Farár Marián Kuffa: Boh za teba bojuje do poslednej chvíle

Priznáva, že posledné roky sú pre neho najnáročnejšie v živote a toľko ponižovania a potupovania doteraz nezažil. Diabol zúri, lebo na druhej strane je svedkom najsilnejších spovedí. O Božom milosrdenstve, starostiach i nádeji sme sa rozprávali s farárom zo Žakoviec – Mariánom Kuffom.

Často tvrdíte, že by ste mohli hodiny rozprávať o Božom milosrdenstve. Ktorý príbeh vo vás rezonuje najsilnejšie?

O týchto veciach nemôžeme my kňazi hovoriť konkrétne, dozviete sa to až v nebi. (úsmev)

Často bývam z niektorých spovedí omráčený. Prichádzajú ťažkí väzni, po opakovaných vraždách, ktorí sa nespovedali mnoho rokov. S poriadne domotaným životom. Prichádzajú však veľmi bojazlivo, ak by som na nich urobil „hu“, tak padnú na zem. Ich duša je pripravená na spoveď a sú hladní po Božom milosrdenstve.

 

Prichádzajú mnohí ľudia na spoveď?

Najdôležitejšie nie sú prednášky, ktoré je vidieť navonok, ale spovede po nich. Do Žakoviec potom prichádzajú mnohí a mnohí, niekedy som šokovaný, na akých parádnych autách. Hovoria: „Pán farár, radšej sme prišli za vami, keď máte prostitútky a vrahov…“

A diabol potom zúri. Dostávam kopance a kopance, je to priama úmera; čím sú spovede kvalitnejšie, tým po tých najkvalitnejších prídu obrovské kopance. Toľko poníženia a utrpenia, čo som zažil za posledné tri, štyri roky, som nezažil za celý život. Neviem s tým nič robiť, aj keď je poníženie silné a potupenie veľké.

 

Ozaj sa s tým nedá nič robiť?

Ak pri tom nepreklínate a nenadávate, Pán Boh to dokáže dokonale zúročiť a premeniť na dobré. Vynahradí to.

 

Kto sú tí, čo sa prichádzajú do Žakoviec vyspovedať?

Nie sú to len ťažkí väzni, ale aj väzni svojho vnútra, mnohí sú často veľmi nóbl oblečení. Raz sa tu zastavil dokonca člen českej vlády, meno vám nepoviem. Hovoril, že cestovali autom a v rádiu na Slovensku naladili moju kázeň alebo prednášku, a keďže cestou na Ukrajinu išli okolo, odbočili. Prišla parádna limuzína, vystúpil, že sa chce vyspovedať. Každý, kto dovolí, aby sa ho dotkol Duch Svätý, dostane milosť a vyzná svoje hriechy. Boh však vždy trpezlivo čaká aj niekoľko rokov.

 

 

ROKY VOPRED SA MODLÍM ZA TÝCH, KTORÝCH BUDEM SPOVEDAŤ

Ako očakávate kajúcnikov?

Vždy, keď niekto príde do spovednice, pomyslím si: Keby si ty vedel, že sa za teba už dlho modlím, hoci ťa vidím prvý raz! Už roky sa modlím jeden desiatok denne za tých, ktorých raz budem spovedať. Mám tak pred nimi náskok.

 

Veľkosť Božieho milosrdenstva sa prejavuje často v posledné okamihy života. Spomínate si na také príbehy?

