Herec Marek Rozkoš: Vieru sa s manželkou snažíme žiť nenásilne, dôležitý je vzťah s Bohom

Na VŠMU ho neprijali, tak to skúsil na Akadémii umení v Banskej Bystrici. Hovorí, že to neľutuje, pretože okrem kariéry tam našiel aj svoju manželku. Syn gréckokatolíckeho kňaza pochádzajúci z východu aktuálne hviezdi v markizáckom seriáli Dunaj, k vašim službám v úlohe Petra Kučeru. S hercom Marekom Rozkošom (31) sme sa rozprávali o prežívaní viery v rodine i o tom, čo pre neho znamená herectvo.                     

Nedávno si sa stal druhýkrát otcom – máš dcéru Hanku a teraz syna Marka. Čo pre teba osobne znamená otcovstvo?

Prvé, čo mi napadne, je radosť. Keď si spomeniem, čo som cítil, keď som sa dozvedel, že čakáme prvé bábo, aj druhé, tak to bola radosť. Nedá sa však, aj v súvislosti s otcovstvom, opomenúť vďačnosť, ktorú cítim k manželke Katke.

 

A ako sa dá skĺbiť kariéra profesionálneho herca s rodinným životom? Predsa len, máš toho dosť – divadlo, nakrúcanie v televízii a okrem toho ešte aj učíš na vysokej škole…

Ja sa netajím tým, že nebyť mojej tolerantnej manželky, asi by to bolo ťažšie. Umožňuje mi nielen chodiť do práce, ale aj oddýchnuť si, zresetovať – či už pri cvičení alebo pri hokeji. V každom prípade, dá sa to, ale chce to aj dobrú logistku, súhru a komunikáciu medzi manželmi. A stále zdôrazňujem, že v mojom prípade je to najmä o podpore manželky Katky.

 

 

CHCEM BYŤ DOBRÝM PRÍKLADOM PRE SVOJE DETI

Pochádzaš z rodiny gréckokatolíckeho kňaza. Čo by si zo svojej pôvodnej rodiny chcel preniesť do svojej aktuálnej?

V prvom rade asi to, že chcem byť aj ja dobrým príkladom pre svoje deti. Pretože naozaj môžem povedať, že moji rodičia nám, piatim súrodencom, nedávali nejaké poučky, ale išli osobne príkladom. To sa snažím aj ja teraz prenášať do svojej vlastnej rodiny.

 

A snažíš sa nejako prenášať do rodiny aj vieru?

Určite. My sme dostali dobrý základ, hoci v detstve sme si každý prešli istou formou vzdoru a hľadania. V našej rodine je podľa mňa veľmi vzácne, že sme sa dokázali rozprávať, oponovať si v rôznych názoroch aj čo sa týka viery či kresťanského života, a v neposlednom rade sme potom boli konfrontovaní s reálnym životom. A práve aj vďaka tomu sme si zakorenili, že je správne mať vzťah k Bohu, ale nebyť zaslepený.

Treba povedať, že niekdy narazím aj na ľudí, ktorí sú v tom až fanatickí a nevidia nič iné, a tam sa už potom stráca aj pokoj. Som vďačný, že moje prežívanie viery sa stretlo s tým Katkiným, keďže tiež pochádza z veriacej rodiny.

Povedal by som, že sa snažíme svoju vieru vyznávať nenásilne a zakladáme si na tom, že je dôležité mať dobrý vzťah s Bohom. Aj vo viere chceme prežívať spontánnosť, autenticitu a tak intuitívne aj istú voľnosť. Necítime sa zviazaní. Keď sa teda povie viera, ako najcharakteristickejšie slovo mi napadne sloboda.

 

 

DIVÁK POTREBUJE ZAŽIŤ KATARZIU

Povedal si, že je pre teba dôležitá rodina, viera, ale čo herectvo? Čo pre teba znamená herectvo?

Môj život. (smiech) Ja nič iné robiť neviem. A ani nič iné robiť nechcem. Mám ten dar a šťastie, že to môžem dokonca robiť rôznymi spôsobmi, či už ako herec, pedagóg na hereckej škole alebo pri dabingu či v seriáli. Celý môj život sa skrátka točí okolo herectva.

 

Máš za sebou už celkom slušný repertoár postáv. Ktorá je tvoja najobľúbenejšia?

Asi by som povedal Ľudovíta Štúra, ktorého som hral vo zvolenskom divadle ešte ako štvrták na vysokej škole. S režisérom sme spoločne hľadali v prvom rade ľudskú a nie tú patetickú heroizovanú stránku Štúra. To mi svojím spôsobom prirástlo k srdcu. Práve cez túto postavu som sa potom lepšie naučil ponoriť sa aj do ďalších postáv.

