Farár Andrej Kalamen: Nebol som práve adept na kňazstvo

V detstve bol podmienečne vylúčený zo školy, dnes je farárom v Devínskej Novej Vsi a hovorí: „Som rád, že som kňazom.“ O spolupráci s laikmi v jeho farnosti, ale aj o úlohe cirkevného sudcu a advokáta sme sa rozprávali s farárom Andrejom Kalamenom (41).

Aká bola vaša cesta ku kňazstvu?

Od malička, dokonca aj za bývalého režimu, som bol vedený k viere. Pochádzam z veriacej rodiny. Kňazstvo mi nebolo cudzie, keďže otcov strýko bol kňaz, a aj vo farnosti, z ktorej pochádzam, zo Senice, sme mali veľmi dobrého dekana. Chodil som aj na cirkevné gymnázium v Šaštíne. Tam som si prežil svoj čas puberty, keď asi nikto nepredpokladal, že by som sa mohol stať kňazom. Potom sa to vo mne začalo lámať, sám neviem povedať nejaký konkrétny moment, kedy som sa rozhodol, ale keď som mal ísť na vysokú školu, tak som rozmýšľal nad psychológiou alebo dejepisom. Keď sme mali odovzdávať prihlášky, tak väčšina odovzdávala tri-štyri a ja som prišiel iba s jednou – na teológiu. Triedny, keď to uvidel, tak povedal: „Z teba keď sa stane kňaz, tak ja zožeriem záchodovú kefu.“

 

Znie to, ako keby ste ho poriadne prekvapili…

Áno, moje správanie nebolo korešpondujúce s tým, že by som sa mohol stať kňazom.  Bol som podmienečne vylúčený, mal som viacero napomenutí riaditeľom školy. Nebol som práve adept na kňazstvo. Ale cítil som povolanie a rozhodol som sa prihlásiť na teológiu. Keď som sa o tom rozprával s jedným starým kňazom, ktorý ma poznal a vedel, čo som všetko prežil, povedal mi: „Andrejko, ty už si sa vybúril, ty už spokojne môžeš ísť za kňaza.“ V seminári to nebolo pre mňa jednoduché, mal som rôzne obdobia pochybností. Ale nejako som došiel až ku kňazstvu.

 

SOM RÁD, ŽE SOM KŇAZOM

Ako dlho ste už kňazom?

Od 2004, takže už je to 17 rokov.

 

Máte pocit, že vás kňazstvo napĺňa?

Ja dúfam, že áno. Som rád, že som kňazom.

 

Myslím, že to, že ste rád kňazom, je veľmi cítiť. Ako v sebe udržujete to nadšenie?

Som človek, ktorý veci prežíva veľmi emocionálne. Je to niečo, čo mi Boh dal tak prirodzene v mojej povahe. Viem prežívať nadšenie, ale za tie roky som zažil aj rôzne trápenia. Vždy spomínam na jednu udalosť – bol som vtedy kaplán, a mal som asi svoju najväčšiu krízu v kňazstve. Mali sme adoráciu, išiel som už vybrať sviatosť z monštrancie a mal som v sebe také „nervy“, aj voči Bohu a Ježišovi, keď som otváral dvierka na monštrancii, tak energicky som nimi trhol, že som ich úplne odtrhol. A vtedy som Ježišovi povedal: „A tu to máš! Tu máš tú zlatú klietku!“

Myslím, že toto moje emočné prežívanie je dar od Boha, vďaka ktorému dokážem aj viac prežívať nielen tie ťažké veci, ale aj pekné. Ľudia, ktorí sú okolo mňa, mi veľmi pomáhajú prežívať radosť z kňazstva. Teraz to bolo ťažké, keď sme pre pandémiu museli slúžiť omše bez veriacich.

 

Keď ste mali krízu, čo vám pomohlo?

