na to, čo si o tom môžu myslieť ostatní. Prirodzene som teda na sociálnych sieťach zdieľala aj veľmi negatívne udalosti zo svojho života, napríklad opätovnú tehotenskú stratu, ktorá je pre ženu asi najťažšou životnou lekciou, taktiež sa snažím občas hovoriť aj o úzkostiach, panických atakoch či terapiách u psychologičky.

Asi nikdy za celé toto obdobie som nemala negatívnu spätnú väzbu, práve naopak. Veľa žien mi napísalo, že sa vďaka tomu cítia pochopené a povzbudené. Občas však dostanem nevyžiadané rady, to vie taktiež zabolieť.

HOVORIŤ O TOM, ČO PREŽÍVAME, MÔŽE PRINIESŤ POCIT ODVAHY, SILY A PRIJATIA

Mnohí ľudia riešia podobné problémy len vo svojom vnútri a neobrátia sa na nikoho. Prečo by mali nabrať odvahu a začať hovoriť o tom, čo prežívajú? Čo im to môže priniesť?

Asi je to v poriadku. Každý je iný. Niekto to v sebe potrebuje spracovať a dovtedy sa k tomu nevyjadrovať, niekomu pomôže podeliť sa o ťažké veci. Ja som asi ten druhý typ. Zdá sa mi to prirodzené, lebo to dusenie v sebe mi prináša negatívne pocity.

Ak sa niekto rozhodne hovoriť o tom, čo prežíva, rozhodne mu to môže priniesť obrovský pocit odvahy, sily a prijatia. Pocit, že v tom nie je sám, že má právo prežívať tieto pocity. A ten je na nezaplatenie. Často sa však bojíme priznať si negatívne veci aj sami pred sebou. Ak si ich priznáme v zrkadle a neodsúdime sa za ne, potom verím tomu, že ich neodsúdia ani druhí. A ak sa aj niekto nájde a odsúdi, čo najhoršie sa môže stať? Vždy si odpoviem na túto otázku a vlastne sa prestanem báť. (úsmev)

Ako sa podľa teba dá žiť autentický život bez porovnávania alebo kopírovania niekoho iného?

To je stále veľmi náročný každodenný boj. A hlavne nikdy nie je vyhratý. A keď si myslíme, že je, o to viac nie je. Mne v tomto najviac pomáha také sprítomnenie, uzemnenie. Snažím sa byť na stopercentne pravdivá voči sebe a to mi pomáha byť autentickou aj navonok.

Odkedy si spozorovala nárast sledovateľov a kedy ťa začali oslovovať na spoluprácu?

Nemám ten typ profilu na sociálnej sieti, ktorý by mal masívny nárast sledovateľov. Vždy hovorím, že každého jedného som si naozaj vydrela. O to viac sa teším z toho, že moje publikum na sociálnych sieťach ma vníma skôr ako kamarátku, nie ,,influencerku“, ako niekoho, s kým by si vedeli sadnúť na kávu a porozprávať sa. Pre mňa tie čísla ani nie sú extra dôležité. Ja by som si želala, aby sme naozaj boli taká prajná komunita. Aby sa u mňa zišli ľudia, ktorí majú radi pokoj, ticho a žijú rovnaké hodnoty ako ja.

Na spolupráce ma začali niektoré značky oslovovať najmä po tom, ako som dosiahla hranicu troch tisíc sledovateľov. To je asi nejaký špeciálny míľnik, neviem. Oslovujú ma však len sporadicky, jednak nemám také vysoké čísla a asi ani nie som typický reklamný profil.

Berieš to už ako prácu alebo je to skôr koníček, niečo na odreagovanie?

Určite to vnímam ako koníček, ako priestor, kde sa môžem podeliť o veci, ktoré ma tešia, je to taký môj verejný denníček vytvorený z fotografií. Robím to pre seba, nie pre druhých, nesledujem nejaké trendy, že čo mám kedy pridať, jednoducho pridávam to, čo chcem ja. Dôvodom je hlavne to, že sa snažím byť v tomto absolútne slobodná. Z toho však pramení aj pocit, že vždy, keď niečo pridávam kvôli druhým (napríklad dohodnutá kozmetická spolupráca s odporúčaním), mám obrovské pochybnosti o sebe, či to je dostatočné, a to napriek tomu, že som s produktom absolútne stotožnená. A ak mi príde nejaká zaujímavá pracovná ponuka či spolupráca, vnímam to vždy ako úžasný a nečakaný bonus. Moje kamarátky by vedeli potvrdiť to, že keď ma nejaká firma oslovila, vždy som celý deň riešila, či sa nepomýlili, či naozaj myslia mňa a tak ďalej. (úsmev)

SÚDRŽNOSŤ V ŤAŽKÝCH ČASOCH A DETSKÁ HRAVOSŤ

Z tvojho vzťahu s manželom cítiť veľkú blízkosť a hlbokú lásku. Aký je váš príbeh?

