Homosexuálne cítiaci muž: Keď človek prijme cestu kríža, stáva sa pre neho cestou svätosti
Je možné, aby homosexuálne cítiaci ľudia žili v súlade s učením Katolíckej cirkvi? Čo je to vlastne homosexualita a aké možnosti má človek, ktorý začne prežívať homosexuálne túžby? O tom a mnohom inom sme sa rozprávali s Petrom Smrekom, autorom knihy Cesta muža, v ktorej veľmi otvorene hovorí o svojom živote a homosexualite, ale aj o svojej ceste viery.
Kedy ste si začali uvedomovať, že vás priťahujú osoby rovnakého pohlavia?
Bolo to v puberte, keď sa v človeku začína prebúdzať sexualita.
Predpokladám, že to pre vás nebolo ľahké. Čo ste vtedy prežívali?
Prežíval som zmätok, nerozumel som sám sebe. Na začiatku som ani nemal silu si to vôbec pripustiť, a tak som to len potláčal.
COMING OUT NIE JE NEVYHNUTNÝ
Zdôverili ste sa niekomu o svojich pocitoch? Možno niekomu z rodiny?
Nezdôveroval som sa nikomu, lebo som to nemal ešte sám v sebe spracované. Vo vzťahu k príbuzným som pri pomyslení na možný coming out zhodnotil, že to nie je vhodné – že by to nemalo zmysel. Možno by sa mi trocha uľavilo, ale nechcel som, aby sa kvôli mne trápili.
Nie každý rodič je vnútorne pripravený spracovať takéto odhalenie. Závisí to od typu jeho osobnosti, od jeho psychickej zrelosti. Niektorí rodičia by si to mohli celý život vyčítať. A druhá stránka veci je, že ak niekomu poviete o svojich sklonoch, môže mať problém vidieť vás celostne – často sa na vás môže pozerať len cez zväčšovacie sklo vašej sexuálnej orientácie, akoby to bolo to najdôležitejšie kritérium vašej osoby. Stále to vidíme – prvé, čo človeka napadne, keď hovoria o niekom, kto má tento problém, je myšlienka – on je homosexuál. Akoby celá jeho bytosť bola determinovaná len jeho zranenou sexualitou. Ľudia to vedia ťažko rozlíšiť a povedať „toto je muž ako každý iný“, a až niekde na konci im v pamäti zabliká, že má aj homosexuálne cítenie.
Takže coming out nepovažujete za dôležitý?
Nie som proti coming outu, ale nie je nevyhnutný, ako sa to často opisuje. Sexualita je intímna záležitosť človeka. Aj ja som sa zdôveril niekoľkým osobám v mojom živote – osobám, u ktorých som cítil prijatie, zrelosť, diskrétnosť.
Asi je to napriek všetkému vždy trochu risk… Akú reakciu ste čakali od ľudí, ktorým ste sa priznali?
Ja som vždy očakával, že ma budú brať normálne – že z toho nebudú robiť senzáciu, že ma budú vidieť predovšetkým celostne – ako človeka, muža, brata, so všetkými darmi i slabosťami. Tak vyvážene. Aby im moje zranenie nezatienilo pohľad na mňa samotného.
A tiež, aby sa ma nebáli. Lebo toto vnímam v spoločnosti a v Cirkvi – strach. Strach a obavy – ako sa s nimi rozprávať, ako sa pri nich správať, neohrozia ma nejako, nebudú sa správať nevhodne? Je to strach z nepoznaného. Tam, kde nie je poznanie, kde nie je pravda, tam nastupujú predsudky. Preto je dôležité v tejto oblasti vzdelávanie. Verím, že aj moja kniha prispeje k tomu, že ľudia budú mať objektívny – verím, že ten Boží – pohľad na ľudí s homosexuálnym cítením.
Tento strach na Slovensku naozaj je. Myslím, že je tu veľa ľudí, ktorí nikdy osobne nestretli človeka, o ktorom by vedeli, že je homosexuálne cítiaci. Po takom priznaní by zažili šok… Aká by mala byť reakcia veriacich ľudí na takýto coming out?
Tak, ako som už hovoril. Veriaci človek by mal mať na druhého človeka komplexný pohľad – pozerať sa na neho ako na blížneho – vidieť v ňom predovšetkým jedinečnú bytosť, ktorá má nekonečnú hodnotu. Bytosť chcenú a milovanú Bohom. My veriaci sme celý život povolaní rozvíjať lásku k blížnemu – naučiť sa druhého človeka milovať tak, ako ho miluje náš nebeský Otec, naučiť sa vidieť ho jeho očami. Vidieť aj jeho zranenia, ale vidieť ich pravdivo a súcitne. Homosexuálne cítenie je zranenie ako každé iné, je to kríž ako každý iný. A každý z nás si nesie nejaký ten kríž.
