Ilustrátorka Leona Jordánová: Chcem prinášať radosť, pretože som zažila veľa temna

Mladá ilustrátorka Leona Jordánová pochádza z Moravy a okrem mnohých ilustrácií ma na konte dve knižky (jednu v príprave) pre tých, ktorí boli na prvom svätom prijímaní a prijali sviatosť birmovania – aby im pomohli dobre využiť čas po prijatí sviatostí. Považuje sa v mnohých veciach za samouka. Predstavuje svoju cestu hľadania zmyslu života až po jej cieľ prinášať Radosť. Leona Jordánová (25).

Kúsok za slovenskými hranicami začíname rozhovor a nedá mi nepoložiť prvú otázku: Viem, že rada dostávaš ťažké otázky – ako to vzniklo? „Vždy som bola hlbokým človekom a rada som premýšľala napríklad o zmysle života,“ prezrádza Leona. „Najskôr som ten zmysel hľadala inde, než v kresťanstve… Čím som staršia, tým mám hlbšie otázky radšej, kladiem si ich a rada vediem plnohodnotné, hlboké rozhovory.“

Leona vyrástla v prostredí Moravy, v kraji, kde sa od mala pestuje láska k vínu a umeniu. Ako to nasmerovalo jej život? „Vyrastala som blízko prírody a dnes zisťujem, že to nie je úplná samozrejmosť. Už od detstva sme chodili do vinohradu a v prírode som sa učila hľadať Boha, a v prírode ho nachádzam dodnes. Je to pre mňa možnosť uniknúť mimo svet a takto sa spojiť s Bohom.“

Ich dedinu považuje za veľmi folklórnu, narodila sa do muzikantskej rodiny, takže hudba bola tiež vždy súčasťou jej života. Aj jej pradedko bol fotografom a rezbárom, takže umenie ju od mala formovalo.

NEDEĽNÁ OMŠA AKO POCIT BEZPEČIA

Dolní Bojanovice sú dedinka, kde podľa slov Leony „chodia do kostola všetci“. „Chodí väčšina a je to možno krásne, ale treba myslieť aj na to, či do kostola chodíme z tradície alebo sa snažíme skutočne nájsť Boha – ja som to tak nemala. Do kostola som chodila síce často, no musela som. Bola som do toho tlačená a nerozumela som, prečo som tam.“ A tak na gymnáziu začala chodiť poza kostol a celkovo „utekať“ – to ju zaviedlo na Island, robiť au-pair.

„Bol to pre mňa veľmi ťažký čas, prvýkrát som takto cestovala, mala som 19 rokov. Vôbec som nevedela, aké to je, byť niekde sama, a tá samota na mňa veľmi doľahla.“ U Leony začali psychické problémy a prišla do bodu, kedy jej život nedával zmysel. „A v tej samote a utrpení som našla Boha – takže prvé silné stretnutie s Bohom bolo na Islande.“ A paradoxne – Boh ju priviedol k tomu, že doma pred omšami utekala a tu pre ňu nedeľná omša prinášala pocit bezpečia a domova. „Keď je človek šťastný, tak Boha nehľadá, mne sa naraz všetky tieto istoty úplne zrútili… našla som si v Reykjavíku katolícku farnosť a začala som tam chodiť.“ Na Islande však pobudla Leona – napriek dlhším plánom – iba mesiac.

ROK NACHÁDZANIA ODPOVEDE

Prišla ponuka od kňaza z jej moravskej farnosti – odísť na týždenný duchovný pobyt do Francúzska. „Paradoxne, najprv som tam netúžila ísť, moja predstava o kresťanoch bola nudná, bez zmyslu pre humor, ako sa hovorí – dlhé sukne…,“ usmieva sa. Vo Francúzsku však našla mladých, s ktorými sa cítila dobre a padli všetky jej mýty. A tak začala premýšľať vrátiť sa tam na ročný evanjelizačný pobyt. Najprv si však nevedela predstaviť byť zatvorená rok niekde v horách, mimo civilizáciu. Potom však prišla zmena: „Ja som si uvedomila, že vlastne neviem, čo chcem v živote robiť. Napadlo mi, že mi Boh ponúka rok a počas neho nájdem odpovede na moje otázky… A keďže som veľmi impulzívna, zrazu sme to začali riešiť,“ usmieva sa Leona.

