Háčik

Háčik na ryby, háčik na háčkovanie, háčik na vešiak. Poviete si: obyčajná, viac-menej nepotrebná vec. Nuž, niekedy sa práve takýmito obyčajnými a nepotrebnými vecami začína nový príbeh života.

Bezradná

Po prvýkrát som vzala do rúk háčik na háčkovanie, keď som si nevedela dať so životom rady. Moje dni ovládal zmätok, zúfalstvo a strach. Môj otec ležal na áre a bojoval o život. Každá istota – bydlisko, zamestnanie, poslanie – sa mi zosúvala pod nohami ako piesok v púšti.

Bože, čo mám robiť? kričala som v duchu. No aj modlitba sa premenila na púšť. Akoby mal Boh na ušiach slúchadlá. Nič. Iba prázdno. Strach. Slzy.

Pokusy o logické premýšľanie zlyhávali jeden za druhým. Samozrejme, som žena. V kritických okamihoch nechávam hlasnejšie prehovoriť emócie ako rozum. Uvedomovala som si to, ale nedokázala som s tým nič urobiť.

 

Byť oporou bez opory

V mojom živote zohral dôležitú úlohu otec. Vždy mi fandil. A aj keď z času na čas frflal a nesúhlasil so mnou, bola to moja najväčšia ľudská láska. Bol to tatko, ktorému som mohla povedať všetko. Tatko, ktorý by mi bol, keby mohol, priniesol aj modré z neba. Tatko, ktorý bojoval a neprestával.

Považovala som ho za jednu z najväčších opôr môjho života. No v jednom momente, po návšteve nepríjemnej dámy menom mozgová príhoda, sa všetko zmenilo. Zmenil sa na bľabotajúce dieťa, napojené na hadičky a na prístroje. Tak veľmi mi chcel niečo povedať, no nemohol. Sedela som pri jeho posteli a neverila vlastným očiam.

Kam sa podel muž, ktorý pre mňa spravil všetko, o čo som ho poprosila? Kde sa stratila moja opora?

 

Návrat do reality

O dva týždne po nepríjemnej návšteve nám ho priviezli sanitkou domov. Invalidný vozík, ochrnutie polovice tela. Prestal sa smiať. Často len hľadel pred seba, akoby do neznáma. Bľabotanie pomaly ustupovalo a menilo sa na jednoduché vety.

Spolu s maminou sme sa striedali. Niekto z nás bol vždy pri ňom. Bolo to náročné. Videli sme, ako jeho duša bojuje o život v ochrnutom tele. A z nášho života na niekoľko mesiacov odišiel smiech. Ostala len bolesť.

Potreboval pomoc pri všetkom. Ak bol smädný, nedokázal si do rúk vziať pohár vody. Nevedel sa sám posadiť, ísť na toaletu či utrieť si ústa. Moje plány boli v nenávratne. A ja som stála na mŕtvom bode s nevyslovenou otázkou: Čo bude ďalej?

 

Straty a nálezy

Nemyslím ani tak na veci, ako na ľudí, ktorí boli dovtedy súčasťou môjho života.

Zrazu zmizol čas na priateľov. Čoraz častejšie sa objavovali tí, ktorí mali pripravených tisíc rád, čo a ako vylepšiť, ale všetko bola len teória. Ďalší boli zasa naladení inak. Akoby okolo nášho domu prúdila odpudivá sila. Obchádzali nás. Objavila sa ešte jedna skupina, ktorá sa síce tlačila na nás, ale výsledkom ich pôsobenia bol len väčší zmätok.

Z tábora značky A k nám prichádzali tí, čo nás ľutovali a horekovali nad tým, aké nešťastie nás postihlo. Tento ich postoj ma privádzal do ešte väčšieho zmätku. Bolo mi smutno aj bez ich slov. No a z tábora značky B prichádzali takzvaní odborníci na príčinu. Bolo mi ľúto, že sa medzi nimi objavili aj zasvätení. No musím priznať, že sa snažili. Podľa nich bola naša situácia trestom za hriechy či rodinným prekliatím. Nuž, ani jedno, ani druhé nám vôbec nepomohlo.