Tento kríž je naozaj ťažký. Napriek tomu ho nesiete veľmi statočne. Čo vám pomohlo prijať svoje homosexuálne prežívanie? Ako tento proces prebiehal?
Prijať utrpenie, ktoré ste si sami nevybrali a ktoré neviete odstrániť, nie je možné rýchlo. Je to ako pri strate blízkeho človeka, pri hendikepe alebo chronickom ochorení, ktoré vám zoberú v živote veľa dôležitých vecí. Učíte sa to prijímať postupne a v čase, prechádzate cez všetky fázy – odmietanie, vzburu, vyjednávanie, rezignáciu a nakoniec prijatie. U každého tieto fázy trvajú rôzne dlho, v mojom prípade to boli roky. Nedá sa povedať, čo mi pomohlo prijať moje sklony. Skôr by som povedal, že moja viera a vzťah s Bohom mi pomáhali prejsť cez všetky tie fázy, prebojovať ich, vydržať a nájsť zmierenie.
Vo svojej knihe Cesta muža píšete, že homosexuálne cítenie je následkom zranenej pohlavnej identity. Čo je to zranená identita a ako k takémuto zraneniu najčastejšie dochádza?
Zranená pohlavná identita je nevyvinutá pohlavná identita do svojej plnej zrelosti. Byť pohlavne mužom a ženou nie je len záležitosťou telesnou – to ide samo, bez pričinenia človeka. Ale je to predovšetkým o plnej zrelosti tej štruktúry našej osobnosti, ktorú nazývame mužskosť alebo ženskosť. A k tomu je potrebný čas – celé detstvo, mladosť, správne sociálne interakcie s rodičmi a rovesníkmi, a mnoho iných faktorov. Faktorov, ktoré vplývajú na rozvoj pohlavnej identity, je veľmi veľa, ale najdôležitejšie sú tie sociálne, čo zistili aj výskumy – a teda naše vzťahy v rodine a mimo rodiny, zvlášť v inkriminovaných obdobiach vývoja človeka – od počatia až po pubertu.
Aké príčiny zranenej pohlavnej identity vidíte vo svojom živote?
V mojom živote to bol predovšetkým problematický vzťah s otcom – neprijatie a nedostatok pochopenia a blízkosti z jeho strany.
Prečo je pre chlapcov dôležitý vzťah s otcom? Čo je dôležité, aby otec odovzdal svojmu synovi?
To úplne najdôležitejšie, čo by mal dať otec synovi, je vrelé prijatie, bezpodmienečná láska, emocionálna blízkosť. Ak toto chýba, chýba základ pre zdravý vývoj chlapca. Základ, ktorý sa už vo vyššom veku nedá nijako získať, alebo to ide veľmi ťažko a trvá to veľmi dlho…
V minulosti boli rôzne iniciačné rituály, počas ktorých sa z chlapca stal muž. Myslíte si, že by dnes takéto iniciačné rituály mohli pomôcť chlapcom k prežívaniu svojej mužskej identity?
Tu je potrebné rozlíšiť dve veci. Pre rozvoj pohlavnej identity je najdôležitejších prvých 6 rokov života. Toto je najkrehkejšie obdobie, kedy vznikajú aj najhlbšie rany.
V tejto súvislosti sa hovorí aj o predhomosexuálnom chlapcovi – ten ešte vôbec neprežíva sexuálnu príťažlivosť, ale už sú v jeho psychike vytvorené patologické mechanizmy, ktoré v puberte vyústia do homosexuálnej orientácie. Iniciácia chlapcov sa vykonáva najskôr od 12. roku života a u mužov ani nemá hornú hranicu – dospelý muž ju môže absolvovať kedykoľvek, ak ju potrebuje pre svoju zrelosť. Iniciácia však už nepomôže predhomosexuálnemu chlapcovi s jeho problémom. Môže mu pomôcť vstúpiť do sveta mužov, zblížiť sa s niektorými aspektami jeho mužskosti, ale jeho zranenú pohlavnú identitu nevyrieši. Iniciácia je určite výborná vec, ale v tomto prípade nie je všeliekom.