Musím priznať, že sú mi bližšie dramatické postavy, hoci mám rád aj komédie. Ale hlavným menovateľom mojich obľúbených postáv je to, že niečo riešia, nejaký konflikt, hodnotový alebo morálny problém. To je pre mňa pútavé – pozrieť sa na to, ako daná postava pristupuje k dileme. Viem, ako by som to riešil ja, ale ako to napísal autor? Ako to rieši tá postava?

 

Máš aj nejaký herecký sen, nejakú postavu, ktorú by si si chcel zahrať?

Mám a netajím sa tým. Rád by som si zahral Ivanova z rovnomennej hry Antona Pavloviča Čechova. To je presne postava, o ktorej som hovoril pred chvíľou. Nehovoriac o tom, že ide o obdobie realizmu, prelom 19. a 20. storočia, o ruské prostredie, ktoré sa trochu inak pozerá na veci.

 

S čím by podľa teba mal odchádzať divák z divadla? Čo by si mal odniesť?

Podľa mňa by mal odchádzať povzbudený. Odchádza z komédie a povie si: jaj, dobré to bolo, a nesie si taký euforický pocit – a to nie preto, že sa smial na prízemných vtipoch a dvojzmysloch, ale že zažil doslova katarziu a wau pocit. Divák by mal odchádzať s nejakou hodnotou, emóciou, ktorú vie pomenovať – či už je to radosť, ale napríklad aj ťažoba, pretože cez divadlo chceme hovoriť aj o ťažkých veciach. Chceme ho donútiť premýšľať, rozrušíme ho. A to je pre nás, hercov, vynikajúca spätná väzba.

 

Pod tvojím pedagogickým vedením naskúšala študentka Akadémie umení hru o Anke Kolesárovej. Patria podľa teba príbehy z kresťanského prostredia do umeleckého sveta? Majú vôbec čo povedať bežnému divákovi?

Rozhodne. Som o tom presvedčený. Keď divák vidí, že postava niečo rieši, nehovoriac o tom, keď to má hlbší morálny a hodnotový rozmer, dokonca v tomto prípade sa jedná o otázku života a smrti, tak je to jedno, či ide o príbeh z profánneho alebo kresťanského prostredia.

 

 

O HISTÓRII TREBA HOVORIŤ, ABY SME SA VYHLI ZLÝM ROZHODNUTIAM

Istým spôsobom rieši kontroverznú tému aj tvoj aktuálne najväčší projekt – seriál Dunaj. Čo je podľa teba jeho najdôležitejším odkazom?

Z komerčného hľadiska je to postavené na vzťahoch a hoci tam je prítomná história, žije si akoby v pozadí svoj život. Napriek tomu prirodzene vplýva na vzťahy, ktoré sa tam odohrávajú. A teda keď v rámci seriálu riešime vzťahy, riešime aj vplyv historického kontextu. Myslím, že práve o tejto histórii by sa rozprávať malo, mala by sa vysvetľovať, aby sa potom nestalo, že v parlamente máme fašistov.

Vnímam ako pridanú hodnotu, že približujeme obdobie, kedy boli ľudia stavaní pred ťažké otázky, keďže v deji sa prirodzene vyskytujú aj židovské postavy. V konečnom dôsledku však nestačí seriál len pozerať a pasívne ho prijímať, ale trochu sa aj nad tým zamýšľať, aby sme sa vedeli vyhnúť zlým rozhodnutiam.

 

Ak by si mal svojej postave, Petrovi Kučerovi, dať jednu radu, o ktorej by si vedel, že ju poslúchne, čo by si mu povedal?

Dobrá otázka. Asi by som mu povedal, aby viac počúval svoje srdce a intuíciu. Aby obmedzil akceptovanie dobových a spoločenských noriem, ako napríklad to, že o svadbe rozhodla mama, že svoje správanie musel prispôsobiť správaniu istej vrstvy. Povedal by som mu, že je v poriadku niekedy porušiť pravidlá, ale nie tak, aby si niekomu ublížil, no tak, aby sa necítil zviazaný sám v sebe.

 

Zaujali ma tvoji seriáloví rodičia, Emil Horváth a Zdena Studenková. Inšpirujú ťa pri práci?