Jeden človek mi raz povedal, že vie, kedy mám krízy, lebo sa vtedy obklopujem všelijakými náboženskými predmetmi. Kúpim si do izby nový obraz alebo si nalepím nálepku s kresťanskou tematikou. Druhá dôležitá vec je blízkosť ľudí. Vždy som mal niekoho, s kým som sa o tom mohol porozprávať. Tým, že som pastoračný kňaz a často som v kontakte s ľuďmi, tak je to veľakrát o tom, že potrebujem na pár dní odísť preč, do ticha, kde znova „natankujem“. Nie vždy dokážem spozorovať, že potrebujem oddych, a preto je dobré, keď má človek niekoho blízkeho, kto mu povie, že je čas vziať si dovolenku.

 

 

JE NEBEZPEČNÉ, KEĎ SA MY KŇAZI STANEME LEN MANAŽÉRMI

Od roku 2016 ste farárom v Devínskej Novej Vsi. Akú úlohu zohrávajú vo vašej farnosti laici? Môžete nám povedať viac o tom, ako vaša farnosť funguje?

V našej farnosti laici zohrávajú veľkú úlohu. Všetko, čo sa vo farnosti deje, robíme spoločne. Niekedy hovorím, že som iba taký manažér, ale v dobrom slova zmysle, lebo je nebezpečné, keď sa my kňazi staneme len manažérmi. Ale v tom význame, že spoločenstvo veriacich je také živé, že ja ich v podstate iba sledujem z boku a oni za mnou chodia s tým, čo by chceli robiť. A ja som ako ten manažér a poviem, áno, poďme do toho alebo nie, toto asi pre nás nie je.

 

To znie veľmi zaujímavo. Ako to prakticky vyzerá?

Máme rôzne mailové skupiny, kde si zvykneme písať. Ja sa do diskusií v nich veľmi nezapájam, ale čítam ich. Sledujem to, ale nevstupujem, ak sa nestane niečo výnimočné. V tom je pre mňa táto farnosť veľmi povzbudivá, že viem, že môžem týmto ľuďom dôverovať. Oni sami vnímajú, že keď si s niečím nie sú istí, tak prídu za mnou a opýtajú sa. Je tu úžasné spoločenstvo laikov.

 

Bolo to spoločenstvo veriacich také aktívne aj pred tým, než ste prišli do farnosti?

Ja by som povedal, že áno, že to nie je iba moja zásluha, ale aj môjho predchodcu. Títo ľudia sú zvyknutí žiť vo farnosti. Snažil som sa faru viac otvoriť, lebo pre mňa to je súčasť môjho kňazského života. Za farou máme veľkú záhradu, ktorá bola zarastená, keď som prišiel, tak sme ju vyčistili a máme taký krásny projekt, komunitné záhrady. Rodiny majú porozdeľovanú záhradu, majú kľúče od brány a kedykoľvek sem môžu prísť. V sobotu tu bývalo aj okolo päťdesiat ľudí, ktorí sa starali o záhradku alebo grilovali.

 

Vy ste aj motorkár, čo tiež nie je úplne bežné. Ako reagovali veriaci na farára na motorke?

Veľmi dobre. Mladí so mnou chodia každé leto na výlety na motorkách, chodíme na motorkách po pútnických miestach.

 

JE BEŽNÉ, ŽE KŇAZ SA ZAMILUJE, LEN JE OTÁZKOU, ČO S TÝM SPRAVÍ

Nie všetci kňazi zdieľajú váš pohľad na spoluprácu s laikmi. V čom vidíte riziká spolupráce s laikmi?

Je pravda, že niektorí kňazi sa toho boja. A treba priznať, že nie vždy je všetko ideálne. Sú chvíle, kedy oni alebo aj ja spravíme chybu, urobíme niečo, s čím ten druhý nepočíta. A vtedy si niektorí povedia, že končia. Našťastie, moja povaha, ktorú mi Pán Boh dal, je taká, že idem zasa ďalej. Aj keď chodím sprevádzať pútnikov a vrátim sa úplne vyčerpaný a mám pocit, že už nikdy viac nepôjdem, tak o dva týždne to už prežívam ináč a mohol by som ísť znova.

 

Niektorí často upozorňujú aj na to, že pri spolupráci kňazov s laikmi je veľké nebezpečenstvo toho, že sa kňaz zaľúbi. Ako to vnímate vy?

