Felix Ján Tkáč OFMCap: Cirkev nie je len sviatostný servis

Ak existuje jedno z najčastejšie prepieraných slov, tak je to určite cirkev. Aká je, aká má byť, odkiaľ pramení a kam smeruje, čo ju bolí a čo lieči? Aj na dovolenke bol s nami ochotný stratiť reč na túto tému kapucín Felix (Felice) Tkáč .

KEĎ NETREBA CIRKEV, TAK ANI VLÁDU

Existenciu a potrebu cirkvi mnohí spochybňujú, vraj Boh sa dá nájsť aj v prírode a morálne pravidlá môžeme žiť aj bez kostola a hierarchie. Tak je dobré, že cirkev je, alebo nie?

Iste, dá sa Boh nájsť aj v prírode. Ale cirkev je spoločenstvo pokrstených, a preto sa schádzame na oslave Boha aj v kostole, čo nazývame cirkev s malým „c“. (Len my a Česi máme dva pojmy na tú istú vec: Cirkev a kostol. Iné jazyky „Kirche a kirche“ a „Church a church“ atď.) A morálne zásady nám dal kto? Ten, čo aj našu Cirkev! Tí, čo ju potrebujú, sú radi jej členmi. Potom môžeme povedať: Načo nám je vláda? Veď demokraciu môžeme žiť aj bez nej!

Mnohé vlny emócií sa prevalili pred pár týždňami po kauze zneužívania detí kňazmi v USA. Oprávnene?

Tie kauzy sú hrozné a odsúdeniahodné. Ak sa však na to pozrieme objektívne, štatisticky sa medzi kňazmi nenachádza vyššie percento pedofilov ako medzi inými profesiami. Práve naopak. Ľudia so sexuálnymi úchylkami sa nachádzajú medzi učiteľmi, lekármi, vychovávateľmi, kňazmi… Kvôli tomu nejdeme rušiť tieto profesie, lebo sa medzi nimi našli pedofili. Netreba vylievať vaničku aj s dieťaťom. Poznám veľa svätých kňazov, ktorí darovali celý svoj život pre ľudí. Hriech treba odsúdiť. Netreba však zovšeobecňovať.

Sociálne siete sa otriasali požiadavkami zrušiť cirkev aj pápeža, kňazov fyzicky zlikvidovať. Ale aj bez toho je čokoľvek a ktokoľvek v súvislosti s cirkvou a svojou vierou zosmiešňovaný. Dá sa tento obraz cirkvi zmeniť?

Počas dvetisícročného trvania kresťanstva vždy bolo na nejakom mieste prenasledovanie kresťanov. Každý veriaci človek sa v živote stretne s výsmechom. Ak mám vieru v Boha, mám všetko. Boh je moje všetko. On ma miluje a dáva sa mi dennodenne. Kto má viac: ja alebo ten, čo neverí v nič alebo v ničotu? To je, ako keby sa chudák vysmieval bohatému, že je bohatý!!? Môžu nás prenasledovať, ale nemôžu nám vziať to najcennejšie. Načo meniť imidž?

Cirkev nie je inštitúcia, ktorá by bola plošne milovaná. Čím je pre vás?

Cirkev je pre mňa prostredie, kde sa mi dáva Boh a v ktorom sa ja môžem darovať ostatným.

Ježiš hovoril o Cirkvi ako o neveste alebo ovčinci. Ak by ste ju mali pripodobniť k niečomu, čomu by rozumel súčasný človek, čo by to bolo?

Myslím si, že som to spomenul v predchádzajúcej otázke. Ale cirkev je naozaj prostredie, niečo ako maternica, kde dieťa dostáva výživu a všetko potrebné na to, aby mohlo dozrievať a rásť.

Ak hovoríme o ťažkých slovách voči tajomnej Kristovej neveste, ktorou Cirkev je, nepadajú len od tých z druhého názorového spektra. Prečo je to tak, že kritikou na ňu nešetria ani jej vlastní?

Problém vidím v tom, že viera sa neodovzdáva v rodinách a v malých spoločenstvách. Teda prevažne. Našťastie sú rodiny a spoločenstvá, kde sa to deje. Na hodinách náboženstva dostávajú deti informácie, ale málokedy vieru. Aj tie informácie sú často na úrovni detičiek a nie dospelých. A ak nerozumiem tomu, čo je to cirkev, môžem si odpľuť na „hierarchiu“. Ale tiež máme právo pomenovať veci pravým menom a mám právo na názor. Len ako kresťan by som ho mal prehodnocovať či spracúvať v duchu Ježiša, ktorý bol aj kritický, aj milosrdný.

Cirkev ako inštitúcia prešla toľkými nárazmi a otrasmi zvonku aj zvnútra, až je skutočne zázrak, že je ešte tu. V akom stave vidíte našu Cirkev teraz?

Stále sme na ceste formovania, obrátenia sa, a teda aj zmeny zmýšľania. Myslím v prvom rade sám na seba.

 

CIRKEV JE NATOĽKO SVÄTÁ, NAKOĽKO SA DÁME POSVÄTIŤ BOHOM

Modlíme sa, že veríme v jednu, svätú, všeobecnú a apoštolskú Cirkev. Mnohým sa však nezdá, že by to druhé slovo platilo…

Cirkev je hriešna natoľko, nakoľko sú hriešni jej členovia. A svätá natoľko, nakoľko sa dáme posvätiť samým svätým Bohom skrze Božie slovo a skrze Božie telo a krv. Všetci sme hriešnici, ale mnohí sa vplyvom Božieho pôsobenia posväcujú, menia a stávajú sa schopnými darovať i svoj život.