Áno, práve minulý týždeň ma dievčatá volali: „Farár, poď, Peťo zomiera.“ „Idem,“ hovorím im. „Farár, ale on sa veľmi bojí ísť na spoveď, dlho na nej nebol.“ „Dobre, že mi hovoríte,“ povedal som im. Vošiel som narýchlo do kaplnky pomodliť sa, potom k nemu. Premýšľal som, čo mu poviem, čo o ňom viem, aby sme sa najprv bavili v ľudskej rovine. Vedel som, že sa mu páčia pištole, pušky a že rád chodí s chlapcami strieľať na strelnicu. „Ty, Peťo, keď si bol minule na strelnici, ako parádne si strieľal…“ On sa začal smiať. Zomierajúci, v poslednom štádiu, pot na tele, sa začal smiať. Pomyslel som si: Bože, už ho mám. „Peťo, keď prídeš hore, vybav nám strelnicu!“ Ešte viac sa smial. „Vybav to tam, keď prídeme my ostatní, hneď môžeme strieľať…“ Pýta sa ma: „Farár a v nebi bude strelnica?“ „Ako by to bolo bez strelnice, veď tam majú byť všetky naše túžby naplnené. Musí tam byť aj strelnica!“ „Farár, a kde to tam mám vybaviť?“ pýta sa on ešte. „U nejakého anjela…“ Pošepli mi: „U Amora…“ To som sa už aj ja smial a nemohol som prestať. (smiech)

 

Podarilo sa ho vyspovedať?

V tom momente bol pripravený na generálnu spoveď. Pomyslel som si: Už mi neutečie… Ja som hovoril hriechy a on iba odpovedal áno alebo nie. Bola to kvalitná spoveď a tomu chalanovi odpadol balvan zo srdca. Slzy ho zaliali. Hovorím mu: „To nič, Peťo, poplač si. Slzy pokánia sú dar!“ Hneď potom som už musel ísť za inými povinnosťami. On zaspal a onedlho zomrel. Veľa je takých príbehov.

 

Povedzte nám ešte jeden.

Doviezli mi chlapa z nemocnice, Jožka, a dávali mu dva, tri týždne života. Pýtam sa ich: „Prečo ste ho doviezli?“ „Aby dôstojne zomrel.“ Prišiel som k nemu a pýtam sa ho: „Ako sa voláš?“ „Jozef…“ „Jozef, musím ti niečo povedať: V týchto dňoch sa stretneš s Ježišom.“ Také krásne modré oči na mňa vypúlil. „Musíme sa na to pripraviť, vyspovedáš sa…“ „Ale ja… keby si vedel moje hriechy…“ „A ty keby si vedel moje! Všetky hriechy, moje i tvoje, sa utopia v Božom milosrdenstve.“ „Ale… ja sa neviem spovedať… roky som sa nespovedal…“ „Pomôžem ti.“ „Ja nie som pánom života a smrti, som len služobník Boží. O centimeter ho neskrátim, o milimeter nepredĺžim, neprišiel som ťa oklamať. Prišiel som ťa pripraviť na stretnutie s Ježišom.“

Vyspovedal som ho, zaopatril, na druhý deň som mu dal prijímanie, ledva dýchal. „Jožko, pozdrav Pannu Máriu od chlapcov z fary aj od farára Žakoviec!“ Hneď nato zomrel. Nemal bombastický pohreb, nijaké špeciality, nič. Len jeden chlapec zobral krížik, druhý zástavu, vykopali sme mu hrob a leží tu s ostatnými mojimi chlapcami.

Veľmi mi záleží na tom, aby sa moji chlapci i farníci mohli spovedať a prijímať Eucharistiu. Keď som sem prišiel ako nový kňaz, došli na faru veriaci, že im zomrel 96-ročný blízky a že ho chcú pochovať, no nebol vyspovedaný. „Prečo ste ho nedali vyspovedať?“ „My sme nevedeli, že zomrie…“ „A na čo ste čakali? Chorý 96-ročný človek…“

Tak veľmi ma to zasiahlo, že mi zomrel chlap, 96-ročný, v mojej farnosti, ktorý nebol vyspovedaný, že som si povedal, tak toto sa už nikdy nestane.

 

Čo ste urobili?

Urobil som si zoznam všetkých chorých vo farnosti a každý deň, po svätej omši, som im roznášal sväté prijímanie. Každý, každučký deň. Teraz už mám rozdávačov svätého prijímania, aj kaplána, ale tento zvyk stále trvá. Povedal som, že sme najmenšia farnosť na Spiši, ale budeme mať najväčšie privilégium, lebo každý deň dostanú moji chorí a starí sväté prijímanie. Iba ten nie, kto by nechcel.

