Farár Marián Kuffa: Narodeniny mám dve hodiny pred Ježiškom

Farár Marián Kuffa oslavuje práve dnes, na Štedrý deň, narodeniny. Prinášame časť z knižného rozhovoru (Farár Marián Kuffa: Boh za teba bojuje do poslednej chvíle), kde si spomína na svoje detstvo.

Ťažká otázka na úvod (úsmev): Ako sa vlastne voláte? Volajú vás Maroš aj Marián…

Už od malého decka ma vždy volali Maroš. Myslel som si, že ma tak aj krstili, až neskôr som sa dozvedel, že som Marián.

Mama bola Mária, otec mal dve mená: Ján Karol. Keďže starší brat bol Ján a ja som mal byť dievčatko, mal som byť po mame Mária. Ako chlapec som dostal meno Marián.

Ste zároveň aj vianočným darčekom, pretože ste sa narodili na Štedrý deň.

Chlapci mi hovoria takto: „Farár, meniny máš 25. marca…“ Vtedy je Zvestovanie, teda malé Vianoce a Ježiš prišiel na svet neviditeľne do lona Panny Márie. Keď raz budem pápežom, urobím tento deň prikázaným sviatkom (úsmev).

Pokračujem: Narodeniny mám na Vianoce – dve hodiny pred Ježiškom – o desiatej večer. Ako tridsaťročný som išiel do seminára, za diakona ma vysvätili, keď som mal tridsaťtri rokov.

A chlapi vždy dodajú: „Farár, ty by si mal na Veľký piatok zomrieť a bolo by to všetko v poriadku.“ Hovorím, že Pán Boh má veľký zmysel pre humor, tak sa potom všetci nasmejete.

Odkiaľ pochádzate?

Z Kežmarku, som rodený Kežmarčan. Bolo nás päť súrodencov, šieste dieťa zomrelo, mamka mala spontánny potrat.

Akým dieťaťom ste boli vy?

(Dlhý smiech). Živým. Vždy som bol veľmi živý. Zo všetkých súrodencov som však bol – môžem povedať – najslabší. Moji bratia všetko vyhrávali, vždy sa chválili, že boli v triede najsilnejší a najrýchlejší.

Ja som bol vždy maličký, a aj preto ma dedko uprednostňoval. Volával ma Marko. Veľmi miloval kone – to bolo jeho – a lásku ku koňom mám od neho.

Bol to jednoduchý muž a často mi hovoril o náboženských veciach – napríklad mi dal šoférovať koňa a pritom vysvetľoval jednoduché veci z Biblie. Tie zložitejšie nie veľmi vedel, ale podstatné bolo, že hovoril o Bohu.

Ako deti sme sa ho napríklad pýtali, ako mohlo sedem chudých kráv zožrať tie tučné?! Veď kravy predsa mäso nežerú…(smiech)

Dedo nás tiež učil pesničky. Doteraz mi v ušiach znie: Srdce mi láskou žiari…

Čiže mal vo vašom živote veľmi dôležité miesto?

Určite áno.

Na čo kľúčové si spomínate z detstva?

Keď som mal minulý rok chrípku, veľa som ležal a premýšľal o svojom detstve. Spomenul som si na taký ozdobný pohár, na ktorom som bol odfotený s bratom – obidvaja sme boli v jasliach na kolobežkách.

Brat mal z toho obdobia ešte jednu fotografiu a na nej napísané: „Už sa nepocikávam…“ To bolo u brata.

U vás to bolo inak?

Ja som sa pocikával celé jasle, celú škôlku a – až teraz to po rokoch vidím – aj celú základnú školu. Viem pochopiť tie deti, ktoré sa pomočujú a viem, aký stres si zažijú.

Celú noc som musel tajne sušiť periny a nemohol som sa priznať, lebo som sa bál, že ma vysmejú. Robil som to tak, aby súrodenci na nič neprišli a do školy som chodil ráno nervózny a nevyspatý.

Čo však bolo na tom najzaujímavejšie a najzvláštnejšie? Moja mama. Tŕpol som, že na to príde, že to vyzradí celej rodine, že ma vykričia a vysmejú. Večer som si išiel postielať a pozerám, plachta nie je zožltnutá, ale čisto biela. Bolo mi hneď jasné, že ju mama počas dňa prezliekla.

