Gréckokatolícky kňaz Igor Cingeľ: Všetky deti raz musia osobne odpovedať na otázku viery

Otec Igor pôsobí v Gréckokatolíckej farnosti sv. Cyrila a Metoda v Trenčíne. Spolu s manželkou vychováva štyri deti. Venuje sa teda súčasne pastoračnej činnosti i vlastnej rodine, čo znie ako riadna výzva. Ako ho však vnímajú farníci a priatelia, zvláda obe povolania s pokojným úsmevom.

JE POŽEHNANÍM, KEĎ MÁ MANŽELKA KŇAZA „KŇAZSKÉ SRDCE“

Začnime tým, aké to je byť súčasne kňazom, manželom a otcom. Mnoho ľudí, predovšetkým rímskokatolíckeho vyznania, je totiž presvedčených, že sa to nedá skĺbiť, keďže obe povolania sú natoľko náročné, že potrebujú „celého človeka“.

Ako prvé mi napadá: „Zdanie klame.“ Áno, môže sa to na prvý pohľad javiť aj takto – teda nezlučiteľné, ale tu by som poukázal na tradíciu. Ak by to tak bolo, myslím si, že by Cirkev na to už dávno patrične reagovala a ponúkla riešenia. V tradícii východných Cirkví, zjednotených i nezjednotených, boli vždy prítomní ženatí kňazi. Osvedčilo sa to. A myslím si, že to nemá negatívny vplyv na pastoráciu.  

Vy ako gréckokatolícky kňaz a zároveň otec skutočne pôsobíte tak, že je to možné zvládnuť s pokojom a úsmevom. Ako by ste v stručnosti popísali svoje srdce v tom všetkom?

Kde je v tom moje srdce? Nikdy som zatiaľ neoľutoval, že som prijal sviatosť kňazstva ako ženatý muž. Má to svoje úskalia, ťažkosti a výzvy podobne, ako má svoje úskalia, ťažkosti a výzvy aj kňazstvo prežívané v celibáte. Skĺbiť kňazstvo a otcovstvo sa dá.

Ako to vnímajú manželky gréckokatolíckych kňazov? Má napríklad vaša manželka nejaké superschopnosti? Určite nie je úplne jednoduché deliť sa o vás.

Je veľkým plusom a predpokladom požehnanej pastorácie, keď má manželka kňaza „kňazské srdce“. Myslím tým, že je stotožnená s povolaním a sviatostnou vysviackou svojho manžela. Nesúperí o neho s farnosťou a farníkmi, ku ktorým je poslaný biskupom. Je s ním v jednote a namáha sa s ním o spásu svoju, rodiny i farskej rodiny. Chápe, že najväčšie sviatky roka, keď sú rodiny intenzívne spolu, je manžel v chráme a má svoje povinnosti. Chápe, že prídu chvíle, keď manžel musí uprednostniť návštevu chorého alebo zomierajúceho pred nedeľným relaxom. A takých situácií je veľa. Je to na nezaplatenie a som Bohu vďačný, že takú manželku mám. A zároveň si myslím, že aj iné pomáhajúce profesie a služby, aké vykonávajú napríklad lekári, hasiči či záchranári, musia riešiť veľmi podobné situácie určenia priorít v danú chvíľu.   

SME POZVANÍ UKAZOVAŤ DEŤOM NEBESKÉHO OTCA V SEBE

Vychovávate spoločne štyri deti. Trochu všetečné otázky, ale – krstili ste si svoje vlastné deti? Spovedáte členov svojej rodiny či cestujú za iným kňazom? Sú v tejto oblasti nejaké pravidlá?

V zásade platí pravidlo, že kňaz vysluhuje svojim najbližším (manželke, deťom, otcovi a mame) pravidelne len sviatosť Eucharistie. Slávi ju v spoločenstve farnosti, do ktorej patrí aj jeho rodina. Aj keď v najnutnejšom prípade kňaz môže vysluhovať svojej najbližšej rodine aj ostatné sviatosti, pastoračne sa to neodporúča. Môže byť niekedy ľudsky ťažké pre manžela počúvať hriechy vlastnej manželky alebo previnenia svojich detí. A neviem, či by potom boli udelené aj spravodlivé a objektívne skutky pokánia. Ja som to ešte nerobil. Ale poviem konkrétne, naše štyri deti nám krstil vladyka Peter Rusnák, náš biskup. Manželka a najstarší syn zase chodia na svätú spoveď k iným kňazom. Máme výhodu, že žijeme v meste, a teda sú tú prítomní aj iní kňazi. Veľakrát využijeme príležitosť vyspovedať sa aj pri návšteve kňazov u nás na fare. Poprípade ideme spoločne na faru k inému spolubratovi.    

Ako vaše deti vnímajú vaše duchovné povolanie a pastoračné snaženie? Rozprávajú sa s vami o tom?