 

Koľko je to ľudí?

Nie veľa, štyria, piati ľudia, my sme maličká, najmenšia farnosť v diecéze. Ak pridáme ešte našich, ktorí sú ležiaci, tak asi desať ľudí dokopy. Vždy po svätej omši sa chodí. Sväté omše sme mali na striedanie s kaplánom raz v kaplnke, raz v kostole. Až som sa raz pomýlil, a to je ďalší dôkaz o Božom milosrdenstve…

 

FARÁR SA MÝLI, NO BOH SA NIKDY NEPOMÝLI

Čo sa stalo?

Mal som mať omšu v kostole, ale skôr som vstal a mal som v kaplnke, ktorá patrila ten týždeň podľa zoznamu kaplánovi Ľubovi. Po omši prišiel a spucoval ma: „Farár, si to domotal…“ Hovorím mu: „Ľubo, prepáč, si mladší a podriadený, ale máš pravdu! Prepáč mi, bol som unavený, pomýlil som sa…“ Odslúžil som omšu a po nej som, ako vždy, išiel za chorými s prijímaním. Pozerám sa na jedného chlapa, telesne postihnutého, ktorý tam ležal, a pomyslím si: On nechodí na prijímanie ani na spoveď. Nejako mi to napadlo, Pán Boh to tak riadi, pýtam sa ho: „Stano, nešiel by si na spoveď?“ Zostal prekvapený a zaskočený, ale odpovedal: „Aj hej!“ „Stano, ale urobíme generálku, dobre?“

Vyspovedal som ho, zaopatril a odišiel som na Slavkovský štít. Bola riadna metelica, stretol som dvoch Čechov, ktorí hovorili, že hore sa ísť nedá. Musel som ísť, dal som si mačky, zobral cepy a išiel som. Vyšiel som hore na štít, zobral do rúk mobil, čo mi dali dievčatá, volal som im: „Dievčatá, pozrite z okna, uvidíte ma…“ „Farár, kde si? Nič nevidíme!“ „Tam pred vami, na Slavkovskom štíte…“ „Si blázon…!“ A hovoria mi: „Farár, Stano zomrel. Zrazu, nič mu nebolo… a zomrel. Ten, čo si ho zaopatroval.“

Kľakol som si na Slavkovský štít, v tej metelici som nakreslil veľké srdce a do stredu som napísal: Boh je láska. Tam som sa za neho modlil. Srdce hneď zafúkalo, ale anjeli si to prečítali. A ja som zišiel dole vyšťavený fyzicky, ale psychicky oddýchnutý. Hneď som si dal zavolať kaplána: „Chlapče, poď sem, a zapíš si to do hlavy i do srdca…“ „Čo?“ „Farár sa mýliť môže, ale Boh sa nikdy nemýli. Kaplán, išiel by si Stana zaopatriť po omši?“ „Nie.“ „Pán Boh vedel, že pôjdem ja. Preto som to doplietol. Boh si použije aj naše chyby a nedostatky.“

 

Čo ste sa vtedy naučili?

Boh využíva naše znalosti, záujmy a ešte aj nedokonalosti. Boh vždy hrá pre nás. Ešte aj z chýb, hriechov vie vyžmýkať to dobré. Duch Svätý je ako GPS, stále hrá za nás. Keď sme v Amerike blúdili po mestách, GPS nám stále hovorilo: Prepočítavam, prepočítavam, prepočítavam… presne taký je Duch Svätý. Ty niečo zbabreš, on ti to nevyčíta, ale prepočítava. Vždy tú najvhodnejšiu trasu k tebe. Boh ti dal takéto GPS do srdca, volá sa svedomie a je hlasom, ktorý prepočítava. Jediné, čím ho vypneš, je pýcha.

GPS sa neuráža, ja by som sa na jeho mieste urazil: Ak nejdete podľa mňa, tak ja vám viac nebudem hovoriť. Pýcha to GPS zastaví a umlčí. Máš však štyri silné čnosti, ktoré pýchu zastavia.

