Iba oblátka? alebo Je Ježiš skutočne prítomný v Eucharistii?

Možno by to stálo za anketu – rovno pred kostolom po nedeľnej omši sa pekne spýtať ľudí jedného po druhom, či veria v prítomnosť Ježiša v hostii. Pretože mňa ovalil názor nie práve nedeľných kresťanov.

Vieme, čo robíme?

Je to klasický pohľad v druhej tretine svätej omše: dlhý rad, pokojne sa posúvajúci dopredu ku kňazovi. Každý sám predstúpi, pootvorí ústa a na kňazovo: „Telo Kristovo,“ odpovie: „Amen,“ a kňaz mu položí do úst malú bielu oblátku. Hotovo. Tu sa otáčame a vraciame sa do lavice či na svoje miesto. Ale vieme, čo sme vlastne dostali?

Od dôb prípravy na prvé sväté prijímanie prešlo u mnohých z nás už príliš veľa času a možno sme ani vtedy dobre nedávali pozor (alebo tomu už vtedy neporozumeli). Alebo sme jednoducho ono rozdávanie bielych hostií vzali „technokraticky“ ako súčasť liturgie s tým, že sa to jednoducho robí, ide tam väčšina ľudí, treba byť vyspovedaný v milosti posväcujúcej, a hlbším zmyslom sme sa príliš nezapodievali. (Možno rovnako ako aj pri svojej viere.)

Možno sme špekulovali nad tým, ako to vlastne je, a nemal nám to kto riadne vysvetliť. Možno sme sa hanbili opýtať svojho kňaza. Možno práve preto sme potom takí nesvoji, keď je vyložená Eucharistia k poklone: Čo mám teraz robiť? Do úst nedostanem, pozerať sa na to biele koliesko v zlatom obkľúčení?

Takže, znovu: Čo sa deje, keď kňaz premieňa? A čo v okamihu, keď prijímam Eucharistiu?

Zrak môj i chuť chceli by ma oklamať…

Svätý Tomáš Akvinský nebol hocikto – mal toho v hlave naloženého viac ako väčšina ľudí toho času, ba možno aj tohto. A napriek tomu sa musel dostať k tajomstvu Ježišovej prítomnosti v Eucharistii premýšľaním. Onú pamätnú vetu z nadpisu (a vôbec celú pieseň známu v JKS pod číslom 270) vyslovil po tom, čo ono tajomstvo aspoň trošku odhalil rozumom, a žasol nad vynachádzavosťou Božej lásky.

A rovnako ako nám, ani jemu neboli na pomoci ani oči, ani jazyk: pretože jeho oči, rovnako ako tie naše, videli len čisto pšeničnú oblátku a takisto chutila. Ako teda uveriť, ako prísť na to, že Ježiš je skutočne prítomný v tomto kúsku chleba?

V Katechizme Katolíckej cirkvi sa odvolávajú na svätého Tomáša Akvinského v súvislosti s prítomnosťou Krista v Eucharistii: „Nie je možné zmyslami vnímať, že je v tejto sviatosti prítomné pravé telo a pravá krv Krista,“ hovorí svätý Tomáš, „ale iba vierou, ktorá sa opiera o Božiu autoritu“ (porovnaj KKC, 1381). Rovnako ako my pri prijímaní Eucharistie, ani on necítil nič, čo by vyzeralo a chutilo ako telo alebo krv – ale veril, že všetko to, čo Ježiš povedal o Eucharistii a jej slávení, je pravda.

To isté sa očakáva od nás tak, ako nám to aj každý kňaz stále hovorí na konci po premenení chleba a vína počas eucharistickej modlitby: „Hľa, tajomstvo viery!“ Bez viery v pravdivosť Ježišových slov, napríklad tých: „Kto je moje telo a pije moju krv, má v sebe život a ja ho vzkriesim v posledný deň,“ (Jn 6, 54) nie je možné ani čerpať silu z prijímania Eucharistie – pretože bez viery v reálnu prítomnosť Ježiša v nej to pre nás stále bude len súčasť „folklóru“ omše.

Katechizmus Katolíckej cirkvi hovorí, že na prijímaní Eucharistie by sa mal zúčastniť iba ten, kto verí, že prijíma premenené telo a krv Kristovo (porovnaj KKC, 1355). Teda bez viery je to „len“ oblátka, s vierou je to živý chlieb, ktorý nás posilňuje tu v časnom živote a pripravuje na večný.

 

Prečo to Boh urobil takto?

