Farár Marián Kuffa: Ak sa topíš a dvihneš ruku hore, Ježiš ťa vytiahne

Môj otecko, keď nepil, bol perfektný. Bývali sme v poslednom dome v Kežmarku, malom mestečku pod Tatrami. Ku nám už nešla ani asfaltka, všade bola hlina, stále sme mali zablatené topánky a autá tam jazdili hore-dole do tehelne.

Na ulici boli často husi. Pamätám si, že ma raz ako malého chlapca začali naháňať. Celá ulica sa rehotala, keď ma do zadku štípal gunár – muselo to byť komické. Viete si však predstaviť, aký stres to musel byť pre takého chlapca? Ako keby vás naháňal tiger. Mal som hrozný strach, pozeral som sa na tých ľudí a nechápal som, ako sa môžu smiať, keď ja plačem.

A naraz som začul hlas otca: „Maroš!“ Pozrel som sa, otec si čupol oproti, roztvoril náruč a ja som mu do nej skočil. V tú chvíľu som mal slzy vyschnuté. Dvihol ma a už som bol frajer, ktorý začal dohovárať tomu gunárovi: „No čo je, čo je…“

Tak nám treba vyskočiť do rúk nebeskému Otcovi. Nie byť hrdinom na vlastných nohách, ale ísť do Božích rúk. To je vždy lepšie.

Spomínam si tiež, ako sme chodili do Poľska, do dedinky Katze. Bolo tam drevené hnojisko a v ňom močovka. A v jednom rohu záchod. Rúbal som drevo a brat išiel na tento záchod. Ako rúbem, zrazu počujem buchot a trepot, dvere na záchode sa otvorili a brata nikde. Dokelu, čo je? Kde zmizol? A on už iba zdola kričal: „Maroš, pomôž mi! Pomôž mi!“ Spadol do tej močovky. „Dokelu, čo teraz? Smrdíš síce, ale si môj brat…“ Jednou rukou som si zapchal nos a druhou som ho vytiahol.

 

 

Dobre počúvajte. Mnohí ľudia sú dnes v takejto močovke, niektorí sa až dusia. Sú zo seba zhnusení. Ak sa topíš a dvihneš ruku hore, smerom k nebu, Ježiš ti po nej neklepne, ale vytiahne ťa. Nepovie ti – ako ja bratovi – smrdíš. Do neba neprenikne smrad močovky, ale vôňa tvojej pokory. Boh môže konať.

Ty, čo si v hnoji až po uši, v pokore dvihni ruku hore, zdvihni svoj zrak a Boh ti pomôže. Môžeš byť v akomkoľvek hnoji. Toto dosvedčujem osobne z knižky, ktorá sa volá život.

Ako deti sme nepotrebovali ísť do Chorvátska, my sme chodili kúsok za náš dom – do Bielej vody. Biela voda vyvierala zo Zeleného plesa, z Brnčalky. V zime sme si tam vybehli na lyžiach alebo bežkách.

Chodili sme chytať ryby, najmä pstruhy. Bratia vedeli chytať perfektne, ja slabšie. Kým oni lovili, ja som ryby naháňal a dával do suda. Pamätám si, že raz sme naplnili dva sudy a dedko sa tomu smial.

Raz stratila sestra cumeľ a s mamkou sme ho išli hľadať. Na oblohe bolo nádherne zapadajúce slnko s prekrásnymi lúčmi. Pýtal som sa mamky: „Čo je to, mami?“ „Milosrdenstvo Božie! To sú »paprsky« Božieho milosrdenstva…“

 

Úryvok je z našej knihy Farár Marián Kuffa, ktorú dopredávame za výnimočnú cenu (3,75 EUR). Objednajte si ju v našom eshope tu.