Ako to vnímajú, veľmi záleží na ich veku. Najmladšia dcéra to nerieši vôbec, staršie dcéry sa tým chvália a najstarší syn prichádza do veku, že nie vždy odpovie na otázku, kde pracuje jeho otec. (úsmev) Ale, samozrejme, má to na ne vplyv. Už len tým, že niekedy musia ísť do chrámu, lebo idú rodičia. Ale seriózne je aj povedať, že sa snažíme vyhnúť formulácii: „Musíš to robiť, lebo si syn alebo dcéra kňaza.“

Majú otázky, ktoré vás rozosmejú alebo, naopak, privedú k hlbšiemu uvažovaniu?

Otázok majú veľmi veľa. Na niektoré neviem odpovedať, hoci mám vysokú školu teologickú. Ale ako som spomínal, veľmi sa to líši podľa veku detí. Keď sa na niečo pýtajú, snažíme sa veci nebagatelizovať, ale vysvetľovať. Myslím, že v každej rodine, kde sa snažia žiť autentické kresťanstvo, je to podobné. A deti, koniec koncov, vo svojom čase samy musia dať osobnú odpoveď na otázky viery. Samozrejme, je našou túžbou, aby boli verné Ježišovi, Cirkvi – jeho mystickému telu a učeniu, ku ktorému nás Pán pozýva. Modlíme sa za to. 

K uvažovaniu má vždy privedie situácia, keď na nedeľnej homílii niečo ohlásim a po svätej liturgii urobím presný opak. Jednoducho doma nežijem evanjelium. To mi deti a niekedy aj manželka dajú, ako sa to povie ľudovo, „vyžrať“. Je to veľmi silná motiváciu k hlbokému uvažovaniu nad mojím prežívaním viery.   

Čo vás, s pohľadom upretým na Boha Otca, najviac napĺňa bázňou pri pohľade na vlastné deti?

Ako prvé ma napĺňa láska a vďačnosť. Prvé roky manželstva sme nemohli mať deti, ale Boh nám ich požehnal. Ako druhé: zodpovednosť za ne. Zodpovednosť za veľký dar pred tým Otcom, od ktorého pochádza každé otcovstvo na zemi i na nebi. Svätý Ján Teológ v svojom prvom liste napísal deťom i otcom: „Píšem vám, deti: Pre jeho meno máte odpustené hriechy. Otcovia, vám píšem: Poznali ste toho, ktorý je od počiatku. Mládenci, vám píšem: Premohli ste Zlého. Napísal som vám, deti: Poznali ste Otca. Napísal som vám, otcovia: Poznali ste toho, ktorý je od počiatku. Napísal som vám, mládenci: Ste silní, Božie slovo ostáva vo vás a premohli ste Zlého (1 Jn 2, 12 – 14).“ A ja nad tým uvažujem tak, že cez moje poznanie Otca, ktorý je od počiatku, majú moje deti spoznávať nebeského Otca vo mne. A to je náročné. Ale sme k tomu pozvaní. Je to zároveň aj výzva, aj pozvanie, aj zodpovednosť byť pre naše deti obrazom nebeského Otca. Byť každý deň viac Boží. Byť hlboko zakorenený v Bohu. Ako aj východná teológia učí, že cieľom kresťanského života a človeka v jeho duchovnom úsilí je zbožštenie.

POČAS VEĽKONOČNÝCH OBRADOV DETI VSTUPUJÚ HLBOKO DO EVANJELIOVÝCH UDALOSTÍ

Ako rodina kňaza prežíva veľkonočné sviatky? Preveďte nás, prosím, vaším veľkonočným trojdním.

Prežívame ich v duchu tradícií Gréckokatolíckej cirkvi. Bohoslužby sviatkov Paschy sú nádherné a plné symboliky. S tým korešpondujú aj naše rodinné tradície a zvyky, ktoré sme si priniesli z domu. Samozrejme, pre mňa ako pre kňaza sú to dni príprav, spovedaní a dlhých liturgických slávení. Som možno menej doma, ale zato rodina je spoločne viac v chráme.

Obsah slávení je veľmi podobný ako v latinskom obrade. Nepoužívame termín veľkonočné trojdnie. Jednoducho sú to sviatky Paschy. Zlomovým bodom je obrad Vzkriesenia, teda utiereň vzkriesenia, ktorá nebýva v sobotu večer, ale vždy v skoré nedeľné ráno o tretej, štvrtej, piatej hodine. V každej farnosti je to inak. Dni pred vzkriesením prežívame ako Svätý a veľký týždeň, do ktorého vstupujeme sobotou Vzkriesenia spravodlivého Lazára – Ježišovho priateľa a Kvetnou nedeľou. Nie je u nás zvyk čítať či spievať pašie.