No, to patrí k životu. Je bežné, že kňaz sa zamiluje – otázkou je, čo s tým spraví. Je to rovnaké ako v manželstve, to nebezpečenstvo zamilovania sa je aj v manželstve. Keď je v manželstve niečo ťažké, veľmi ľahko sa stane, že niekto iný sa stane pútavým. V jednom filme je taká scéna, keď sa kaplán zaľúbi a nevie sa s tým nejako vyrovnať; hovorí o tom staršiemu kňazovi pri krbe a on mu odvetí: „Chlapče, v tomto ti ja neporadím. Štyridsať rokov som kňazom a každých desať rokov som bol zamilovaný do inej ženy.“ Zaľúbenie sa je jedna vec, ale druhá vec je, čo s tým spravíme. Tie emócie a city sú v každom jednom z nás.

 

 

AK OSTANEME AKO KŇAZI SMUTNÍ, TAK TO NEMÁ ZMYSEL

V čom vidíte výhody spolupráce s laikmi?

Laici majú na mnohé veci trochu iný pohľad, ako my kňazi. V niektorých veciach majú viac odvahy, často majú dobré nápady. Veľakrát sú aj akčnejší ako my. Veľkou výhodou je, že keď dáme laikom priestor vo farnosti, tak cítia zodpovednosť.

Pamätám si, že v jednej farnosti, kde som bol, nám rozbilo okno na veži. V tej farnosti bol jeden pán sklenár. Zavolal som ho a keď to dokončil, spýtal som sa ho, čo som dlžný. On mi odpovedal: „Pán farár a to je vaše okno?“ Tak som mu povedal, že nie, a on mi vraví: „No vidíte, to je náš kostol a naše okno! Nie ste dlžný nič, ja som robil na svojom.“ To je to pekné, keď laici cítia zodpovednosť, keď cítia, že sú súčasťou farnosti.

 

Mnohí veriaci by sa chceli cítiť súčasťou farnosti, chceli by byť aktívni, ale majú kňaza, ktorý im nedáva priestor. Čo by ste im poradili?

Myslím, že dôležité je, aby laici netlačili na toho pána farára, aby išli v pomalom móde. Lebo to, že nechce, nemusí znamenať, že má zlú vôľu, možno má len strach. Môže to znamenať, že mal nejakú zlú skúsenosť. Toto sa často stáva, keďže aj medzi laikmi nie sú všetci iba ideálni. Niektorí v nejakej činnosti pre farnosť môžu hľadať svoj vlastný prospech. A po takých skúsenostiach môže kňaz ostať zatrpknutý. Takže naozaj si myslím, že netreba tlačiť, možno skôr pomaličky ukazovať tomu pánovi farárovi, že to myslia dobre, že im môže dôverovať.

 

Tá zlá skúsenosť asi vždy nejako príde…

Áno, ale to, že máme nejakú zlú skúsenosť, alebo možno ich bolo aj viac, to ešte neznamená, že všetci, ktorých máme vo farnosti, to myslia zle. Dôležité je vedieť znova a znova skúšať, lebo keď to nebudeme skúšať, tak ostaneme zavretí a smutní. A ak ostaneme ako kňazi smutní, tak to nemá zmysel. Pápež František hovorí, že keď sme smutní, tak utekáme do dvoch extrémov – buď budeme úplne tradicionalistickí, alebo naopak, liberálni. Všetky média vtedy vytiahli z toho príhovoru iba to, že kňaz má páchnuť po ovciach. Ale predtým pápež povedal, že ak kňaz ostane smutný, ak ostane zavretý, tak prídu tieto dva extrémy, ktoré naozaj dnes môžeme vidieť. Buď sme tradicionalisti, alebo liberáli. Ale ten kňaz, ktorý ostáva s veriacimi, je radostný, toto pápež František nazýva páchnutím po ovciach. A to je tá skutočná cesta kňazstva, nezostať zavretý.

 

TO, ŽE SOM KŇAZ, NEZÁVISÍ OD TOHO, ČI MÁM PLNÝ ZVONČEK

Neostať zavretý je teraz asi ešte oveľa ťažšie, keďže prežívame pandémiu a normálne fungovanie vo farnosti je teraz komplikované. Ako ovplyvnilo toto obdobie vás? Aké je to byť kňazom počas pandémie?