Čakal som, kedy to povie nahlas, no moja mama o tom nikdy nehovorila. Bol to prejav mimoriadneho milosrdenstva. Nikdy v živote neprezradila ani slovo, ani keď sme sedeli všetci spolu pri raňajkách či večeri.

Nehovorili ste o tom spolu ani potom neskôr, v dospelosti?

Nikdy v živote. A nikdy som sa jej ani nepýtal. Predstavte si, že by to mama prezradila pred súrodencami či spolužiakmi… Možno som dnes už mohol byť alkoholik alebo narkoman.

Nič nepovedala, no rozprávali sme sa očami. Pozrel som sa na ňu, ona na mňa: „Mami, ja ti tak ďakujem za to, že mlčíš. Ani nevieš, ako ťa milujem!“ A mama mi akoby s úsmevom odpovedala: „Aj ja ťa milujem! Viem o tvojom tajomstve, viem o tvojej slabosti. Mám ťa rada!“

Koľko je takých ľudí, čo zápasia so svojou slabosťou a nevedia z nej vyjsť von? Veľmi dobre im rozumiem. Chcel som s tým prestať, ponižovalo ma to, no nevedel som to ukončiť. Ako hrozne druhých zraňuje, keď hovoríme o ich slabostiach.

Pred pár rokmi zrazil otca i mamu kamión – otec to prežil, no mama na následky zranení zomrela. Nikdy sme sa na túto tému viac nerozprávali, teším sa, že to v nebi napravíme. Chcem jej predovšetkým poďakovať za to, že mlčala. V čase, keď som bol ako dospievajúci nenormálne zraniteľný.

Moja matka sa to naučila od Panny Márie. Ona pozná všetky naše slabosti, no nijako nám ich nepripomína.

Kedy sa skončilo to trápenie?

Posledný raz som sa pomočil, keď som išiel na prijímačky na gymnázium. Nikdy som za to Pánu Bohu nenadával, len som sa ho pýtal: „Milý Bože, bude to ešte aj počas gymnázia?“ Už nebolo.

Pán Boh odo mňa odobral túto slabosť. Vďaka tomu teraz veľmi rozumiem slabým ľuďom a Boh si ma pre nich chystal. Tí, ktorí sú úplne najslabší, sú moji a patria mne.

Často sa to deje tak, že práve ťažkosti v našom živote sú prípravou na to, aby sme pomohli a pochopili druhých, ktorí trpia rovnako…

Je to pravda. Môj otec bol agresívny alkoholik. Viem, čo je to celú noc nespať a preplakať, ísť zakrvavený alebo hladný do školy. Poznám to. Veľmi dobre rozumiem vďaka tomu alkoholikom.

Môj otec bol „tvrďas“, mama bola zasa veľmi jemná. Dnes potrebujem obidve školy. Pán Boh sa nikdy nepomýlil, že mi dal takýchto rodičov. Keby som mal iba matkinu školu, pri tej jemnosti by ma moji chlapci zabili. Keby som mal iba otcovu školu, tak by som pozabíjal ja ich. Pán Boh mi dal kúštik z otca a kúštik z matky.

Na čo si ešte spomínate z detstva?

Na jednu situáciu v škôlke. Boli sme v ten deň veľmi živí, niečo som povystrájal s ďalšími chlapcami a dodnes si pamätám, ako nás učiteľka potrestala.

Na záchode nás povyzliekala a nechala nás stáť nahých na schodíku a potom zavolala dievčatá. Bol to veľmi krutý trest. Dodnes mám pred očami, ako na nás ukazovali, ako sa smiali a my sme ich videli akoby cez igelit – so slzami v očiach – a nič sme nemohli urobiť. Bolo to hrozné poníženie a potupenie. Dievčatká sa smiali, učiteľka sa smiala a my sme veľmi plakali.

Ako som si na to minulý rok spomenul, napadlo mi: Je Rok Božieho milosrdenstva. Odpustil si vôbec tej učiteľke? Môj Bože, ona bola už dosť stará, keď nás učila, teraz je už isto mŕtva. Možno sa trápi v očistci. Okamžite jej odpúšťam. Hneď jej posielam odpustenie.