 

Ktoré to sú?

Pokora, čistota, láska a milosrdenstvo. Vždy vyhrajú, nech je pýcha akokoľvek silná. Z pokory ideš do čistoty, z čistoty do lásky, z lásky do milosrdenstva. Všetky poníženia, popol a odpad, Boh použije. A pokora je naozajstná, čistá a pravá, rýdza. Čistota je naozaj čistá a lesklá. Napriek tvojim „prúserom“, napriek tvojim nedostatkom, opakovaným ťažkým hriechom sa čistota cez bolesť a utrpenie krásne vyleští. Čistota sa dá dosiahnuť dvojako: Nič nečisté nepustím alebo všetko nečisté vyhádžem lopatkou.

 

Čo je lopatka?

Lopatka je spoveď. Pre nás ľudí je ten druhý spôsob zvládnuteľný a ľahší. Pán Boh sa nepozerá, či máš v srdci smeti, ale či nepodvádzaš, keď ich lopatkou vyhadzuješ von, či čistíš poriadne. Či niečo nenechávaš za rohom.

Stále máme a budeme mať poklesky, nedostatky i ťažkosti. Treba vždy prosiť za Božiu pomoc zvládnuť ich. Sú dve možnosti, ako to robiť.

 

Aké?

Jedna vec je, že prosíš za niečo: Pane Bože, prosím ťa, nech sa nezabijem! Takto sa modlíš, keď letíš dolu kopcom autom – to je úpenlivá prosba. A potom je tu odovzdanie. Neviem, čo robiť s mojím synom, s mojou dcérou, ale odovzdávam ti to, Duchu Svätý, odovzdávam ti to, Matka Božia.

Odovzdanie je najsilnejšie. Prečo? Lebo prosba je podľa tvojho vzorca, odovzdanie podľa Božieho. Boh vždy dá viac, ako prosíš, ako žiadaš a očakávaš. To sa môžeme učiť od Božej Matky, odovzdať to všetko Bohu.

Často vidím po svätej spovedi tých najťažších hriešnikov a kriminálnikov. Tí ľudia plačú, sú zasiahnutí Božou milosťou a nie sú schopní ničoho iného, len plaču. Hovorím im: „Poplačte si!“ Niekedy musíme počkať, lebo vonku čakajú ďalší, ponúknem im servítky a poviem: „Nebojte sa, už nič nie je vidieť, môžete ísť…“ (úsmev)

Slzy pokánia sú dar, ktorý dáva Boh kajúcnikom. A ak aj neplačú títo ľudia navonok, plačú vnútorne, to vidíte, kto sa ako spovedá. Ak by ste boli kňazom, zbadáte to hneď, kto sa ako spovedá. Jedna vec je, keď ti podarujem auto, druhá je, či ho dostaneš a tretia, či ho prijmeš. Rovnako je to aj so spoveďou.

 

Čo to znamená?

Dávam ti možnosť, ale ty ju nedostaneš, lebo nechceš vyznať. Alebo si v ťažkom hriechu svätokrádeže. Musíš prijať v pokore, že ti dal Boh takúto možnosť. Nevieš, ktorá spoveď bude tvoja posledná, raz určite bude. Kto ako žije, tak zomiera. Preto je veľmi dôležité sa spovedať a veľmi dobré naučiť sa dobre spovedať. Hovorím ženám: „Naučte sa najprv vy dobre spovedať. Potom naučte dcérku, potom syna a potom to najťažšie – muža.“

 

Prečo je muž najťažší?

Muži sú predsa bez hriechu… (smiech) Mužovi treba pomôcť, neodsúdiť ho.

 

 

PEKLO MÔŽEME ZAŽIŤ AJ TU NA ZEMI

Spomínali ste mnoho prekážok a ponižovaní. Čo robíte, ako ich zvládate?

