Františkán br. Filip: Aké je moje miesto vo svete?

Sme vo svete, ale nie sme zo sveta. Čo znamená pre kresťana žiť na určitom mieste, s príbuznými, priateľmi, vytvoriť si tu zázemie a pritom vedieť, že ten skutočný domov je v závere inde? Že vlastne nepatríme tomuto svetu? Ako podľa tohto vedomia žiť autenticky, aktívne, tu a teraz? Máme sa od diania vo svete dištancovať? O našom mieste vo svete rozpráva br. Filip Čierny, OFM.

Ako žiť v tomto svete?

Pred časom som našiel jeden svoj primičný obrázok, kde bolo napísané: „Nohami na zemi, rukami pri práci a srdcom pri Bohu.“ Pamätám si, ako niečo vo mne zarezonovalo, keď som si tú myšlienku prvýkrát čítal, akoby mi odpovedala na niečo vnútorné, čo som sa dovtedy pokúšal žiť. Ak by som nemal ísť hlbšie, tak práve toto by som nazval programovým vyhlásením môjho rehoľného a osobného života (úsmev). Vlastne je to jeden život, lebo ten rehoľný a osobný má byť jednoliaty. Spomenutý výrok možno znie veľmi vzletne, ale keď to má človek žiť, tak sa s tým poriadne nadrie.

 

Malo by nás vidieť a počuť všade, kde sa hýbeme a žijeme

Máme sa ako veriaci dištancovať od diania tu a teraz? Od takého, kde si môžeme ublížiť alebo sa „zababrať“?

Práveže si dlhodobo myslím, že máme ísť i na miesta, kde to „páchne hriechom“. A máme tam ísť s celým svojím srdcom. Máme tam ísť konzistentní. Ak tam ideme s rozdeleným srdcom, tak nám reálne hrozí, že nás ten hriech na týchto miestach úplne zomelie. Ako integrálna súčasť spoločnosti, ktorou my kresťania sme, by nás malo vidieť a počuť všade, kde žijeme, hýbeme sa. A ak to tak nie je, tak potom nechápeme ani Kristov odkaz, ktorý jasne hovorí, že my máme byť kvasom, ktorý prekvasuje celý svet. K tomu sme volaní.

 

Nie sú kresťania, kresťanské spoločenstvá na Slovensku príliš uzatvorení do seba?

Sú. A nie iba spoločenstvá, ale i jednotlivci. Nechcem nikoho ani nič lacno posudzovať. Avšak vnímam, že tá pandémia, ktorú žijeme v podstate už druhý rok, je ako „triedenie duchov“. Ukazuje, že máme sklon ako kresťania žiť vo svojom „gete“ a vytvárať niečo podobné sekte. Mne sa to niekedy tak zdá. Že všetky argumenty, ktoré sa nám hodia, znásobíme do obludných rozmerov. A všetky argumenty, ktoré sa nám nehodia, tak vydelíme štyrmi. A použijeme všetko, len aby sme za každú cenu dokázali, že my máme pravdu. Že to chceme „vyhrať na slová“. Popritom sa nejedná o pravdy viery, ale len žabomyšie spory v témach, čo sa teraz (aj pandemicky) dejú.

 

 

Zakladáme si na poučkách

V ktorých situáciách?

Tých príkladov je veľa. Kde podávať eucharistiu, či vakcínu prijať alebo neprijať… Niektorí ľudia sa vykresľujú „pápežskejší ako pápež“. Myslím si, že toto všetko škodí. Na jednej strane ľuďom, ktorým by sme mali práve my v tomto svete priniesť zvesť evanjelia. Ľuďom, ktorí najviac čítajú z nášho života. Oni nebudú veľmi počúvať naše kázne, naše vznešené reči. Neukazujeme týmto ľuďom, čo to znamená žiť pravdu. Lásku. A že nevidia, z čoho to vlastne my žijeme a komu sme uverili. To je jedna vec. Druhá vec je, že nás to ochudobňuje. Sme uzatvorení v doktríne. Mne sa zdá, že v tých našich doktrínach sme až neveriaci ľudia. Sme založení na poučkách. Možno si položiť otázku: „Kde v tomto celom je Kristus?“

 

Povolaní vydávať svedectvo

Opakom uzatvorenosti je otvorenosť. Niekedy však z nej máme strach. Čo je našou „hranicou“ angažovania sa vo svete?