Čo sa dialo potom?

Poobede prišla mama a ja som na učiteľku ukazoval prstom: „Mami, tamtú učiteľku nemám rád…“ Hneď ma chytila za prst: „Neukazuj, Maroško… Prečo ju nemáš rád?“ „Urobila nám zle!“ Nevedel som to sformulovať ani vysvetliť. Iba som opakoval: „Mami, ja ju nemám rád…“

Objala ma so slovami: „Maroško, ale ja ťa mám rada, ja ťa milujem!“ Otočil som sa na mamku, dal som jej pusu a naraz bola rana na srdci zahojená.

Inokedy nás zasa strihali. Robili to tak, že vytvorili zo stoličiek ohrádku, aby sme neušli a brali nás po jednom ako baránkov. Hrozne to bolelo, strihali nás ručne. Bolo to ponižujúce, navyše holič bol pripitý. A dostrihal nás „na blbečkov“.

Keď poobede znova prišla mama, sťažoval som sa jej: „Mama, pozri, ako nás doriadili…“ „Kto, Maroško?“ „Taký ujo.“ Mama ma objala a povedala: „Maroško, pre mňa si ty najkrajší!“ Oni nás zohavili a potupili, moja matka ma milovala takého, akým som práve bol. Rana sa znova zacelila, dal som jej pusu a bolo to vybavené.

A ako je to dnes? Dnes ma nevyzlečú donaha – keď to už urobili v škôlke a na vojne –, dnes ma neostrihajú „na blbečka“, dnes mi pošliapu dôstojnosť. Povedia a vymyslia si také veci, že až pozerám, ako je to možné. Dnes urobia zo mňa karikatúru a roznesú ma po novinách.

Na Slovensku máme päť civilných súdov: okresný, krajský, najvyšší, špecializovaný a ústavný. Na všetkých som už bol, na všetkých na mňa zle rozprávali, neprehral som však ani jeden súdny proces. Už ma nebaví ani vyhrávať. Na piatich civilných súdoch som bol, bol som aj na cirkevnom.

(Dlhé ticho) Toľko poníženia a potupy, čo som si zažil za posledných päť rokov, som doteraz nezažil. Nikdy nebudem brýzgať na Cirkev. Je to božsko-ľudská ustanovizeň, božská časť je vždy svätá, tá ľudská je hriešna. Preto nebrýzgam ani na cirkevný súd, ale na tých, ktorí ma krivo obviňujú.

Rozmýšľali ste nad tým, prečo to tí ľudia robia?

Tento biskup (ukazuje na obraz biskupa Tondru na stene) mi povedal: „Vieš, Maroško, oni ti závidia.“ „Kto, pán biskup?“ „Bol by si prekvapený, kto…“

Neskúmal som kto, ale chcel som utiecť do Afriky. Biskup mi však na to povedal: „Nikam nechoď. Tu je tvoja Afrika!“

Ako to bolo s Pánom Ježišom? Keď začal byť na začiatku svojho účinkovania populárny, Nazaretčania sa tešili. „Paráda, je to náš rodák, z Nazareta!“ hovorili. Nenormálne sa tešili. Ešte aj robil zázraky.

Dokedy sa tešili a radovali? Dovtedy, kým ich nenapomenul. Tak je to aj v mojom prípade.

Čo tým myslíte?

Keďže robíme projekty v sociálnej sfére, sme v kontakte aj s úradníkmi, s ktorými spolupracujeme. Raz nás zavolal jeden vyšší úradník na sedenie, kde bol aj jeho zástupca, dosť ctižiadostivý človek.

Hneď ma začal zvelebovať: „Vy pán farár, keď zomriete, dajú vás na oltár. Hneď vás tam dajú…,“ prízvukoval. Vychvaľoval ma dovtedy, kým ma nenapomenul. Konal nečestne, zneužil na to svoju autoritu.

Vtedy som si spomenul na Pána Ježiša. Tento úradník ma vytisol až na oltár, aby ma mohol z tej výšky zhodiť až na zem. Ak máme spĺňať prorocký úrad, ktorý sme dostali v krste, musíme sa spoliehať na to, že nás mnohí vyhodia do výšky len preto, aby nás mohli zhodiť dolu.