Mohol by som sa pomstiť, ale nechcem a nemôžem, lebo som kňaz a som kresťan. Čo sa s tým dá robiť? Naučil som sa robiť často znak kríža. Vždy, keď vstanem, sa prežehnám. Poviem si: V mene Otca, ktorý ma stvoril, v mene Syna, ktorý ma vykúpil, a v mene Ducha Svätého, ktorý ma posväcuje, chcem ti Pane obetovať tento deň na tvoju česť a chválu, nie na moju. A na spasenie mojej duše a tých duší, ktoré mi privedieš do cesty. Čiže aj za vás som sa už dnes ráno modlil.

 

Ďakujem. (úsmev) Ako to pokračuje cez deň?

Niekoľkokrát denne, vždy, keď mám čas, vbehnem do kaplnky, niekedy raz, inokedy aj desaťkrát. Tam som sa naučil prežehnať takto: 1. Na čelo: Nechcem konať zlo. 2. Na hruď: Chcem konať dobro. 3. Ľavé rameno: Fiat, nech sa stane tvoja svätá vôľa. 4. Pravé rameno: Dôverujem ti, môj Bože. Na záver zložím ruky: Ty si môj Pán, chcem ti slúžiť.

Veľmi mi to pomáha, keď sa takto prežehnám a hneď ma to posunie do pozície, že môže Boh konať. Šupne ťa to do pokorného postavenia pred Bohom a do spolupráce s Duchom Svätým. Ak povieš, že nechceš konať zlo, vylúčiš všetky škodliviny, hneď spolupracuješ. Ak chceš konať dobro, zbieraš všetky vitamíny. Ak povieš Fiat, odovzdávaš sa do Božej vôle, o to väčšmi, ak je to v utrpení, bolesti a ponížení.

Na pravé rameno hovoríš: Dôverujem ti, môj Bože. To je najkrajšie a najkratšie vyznanie lásky. A zakončíš to: Chcem ti slúžiť. V tom momente v tebe začína pôsobiť Duch Svätý.

 

Akým spôsobom pôsobí?

Je to ako v dielni. Máte sústruh a frézu. V sústruhu sa krúti materiál, hriadeľ a nôž sa prikladá. U frézy je to naopak, točí sa nôž a materiál je upnutý. Takýmto dvojitým spôsobom na nás pôsobí Duch Svätý. Niekedy sústruhom, inokedy frézou. Podľa toho, čo je lepšie. Niekedy jemnejšie, len opracúva, inokedy musí ráznejšie.

 

Ako sa postaviť voči ľuďom, ktorí nám ubližujú?

Obetovať ťažkosti za nich a pomáhať im. Ak pomáhaš tým, ktorí si to nezaslúžia, tak premáhaš svoju pýchu a lenivosť a učíš sa pokore.

 

Minulý rok sme prežívali Rok milosrdenstva. Čo zažívate vy?

Presviedčam sa dennodenne, že Boh sa nás nikdy nevzdá. Ak Boh pri tebe nestojí, nie je to preto, že ťa opustil. Ty si opustil jeho a vzdialil si sa od neho.

Boh ti dá najprv stíhačku, odmietneš ju v pýche. Potom pošle helikoptéru, nechceš ju. Potom ti dá mercedes, ale ty do neho kopneš. Dá ti bicykel, vrátiš ho. Potom kolobežku, kolieskové korčule, nechceš. Všetko pyšne zahodíš.

Potom ťa ešte volá: Poď peši! Ak aj to odmietneš, je to tvoja tragédia. Boh nezatracuje, zatratíš sa sám. Boh rešpektuje to, čo si vyberieš. Ak odmietneš po smrti Boží pohľad, odmietneš lásku. Ak odmietaš lásku, vyberáš si nelásku. To je peklo a peklo môžeme zažiť aj tu na zemi, ak nemáme nádej. Boh vždy hrá za teba do poslednej chvíle, neuráža sa, stále ti dáva nové ponuky.

…

Knihu rozhovorov s Marošom Kuffom z nášho vydavateľstva nájdete TU.

Snímky: © slovoplus.sk / Mária Jakušová