Dívame sa a nerozumieme. Nič sa predsa nemení: hoci kňaz vysloví slová premenenia, pred nami je stále biela hostia a v kalichu víno s pár kvapkami vody. Ako uveriť, že Boh je tam? Že Ježiš vstupuje do podstaty chleba a vína v každom platnom premenení, že k nám potom prichádza rukami kňaza?

Pochybností o tom, že Eucharistia je skutočným telom a krvou Krista, bolo dosť – a aj na ne sú odpoveďou početné eucharistické zázraky, pri ktorých znovu aj najmodernejšie vedecké postupy dokázali, že to, čo sa javilo pôvodne ako biely pšeničný chlieb, je po premenení kusom svaloviny ľudského srdca, a to, čo sa javilo ako víno, sa stalo zrazenou časťou ľudskej krvi. O celom fenoméne týchto zázrakov by sme mohli rozprávať dlho – a je neuveriteľné, ako Ježiš aj týmto spôsobom odpovedá na ľudskú pochybnosť (a to aj z radov svojich zasvätených služobníkov).

 

https://www.slovoplus.sk/eucharisticke-zazraky-ked-boh-bojuje-o-nasu-vieru/

 

Boh je Boh: a preto pre neho nie je problém urobiť to, čo svätý Tomáš Akvinský nazval transubstanciáciou (teda pretvorenie, premenenie podstaty veci bez zmeny jej vonkajšieho zjavu). Boh proste vchádza celý do chleba a vína, aby ho zmenil na seba, na svoje telo a krv. Môže to urobiť, aj keď tomu celkom nerozumieme. Prečo to tak robí?

Keď Ježiš opúšťal apoštolov, prisľúbil im, že bude stále s nimi a že majú sláviť poslednú večeru na jeho pamiatku – nešlo však o sentimentálne pripomínanie si skvelých časov s Ježišom. Táto večera mala byť zdrojom nadšenia a novej sily prinášať jeho lásku a zvesť o nej ďalej svojím životom – a to práve cez prijímanie Eucharistie. Boh vedel, že ľudia sú príliš slabí na to, aby dokázali milovať takým spôsobom, ako miloval a miluje on. Vedel aj o pokušení diabla a zároveň veľmi túžil a túži, aby každý dosiahol večnosť, aby sa znovu vrátil po konci pozemského života k nemu. V tejto vynachádzavej láske našiel spôsob, ako to urobiť, ako znovu sprítomňovať svoju obetu na kríži a jej moc práve pri slávení Eucharistie.

Neviem, komu z nás by sa žiadalo ísť na bohoslužby, kde by musel jesť surové mäso a piť krv… hoci obeta Ježiša Krista bola o obete tela a krv tam tiekla. Boh hľadal spôsob, ako sa priblížiť k svojim bez toho, aby to bolo pre nás nechutné alebo neprijateľné: a našiel ho v najobyčajnejších „stravných jednotkách“ toho času, v nekvasenom chlebe a víne. Táto Božia múdrosť sa ukázala ako nadčasová: chlieb a víno sa ešte nikomu neprejedli a napriek tomu sú súčasťou každej dobrej hostiny – ktorou má byť eucharistické slávenie vždy ako vďakyvzdanie za dar vykúpenia!

Božia jemnocitná láska k nám teda chcela posilňovať, ale nie vyrušovať, byť prirodzená a jemná, pritom silná a účinná. Jednoducho a dobre: veľmi mu na nás záležalo a záleží!

Preto, až pôjdeš na svätú omšu, choď tam s vďačnosťou a nadšením zo svojho láskavého Boha… s vierou, že on je skutočne prítomný v Eucharistii, pretože nikdy neklamal a vždy tu bol pre nás! Skloň sa pred vynachádzavosťou Lásky, ktorá sa dokázala takto pokoriť, aby sa mohla priblížiť k tebe prirodzene. Stále ho chváľ za tento dar, ktorý ťa v okamihu prijímania približuje k nebu a dáva ti milosť byť človekom, akým by si nikdy nebol sám svojimi silami.

Každým prijímaním ťa Boh premieňa na svoj obraz. Môžeš mlčať, môžeš nechápať rozumom, no neprestaň veriť v jeho skutočnú prítomnosť a neprestaň ho chváliť za dar, ktorý nezaslúžene dostávaš.

Ježiš je tu. Kvôli tebe, kvôli mne, kvôli nám. Nie je to iba oblátka! Boh je tu, znižuje sa. Poďme, klaňajme sa mu…!