 

Mlčanie

Nemala som silu odpovedať na žiadne otázky. Túžila som po samote. Ignorovala som telefonáty. Zbožné rady namiesto povzbudenia sa mi zdali ako hrach hodený na stenu. V hlave mi vírili otázky typu: Čo týmto Boh sleduje? Čo nám chce povedať? Je to naozaj jeho plán, alebo iba jedno zo zastavení na krížovej ceste?

Brala som do rúk Bibliu a čítala som si stále dokola príbeh o Jóbovi. Aj k nemu sa priplichtilo niekoľko zbožných mudrlantov. Stal sa mojím bratom a spolu s ním som tajne verila, že aj tento kríž prinesie do mojej rodiny niečo nové…

 

Ovocie bolesti

Po niekoľkých mesiacoch som pochopila, kto patrí medzi mojich priateľov. Poviem vám, že ich okruh sa riadne zmenšil. Dokonca „odišiel“ človek, ktorého som niekoľko rokov považovala za toho „pravého“. Nevedel pochopiť, že sa môj život zmenil. Že sa nevládzem dlho modliť, ba ani to, že neviem mať radosť z viery.

Boh to však dovolil. Posunul ma ďalej. Pod svoj kríž. Na Kalváriu, na miesto, kde som ničomu nerozumela a ľudsky som presviedčala samu seba, že to treba len prežiť. Nemala som silu na niekoľko minút dopredu. Dostávala som len tú, čo mi bola potrebná na danú sekundu.

Dovtedy moju peňaženku zdobil vodičský preukaz. No keď môj otec ochorel, musela som začať jazdiť. Keby niekto rok predtým vravel, že budem šoférovať medzi Bratislavou a Bolešovom, povedala by som mu, že sa určite zbláznil. Až neskôr som si uvedomila, že som zvládla to, o čom som bola presvedčená, že to nedokážem.

Po niekoľkých mesiacoch som ovládala všetky cviky, ktoré som odkukala na rehabilitácii. Hodinu denne som, často spotená a bezradná, hýbala bezvládnou rukou i nohou. Ocina sme brávali so sebou všade, kam sme mohli. No nie vždy to bolo bez problémov. Posadiť ho do auta, vozík do kufra, znova a znova. Ľudské pohľady, ohľady, ale i bezohľadnosť či pohŕdanie… to všetko bolo každodenným chlebom.

 

 

Využi čas

Môj otec nemohol ostať dlho sám. Vyžadoval si našu prítomnosť. Dokonca aj vtedy, keď pozeral televíziu. Najskôr som sa ju snažila pozerať s ním. No po týždni ma to prestalo baviť. A tak sa stalo, že som skočila háčiku „na háčik“.

Predtým som háčkovať nikdy neskúšala. No zvieratká a hračky z vlny už dlhší čas pútali pozornosť. A tak som sa dala do práce. Kamarát YouTube ma naučil, čo je RO, KS, DS, ba aj to, ako si poradiť s vlnou. Mal so mnou trpezlivosť a neustále vo videách opakoval to, čo som nepochopila na prvýkrát.

Ako prvý spod háčika vyliezol na svet kocúr. Aj keď bol nedokonalý, bola som na seba hrdá. Znova som dokázala to, o čom som bola presvedčená, že na to nemám.

 

Háčkovanie a moja duša

Práca s háčikom mi prinášala pokoj. Nemusela som rátať očká, a tak som mohla premýšľať nad životom. Zrazu som videla Boha, ktorý rovnako ako ja berie do rúk pomyselný háčik a vyťahuje na svetlo nové a nové očká. Kým ja som vyťahovala očká z vlny, on vyťahoval z môjho života ľudí a veci, ktoré tam nemali patriť.

Aj keď som sa bála dier, ktoré ostanú, ak „pustíte nejaké očko“, tušila som, že príde čas, keď ich zacelí. Učil ma trpezlivosti a odolnosti voči ľutovníkom či pátračom po príčine. Naučil ma, čo to znamená: zavesiť sa na háčik Božej prozreteľnosti. Upokojil moju dušu. Zrazu som si bola istá, že otcov stav nie je ani prekliatím, ani trestom. Je to cesta.