Aký bol ten rok? „Bolo pre mňa náročné navyknúť si na ich rytmus života, vstávalo sa o šiestej – bol to program rozvrhnutý na hodiny. Pamätám si, že nám na začiatku povedali, aby sme sa odfotili a potom si urobili fotku na konci roka, aby sme videli na sebe tú zmenu.“ Vidí tam Leona zmenu? „Veľa sa zmenilo najmä vo mne,“ prezrádza. Vo Francúzsku išlo o ročnú školu evanjelizácie, ale aj v tom si Leona našla svoju cestu: „Zistila som, že nie som úplne vhodná na evanjelizáciu v uliciach, s tým som veľmi bojovala. Ale dospela som k tomu, že existujú aj rôzne iné formy evanjelizácie.“ A to bol už Leonin krok k ilustráciám. „Tam vznikla myšlienka, žeby som chcela evanjelizovať cez umenie.“ Vo Francúzsku sa Leone prehĺbil aj vzťah s Bohom a našla radosť v modlitbe, ktorú prežíva dodnes.

DUCHOVNÉ POVOLANIE

Keď sa Leona vrátila z Francúzska, začala sa hneď venovať knižke pre deti po prvom svätom prijímaní. Išla na živnosť a začala podnikať. „Nie je to o príprave pred prvým svätým prijímaním, ale o čase po. Uvedomila som si, že neexistuje nič také, čo by deti sprevádzalo ďalej…“ Aktuálne pracuje Leona na podobnej knihe pre birmovancov, ktorá by ich sprevádzala v čase po prijatí sviatosti birmovania. Môže vzniknúť aj nejaká ďalšia knižka? Leona premýšľa, že by sa rada venovala téme sviatosti krstu. Popri tom vytvára rôzne ilustrácie, napríklad rôzne pohľadnice.

Aktuálne je pre ňu téma aj hľadanie vlastného duchovného povolania. To je aj jeden z dôvodov, prečo je tento školský rok v španielskej Valencii. Spoznáva tam jednu kresťanskú komunitu, ktorá je jej blízka, a zároveň sa venuje štúdiu grafického dizajnu na miestnej univerzite.

OSLOVIŤ NEVERIACICH

Najradšej ilustruje Leona príbehy z Biblie. „Mám na tom veľmi rada, že im dávam tvár. Už prvé maľby, ktoré vznikli a ktoré som rozdávala, bola tvár Pána Ježiša.“ Nasledovali biblické podobenstvá alebo rôzni svätci. O čom sníva a na čo sa chystá? „Ja som veľmi spontánny človek, ale mám jeden sen – vydávať kvalitné knižky, možno otvoriť kresťanské kníhkupectvo, kde by neboli iba knihy, ale aj ďalšie veci z kresťanskej tvorby. Niečo, čo osloví aj mladých, ktorí neveria – už len tým, že to moderne vyzerá a následne objavia cez to pekné aj hĺbku.“

Na svojej ceste sa Leona definuje ako samouk, všetko sa postupne učí sama, od ilustrácie, spevu až po výrobu kníh. Čo ešte objavila, objavuje sama? „Napríklad hrať na klavír, gitaru, ukulele som sa tiež učila sama. Mám rada fotenie aj grafiku, sama som si hľadala, ako funguje typografia, aká je práca s farbami…“

Rada tiež píše a skladá pesničky – niekoľko z nich zdieľa aj na svojom instagrame leoni.ilustrace, kde napríklad zhudobnila modlitbu Zdravas‘ Mária.

Hlavným cieľom je pre Leonu prinášať Radosť. Tak trochu jej podsuniem myšlienku, že vlastne evanjelizácia je prinášanie radostnej správy a či to tak vníma tiež. „Nepremýšľala som nad tým takto, ale je to prepojené. Chcem prinášať radosť do ľudských sŕdc. A práve tú radosť ponúkam cez evanjelium, cez kresťanskú tvorbu. Prežila som mnoho temných okamihov a preto chcem, aby radosť bolo niečo, čo ma definuje a čo prinášam. Som rada, keď sú ľudia plní radosti.“

Foto: Martin Ližičiar / Archív respondentky