Keď k tomu teda príde a človek zistí, že cíti neželanú príťažlivosť k osobám rovnakého pohlavia, aké sú jeho možnosti?
Má zhruba tri možnosti – buď naplno prijme svoju orientáciu a s ňou zodpovedajúci životný štýl, čiže homosexuálny vzťah, alebo sa rozhodne prijať svoju orientáciu a žiť v sexuálnej zdržanlivosti. Tá druhá cesta sa rozvetvuje ešte na ďalšie dve – buď sa snaží dosiahnuť uzdravenie svojej zranenej identity alebo to nerieši a prijme ju ako celoživotný kríž. A medzi tým všetkým sú ešte rôzne prechodné stavy.
Takže má v podstate viac možností, ale žiadna z nich nie je ľahká…
Je to hľadanie spôsobu ako žiť, aby bol človek čo najšťastnejší. Je to cesta, na ktorej je veľa víťazstiev a prehier, pádov a vstávaní, i slepých uličiek. Človek úprimne hľadá pravdu, niekedy sa zmýli. Aj ja som prežil všeličo, ale vždy som sa snažil rozhodovať spolu s Bohom – pýtať sa jeho – čo je správne a aká je jeho vôľa. Niekedy boli moje rozhodnutia nesprávne – z ľudskej slabosti, z nedostatku poznania.
Spomínate aj nesprávne rozhodnutia. Ako ovplyvnili váš život, podľa čoho ste zistili, že boli nesprávne a ako sa vám podarilo vrátiť na správnu cestu?
K tomu nesprávnemu rozhodnutiu patril predovšetkým partnerský vzťah. Okrem výčitiek svedomia som prežíval niečo v tom zmysle, že som strácal sám seba, svoje ja, že ma to nejakým spôsobom deformovalo a robilo čoraz viac neslobodným. Bola to slepá ulička, z ktorej sa navyše dostávalo veľmi ťažko. Ten zápas trval veľmi dlho a bol strastiplný. Podarilo sa mi z toho dostať jedine s pomocou Božej milosti.
KRÍŽ JE KATALYZÁTOROM ROZVOJA VZŤAHU S BOHOM
Hovorili ste, že ste sa snažili rozhodovať spolu s Bohom. Ako ste sa dostali k viere? Kedy ste zažili obrátenie?
Veril som v Boha od detstva, ale vieru sme v rodine nepraktizovali. Skutočné obrátenie – osobný vzťah s Ježišom, som zažil až na vysokej škole.
Vo svete, ale aj na Slovensku, dnes vidíme dve skupiny veriacich homosexuálov. Jedna skupina sú tí, ktorí hovoria, že Boh miluje homosexuálov a schvaľuje homosexuálne vzťahy a druhá skupina, ktorá verí, že Boh miluje homosexuálov, ale homosexuálne vzťahy nie sú v súlade s jeho plánom. Tá prvá možnosť, žiť si svoju vieru a popritom žiť aj aktívny homosexuálny život, znie určite lákavejšie ako žiť do konca života v zdržanlivosti. Nemali ste pokušenie vydať sa touto cestou?
Mal som pokušenie a aj som po tejto ceste istý čas kráčal. Vedel som, že to nie je správne, ale ľudská slabosť je niekedy veľká. V tom období som neustále vnútorne zápasil a v podstate som sedel na dvoch stoličkách.
Ako vnímate veriacich ľudí, ktorí si vybrali život v aktívnych homosexuálnych vzťahoch a pritom sa snažia aj ostatných ľudí presvedčiť, že Boh s ich konaním súhlasí?
Neodsudzujem ich. Viem, čím si prechádzajú, keďže som prežíval to isté, čo oni. Niekedy je zranenie pohlavnej identity veľmi hlboké a sklony extrémne silné. Niekedy človek upadne do ťažkej sexuálnej závislosti. To všetko môže byť také silné, že človek to pokladá za svoju prirodzenosť a myslí si, že nie je možné žiť inak.
Na druhej strane je tu Bohom zjavená pravda – o človeku, o jeho sexualite, o tom, ako má žiť – aký bol prvotný Boží plán s človekom pred jeho pádom do dedičného hriechu. To nie sú len teórie. Tieto pravdy sú hlboko zapísané v srdci človeka a on vníma, že sú správne. Ja som ich celý čas vnímal a veľakrát som sa presvedčil na vlastnom živote, že ignorovanie týchto právd sa jednoducho nevypláca.