V období pandémie sme ako kňazi stáli pred výzvou, ako ostaneme blízko svojim veriacim. Hľadali sme spôsoby. Nemohli sme slúžiť omše s ľuďmi a vznikla otázka, čo môžeme robiť, ako môžeme byť oporou. Často na nás to svetské prostredie útočilo, keď sme chceli vykonávať nejakú činnosť. Taký postoj, že chceme niečo robiť len preto, aby sme mali plné zvončeky, bol pre mňa zraňujúci. Nie je to o peniazoch. To, že som kňaz, nezávisí od toho, či mám plný zvonček alebo nie. To, čo pre mňa bolo ťažké, bola nemožnosť byť s ľuďmi.

 

Vďaka týmto výzvam ste sa stali aj youtuberom. Ako vnímate evanjelizáciu cez internet?

Nie som až taký youtuber. To čo vzniklo na začiatku, boli nedeľné zamyslenia nad evanjeliom, lebo som hľadal spôsob, ako sa k ľuďom priblížiť a pomôcť im. To bolo pred Vianocami a v tom čase, keď sme ešte mohli spovedať, mi veľa rodičov hovorilo, že je pre nich ťažké, aby deti vydržali pri priamom prenose omše. Tak som sa snažil aj rodičom vysvetliť, že udržať deti pred monitorom nemá byť cieľom. Omša je pre nich nekonečná a majú ju pozerať na televízore… Rozmýšľal som, čo spraviť, aby to deti nemali až také ťažké, ale na druhej strane, aby úplne nestratili kontakt. A tak došlo k vytvoreniu projektu nedeľných zamyslení pre deti – vznikol kanál Fara Taxi.

 

 

DETI POTREBUJÚ ZÁŽITOK

Prečo práve Fara Taxi?

Keď sa od 1. januára úplne zakázali omše, tak aj pre mňa to bolo náročné, že nemôžem byť pri ľuďoch. Kňazom som sa stal preto, lebo mi to povolanie dal Boh, a to povolanie som dostal preto, aby som ho rozdával iným. Mal som pocit, že pôjdem robiť taxikára, lebo ako taxikár budem môcť byť blízko pri ľuďoch. Raz pri jednej online omši som to spomenul. A v tom týždni mi prišlo veľa správ a povzbudení. A keďže tento nápad s taxíkom zarezonoval, tak sme sa rozhodli vytvoriť kanál s názvom Fara Taxi.

 

Okrem Fara Taxi spolupracujete aj na televíznom programe pre deti Gu100. Čo vnímate ako dôležité pri evanjelizácii detí?

Ja by som seba nenazval odborníkom na pastoráciu detí. K programu Gu100 (Ukážka: https://www.tvlux.sk/relacia/gu100) som sa tiež dostal takým Božím riadením. Tak to bolo aj pri Fara Taxi (Ukážka: https://www.youtube.com/c/FARATAXI ), chcel som pomôcť. Uvedomujem si, že sú väčší odborníci, ktorí sa venujú deťom. To, prečo som ja do toho vstúpil je, že som vnímal, že je tu taká potreba. A aj keď nie som na to odborník, tak konám to, čo vnímam, že teraz treba konať. Fara Taxi vznikol, aby viera pre deti nebola spojená s tým, že každú nedeľu ma rodičia nútili sedieť hodinu pri televízore. Veď čo si pamätáme z detstva v súvislosti s kostolom, kňazom alebo vierou? Nepamätáme si, čo kňaz hovoril, akú mal kázeň, ale pamätáme si, čo sme s ním zažili. Ako dieťa som chodil na stretká k saleziánom, ale nepamätám si, o čom sme sa rozprávali; pamätám si však, ako sme sa v zime na saniach „zahákli“ za ich auto a tak nás vozili po celom okolí, alebo ako sme každú nedeľu poobede hrávali futbal a bejzbal.

Fara Taxi vznikol z tohto dôvodu. Sú tam aj mnohé infantilné scénky, mnohí mi hovoria, že by na to nemali odvahu, ale to je to, čo si tie deti zapamätajú. Dôležitý je pre deti zážitok, nejaká blízkosť. Ak ostanú blízko, tak tie vedomosti budú narastať, keď budú starší. Teraz však potrebujú zážitok.