Spočiatku som veľa nasával, ako to robia, veď predsa len sú pred kamerou nepomerne skúsenejší ako ja. To, akým spôsobom pracujú s kamerou, s uhlom, s mimikou, také tie technické veci. Nehovoriac o tom, že sú to perfektní ľudia a aj po ľudskej stránke je čas strávený s nimi obohacujúci.

 

S kým z vašej seriálovej partie si si najviac sadol?

Samozrejme, s Kristínou Svarinskou sa vieme vždy porozprávať, povtipkovať, pobaviť sa o kadečom. Ale rozumiem si aj s Lesanou Krauskovou či Tomášom Pokorným, vždy si máme čo povedať, keď sa stretneme v maskérni či v šatni.

 

 

V MANŽELSTVE SA SNAŽÍME VYHÝBAŤ STEREOTYPU

Ako sa pozerá na tvoju účasť v seriáli tvoja manželka? Asi to pre ňu nie je úplne jednoduché, pozerať sa na teba s inou ženou…

Myslím, že toto máme vyriešené. Obaja sme herci a nie je to prvýkrát, kedy máme iných hereckých partnerov. Toto vieme oddeliť, vieme, že to nie je reálny život. A okrem toho, ona vie, že mi môže maximálne dôverovať a na druhej strane, ja maximálne dôverujem jej. Snažím sa jej tiež dať jasne najavo, že sa nemusí báť; že ona je moja životná priorita a toto je len práca.

 

A ako jej to dávaš najavo? Ako ty sám investuješ do toho, aby vaše manželstvo dobre fungovalo?

Snažím sa vracať Katke to, čo mi dáva. A ona sa to potom snaží vracať mne. Je to ako ozubené koliesko, ktoré sa neustále točí. Áno, samozrejme, občas potrebujeme pevné nervy, občas to zaškrípe, to je normálne, ale vždy sa, aspoň ja osobne, snažím dávať aspoň toľko, ako ona. Snažím sa jej vychádzať v ústrety, často jej poviem: povedz, čo chceš, čo mám spraviť a ja to spravím – predsalen, mám ti za čo ďakovať po celý život.

No a tak sa navzájom vieme potešiť, investovať jeden do druhého. Občas stačí drobnosť, občas je to niečo väčšie, občas stačí iba čas strávený spolu. V septembri to bude už šesť rokov, čo sme manželia, ale zatiaľ nemám pocit, že by sme padli do nejakého stereotypu. A ak nám už začne hroziť, snažíme sa mu vyhnúť a  spoločne vymyslíme niečo bláznivé.

 

Čo považuješ za svoj najväčší životný úspech?

Ja by som to rozdelil na dve oblasti – pracovnú a súkromnú. V tej súkromnej oblasti Marek-človek považuje za svoj najväčší úspech rodinu, to, že máme teraz druhé dieťa. To som chcel. To sa mi splnilo.

V tej pracovnej oblasti Marek-herec chcel byť nie seriálovým Petrom v Dunaji, ale rešpektovaným a kvalitným hercom. A to si myslím, že sa mi tiež splnilo. Cítim, že so mnou rátajú, či už vo zvolenskom divadle, alebo aj v Bratislave. Naozaj mi dávajú aj v tom profesionálnom svete pocítiť, že nie som až nejaká tretia voľba, ale že mi chcú dať priestor ako prvému. To je pre mňa úspech.

 

Pôsobíš aj ako pedagóg na vysokej škole, na tvojej alma mater – na Akadémii umení v Banskej Bystrici. Čo pre teba znamená práca s mladými začínajúcimi hercami?

Ja sa venujem rečovým predmetom – javiskovej reči, dabingu a koordinácii reči a pohybu. Pre mňa je práca s mladými obohacujúca v tom, že keď vidím, ako sa im niečo podarí, cítim neskutočnú satisfakciu. Ako pedagóg viem študentovi pomôcť, nasmerovať ho, aby to robil správne.

No a keď vidím, ako študentovi zažiaria oči a príde ten efekt: wau, podarilo sa mi to, tak to je hnací motor mojej pedagogickej práce. Aj preto ma to baví. Nehovoriac o tom, že je tam istá fluktuácia študentov, zakaždým príde niekto iný, nové problémy, nové riešenia.

 

Ide leto. Na čo sa aktuálne tešíš?

Napríklad na letné preteky Formuly1 v Maďarsku, na ktoré sa chystám. A vždy sa teším na oddych. Nie je to len o tom, že si vyložím nohy a oddychujem, ale že mám zrazu čas venovať sa na sto percent rodine, sebe a svojim záľubám.

 

Foto: archív Mareka Rozkoša, archív DJGT