Niektorí homosexuálne cítiaci sa rozhodnú, že spoja vieru v Boha a homosexuálny životný štýl. Často je to práve z ľudskej krehkosti a potom z dôvodu, že prijmú nepravdivé, falošné teórie – o tom, že Bohu takýto život neprekáža a že to nie je hriech. Svedomie je možné otupiť a potlačiť a potom je už veľmi ťažké otvoriť sa pravde.
Odporúčam úprimne sa pýtať vo svojom srdci Ježiša – Ježiš, súhlasíš s takýmto životom? Aký je tvoj pohľad, čo si o tom myslíš? Takáto priama konfrontácia s Bohom môže byť veľmi ťažká, ale keď človek úprimne žije svoju vieru, nemôže sa jej vyhnúť. A keď mu Boh ukáže, aká je pravda, a on ju prijme, Boh mu dá silu aj tak žiť.
Myslím, že mnohí z nás si ani neuvedomujeme, aké ťažké rozhodnutia zažívajú ľudia s homosexuálnym cítením…
Áno, je to aj o tom, či je človek ochotný prijať svoj kríž, kríž homosexuálnych sklonov, a tiež žitie v zdržanlivosti. Ježiš povedal: Kto chce ísť za mnou, nech vezme každý deň svoj kríž a nech ma nasleduje. (Porov. Mk 8, 34) Človek nakoniec získa niekoľkonásobne viac požehnania, keď svoj kríž nesie v poslušnosti Kristovi – čiže kráča za ním s týmto krížom, v súlade s jeho vôľou. Poslušnosť viery, poslušnosť Bohu, je tu veľmi dôležitá.
Verím, že Boh miluje homosexuálne cítiacich kresťanov, ktorí žijú homosexuálne. On vidí do ich srdca, vie, čo prežívajú, zohľadňuje ich krehkosť, ich nedostatočnú vnútornú slobodu, avšak napriek tomu svoj zákon nemení a neopúšťa. Jeho zákon je nezmeniteľný. Tieto dve veci treba rozlíšiť. Modlím sa za nich, aby to pochopili.
Často sa šíri názor, že Cirkev je proti homosexuálom. Aká je vaša skúsenosť s Cirkvou? Máte pocit, že vás Katolícka cirkev prijíma alebo odsudzuje?
Som presvedčený, že Cirkev nie je proti homosexuálom. Ona len hlása to, čo jej zjavil Boh a to sa týka aj homosexuality. V posledných rokoch bolo napísaných niekoľko krásnych dokumentov o pastorácii homosexuálne cítiacich osôb, po celom svete je v Cirkvi mnoho združení, ktoré v tejto oblasti sprevádzajú a pomáhajú. Ja som od kňazov nikdy nezažil odsúdenie, ale len pochopenie a prijatie. Na druhej strane sú aj takí kresťania a aj kňazi, ktorí majú predsudky a sú homofóbni – ale to sa týka celej spoločnosti – a Cirkev je zložená z nedokonalých ľudí a je tiež len obrazom spoločnosti.
V čom vám viera pomáha? Keď som čítala vašu knihu, žasla som nad hĺbkou a úprimnosťou vašej viery. Mala som pocit, že aj vďaka vášmu zraneniu ste veľmi úprimne a dychtivo hľadali Boha. Myslíte si, že aj kríž homosexuálneho cítenia vám pomohol získať tú hĺbku?
Akýkoľvek kríž v živote človeka je katalyzátorom rozvoja vzťahu s Bohom. Kríž nás položí na lopatky, rozorve nám srdce. Bezmocnosť, bolesť, smútok – to všetko sú situácie, kedy sa utiekame k Bohu. Niekedy kríž človeka oberie o všetko, o normálny život, a on ani nevie, ako vrastá čoraz viac do nového života – nadprirodzeného života s Bohom. Za normálnych okolností by si človek nevybral cestu kríža – tá je nám darovaná Bohom (možno proti našej vôli) – ale keď ju prijmeme, stáva sa cestou svätosti. A nakoniec príde stav, že človek už nehľadá Boha len ako toho, kto mu pomáha a ku ktorému sa utieka, ale ako toho, ktorý jediný je zmyslom a definitívnym naplnením ľudského života. Ako toho, ktorý je sám osebe šťastím a radosťou. Človek pochopí túto pravdu a už sa jej nepustí.
Niektorí homosexuálne cítiaci ľudia žiaľ zažili aj odmietnutie a pohoršenie od kňazov alebo veriacich. Aké reakcie kňazov pri spovedi ste zažili vy?