 

Na deti v kostole sú tiež rôzne názory. Niektorí si myslia, že majú chodiť do kostola až keď sú väčšie. Ako to vnímate vy?

Ja si myslím, že deti majú chodiť do kostola odmalička, aby si zvykli na to prostredie. Dôležitá je však múdrosť rodiča, ktorý musí zareagovať, ak jeho dieťa už vystrája. Lebo je extrém, ak ten rodič nechá dieťa robiť úplne všetko alebo mu tam rozbalí hračky. Dieťa by si malo nielen zvyknúť na to prostredie, ale si aj uvedomiť, že to je trochu iné prostredie ako obývačka alebo detská izba. Dieťa nemusí v kostole sedieť bez pohnutia, tu je dôležitá taká triezvosť. Ak to dieťa spraví pár krokov, tak to nie je problém, ale keď už robí piruety okolo oltára, treba ho zastaviť.

 

 

TO, ŽE MANŽELSTVO NEFUNGUJE EŠTE NEZNAMENÁ, ŽE JE NEPLATNÉ

Popri všetkých vašich aktivitách pracujete aj ako cirkevný sudca a advokát. Môžete nám povedať, ako taký cirkevný súd funguje?

Dnes už asi každý vie, že existuje cirkevný súd; do povedomia mnohých ľudí vošiel po tom, čo pápež František v určitej miere zjednodušil proces anulácie. Písalo sa o tom vtedy veľa aj v svetských médiách, ktoré tomu spravili veľmi zlú reklamu, keďže všade sa písalo, že už aj Cirkev rozvádza na počkanie. To však nie je pravda, pretože síce sa zmenil proces, ale dôvody a podmienky ostávajú stále rovnaké a hľadanie pravdy je stále to isté. Ten proces sa zrýchlil iba v tom, že kedysi museli byť dva stupne a teraz stačí iba jeden stupeň na to, aby bolo manželstvo vyhlásené za platné alebo neplatné. Takže to trvá okolo roka.

 

Aká je úloha cirkevného sudcu?

Úloha sudcu nie je taká, ako úloha sudcu na civilnom súde, človek nesedí v súdnej sieni na procesoch. V mnohých prípadoch sa ja ako sudca s tými ľuďmi ani nestretnem. Dostanem zložku s vypočutiami, posudkami a mnohými inými vecami. Ten spis si preštudujem a na základe toho napíšem nejaký svoj pohľad. Každú kauzu riešia traja sudcovia, ktorí sa stretnú a musia sa na niečom zhodnúť.

 

Ako advokát sa stretávate s ľuďmi? Čo je úlohou advokáta?

Ako advokát sa stretávam priamo s ľuďmi, komunikujem s nimi. Sú dve možnosti. Prvá je, že za mnou prídu s tým, že by chceli podať žiadosť o anuláciu. Vtedy s nimi komunikujem, vysvetľujem im, aké sú dôvody, pre ktoré je to možné, a pripravujeme spolu žiadosť o neplatnosť. Robím predsúdne vyšetrenie, snažím sa zistiť, či sú nejaké dôvody, pre ktoré by mohlo byť manželstvo naozaj neplatné. To, že manželstvo nefunguje ešte neznamená, že je neplatné. Aj manželstvo, ktoré je platné, môže byť nešťastné, môže skončiť aj rozvodom.

Druhá možnosť je, že manželia už majú podanú žiadosť a na súde dostanú zoznam advokátov a vtedy ma kontaktujú. Zatiaľ čo ako sudca nemusím vôbec prísť do kontaktu s tými ľuďmi, ako advokát som s nimi v bezprostrednom kontakte. Niekedy je ťažké vysvetliť im, že ja ako advokát ich nezastupujem pred súdom, že mojou úlohou je vysvetľovať veci. Na konci idem s niektorou tou stránkou na súd, kde si prejdeme celý spis; ak by som mal nejaké otázky, tak sa môžem toho človeka pýtať. A niekedy sa stáva, že na základe výpovedí svedkov zo spisu by mohlo byť manželstvo neplatné, ale z úplne iného dôvodu, ako v pôvodnej žiadosti.

