Hlásaj evanjelium… dnes!

„Beda mi, keby som evanjelium nehlásal,“ vyznáva vo svojich listoch apoštol Pavol. A ako je to s nami?

Misionár. V slovníku je misionár definovaný ako: šíriteľ kresťanskej viery na nových územiach, medzi príslušníkmi inej viery alebo neveriacimi. Azda to nenachádzame aj vo svojom okolí či aj medzi svojimi blízkymi, príbuznými? Misijným poľom sa stáva každé srdce človeka.

Pápež František minulý rok pri jednej generálnej audiencii povedal: „Kresťan je misionárom nádeje, nie človekom pochmúrnych predpovedí. Aké pekné je pomyslieť na to, že sme ohlasovateľmi Ježišovho zmŕtvychvstania nielen slovami, ale skutkami a svedectvom života! Ježiš nechce takých učeníkov, čo sú schopní iba opakovať namemorované poučky. Chce svedkov: osoby šíriace nádej svojou prívetivosťou, tým, ako sa usmievajú, ako milujú. Predovšetkým ako milujú: lebo sila zmŕtvychvstania robí kresťanov schopnými milovať aj vtedy, keď sa zdá, že láska stratila svoje dôvody.“ Toto je misionár 21. storočia.

 

TU SOM, POŠLI MŇA!

Svet dnes veľmi potrebuje misionárov plných nádeje a radosti evanjelia. Nepotrebuje ich len v misionárskych oblastiach, ktoré sa nám zväčša spájajú s misiami, ale na každom kúsku zeme, v každej krajine, každom meste, každej dedinke a každom dome. Iste, status misionára je nám pridelený vtedy, keď vyjdeme do misionárskej oblasti. Darovať Bohu nejaké obdobie svojho života v službe tým, ktorí to najviac potrebujú, je naozaj krásne a obdivuhodné. Ale vieme, že to nie je možné pre každého, ani k tomu každý nie sme povolaní a pozvaní.

No výzva pre každého je byť misionárom tam, kde som. Príkladom je obľúbená svätica – Terezka z Lisieux. Neopustila hranice svojho kláštora, no napriek tomu sa stala patrónkou misií. Veľmi túžila ísť na misie, no jej zdravie jej to nedovoľovalo. Ale to ju nezastavilo. Aj keď na ne nemohla ísť fyzicky, išla na ne svojím srdcom – modlila sa za misionárov, misie. Mohli by sme povedať, že „až tak“, že sa stala ich patrónkou.

 

CHOĎTE A UČTE…

Svätý pápež Ján Pavol II. povedal: „Počet ľudí, ktorí čakajú na Krista, je ešte stále nesmierne veľký.“ Misionárske povolanie, ktoré sa netýka len zasvätených, kňazov či vyvolených, ale každého pokrsteného človeka – je to povolanie, ktoré sme dostali pri krste, ako hovorí dnešný Petrov nástupca: „Vďaka krstu sa každý člen Božieho ľudu stáva učeníkom misionárom (porov. Mt 28, 19).“

Misia zameriava pozornosť na Ježiša Krista. Zvestujeme evanjelium silou Ducha Svätého, tak ako apoštoli pred dvetisíc rokmi, keď sa rozbehli do celého sveta. Aj Cirkev ako taká je svojím pôvodom misionárska – je tu pre to, aby hlásala evanjelium. Pavol VI. napísal: „Úloha ohlasovať evanjelium je milosť a vlastné povolanie Cirkvi.“

Nejde však o nejaké bezduché teoretické poučky, ktoré opakujeme a šírime ďalej, ale o svedectvo – stretli sme sa so živým Kristom a túto radosť si nemôžeme nechať pre seba. Zvestujeme to, čo nám bolo zvestované. Láska, ktorú sme spoznali, nás poháňa, aby sme sa o ňu podelili s druhými – milovali ich tak ako Ježiš a zvestovali im Ježišovu lásku. „Milovať ťa a usilovať sa, aby ťa iní milovali,“ hovorievala svätá Terezka, známa svojím – „mojím povolaním je láska“.

Benedikt XVI. píše: „Misijná činnosť je odpoveďou na lásku, ktorou nás Boh miluje. Jeho láska nás vykupuje a podnecuje k misiám.“ A práve dušou misijného poslania nie je nič iné než láska. „Byť misionárom teda znamená milovať Boha celým svojím bytím, ak je to potrebné až po obetovanie vlastného života za neho,“ pokračuje emeritný pápež.

 

LEBO JA SA ZA EVANJELIUM NEHANBÍM…

Jeho nástupca pápež František nás povzbudzuje, aby sme sa nebáli vyjsť na periférie a zároveň rozlíšiť, kam nás Pán posiela. Práve misie vníma ako dôsledok vášnivej lásky ku Kristovi a zároveň ľuďom. „Kto nasleduje Krista, musí sa nutne stať misionárom, lebo vie, že Ježiš s ním kráča, s ním hovorí, s ním dýcha, s ním pracuje. Cíti, že živý Ježiš je s ním uprostred misijného poslania,“ hovorí pápež.

Evanjelizácia nie je súkromnou záležitosťou, ani nejakým individualizmom či izoláciou. Na podobnú skutočnosť poukazoval aj svätý Ján Pavol II. – že misie sú dôsledkom radosti zo stretnutia s Kristom, ktorú si nemôžeme nechať pre seba. V encyklike Redemptoris missio venovanej misiám tiež píše, že každý obrátený je darom pre Cirkev. „Nejestvuje svedectvo bez svedka a misie bez misionárov. Ježiš vyvolil ľudí ako svojich svedkov a apoštolov a vyslal ich, aby spolupracovali na jeho poslaní a pokračovali v jeho diele spásy.“ Vzor evanjelizácie vidí v Márii, Božej Matke. Mária nám pomáha byť misionármi a prinášať všade Krista, tak ako ho aj ona nosila všade, kam išla.

A BUDETE MI SVEDKAMI…

Ten, kto koná misie, by sa podľa pápeža Františka nemal tváriť ako na pohrebe, ale mal by mať v sebe radosť, a to aj vo chvíli, keď treba siať pomedzi slzy. Aby svet počul evanjelium – radostnú zvesť, ktorú tak veľmi potrebuje. „Ak chceme kráčať podľa Pánovho vzoru, dnes je životne dôležité, aby sa Cirkev vydala hlásať evanjelium všetkým, na všetky miesta, pri všetkých príležitostiach, bez váhania, bez zdráhania a bez strachu,“ píše v Evangelii gaudium.

Aký by mal byť skutočný misionár? Pápež František ho opisuje nasledovne: „Taký, ktorý nikdy neprestáva byť učeníkom, vie, že Ježiš s ním kráča, s ním hovorí, s ním dýcha, s ním pracuje. Cíti, že živý Ježiš je s ním uprostred misijného poslania.“ A zároveň je človekom, ktorý sa „živí svetom a silou Ducha Svätého“. Inak povedané – je človekom blahoslavenstiev.

 

ŽATVA JE VEĽKÁ, ROBOTNÍKOV MÁLO

Misie môžeme podporiť nielen duchovne – modlitbou, ale aj obetou (napríklad svojho utrpenia, ťažkostí) či materiálne, finančne. Nebojme sa byť tvoriví v tom, ako šírime evanjelium!

A tak vyjdime všetkým ponúknuť živého Ježiša Krista!