Ja som mal šťastie na dobrých kňazov – ich reakcie boli vždy normálne – súcit, prijatie, snaha pomôcť, pochopenie pre ľudskú krehkosť. Ďakujem všetkým kňazom, ktorí takto zosobňujú Krista.
ŽIVOT V ZDRŽANLIVOSTI MÔŽE BYŤ AŽ NEZNESITEĽNÝ PRE TÝCH, KTORÍ NEMAJÚ OSOBNÝ VZŤAH S BOHOM
Rozhodli ste sa žiť svoj život v súlade s Božím plánom a učením Katolíckej cirkvi. Toto rozhodnutie v sebe zahŕňa aj dobrovoľný celibát. Jeho odporcovia hovoria, že takýto život je prázdny a človeku prináša len smútok, bolesť a depresiu. Iní pochybujú o tom, že je reálne možné žiť v sexuálnej zdržanlivosti. Ako môže byť dobrovoľný celibát tou najlepšou voľbou pre človeka, ktorý túži po láske? Dá sa v dnešnej dobe žiť v celibáte a nežiť pritom v depresii a smútku?
Nerád používam v tejto súvislosti slovo celibát. Toto slovo sa používa pre duchovné povolanie k zasvätenému životu. Radšej mám slovné spojenie sexuálna zdržanlivosť. Vo svete je veľa ľudí s úplne inými problémami, ktoré im nedovoľujú oženiť sa. Či už je to psychický alebo fyzický hendikep alebo iné okolnosti. A k nim patria aj homosexuálne sklony. Boh pozýva všetkých týchto ľudí, aby žili v sexuálnej zdržanlivosti.
V podstate každý, kto nežije v manželskom zväzku muža a ženy, je Bohom povolaný žiť v zdržanlivosti. Akýkoľvek sexuálny vzťah mimo manželstva nie je správny. A teraz, keď si to zrátate, zistíte, že k takémuto životu je povolaných vo svete veľmi veľa ľudí. Žeby Boh chcel urobiť toľkých ľudí depresívnych a nešťastných?
Tak to asi nie…
Nie. Je možné žiť plnohodnotnú lásku aj bez sexuálneho vzťahu. Je možné žiť hlboké priateľstvo s ľuďmi bez sexuálneho vyjadrenia. Aj takéto priateľstvo v sebe zahŕňa dôveru, prijatie, oddanosť, hlbokú duševnú intimitu, pocit prijatia, istoty, lásky – všetko, po čom zo srdca túži každý človek. No láska je aj o dávaní – keď naplno žijeme pre druhých a milujeme ich čistou láskou, náš život je naplnený a má zmysel. Milovať a byť milovaný – to je cieľ ľudského života a je to možné aj bez sexuálneho vzťahu. A nakoniec – tým najlepším a najdôvernejším priateľom sa môže pre každého jedného z nás stať Ježiš. On uhasí každú túžbu ľudského srdca.
Na druhej strane, život v zdržanlivosti môže byť veľmi ťažký, až neznesiteľný pre tých, ktorí nemajú osobný vzťah s Bohom.
Stretávate sa aj s inými veriacimi homosexuálne cítiacimi ľuďmi, ktorí žijú v zdržanlivosti? Máte niečo ako podpornú skupinu?
Mám niekoľko takýchto priateľov. A na Slovensku i vo svete sú aj podporné skupiny. Keď osobne zažijete ich spoločenstvo, máte pocit, že ste v nebi – tak dobre tam je.
Ako na vašu vieru a dobrovoľnú zdržanlivosť reagujú iní homosexuáli, ktorí žijú aktívny homosexuálny život?
Niektorí z nich sú na „polceste“ a chceli by zmeniť svoj život, myslia to úprimne. Za tých sa modlím a podporujem ich. Iní sú presvedčení, že to nie je možné, iní túto tému obchádzajú.
Verím, že Boh sa prihovára každému a čaká. Ako dobrý Otec.
Vo svojej knihe píšete aj o tom, že sexuálna zdržanlivosť homosexuálne cítiaceho je ešte náročnejšia ako sexuálna zdržanlivosť heterosexuálov. Prečo je to tak, prečo sa homosexualita často spája so sexuálnou závislosťou?
Je to tak preto, lebo homosexuálna príťažlivosť vyviera z hlbokých vnútorných zranení – a síce z hlbokého deficitu mužskosti, z deficitu vzťahov k druhým mužom i k mužovi v sebe samom. Tieto rany sú dôvodom určitej nutkavosti a silného sklonu ku vzniku závislosti. Tento rozmer zranenia zviazaného so sexualitou v heterosexualite nie je.