Prvé tri dni spomínaného Svätého a veľkého týždňa sa v chráme slávi Liturgia vopred posvätených darov. Svätý a veľký štvrtok podvečer je Večiereň s liturgiou sv. Bazila Veľkého a v noci sa spievajú takzvané Strasti – utiereň Veľkého piatku, na ktorej sa číta dvanásť evanjelií o posledných udalostiach Ježišovho života, o jeho mučení a smrti na kríži. Na Svätý a veľký piatok sa liturgia venuje utrpeniu, smrti a pochovaniu Pána Ježiša. Je to deň prísneho pôstu. V ranných hodinách sú v chráme takzvané Kráľovské hodinky a poobede sa slávi Večiereň s uložením pláštenice, čiže plátna s vyobrazením Ježišovho tela, do hrobu. S týmto plátnom sa robí sprievod okolo chrámu a následne sa uloží v chráme do Božieho hrobu a býva pri hrobe rozjímanie. Kráčať za plaštenicou a uctiť si ju bozkom je veľmi silný moment. Sväté prijímanie sa v tento deň nepodáva. Je to plne a aliturgický deň. Je veľmi pekným zvykom, že od tejto bohoslužby celé rodiny prichádzajú do chrámu na poklonu k Božiemu hrobu.

Liturgia Svätej a veľkej soboty je zasa zameraná na oslavu Krista, ktorý sa za nás obetoval a leží v hrobe. Ráno je takzvaná Jeruzalemská utiereň a podvečer Večiereň s liturgiou sv. Bazila Veľkého, ktorou sa už vstupuje do oslavy vzkriesenia, spievajú sa starozákonné chválospevy, ale ešte bez veľkonočných spevov. Tie zaznejú v nedeľné ráno, keď sa v chráme, počas noci pri Božom hrobe, prečíta celá kniha Skutkov svätých apoštolov. Skoro ráno, ešte pred východom slnka, sa opäť celá farnosť stretáva, so sviecami v rukách obchádza spoločne chrám a pred zatvorenými dverami chrámu kňaz začína spievať radostné „Christos voskrese!“ – „Kristus slávne vstal z mŕtvych!“ – spev, ktorý sa potom štyridsať dní opakuje nespočetnekrát, lebo „ak nebol Kristus vzkriesený, potom je márne naše hlásanie a márna je aj vaša viera“ (1 Kor 15, 14). „Ale Kristus vstal z mŕtvych, prvotina zosnulých“ (1 Kor 15, 20). Tradične sa po tejto bohoslužbe posvätia košíky s veľkonočnými jedlami – koláčom nazývaným paska a inými dobrotami. Ľudia ich prinesú k chrámu a jedia z nich celý deň. Nevarí sa iná strava. Všetky ostatné bohoslužby sa už v duchu hlbokej a nadšenej oslavy Vzkrieseného. Samozrejme, v pondelok býva oblievačka alebo šibačka a rodinné návštevy.  

Kristus trpiaci a Kristus zmŕtvychvstalý – ako ste deťom vysvetlili Ježišovo utrpenie? To nádherné „Christos voskrese,“, ktoré spomínate a ktoré mnohí radostne voláme spolu s vami po obradoch našej kedysi Bielej, dnes už Svätej soboty – ako rezonuje vo vašej rodine?

To sa vysvetľuje veľmi ľahko, keďže všetky bohoslužby sú plné symboliky a obradov, na ktoré sa deti prirodzene pýtajú. A keď sa nepýtajú, tak ich na to upozorníme my. Liturgia slávená v chráme je veľmi nápomocná pri ohlasovaní viery deťom. Práve počas týchto sviatkov platí to staré kresťanské: „Čo spievame, čo sa modlíme, to aj veríme.“ A v čo veríme, podľa toho chceme aj žiť. Takže hlavne deti veľmi hlboko vnímajú evanjeliové udalosti práve cez obrady. Nepoužívame pri vysvetľovaní žiadne „zjemnenia“ alebo inotaje. Jednoducho povieme, že Ježiš trpel pre naše neprávosti a za naše hriechy – slovo „neprávosti“ nahrádzame deťom zrozumiteľným slovom – a robil to z lásky k tebe i ku mne ako človeka milujúci Boh. On premohol smrť a jeho víťazstvo je aj naše víťazstvo. V jeho „voskrese“ je aj naše „voskrese“. 

Na záver vás poprosím o požehnanie týchto dní, v očakávaní Pánovho víťazstva, pre všetkých čitateľov nášho rozhovoru.

To je to najkrajšie, čo teraz môžem urobiť. Zadarmo sme dostali, zadarmo dávame. Teda nech Kristus, ktorý slávne vstal z mŕtvych, smrťou smrť premohol a tým, čo sú v hroboch, život daroval, náš pravý Boh, na prosby svojej prečistej Matky a všetkých svätých, sa nad nami zmiluje a spasí nás, lebo je dobrý a miluje nás.