Vedela som, že On nie je závislý na mojich dlhých modlitbách, ale raduje sa z nového času, ktorý mi dal, aby som ho naplnila skutkami Jeho lásky. Znova som pocítila Jeho prítomnosť. A vôbec mi nevadilo, že pri takej obyčajnej ľudskej príležitosti, ako je háčkovanie.

 

Hračky a deti

Keďže sa háčik v mojich rukách zvŕtal a vznikali ďalšie hračky, bolo ich treba darovať. Tú prvú dostala Alžbetka. Nadšene sa s ňou hrá doteraz. Kocúr Bonifác ju sprevádza hlavne na chate.

Detská radosť ma povzbudila, aby som sa zamestnala aj v čase, keď som si chodila hľadať prácu na úrad práce. Nebolo to jednoduché, ale dala som tomu zmysel: „Bože, chcem rozdávať radosť, a ty mi dávaš na to čas. Keď nemôžem nič iné, budem ju rozdávať cez hračky.“

Nečakala som, že sa mi to vráti. Bolo to pre mňa prirodzené. Mojou úlohou bolo len dávať a dávať.

Jedného dňa mi do života vstúpila zvláštnym spôsobom Emma. My dve spolu „niečo“ máme. To bol ďalší dôvod na háčkovanie hračiek. Uvedomila som si, že toto dieťa je pre mňa dar. Nikdy som nepomyslela, že Boh povie: „Zverujem ti ju.“ Prišiel. Povedal. A ja som napriek bolesti, ktorú som nosila v srdci, povedala áno.

 

Zvláštnosť hračiek

Tie moje sú „hračky premodlené“. Premeditované. Odovzdané Ježišovi i Panne Márii. Vždy, keď nejakú robím, obraciam sa k nebu. Prosím toho hore, aby požehnával tých dole. Tých, čo sa s nimi budú hrať. A teším sa, že spolu s obyčajnou vlnenou vecou prichádza do blízkosti detí aj Božie požehnanie.

 

Odpoveď na provokáciu

Nuž, toto tu vyššie napísané je odpoveď na „provokáciu“. Pre ľudí, čo písali na sociálne siete o tom, že mám dobré srdce. Neviem to posúdiť. To moje hračky niečo v sebe majú… a vy sa tešíte, že sa s nimi hrajú vaše deti.

Jedno je však isté: Bolesť, choroba môjho otca, očistec od nesprávnych vzťahov… to všetko zmenilo môj pohľad na obyčajné veci a ľudské príbehy. Nemusím byť dokonalá, ale „zaháčknutá“ na toho tam hore. Na čo nedosiahnem ja, to mi podá on. Aj keď je to ťažké…

 

Venované

Keď píšem tieto riadky, myslím na Patrika. Otca troch synov – krásnych a veľmi dobrých synov. Nosí si v srdci ranu. Manželka mu odišla – pri pôrode toho tretieho. Aj keď sa mu zdá, že ho všetko presahuje, je vytrvalý a má srdce na správnom mieste. Verím, že Boh je s ním. A plače nad tým, čo sa stalo, rovnako ako on. Nedáva mu silu na hodinu dopredu, ale na danú chvíľu. Nerozumiem prečo, ale raz, keď ho uvidím, budem chcieť, aby mi to vysvetlil.

A myslím aj na Sebiho. Jeho syna, ktorý mal minulý víkend oslavu. Na macíka, ktorého dostal. Radosť, ktorá mu žiarila z očí, bola nevysvetliteľná… Až som si musela utrieť slzy.

Nuž, ako to bolo u mňa? Začalo sa to tragédiou. Pokračovalo háčikom… a po niekoľkých rokoch som objavila nitku. Navliekla som ju na ihlu s názvom zmysel. A ono vám to funguje. Boh vidí, čo robí. Aj keď to nevidíme.

A veľké veci môže začať celkom obyčajnou nepotrebnou vecou. Hoci aj klbkom vlny.