Keď je homosexualita následok zranenej pohlavnej identity, je možné tieto zranenia uzdraviť? Vo svojej knihe spomínate aj proces zmeny – ako táto zmena prebieha?
Tieto zranenia je možné uzdraviť. Jedná sa predovšetkým o komplex mužskej menejcennosti, narušený sebaobraz, zranenia vo vzťahu k otcovi, matke, rovesníkom, o sexuálnu závislosť, atď. Nápravou týchto vecí dochádza k rozvitiu zablokovanej pohlavnej identity a tým súčasne aj k oslabeniu – niekedy významnému – homosexuálnej príťažlivosti. Neriešime následok, príťažlivosť, ale príčiny. O tomto procese píšem podrobne vo svojej knihe.
Je teda možné, aby sa homosexuálne cítiaci človek stal heterosexuálom? Poznáte ľudí, ktorí úspešne prešli touto zmenou? Je zmena aj vaším cieľom?
Je to možné, ale nie u každého. V jednej americkej štúdii sa po terapii označilo 34% respondentov ako úplne alebo prevažne heterosexuálnych, v druhej štúdii to bolo 15%. Jedná sa o niekoľkoročný proces a nie je ľahký.
V každom prípade sa môže človek pokúsiť o uzdravenie svojich vnútorných zranení, čo mu pomôže k väčšej osobnostnej zrelosti a vnútornej slobode. A ak sa u neho homosexuálne sklony občas prejavujú, už ho neovládajú. Naučí sa ich niesť ako kríž a zakomponuje ich do svojho životného príbehu.
Vy ste sa vybrali aj cestou uzdravenia svojich zranení. Je zmena aj vaším cieľom?
Mojím cieľom je skôr cesta – cesta, po ktorej už roky kráčam a dovoľujem Bohu, aby zo mňa vykresal takého človeka, akého si ma vysníval na počiatku. Či to bude ešte v tomto živote alebo až v nebi, to už neriešim – respektíve, nechávam to na neho. Som však presvedčený, že jeho plánom a cieľom je plná mužská identita a k nej patrí aj heterosexualita. Hoci rátam aj s tým, že niektoré kríže a hendikepy nám necháva Boh niesť celoživotne.
LGBTI HNUTIE VŠAK ROBÍ VEĽKÚ CHYBU – SPOJILO SA S GENDEROVOU IDEOLÓGIOU
V dnešnej dobe je veľmi viditeľný boj za práva LGBTI osôb. Títo aktivisti o sebe hovoria, že bojujú za práva homosexuálov. Ako vnímate LGBTI snahy? Máte pocit, že ich aktivity vám ako homosexuálne cítiacemu človeku pomáhajú?
Čo mi pomohlo je to, že sa vôbec začalo posledné roky o homosexualite viac hovoriť a písať. Pretože tejto téme málokto rozumel, vládlo tu mlčanie a s tým súviseli aj hlboké predsudky a kadejaké mýty. Následkom bol často strach alebo pohŕdanie. Za posledné roky sa však nastavenie spoločnosti našťastie zmenilo. Je tu cítiť väčšiu akceptáciu a pochopenie homosexuálne cítiacich osôb.
LGBTI hnutie však robí veľkú chybu – spojilo sa s genderovou ideológiou a stalo sa jej trójskym koňom. Presadzuje právo na homosexuálne manželstvá a adopcie, chce zákonne postihovať tých, čo majú iné názory. To je už politika a zvrátená politika. Za týmto hnutím stojí malé percento ľudí a väčšina z nich ani nie sú homosexuáli.
Verte mi, drvivá väčšina homosexuálne cítiacich osôb s nimi nesúhlasí a oni ich ani vôbec nezastupujú. Táto mlčiaca väčšina medzi nami pokojne pracuje a žije. Nemajú dôvod na celospoločenský coming out – nechcú zverejňovať svoju intimitu.
Tiež mi vadí, že LGBTI ovládlo mediálny priestor a ten podáva len jednostranné informácie. Prakticky vôbec sa nedozviete o príčinách homosexuality, o vedeckých štúdiách, o iných prístupoch. Naopak – to všetko je hlasne odmietané a zosmiešňované, niekedy až kriminalizované.