V súvislosti s predošlými riadkami možno vyznie vtipne, že sme sa zoznámili práve cez sociálnu sieť. (úsmev) Teraz už môj manžel si ma tam vyhliadol, pričom ja som ho medzi mojimi sledovateľmi nejak nevnímala, no raz som ho stretla na svätej omši a zdal sa mi veľmi povedomý. Pokukovali sme po sebe, a tak som mu po príchode domov napísala, či to bol on, ten, ktorého som videla na omši. A bol. Odvtedy sme sa začali stretávať, čo vyústilo do nášho vzťahu, ktorý považujem za absolútne zázračný. Po mojich nie veľmi vydarených vzťahoch z minulosti som ani neverila, že narazím na niekoho, pri kom sa budem cítiť pokojne, prijato, niekoho, pri kom si nič nemusím dokazovať a na nikoho sa hrať.

Tá hlboká láska však vznikala postupne a k jej rastu dopomohli aj náročné situácie, ktoré sme spolu museli zdolávať. Musím však povedať, že máme naozaj krásne manželstvo a vzťah medzi nami je harmonický a láskyplný. Veľmi verím, že to tak aj ostane, lebo to taktiež nepovažujem za samozrejmosť.

Ako budujete a staráte sa o váš vzťah? Čo je pre vás dôležité?

Možno to bude znieť zvláštne, ale pomohli nám ťažké časy a detská hravosť.

Tie ťažké časy pri prežívaní tehotenskej straty, neplodnosti, tie nás, paradoxne, najviac stmelili a stmeľujú. Vždy vravím, že manžel bol pri mne v tej najčernejšej tme niekde v jame pod zemou. A keď ho neodradilo to, ale naopak, dokáže ma aj cez to ešte viac ľúbiť, tak aj tieto ťažké časy priniesli svoje sladké ovocie. A keďže tieto ťažké časy prežívame aj aktuálne a každý deň nanovo, je to každodenné obohatenie, aj keď, nebudeme si klamať, vidieť v tom aj nejaký dar a priestor na rast niekedy nie je vôbec také ľahké.

A prečo detská hravosť? My máme na všetko vymyslené také milé naivné aktivity. Keď sme na prechádzke, preskakujeme spolu čiary v betóne, naháňame sa po dome, pred Vianocami máme tradíciu žrebovania témy darčekov, skrátka sme vo všetkom kreatívni a nikdy sa spolu nenudíme, nikdy nás nenavštívila nejaká všednosť a prílišná dospelácka racionálnosť. Aj keď to mnohým môže byť na smiech, my milujeme túto svoju infantilnú stránku, ktorá nám pomáha prežívať veci v plnosti. Ako deti.

Čo vám doteraz prinieslo manželstvo? A niečo vzalo?

Silno dumám, či mi vôbec niečo vzalo. Chcela som povedať aspoň jednu vec, aby to nevyzeralo, že mám ružové okuliare. No veru mi nič nenapadá, tak asi nič také nie je. Ja som sa v manželstve úplne našla. Napriek tomu, že som vždy bola obrovský individualista a introvert (a ešte asi aj som). Veľmi intenzívne cítim, že takto to malo byť, ja som stvorená na to byť manželkou. Viem to práve podľa toho, čo mi manželstvo prinieslo: pokoj, stabilitu, harmóniu, oveľa väčšiu vyrovnanosť sama so sebou, sebavedomie, pocit, že tu je vždy niekto pre mňa, uvoľnenosť v tom, kým som. Nemusím sa hrať na niekoho, kým nie som, pretože si ma niekto dobrovoľne vybral. Mám s kým prežívať lásku, ten dotyčný to nielen prijíma s otvoreným náručím, ale mi to aj opätuje. Krásny pocit.

Ako spoločne prežívate vaše straty? Čo vám pomáha zvládať ich a kde hľadáte nádej do budúcna?

To je náročná otázka. Často si pri manželovi poplačem, lebo to je tiež môj spôsob ventilovania emócií. Často si vravíme mená, ktoré sme mali naplánované deťom dať, a vkladáme ich do rôznych situácií v zmysle: ,,Keby tu teraz boli, tak…“, ale aj: ,,Túto hračku teraz kúpim pre…“ Aj keď si veľmi reálne uvedomujeme, že tú kúpenú hračku možno nikdy žiadne dieťatko neuvidí, vnímame to ako proces liečenia, súčasť cesty.

A čo nám pomáha zvládať tieto situácie? Rozhodne ten pocit, že aj nám dvom, teda manželskému páru, bol daný veľký dar porozumenia a lásky. A že aj keď to bude v mnohom bolestné, krásne nám to funguje aj takto a možno práve toto je plán, ktorý je pre nás prichystaný. Nádej je však stále obrovská, ja totiž verím, že tá túžba do srdca nie je vsadená len tak nadarmo. Mám v sebe veľmi silný materinský cit, veľmi silnú potrebu starostlivosti o bezbranné stvorenie… Akosi odmietam uveriť tomu, že toto hore ostalo bez povšimnutia. A práve to je tá moja najväčšia nádej. Jednoducho prosím ďalej za to, aby aj do tejto situácie a bolesti prišiel pokoj. Akýmkoľvek spôsobom, len aby prišiel. Snažím sa netrvať na jedinom možnom naplnení nášho sna o rodine.

Autor: Karolína Semančíková

Snímky: archív respondentky