Prorok nie je ten, čo predpovedá, ale ten, kto ohlasuje Božiu vôľu. Proroka možno znevážiť, ale proroctvo ostáva.

Keď si spomeniete na základnú školu, čo máte pred očami?

Aj tam som bol „živák“ (smiech). Nebol som ukážkový typ, často som bol v kúte, veľa som vystrájal pánu farárovi na náboženstve. Vôbec si nepamätám, čo nás učil, ale pamätám si, že bol fantasticky dobrý. Vždy, keď ma dával do kúta, nechápal som, ako môže byť ku mne taký dobrý.

Keď som bol väčší, stal sa mojím spovedníkom, boli sme fantastickí kamaráti. Veľa mi dal do kňazstva.

Aké je jeho meno?

Pán farár Pataky. Bol u nás kedysi kaplánom. Už toľkokrát som ho odprosoval za to, čo som mu povystrájal a on vždy len povie: „V poriadku.“ Poznal ma najlepšie, vedel ma vždy usmerniť, aj keď som bol neskôr v seminári.

Všetci si inak mysleli, že farárom bude môj brat, ktorý mal na náboženstve jednotky, kým ja som bol lajdák a ako pubertiak som neskutočne veľa vystrájal.

Pamätám si, že sme raz boli cez prestávku na školskom dvore a prišiel medzi nás učiteľ – s chlapcami sme sa práve štuchali a naháňali – a dvihol ma do vzduchu za ucho, vyfliaskal ma a do krvi zmlátil.

Neplakal som, vedel som veľa vydržať – otec býval niekedy ostrejší – z nosa mi však išla krv. Pýtam sa ho: „Pán učiteľ, za čo to bolo?“ „Ty sa pýtaš, za čo? Sopľoš jeden sopľavý… Ty na mňa hrešiť nebudeš!“

Až vtedy som sa rozplakal. Keď mi zranil telo, vydržal som to, no keď mi zranil dušu, plakal som až tak, že som sa dusil od plaču. „Pán učiteľ, ja som nikdy v živote nezahrešil. Nikdy. Nikto ma nikdy nepočul hrešiť! Pán učiteľ, to je krivda!“

Čo sa dialo ďalej?

Premýšľal som, že to poviem otcovi, keď prídeme domov. Bolo by to spravodlivé. Kým skončila škola, upokojil som sa, a tak som doma otca iba načal: „Otec, čo povieš na toho a toho?“

„Bol u nás, vo vagónke, pracoval s nami, dali sme mu dobrý posudok, tiež som ho podpísal…“ Pomyslel som si: Otec mu podpísal dobrý posudok a on mu zadarmo zbil syna. Mal som už na jazyku otcovi všetko povedať, no nakoniec som to neurobil. Až prešlo mnoho rokov.

Čo sa stalo?

Modlil som sa breviár, keď večer niekto zaklopal. Skoro som spadol z nôh. Môj učiteľ. Odrezané chodidlá na pätách, s barlami. Karta sa otočila, ja som dnes jeho šéf.

Vedel, že vás tu nájde?

Vedel. Keby som bol ešte vtedy ako žiak len spravodlivý, „zabuchol“ by som mu dvere a neprišiel by na faru. Ten človek by skončil ako stratený. Aké je z toho ponaučenie? Dačo treba aj vytrpieť.

Dnes je na fare s vami?

Áno, cez svätú omšu ho mám pred sebou. Sedáva vedľa starých a chorých. Takých, čo nevedia dobre udržať sople a sliny a on ich utiera. Daktorí sa odťahujú s hnusom, on nie. Milimetre má od krstu, koľkokrát ho skúšam načať: „Začnem ťa už pripravovať na krst,“ hovorím mu. „Ešte nie, ešte nie…“ Bol komunista, bol neveriaci, dnes sa modlí, chodí na omše.

Karta je otočená, ja som jeho šéf a trpezlivo čakám a modlím sa, kedy sa dá pokrstiť. Nemôžem na neho tlačiť.

Takýto je milosrdný Boh.

 

 …

Rozhovor je časť z knihy Farár Marián Kuffa: Boh za teba bojuje do poslednej chvíle. Knižný titul vyšiel v roku 2017 vo vydavateľstve BeneMedia.