LGBTI aktivisti vo svojich prejavoch veľmi často vyzývajú k tolerancii. Sú títo aktivisti tolerantní aj k homosexuálne cítiacim ľuďom, ktorí sa rozhodli pre sexuálnu zdržanlivosť?
Žiaľ, nie sú. Ale ja mám stále pocit, že sa jedná skôr o „heterosexuálnych genderistov“. Ich správaniu už naozaj chýba logika a zdravý rozum – na jednej strane bojujú proti diskriminácii homosexuálov a na druhej strane sami diskriminujú tých homosexuálov, ktorí nechcú žiť podľa ich genderových predstáv. To je absurdné.
Do genderovej agendy patrí aj legalizácia homosexuálnych manželstiev. Aktivisti často pri presviedčaní ľudí opakujú argument: „Ak sa dvaja homosexuáli majú radi a sú spolu šťastní, ako vás ovplyvní, či sú manželia alebo nie? Prečo im nedoprajete, aby sa mohli vziať? Nemôžu byť aj oni šťastní?“
Porovnávať homosexuálne a heterosexuálne partnerstvo ako dve rovnocenné alternatívy je veľmi zjednodušujúce a povrchné. Každý, kto sa len trocha hlbšie zamyslí, musí úprimne priznať, že sú neporovnateľné.
Dvaja muži vo svojej podobností duší a tiel pri spojení nevytvoria jednotu. Za spojením dvoch mužov je podvedomá snaha dosiahnuť duševnú rovnováhu a napraviť svoju rozbitú pohlavnú identitu. Ide o kompenzáciu zranenej mužskosti, kedy sa jeden muž snaží doplniť svoju nevyvinutú mužskosť sexuálnym spojením s druhým mužom.
Samotná anatómia mužského a ženského tela jasne ukazuje, že tieto dve telá do seba prirodzene zapadajú, čo sa o dvoch mužských telách povedať nedá.
Prirodzeným výsledkom spojenia muža a ženy môže byť splodenie dieťaťa. Spojením dvoch mužov alebo dvoch žien nemôže dôjsť k splodeniu dieťaťa.
Tieto fakty vnímajú ako pravdivé a logické nielen heterosexuáli. Uznáva a chápe ich aj mlčiaca väčšina homosexuálne cítiacich. Je len niekoľko hlučných homosexuálnych aktivistov, ktorí majú opačný názor.
Hoci sú dnes veľké snahy o uzákonenie rovnakopohlavného partnerstva z dôvodu rôznych právnych výhod (dedenie, podávanie informácií), neznamená to, že je rovnocennou alternatívou k manželstvu muža a ženy. Manželstvo muža a ženy vždy ostane jedinou prirodzenou možnosťou úplného spojenia a zjednotenia dvoch ľudských bytostí s možnosťou prirodzeného počatia dieťaťa.
Tu tiež prichádza otázka adopcií detí pármi rovnakého pohlavia a s ňou spojený argument: „Čo je lepšie, aby boli deti v detských domovoch alebo s milujúcimi rodičmi, aj keď sú to homosexuáli?“ Ako by ste reagovali na takéto argumenty?
V každom dospelom človeku – aj v tom, ktorý je zranený vo svojej identite, je túžba po potomkoch. Táto túžba je prirodzená. Reálne zmýšľajúci homosexuálne cítiaci človek si uvedomuje, že každé dieťa potrebuje pre svoj zdravý duševný vývoj otca a matku, a že dvaja rovnakopohlavní rodičia, a navyše vnútorne zranení vo svojej identite, nikdy nevytvoria prirodzenú a zdravú rodinnú atmosféru, v ktorej môže dôjsť k plnohodnotnému osobnostnému vývoju dieťaťa.
Hoci vzdať sa možnosti výchovy dieťaťa je pre mnohých bolestné, oveľa bolestnejšia je predstava vychovávať dieťa v neprirodzenej atmosfére a zanechať v jeho duši celoživotnú stigmu.
Áno, takíto „rodičia“ chcú a môžu dať takémuto dieťaťu veľa lásky, ale to nestačí. Takáto láska nie je plnohodnotná, ale zranená. Mužská a ženská láska sú rozdielne, materská a otcovská láska tiež. Muž nikdy nedokáže dať dieťaťu pravú materskú lásku. Dieťa je popletené.
Je sebecké chcieť dieťa pre uspokojenie svojich rodičovských potrieb a nie pre dobro samotného dieťaťa. Kto takto uvažuje, tomu nejde o dieťa, ale o seba.