 

Na súde sa často stretávate s rozpadnutými manželstvami. Čo je podľa vás dôvodom toho, že tak veľa manželstiev nevydrží?

Pri tej neplatnosti manželstva to bolo už na začiatku zle – to znamená, že tí dvaja, ktorí vstupovali do manželstva, nespĺňali to, ako má manželstvo vyzerať. Dôležitá je aj príprava na manželstvo, ktorá má tri stupne. Vzdialená príprava je rodina a formácia v škole, na náboženstve, vo farnosti… Blízka príprava, to je tých deväť stretnutí (pred sobášom). A bezprostredná, ktorá je už tesne pred vstupom do manželstva. Mnohí chcú z tej blízkej urobiť bezprostrednú. Ale tak by to nemalo fungovať. Keď spolu dvaja chodia už dlhšie a začínajú si uvedomovať, že ich vzťah možno smeruje do manželstva, tak vtedy je dobré absolvovať tú prípravu, lebo počas nej sa o mnohých veciach rozprávate a pomôže vám to pochopiť, či chcete pokračovať ďalej alebo nie. A ak nie, tak vzťah ukončiť.

 

Asi nie je ľahké zrušiť svadbu mesiac pred termínom…

Veď práve… A mnoho manželstiev, ktoré sú vyhlásené za neplatné, sú práve o tom, že jeden z partnerov už počas prípravy prišiel na to, že to asi nebude dobré, ale keďže už mali termín a všetko bolo dohodnuté, nemali silu povedať nie. Ak by však na to prišli o rok skôr, keď ešte nebolo nič dohodnuté, nemuseli sa vôbec vziať.

 

Máte pocit, že si ľudia uvedomujú, do čoho idú, keď vstupujú do manželstva?

Často si neuvedomujeme dôležitosť tejto prípravy. Mnohí do manželstva vstupujú ako supermani. Tiež sa často stáva, že kým páry prídu k manželstvu, už majú svoju rodinu, dom, auto, niekedy aj dieťa, a vtedy sa idú sobášiť. A majú pocit, že oni už vedia, čo je to manželstvo. Vtedy sa pýtam, či vstupujú do manželstva preto, lebo majú pocit, že teraz nastal ten čas alebo – a to si vie len málo z tých párov priznať – ich vzťah prišiel do nejakého bodu, s ktorým nevedia pohnúť a riešia to tým, že sa idú vziať. Akoby sa sobášom chceli vrátiť do času zamilovanosti. Ale to sa nedá. Oni už niekam v tom vzťahu prišli a vrátiť sa nedá. Už môžu ísť iba ďalej.

Keď sa rozprávam aj s civilnými sudcami, hovoria, že rozvody sú v dnešnej dobe iné ako kedysi, keď sa ľudia na súdoch hádali a ubližovali si. Dnes je to častokrát o tom, že desať – dvanásť rokov spolu žili, potom sa zosobášili a po roku sa rozvádzajú, ale na súde to nie je nijako búrlivé. Povedia, že sú priatelia, ale už si nemajú čo povedať, tak od seba odchádzajú.

 

Je niečo také, čím teraz žijete? Niečo, čo vás oslovuje?

Veľmi sa teším, že môžu byť opäť ľudia v kostole. Tiež dosť citlivo vnímam to, čo sa deje na synode v Nemecku, kde už dochádzajú do schizmy, až oddelenia. Svätý otec František im napísal v liste, že Cirkev neposunie to, že zmeníme štruktúry. Tá kríza, ktorú prežívajú v Nemecku, ale aj my tu na Slovensku a v celej Európe, sa nezmení, keď zmeníme štruktúry, že by sa napríklad mohli kňazi ženiť alebo by sa mohli ženy stať kňazmi, a ani väčšia demokracia nezmení ten stav, v ktorom sa nachádzame. Štruktúra nezmení Cirkev. Cirkev môžeme zmeniť len my, keď zmeníme prežívanie svojej viery, čo je v týchto dňoch obrovská výzva. Zákony a štruktúra nás neurobia lepším, meníme sa vo svojom vnútri. Toto vnímam ako veľkú výzvu pre Cirkev.

Snímky: Strelka