Myslím si, že múdre srdce pozná čas a správny spôsob, kedy ešte ísť o krôčik ďalej a kedy už ďalej nemôže ísť. A naopak, kedy môžeme ustúpiť o ďalší krok a kedy už nemôžeme urobiť ani jeden „polkrok“ dozadu, lebo by sme v sebe popreli všetko, čo je nám sväté. Ale znovu opakujem – my sme volaní vydávať svedectvo. To je popis našej služby ako kresťanov.

Keď sa Kristus modlí veľkňazskú modlitbu v (Jn 17, 1 – 26), tak sa za nás nielen modlí, ale on nám úplne dôveruje, je na nás takým zvláštnym spôsobom hrdý, keď hovorí: „Neprosím za seba, prosím za nich, lebo oni sú vo svete a v nich som ja oslávený.“

 

Aké je to vaše miesto?

Myslím si, že to moje miesto vo svete je akoby „doširoka vybudované a postavené“. A zároveň moje miesto je nejako prívetivo vystlané. Vnímam totiž ako veľký dar od Boha, že mám vo svojom živote šťastie na ľudí. Oni robia môj svet bohatším a krajším. Zároveň si nemyslím, že je to uzatvorená „bublina“ len veriacich ľudí. Moje miesto vo svete je teda široké a horúce.

 

 

Argumentovať treba tým, čím človek žije

Ak by tento text čítal neveriaci človek, ako je možné vysvetliť tvrdenie, že hoci tu žijeme všetci spolu, nie je to náš konečný domov?

Posledné storočia v Európe je človeku vtĺkané do hlavy, že má byť emancipovaný. Že má byť slobodný, nezávislý. Od počasia, Boha, vzťahov, prírody, vlády. Ale keď takéhoto človeka na ulici stretneme, stretneme monštrum. A môžeme sa spýtať, či táto nezávislosť ho priviedla do nejakého raja. Aspoň toho osobného, o ktorom sníva.

Myslím, že argumentovať treba tým, čím človek žije. To je najlepší argument a to má aj najväčšiu hodnotu, keď na to človek príde sám. Keď môže sám skonštatovať, že žije mimo, že sa pomýlil.

Mrazí ma v situácii, keď človek na smrteľnej posteli skonštatuje, že všetko vsadil na nesprávnu kartu. Vie, že ten čas sa už nedá vrátiť späť, že bol premárnený, nenaplnený. Toto samo musí ľuďom, ktorí tu ešte zostali žiť, veľmi jasne odpovedať…

Vidím to pri každom pohrebe. To sú také mini duchovné cvičenia aj pre mňa. Že ten mŕtvy chce povedať niečo aj mne. Mne, ktorý tu ešte zostávam žiť. Určite mi chce položiť pár zásadných otázok. Čo mi napríklad prinesie moje poznanie a čo vlastne poznám, ak nepoznám Toho, ktorý je najdôležitejší. A tu prichádzajú i tie elementárne otázky. Kto je Boh? Aký je Boh…?

 

Akú nádej do týchto náročných dní si môžeme zobrať z vedomia, že nežijeme len pre tento svet?

Zrejme na to opäť odpovedá život sám. Existuje taký slogan jednej politickej strany: „Ľudia si zaslúžia istoty.“ My vidíme posledné mesiace a roky, že istota tu zrazu nie je.

Čo má vlastne človek v tomto svete v rukách? Myslím si, že konštitutívnou zložkou každého človeka je hľadanie zmyslu. Človek musí vedieť, prečo ide z bodu A do bodu B. Hocikoho, koho by sme sa spýtali, má nejakú odpoveď. Zvlášť my kresťania by sme mali mať. Oto Mádr (kňaz väznený režimom) vo svojom čase napísal: „Táto doba nie je pre kresťanov nejak extra zvlášť lichotivá. Ale pre kresťanov správneho formátu je to veľký a nádherný čas.“ A táto veta určite presahuje aj do súčasnosti.

Toľko silných Božích argumentov máme dnes v tejto unavujúcej covidovej dobe, toľko svetla, toľko radosti tu môže byť. Keby každý obrúsil hrany svojho sebectva, vyšiel von z ulity a prestal si myslieť, že je stred sveta, zrejme vtedy by naozaj pochopil, že naplnený život existuje napriek všetkým nenaplneným snom.