Ak už ja musím prežívať nešťastie homosexuálneho zranenia, nechcem, aby sa šírilo ďalej – na deti a ich deti…
TÚŽIL SOM TIETO PRAVDY SPROSTREDKOVAŤ AJ INÝM
Myslím, že aj vďaka genderovej ideológii sa stále veľmi málo vie o možnosti uzdravovania zranenej identity a života v sexuálnej zdržanlivosti. Máme na Slovensku organizácie, ktoré by vedeli pomôcť človeku, ktorý si uvedomí neželanú príťažlivosť k osobám rovnakého pohlavia?
Máme. Dlhé roky pôsobí na Slovensku Linka Valentín, ktorá združuje homosexuálne cítiacich kresťanov, ktorí chcú žiť v zdržanlivosti. Organizujú duchovné obnovy, konferencie, vydávajú literatúru. Ďalej je to občianske združenie priestorprijatia.sk, s podobnými aktivitami, a napokon je tu veľa hnutí a združení v zahraničí, ktoré sú medzinárodné – a keďže dnes už mladí ľudia dobre ovládajú cudzie jazyky, môžu sa na nich ľahko nakontaktovať – napr.: brothersroad.org, changedmovement.com, xoutloud.com, ifttc.org., dijg.de, wuestenstrom.ch.
Takisto, posledné roky mnohí psychológovia na Slovensku absolvovali kurzy zamerané na tento druh pomoci a dúfajme, že budú čoskoro v tejto službe aj dostupní.
Vaša kniha je na jednej strane svedectvom vášho života a na druhej strane súborom informácií o homosexualite, ktoré sa vám za dlhé roky podarilo zosumarizovať. Čo vás inšpirovalo k napísaniu tejto knihy a ako táto kniha vznikala?
Najprv som začal hľadať pomoc sám – predovšetkým to boli pramene dostupné v zahraničí – knihy, články, internet. Pamätám si, že keď som tie informácie čítal prvýkrát, bolo to, akoby som objavil Ameriku – bol som šťastný, lebo som pochopil svoj problém a zistil, že nie som sám, ale že po celom svete sú ľudia, ktorí majú podobný postoj a majú dlhoročné skúsenosti. A veľmi som túžil tieto pravdy sprostredkovať aj iným bratom a sestrám v probléme, a tak z toho nakoniec vznikla kniha.
Táto kniha vznikla pod pseudonymom – mimochodom, veľmi pekný pseudonym ste vybrali. Sú dôvodom, prečo ste ju vydali takto anonymne aj útoky na ľudí, ktorí sa snažia upozorniť na to, že homosexualita vychádza zo zranenej identity a nevnímajú ju ako Boží plán pre človeka?
V knihe je naozaj veľmi veľa hlbokých a osobných vecí, ktoré by človek za bežných okolností nepovedal na verejnosti. Stále si hovorím, že som len Božou ceruzkou – keby nebolo jeho, nenapíšem to. To on ma sprevádzal, inšpiroval, posúval, dal mi nekonečnú trpezlivosť, silu i odvahu. Ako som už písal v úvode – coming out nie je nevyhnutný. Zvážil som, že v tomto prípade by to nebol správny krok.
A čo sa týka útokov, určite by sa objavili, a možno sa objavia aj teraz, ale Boh to má všetko vo svojich rukách. On si zastane svoju pravdu, On si uchráni svoje dielo.
Je niečo, čím teraz žijete, čo vás fascinuje…
Žijeme v ťažkom období a máme tendenciu zmýšľať negatívne – hnevať sa, šomrať, obávať, trápiť. Zabúdame dôverovať Bohu – prejavom dôvery je odovzdanosť a nádej. Teraz je jedinečná príležitosť rozvíjať dôveru v Boha – tým zároveň oslavujeme Božiu dobrotu. Sám Ježiš povedal sv. Faustíne: „Najmilšia mi je duša, ktorá pevne verí v moju dobrotu a vo všetkom sa spoľahla na mňa.“ Súčasne s tým nezabudnime ďakovať – za každú maličkosť, lebo Boh nás napriek ťažkým časom naďalej denne obdarováva; a oslavovať Boha – lebo to je náš cieľ, na to sme stvorení. Ak naplníme našu dušu týmito pozitívnymi vecami, už tam nebude priestor pre strach, smútok a hnev. Aby sa nestalo, že už nebude mať kto oslavovať Boha a ďakovať mu….
Knihu kúpite na obchod.slovoplus.sk