Cirkev navyše má byť chudobná a vraj nie je. Problém?

Nie vždy a nie všetci členovia Cirkvi sme na ceste obrátenia a potom nevydávame svedectvo jednoty a lásky. Potom ani Boh nás nemení, pretože rešpektuje našu slobodnú vôľu.

Cirkev je zvláštna: na jednej strane hierarchická, od pápeža až po posledného diakona. Na druhej strane sa často zdôrazňuje, že sme ňou my všetci. Ako pocítiť jednotu a dôležitosť každého jedného údu?

Odpoveď na túto otázku by mohla byť predmetom samostatného článku. Potrebujeme hierarchiu, ktorá stráži pravosť viery, odovzdanú Ježišom Kristom. Zároveň všetci pokrstení synovia a dcéry tvoríme Cirkev – Kristovo telo. Navzájom si slúžime. Každý má inú úlohu. Hierarchická časť Cirkvi má svoju funkciu a tí ostatní zas inú. Inú úlohu má kňaz, inú otec, inú matka rodiny. Ak s Božou pomocou žijem autentické kresťanstvo, nik nie je nadradený…

Spoločenstvo, na ktorom Bohu tak veľmi záleží, sa začína tou malou cirkvou v každej rodine. Čím má byť táto bunka silná?

Základom je Kristus, ktorý pôsobí sviatostne v každej rodine vtedy, keď sa k nemu rodina modlí, teda prosí ho o silu, lásku, schopnosť odpúšťať si navzájom. A tiež vyprosiť si schopnosť túto vieru odovzdať svojim deťom, čo vôbec nie je jednoduché.

Potrebujeme žiť pravdivo svoju vieru

Ak sa cirkev začína budovať v rodine, má byť jednotná napriek rozdielu veku, vzdelania, pováh, zrelosti jej členov. Ale pohľad nielen do niektorých farností vyzerá inak. Kde je chyba?

Nestačí len sviatostný servis vo farnostiach. Už som spomínal malé spoločenstvá, ktoré by vydávali svedectvo jednoty a lásky. Často sa to však vníma ako niečo navyše. Nečudujem sa kňazom pri ich vyčerpaní, ale aj pre nich by to nakoniec bola oáza, kde by načerpali.

Keď už sme doma: ako vnímate zdravotný stav Katolíckej cirkvi na Slovensku z pohľadu kňaza a zároveň aj jej ovečky?

Nie sme pupok sveta – ani horší, ani lepší. Najväčší problém vidím v prílišnom šomraní a kritike. Ako môžem chcieť vybrať smietku z bratovho oka? Lebo si myslím, že som lepší a nevidím svoje hriechy. Súdim teba podľa seba. Aj ja!

Dlho sa v médiách aj v spoločenskej mienke argumentovalo faktom, že Slovensko je katolícke. Realita je asi náročnejšia…

Slovensko bolo katolícke, ale roky komunistickej „formácie“ sa prejavili. Preto aj pastierov máme takých, akých si vymodlíme. Krúžky či spoločenstvá sú aj dnes a aj na vysokoškolských internátoch. Ale staršia generácia vymrela a mladých veriacich je približne toľko, koľko v okolitých krajinách. Liečba je žiť pravdivo svoju vieru. Ak budeme šťastní, radostní a vďační za všetky tie dary, mnohí budú chcieť nasledovať Krista. A nakoniec, máme byť soľou, svetlom a kvasom. Tak nech môj, náš život poukazuje na Krista, ktorý je jediným riešením problémov tohto sveta.

Ste členom rehole, ktorá má túlavé topánky. Asi ste toho už sám prešli dosť. Vidíte nové puky na preschnutých konároch viery?

Nie rehoľa, ale ja mám túlavé topánky. Ohlasujeme Boha na ľudových misiách vo farnostiach a tiež sa delíme s našou hudbou na koncertoch. Neviem však, koho pričinením sa objavujú nové púčiky. To Pán dáva vzrast.

 

 

Bolo napísané: Podľa ovocia vás budú poznať. Aké ovocie teda má byť jasne viditeľné na zdravom strome Cirkvi?

Použijem radšej slová sv. Pavla: „Ale ak vás vedie Duch, nie ste pod zákonom. A skutky tela sú zjavné: je to smilstvo, nečistota, chlipnosť, modloslužba, čary, nepriateľstvá, sváry, žiarlivosť, hnevy, zvady, rozbroje, rozkoly, závisť, opilstvo, hýrenie a im podobné. O tomto vám vopred hovorím, ako som už povedal, že tí, čo robia takéto veci, nedosiahnu Božie kráľovstvo. Ale ovocie Ducha je láska, radosť, pokoj, zhovievavosť, láskavosť, dobrota, vernosť, miernosť, zdržanlivosť. Proti tomuto zákona niet. Tí, čo patria Ježišovi Kristovi, ukrižovali svoje telo s vášňami a žiadosťami. Ak žijeme Duchom, podľa Ducha aj konajme! (Gal 5, 19 – 25)

Mnohí hovoria, že našu Cirkev čaká ťažké obdobie, keď sa bude musieť „scvrknúť“ a „schudobnieť“. Je to zlá vízia?

Založil ju Kristus a on nás nikdy neopustí, len aby sme ho neopustili my. Ja mám nádej, že trocha svetla, kvasu a soli tu bude vždy.